znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 282/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   P.   P.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   Š.,   K.,   pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 14 C/715/00-148 z 9. marca 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co/114/2006-167 z 25. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2009 doručená sťažnosť P. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 C/715/00-148 z 9. marca 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/114/2006-167 z 25. novembra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom súdneho sporu, prejednaného Okresným súdom Košice I a Krajským súdom Košice pod sp. zn. 14C 715/2000 a 4 Co 114/2006. Jeho žaloba bola zamietnutá.

Sťažovateľ   mal   s   Mestskou   časťou   K.   uzatvorenú   príkaznú   zmluvu   o odťahovaní neoznačených vozidiel a vrakov motorových vozidiel. Jedným z takto odtiahnutých vozidiel bolo vozidlo v spore žalovaného. Ten po zistení, kde sa vozidlo nachádza, požiadal o jeho vydanie.   Odmietol   však   zaplatiť   náklady   sťažovateľom   vyčíslené,   z   ktorého   dôvodu   mu sťažovateľ auto nevydal. Nasledovala žaloba o vydanie, ktorá bola právoplatne zamietnutá z dôvodov oprávneného zadržiavanie veci podľa § 151s a nasl. OZ. Vlastník (žalovaný) si vozidlo nevyzdvihol dodnes.

Sťažovateľ žiadal náhradu nákladov podľa § 151e OZ s poukazom na § 151i OZ. Vyčíslil ju spôsobom, ktorý považoval za prijateľný.

Okresný súd v konaní 14C 715/2000 žalobu zamietol. Odvolanie, podané proti jeho časti   nebolo   úspešné,   Krajský   súd   v   Košiciach   prvostupňový   rozsudok   v   konaní   4   Co 114/2006 - teda po šiestich rokoch - potvrdil....

Predovšetkým   odvolací   súd   uzavrel   podľa   odôvodnenia   rozsudku   vec   v   zjavnom rozpore s právom na spravodlivý proces, ako ho má na mysli čl. 6 ods. 1) Dohovoru a čl. 46 ods. 1) Ústavy SR. Súdy tým odmietli poskytnúť ochranu majetku sťažovateľa, na ktorú mal nárok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a čl. 20 ods. 1) Ústavy SR. K uvedeným porušeniam došlo dvoma spôsobmi, resp. na základe dvoch chybných právnych úvah: odmietli aplikovať § 136 O. s. p. a nevhodne aplikovali § 3 ods. 1) Obč. zák.:

1) Odopretie ochrany práva pre rozpor s dobrými mravmi znamená, že nárok je formálne opodstatnený čo do základu i čo do rozsahu. Nie je pritom rozhodujúce, ktorý z týchto dvoch podkladov rozpor zakladá. V tomto konkrétnom prípade to zrejme mala byť výška pohľadávky. Treba preto objektívne zistiť, čo zapríčinilo, že pôvodná a následná pohľadávka sa stali pre súdy neproporcionálne. Toto zistenie si vôbec nielen nevyžiadalo námahu,   ale   naopak   bolo   povinnosťou   súdov   akceptovať   okolnosti   vedúce   k   vyneseniu rozsudku 17   C 536/96   Okresného súdu Košice I   v spojení s rozsudkom 16   Co 121/99 Krajského súdu Košice.

2)   Občiansky   zákonník   neuvádza   v   ustanoveniach   o   zádržnom   práve   žiadne povinnosti zádržcu v zmysle zariadenia osobitného priestoru a pod. pre zadržanú hnuteľnú vec. Nestanovuje ani povinné porovnávanie výšky pohľadávky a ceny zadržaného predmetu. Svoje miesto tu má elementárna logika vrátane množstva podmienok, ktoré cenu určujú. Je záujmom   zádržcu,   aby   cena   (ktorá   notabene   môže   byť   priepastne   rôzna   pre   každého jednotlivca ) prevyšovala pohľadávku.

3)   Ak   sa v rozpore s dobrými mravmi správa dlžník,   je   iluzórne   vytýkať   to   isté veriteľovi, i keď je taká možnosť teoreticky daná. V tomto prípade nebola.

4) Ustanovenie § 136 O. s. p. nie je obsolentnou normou. Slúži presne na prípady, ako je tento. Žalobca preukázal základ nároku a uplatnil výšku - to, že súd nemôže prisúdiť viac, ako žalobca žiada neznamená, že nemôže prisúdiť menej.

Súdy porušili zásadu zákazu neposkytnutia spravodlivosti (deneg. justit.) za pomoci obskúrneho využitia § 3 OZ.

5) Pôvodná pohľadávka bola oveľa nižšia. Najmä krajský súd si nevšimol, že tá „niekoľkostonásobná“ cena auta oproti nej neprimäla vlastníka, aby zaplatil – a žalobou sa domáhal prípadného bezdôvodného obohatenia...»

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   namietaný   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 14 C/715/00-148 z 9. marca 2006 a rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co/114/2006-167 z 25. novembra 2008 porušujú jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí v tom, že uvedenými rozhodnutiami bola zamietnutá jeho žaloba, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 255 071,10 Sk s prísl. z titulu nákladov za odtiahnutie osobného motorového vozidla žalovaného P. F. a stojného.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Okresný súd Košice I v konaní 14C 715/00 a Krajský súd Košice v konaní 4Co 114/2006   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces, chránené čl. 6 ods. 1) Dohovoru a čl. 46 ods. 1) Ústavy SR a právo na ochranu majetku, chránené čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a čl. 20 os. 1) Ústavy SR.

2) Uvedené rozsudky sa zrušujú.

3) Ústavný súd SR vracia vec Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.

4)   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   právo   na   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

5)   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   primerané   zadosťučinenie   v   sume 1.500,- €,   ktoré   je   Krajský   súd   Košice   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy (najmä však odvolací súd) rozhodli jeho vec v zjavnom rozpore s právom na spravodlivý proces, na základe dvoch chybných úvah – odmietli aplikovať § 136 Občianskeho súdneho poriadku a nevhodne   aplikovali   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   čím   porušili   zásadu   zákazu poskytnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Podľa   § 136   Občianskeho súdneho poriadku   ak možno výšku   nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   dvomi rozhodnutiami všeobecných súdov, a to okresného súdu a krajského súdu.

1. Pokiaľ ide o namietaný rozsudok okresného súdu č. k. 14 C/715/00-148 z 9. marca 2006, preskúmaniu ústavnosti tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý rozhodol rozsudkom č. k. 4 Co/114/2006-167 z 25. novembra 2008 tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Podľa   ústavného   súdu   k   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok, alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Co/114/2006 z 25. novembra 2008 vyplývajú tieto dôvody, pre ktoré krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa:„...Žalobca žiadal v konaní priznať náklady, ktoré mu vznikli odťahom motorového vozidla žalovaného dňa 28. 4. 1995 ako vraku z parkoviska na ul. v K. a tiež umiestnením tohto   vozidla   v   objekte   žalobcu.   Pretože   žalovaný   nebol   ochotný   žalobcom   pôvodne vyúčtovanú sumu zaplatiť, na zabezpečenie svojej pohľadávky žalobca zadržal motorové vozidlo žalovaného.

Zádržné právo (§ 151a a nasl. Občianskeho zákonníka) ako vecné právo k cudzej veci vznikne jednostranným právnym úkonom oprávnenej osoby - veriteľa, ktorým vyjadril svoju   vôľu   zadržať   vec,   ktorú   by   bol   inak   povinný   vydať,   a   to   až   do   doby,   kým   jeho pohľadávka nebude uspokojená alebo nedôjde k poskytnutiu dostatočnej zábezpeky (§ 151v Občianskeho zákonníka), príp. jeho pohľadávka nezanikne inak, a slúži na zabezpečenie splatnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi.

Ohľadne opatrovania zadržanej veci a úhrady nákladov s tým spojených má ten, kto vec   zadržuje,   postavenie   aké   má   záložný   veriteľ   ohľadne   zálohu   (§151t   Občianskeho zákonníka). To znamená, že v súlade s ust. § 151i ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka je aj zádržný veriteľ povinný zverenú zadržanú vec chrániť pred poškodením, stratou a zničením a   zadržanú   vec   je   oprávnený   užívať   len   so   súhlasom   dlžníka,   ak   osobitný   zákon neustanovuje inak. S realizáciou zádržného práva môžu vzniknúť veriteľovi určité náklady. Nevyhnutné a účelne vynaložené náklady, ktoré veriteľovi pri plnení uvedených povinností vzniknú, je dlžník povinný mu nahradiť. Výška nákladov môže byť rôzna a bude závisieť od povahy zadržanej veci. Dlžník však nie je povinný hradiť všetky náklady, ktoré veriteľovi vzniknú, iba nevyhnutne a účelne vynaložené. Dôkazné bremeno na preukázanie uvedených skutočností zaťažuje zádržného veriteľa.

Žalobca v konaní nevyčíslil ním požadované náklady tak, aby bolo zrejmé, že ide o účelné a len v súvislosti s opatrovaním vozidla žalovaného súvisiace náklady. Ide pritom o hmotnoprávnu   podmienku   pre   uplatnenie   a   priznanie   nároku   podľa   §151i   ods.   3 Občianskeho zákonníka. Určenie týchto nákladov súdom voľnou úvahou (§ 136 O. s. p.) neznamená,   že   súd   tak   môže   urobiť   neobmedzene,   bez   toho,   aby   mal   zistené   základné skutkové okolnosti, na základe ktorých by dospel k určitému kvantitatívnemu posúdeniu uplatneného nároku. Pokiaľ by bol aj základ nároku žalobcu daný, súd pri stanovení výšky nákladov musí   vychádzať   z určitých   konkrétnych   údajov.   V   konaní pred   súdom prvého stupňa,   ani   na výzvu   odvolacieho   súdu však žalobca   nepreukázal,   že   tvrdené vyčíslené náklady na prevádzke mu vôbec vznikli a že určitá časť týchto nákladov - konkrétne aké náklady, bola vynaložená práve v súvislosti s opatrovaním motorového vozidla žalovaného. Preukázanie tvrdenej   skutočnosti   je na   žalobcovi (§   120   ods.   1   O.   s,   p.)   a procesným dôsledkom nesplnenia tejto povinnosti je neunesenie dôkazného bremena.

Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia nákladov na odťah vozidla, ktorého výšku v rôznych podaniach stanovil rôzne - vo faktúre č. 87/95 z 21. 7. 1995 na sumu 5475,- Sk je to 300,- Sk + 25% DPH,vo vyjadrení zo 7. 5. 2003 (čl. 52) náklady odťahu majú pozostávať zo samotného odťahu v sume 310,- Sk (31 km x 10,- Sk), nakládky a vykládky v sume 150,- Sk a nákladov na 2ks foto v sume 22,- Sk + 25% DPH, celkom vo výške 602,50 Sk. Zostatok uplatňovanej pohľadávky predstavuje stojné, teda náklady na opatrovanie vozidla. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Uvedené   ustanovenie   má   v   občianskoprávnych   vzťahoch   závažný   interpretačný i aplikačný   dosah,   zakazuje,   taký   výkon   práv   a   povinností,   ktorý   by   bol   v   rozpore s pravidlami   demokratickej   spoločnosti   a   jej   morálky,   s   princípmi   právneho   štátu a občianskej spolupatričnosti. Dobré mravy možno charakterizovať ako správanie obvyklé, poctivé a spravodlivé, zodpovedajúce základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám a možno ich stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku, ako je poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva. Žalobca   vozidlo   žalovaného   odstránil   z verejného   parkoviska   na   základe   zmluvy s mestskou časťou v súlade so všeobecne záväzným nariadením č. 5/1992 o státí, parkovaní, odťahovaní vozidiel a odstraňovaní vrakov na území mesta K. Z čl. 5 tohto nariadenia však vyplýva, že vozidlo mohol zadržiavať najviac dva mesiace a potom ho mal so súhlasom príslušného   orgánu   zlikvidovať.   Žalobca   o   tejto   skutočnosti   žalovaného   neupovedomil, existenciu takéhoto vraku príslušnému orgánu neoznámil a ani nepodal návrh príslušnému orgánu na jeho likvidáciu.

Zadržiavanie motorového vozidla, aj keď v súlade s právom, je vážnych zásahom do vlastníckych práv majiteľa vozidla. Je nepochybné, že žalobcovi bol vlastník motorového vozidla,.ktoré v čase odťahu nemalo štátnu, poznávaciu značku, následne známy. Pokiaľ žalovaný nechcel zaplatiť za vykonaný odťah, žalobcovi nič nebránilo žalobou sa domáhať voči nemu náhrady nákladov odťahu, príp. aj nákladov umiestnenia vozidla. Pokiaľ žalobca vozidlo zadržal, je potrebné zvažovať, či v takom prípade nejde o zneužívanie práva, najmä ak hodnota zadržiavaného vozidla prevyšuje niekoľkostonásobne hodnotu pohľadávky, na zabezpečenie ktorej má slúžiť.

Žalobca   sa   domáha   v konaní   len   náhrady   nákladov,   ktoré   mu   mali   vzniknúť opatrovaním vozidla, odvolací súd má za to, že tomuto právu nemožno poskytnúť ochranu, pretože   vznik   týchto   nákladov   (pokiaľ   mu   vôbec   vznikli,   pretože   v   konaní   ich   ani nepreukázal) si žalobca zavinil sám, keď pre pohľadávku za odťah vo výške 602,50 Sk, ktoré mohol už dávno vymôcť v súdnom konaní,   zadržiaval niekoľko rokov motorové vozidlo žalovaného.   Poskytnutie   ochrany   takémuto   žalobcom   uplatňovanému   právu   by   bolo v rozpore s dobrými mravmi.“

K   sťažovateľom   namietanému   postupu   krajského   súdu,   ktorý   odmietol   aplikovať § 136 Občianskeho súdneho poriadku pri určení výšky jeho nároku, ústavný súd dodáva, že z   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva   nielen   spochybnenie   výšky   nároku   sťažovateľa v priebehu   konania,   ale   aj   spochybnenie   samotnej   existencie   nároku.   Z   rozhodnutia o odvolaní vyplýva, že sťažovateľ nevyčíslil požadované náklady tak, aby bolo zrejmé, že ide   o   účelné   a   len   v   súvislosti   s   opatrovaním   vozidla   žalovaného   súvisiace   náklady. Sťažovateľ na výzvu súdu ani nepreukázal, že tvrdené náklady mu na prevádzke vôbec vznikli   a   že   tieto   boli   použité   na   opatrovanie   motorového   vozidla   žalovaného.   Ako z rozhodnutia   ďalej   vyplýva, „určenie   týchto   nákladov   súdom   voľnou   úvahou   (§   136 O. s. p.)   neznamená,   že   súd   tak   môže   urobiť   neobmedzene,   bez   toho,   aby   mal   zistené základné   skutkové   okolnosti,   na   základe   ktorých   by   dospel   k   určitému   kvantitatívnemu posúdeniu uplatneného nároku.“ Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že výklad a neaplikovanie   §   136   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   prípade   pochybností o opodstatnenosti nároku nevykazuje známky svojvoľnosti, najmä ak súd náležite vysvetlil, na základe akých úvah postupoval týmto spôsobom.

Podobne ústavný súd konštatuje, že známky zjavnej svojvôle nevykazuje ani výklad a použitie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať ochranu takému výkonu práv a povinností, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa o vyhodnotenie postupu subjektu žiadajúceho ochranu. Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu a ústavný súd jeho postup hodnotí ako legálny a racionálny s poukazom na okolnosti prípadu (napr. postup sťažovateľa v rozpore s čl. 5 všeobecne záväzného nariadenia mesta č. 5/1992, možnosť sťažovateľa vymôcť si pôvodnú pohľadávku za odťah motorového vozidla súdnou cestou atď.).

Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   „denegatio   iustitiae“.   V   prípade   sťažovateľa   nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie označených práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   jeho   subjektívnych   názorov. Skutočnosť, že krajský súd vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   nedostatku príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu a možným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   ak   rozhodnutím   krajského   súdu   v   označenom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich   porušením.   Preto   aj   túto   časť   sťažnosti   ústavný   súd   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010