znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 282/09-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. L. C., R., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti s namietaným porušením základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky „opatrením“ prezidenta Slovenskej republiky sp. zn. 1990-2009-BA z 22. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2009 doručená sťažnosť JUDr. V. K., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojitosti s namietaným porušením   základného   práva   zaručeného   čl.   30   ods.   4   ústavy „opatrením“ prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) sp. zn. 1990-2009-BA z 22. mája 2009.Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ zastával na Okresnom súde Rimavská Sobota funkciu sudcu. Rozsudkom Okresného súdu Brezno sp. zn. 3 T 131/2008 z 24.   novembra   2008   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 2 To 61/09   z 2.   apríla   2009   bol   odsúdený   pre   trestný   čin   (kvalifikovaný   ako   úmyselný trestný   čin)   ohrozenia   pod   vplyvom   návykovej   látky   podľa   §   201   písm.   d)   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov k peňažnému trestu a k trestu zákazu činnosti, ktoré riadne vykonal.

Sťažovateľ poukazuje na § 92 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení s § 32 písm. d) a g) citovaného zákona, podľa ktorého sa peňažný trest a trest zákazu činnosti ich vykonaním zahladzujú a následne v zmysle § 93 ods. 1 citovaného zákona sa hľadí na páchateľa, ako keby nebol odsúdený.

Sťažovateľ uvádza, že napriek tejto skutočnosti Súdna rada Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) svojím uznesením č. 524 zo 7. apríla 2009 navrhla prezidentovi, aby ho z funkcie sudcu odvolal. K tomuto návrhu sa sťažovateľ vyjadril listom z 15. apríla 2009   adresovaným   prezidentovi,   ktorý   však   návrh   súdnej   rady   akceptoval   a   listom z 22. mája 2009 sp. zn. 1990-2009-BA mu oznámil, že ho z funkcie sudcu odvoláva.

Sťažovateľ argumentuje, že v jeho prípade došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, keď   mu   z titulu   jeho   postavenia   –   funkcie   sudcu „bolo   odopreté   právo   prislúchajúce každému inému prameniace zo zahladenia trestu“. Podľa jeho názoru týmto postupom „bol poškodený   aj   na   svojom   práve   v zmysle   čl.   30/4   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   každému prislúcha právo za rovnakých podmienok na prístup k voleným a iným verejným funkciám“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v   závere   žiada,   aby   ústavný   súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil, že „opatrením“ prezidenta sp. zn. 1990-2009-BA z „15. apríla 2009“ bolo porušené „jeho základné právo“ podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj „čl. 30 ods. 1“ ústavy, toto „opatrenie“ zrušil a vrátil vec prezidentovi na ďalšie konanie a rozhodnutie a sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj trovy konania.

Ústavný   súd   sa   v rámci   preskúmania   sťažnosti   najprv   vysporiadal,   bez   toho aby sťažovateľa   vyzýval   na   opravu   podania,   s   viacerými   zrejmými   nesprávnosťami sťažnosti.

V prvom rade ide o uvedenie nesprávneho dátumu vydania „opatrenia“ prezidenta v petite sťažnosti – 15. apríl 2009 (z tohto dátumu pochádza vyjadrenie, ktoré sťažovateľ adresoval prezidentovi), keďže z obsahu odôvodnenia sťažnosti a z oznámenia Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky vyplýva, že správnym dátumom v tomto prípade je 22. máj 2009. Takisto z obsahu odôvodnenia sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením čl. 30 ústavy je zrejmé, že sťažovateľ špecifikáciu porušenia základného práva opiera o ods. 4 tohto článku, o ktorom sa zmieňuje v bode III svojho podania, no v petite mylne uvádza ods. 1 uvedeného článku ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj porušenie základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   všeobecného   súdu (ale aj iného orgánu verejnej moci) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Porušenie označených   článkov   ústavy   vidí   sťažovateľ   v tom, že z dôvodu   svojho postavenia   –   funkcie   sudcu   bol   vzhľadom   na   okolnosti   jeho   odvolania   z   funkcie znevýhodnený, lebo právo vyplývajúce zo zahladenia trestu, keď sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený, „prislúchajúce každému inému“ bolo jemu odopreté.

Ústavný   súd   preskúmal   okolnosti   prijatého „opatrenia“ prezidenta   sp.   zn. 1990-2009-BA z 22. mája 2009, aby zistil, či účinky výkonu právomoci prezidenta v tomto konkrétnom prípade sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označeného čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorých porušenie namieta.

Podľa § 32 Trestného zákona druhmi trestov, ktoré za spáchané trestné činy môže súd uložiť páchateľovi, ktorý je fyzickou osobou, sú podľa písm. d) peňažný trest a podľa písm. g) trest zákazu činnosti.

Podľa § 92 ods. 2 Trestného zákona ak ide o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) až k), k zahladeniu dochádza ich vykonaním.

Podľa   §   93   ods.   1   Trestného   zákona   ak   bolo   odsúdenie   zahladené,   hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) za sudcu môže byť vymenovaný občan, ktorý „okrem iných predpokladov“ podľa písm. d) je   bezúhonný   a jeho   morálne   vlastnosti   dávajú   záruku,   že   funkciu   sudcu   bude   riadne vykonávať.

Podľa   §   5   ods.   5   zákona   o sudcoch   za   bezúhonnú   sa   na   účely   tohto   zákona nepovažuje   fyzická   osoba,   ktorá   bola   právoplatne   odsúdená   za   úmyselný   trestný   čin, a to aj v prípade, ak jej bolo odsúdenie za úmyselný trestný čin zahladené, alebo na ktorú sa hľadí, akoby nebola pre takýto trestný čin odsúdená podľa osobitného predpisu.

Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch prezident na návrh súdnej rady sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   ustanovenie   čl.   12   ods.   1   ústavy   všeobecne vylučuje diskrimináciu fyzickej alebo právnickej osoby. Jeho aplikácia však nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu alebo orgánu štátnej   správy   na   základné   právo   alebo   slobodu   fyzickej   alebo   právnickej   osoby (I. ÚS 34/96).

Ustanovenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   má   všeobecný,   deklaratívny   charakter,   a nie charakter   základného   ľudského   práva   a   slobody.   Jeho   použitia   sa   možno   dovolávať len v spojitosti   s   ochranou   konkrétnych   základných   práv   a   slobôd   uvedených   v ústave (I. ÚS 17/99).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   čl.   12   ods.   1   a   2   ústavy ako porušenie základných práv garantovaných ústavou.

V zmysle   citovanej   judikatúry   však   tieto   články   neobsahujú   konkrétne   základné práva alebo slobody, a preto ústavný súd preskúmal ich namietané porušenie v spojitosti s ochranou   konkrétneho   základného   práva,   a to   základného   práva   garantovaného   čl.   30 ods. 4 ústavy.

Inštitút zahladenia odsúdenia je zákonnou fikciou, v dôsledku ktorej sa na páchateľa hľadí,   akoby   nebol   odsúdený.   Jeho   účelom   je   umožniť,   aby   sa   pri   splnení   určitých podmienok   odstránili   nepriaznivé   dôsledky   odsúdenia,   ktoré   trvajú   aj   po   výkone   trestu a ktoré by mohli odsúdenému sťažovať jeho uplatnenie v ďalšom živote.

V súvislosti s výkonom funkcie sudcu je však podľa zákona o sudcoch upravujúceho vznik   a zánik   funkcie   sudcu   táto   zákonná   fikcia   prelomená   v   záujme   toho,   aby   súdna právomoc   bola   zverená   do   rúk   morálnych   autorít   poskytujúcich   záruky   spravodlivého, nezávislého a nestranného rozhodovania. Podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o sudcoch prezident   na   návrh   súdnej   rady   sudcu   odvolá   v prípade   právoplatného   odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin. Uznesenie súdnej rady č. 524 zo 7. apríla 2009 a naň nadväzujúci výkon právomoci prezidenta vychádzajú zo systematického výkladu citovaného ustanovenia zákona o sudcoch, teda z jeho interpretácie v širších súvislostiach. V zmysle ustanovenia   § 5   ods. 1   písm. d)   zákona   o   sudcoch   je   jedným   z   predpokladov na vymenovanie   sudcu   bezúhonnosť   občana,   ktorý   má   byť   na   návrh   súdnej   rady prezidentom za sudcu vymenovaný. Táto podmienka podľa odseku 4 citovaného paragrafu nie   je   splnená,   ak   bola   fyzická   osoba   právoplatne   odsúdená   za   úmyselný   trestný   čin, a to aj v prípade, keď jej bolo odsúdenie zahladené. Logicky z toho vyplýva skutočnosť, že keď   zákon   o sudcoch   aj   zahladené   predchádzajúce   odsúdenie   považuje   za   prekážku pre výkon   funkcie   sudcu,   musí   byť   odsúdenie,   hoci   aj   zahladené,   ku   ktorému   došlo v priebehu výkonu tejto   funkcie,   dôvodom   na odvolanie z funkcie,   lebo by podmienka bezúhonnosti ako jeden z predpokladov pre výkon sudcovskej funkcie nebola splnená.

Návrh   súdnej   rady   a   naň   nadväzujúce „opatrenie“ prezidenta   boli   teda   prijaté za splnenia   podmienok   predpokladaných   ustanovením   §   18   ods.   1   písm.   a)   zákona o sudcoch (právoplatné odsúdenie pre úmyselný trestný čin, hoci aj zahladené) a ako také zodpovedajú ústavne konformnému výkladu relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu, preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009