znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 282/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii v konaní vedenom pod č. 1473-8/2008/IP-52/OPS a postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. MF/14288/2008-152 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   súdneho   exekútora   JUDr.   Ing.   K.   M. o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2008 doručená   sťažnosť   súdneho   exekútora   JUDr.   Ing.   K.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii v konaní vedenom pod č. 1473-8/2008/IP-52/OPS (ďalej len „úrad vlády“) a postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) v konaní vedenom pod č. MF/14288/2008-152.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   adresoval   25.   marca   2008 ministerstvu   financií   podanie   označené   ako «Opakovaná   sťažnosť   proti   nesprávnemu postupu MF SR pri vybavovaní sťažnosti doručenej dňa 16.01.2008 pod názvom „Sťažnosť na nečinnosť daňových orgánov a MF SR v 13 začatých daňových konaniach podaných dňa 22.12.2006, zo dňa 11.01.2008“ (neoprávnene rozdelená na 2 sťažnosti – viď. sťažnosť MF SR č.j. St/7/2008 – 244, zo dňa 14.02.2008».

Ministerstvo   financií   prípisom   č.   MF/14288/2008-152   z 1.   apríla   2008   vrátilo podanie   sťažovateľovi   späť   s poukazom   na   ustanovenie   §   4   ods.   1   písm.   b)   zákona č. 152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   v znení   zákona   č.   164/2008   Z.   z.   (ďalej   len   „zákon o sťažnostiach“).   Ministerstvo   financií   totiž   podanie   sťažovateľa   -   súdneho   exekútora   - identifikovalo   podľa   §   2   písm.   c)   zákona   o sťažnostiach   ako   podanie   orgánu   verejnej správy, ktoré v prípade, ak upozorňuje na nesprávnu činnosť iného orgánu verejnej správy, nie je sťažnosťou.

Keďže sťažovateľ nebol spokojný s takýmto vybavením svojho podania, adresoval 25.   apríla   2008   úradu   vlády „Žiadosť   o kontrolu   nesprávneho   postupu   pri   prijímaní, evidovaní a vybavovaní sťažnosti č. j. MF/14288/2008-152, zo dňa 1.04.2008“. V tomto podaní žiadal o vykonanie kontroly vybavenia jeho podania z 25. marca 2008 a o prijatie opatrení smerujúcich k vybaveniu uvedeného podania „v súlade so zákonom“.

Úrad vlády oznámením o postúpení podaní č.   1473-8/2008/IP-52/OPS   z 23. mája 2008 sťažovateľovi oznámil s odkazom na § 21 ods. 1 zákona o sťažnostiach postúpenie jeho žiadosti z 25. apríla 2008 na vybavenie ministerstvu financií.

Sťažovateľ sa domnieva, že orgány, na ktoré sa obrátil so svojimi podaniami v súlade s príslušnými   ustanoveniami   zákona   o sťažnostiach,   nepostupovali   v súlade   s   platnou právnou úpravou. Ministerstvo financií nevybavilo jeho podanie z 25. marca 2008 v súlade so zákonom o sťažnostiach z toho dôvodu, že ho podal ako súdny exekútor, teda ako orgán verejnej   správy.   Sťažovateľ   však   argumentuje,   že   sťažnosť   podal   ako   daňový   subjekt, účastník   daňového   konania   a v tejto   súvislosti   uviedol: „Žiadne   ustanovenie   zákona č. 511/1992 Zb., ani zákona o sťažnostiach nevylučuje možnosť, aby fyzická osoba, ktorá má postavenie verejného činiteľa v inom konaní, v ktorom jej práva a povinnosti nie sú definované jej postavením súdneho exekútora nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi takéhoto konania poskytuje. Nakoniec, táto skutočnosť vyplýva aj z článku 12 ods. 2 Ústavy SR...“ Na túto skutočnosť poukázal aj vo svojom podaní z 25. apríla 2008 adresovanom úradu vlády. Napriek tomu úrad vlády odmietol vykonať kontrolu a postúpil jeho podanie ministerstvu.

Sťažovateľ zastáva názor, že uvedeným postupom ministerstva financií a úradu vlády došlo k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, a preto žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods.1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods.   2 Ústavy SR,   postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii vo veci sp. zn. 1473-8/2008/IP-52/OPS bolo porušené. Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR,   postupom   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. MF/14288/2008-152 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii, aby vo veci vedenej na Úrade vlády Slovenskej republiky, Sekcia   kontroly   a boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn.   1473-8/2008/IP-52/OPS   porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Ministerstvu   financií   Slovenskej republiky, aby vo veci vedenej na Ministerstve financií Slovenskej republiky vo veci sp. zn. MF/14288/2008-152 porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak   nerozhoduje   iný   súd“)   vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).

Inými   slovami,   ak   je   o ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už pri predbežnom   prerokovaní   odmietne   pre   nedostatok   svojej   právomoci.   Uvedené   platí v plnom rozsahu aj pre konanie v správnom súdnictve, v dôsledku čoho ak navrhovateľ pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom nevyužije možnosť súdnej ochrany v správnom súdnictve podľa piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) podaním správnej žaloby, nemožno tento   postup   nahradiť   konaním   pred   ústavným   súdom,   ktorého právomoc   je   z tohto vylúčená (II. ÚS 60/01, II. ÚS 142/02, II. ÚS 199/02).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ nie je spokojný s postupom úradu   vlády   a   ministerstva   financií   s   vybavovaním,   resp.   nevybavením   jeho   podaní adresovaných ministerstvu financií 25. marca 2008 a úradu vlády 25. apríla 2008.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   úrad   vlády   v rozpore   s obsahom   jeho   podania „neodkontroloval“ vybavenie sťažnosti ministerstvom financií, ale opätovne ho odkázal na ministerstvo   financií.   Tým   mu   znemožnil   domôcť   sa   svojho   práva   na   inom   orgáne Slovenskej   republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Zároveň   sťažovateľ   uviedol,   že   ho ministerstvo financií v rozpore s čl. 12. ods. 2 ústavy poškodilo (uprelo mu právo podávať sťažnosti na porušovanie svojich práv daných mu ako subjektu právnych vzťahov, v ktorých nevystupuje ako orgán verejnej moci).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   každú   sťažnosť   alebo   podanie   konajúci   orgán posudzuje podľa jej obsahu. Cieľom podania sťažovateľa z 25. marca 2008 adresovaného ministerstvu financií a podania z 25. apríla 2008 adresovaného úradu vlády bolo odstrániť nečinnosť orgánu verejnej správy v jeho daňových veciach.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že v dôsledku prijatia zákona č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, bolo s účinnosťou od 1. januára 2003 zavedené do správneho súdnictva upraveného v piatej časti Občianskeho   súdneho   poriadku   aj ustanovenie   §   250t,   čím   došlo   k rozšíreniu   princípu subsidiarity v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V ustanoveniach § 250t a § 250u OSP je upravený osobitný druh konania v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, v rámci ktorého sa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym   predpisom   tým,   že   je   v   konaní nečinný, môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Uvedené   konanie   začína   na   základe   žaloby,   ktorej   obligatórnou   náležitosťou   je tvrdenie   žalobcu,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným osobitným právnym predpisom. Za nečinnosť orgánu verejnej správy treba v podstate považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď   niet   žiadnej   zákonnej   alebo   faktickej   prekážky   na   to,   aby   správny   orgán   konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon   alebo   v zbytočných   prieťahoch   v jeho   postupe,   ale   môže   spočívať   aj   v tom, že namiesto   rozhodnutia   správny   orgán   tvrdí   nedostatok   svojej   právomoci   a vec   vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. V poslednom prípade musí byť obsahom žaloby tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu, a napriek tomu správny orgán nekoná, a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym   zákonným ustanovením, ktoré   obsahuje príkaz pre   správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Vzhľadom   na   uvedené,   ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   ministerstvo   financií pri vybavovaní jeho podania z 25. marca 2008 a úrad vlády pri vybavovaní jeho žiadosti z 25.   apríla   2008   túto   bezdôvodne   odmietli,   resp.   nevybavili,   je   nepochybné,   že   mal možnosť   obrátiť   sa   žalobou   na   všeobecný   súd.   Sťažovateľ   využitie   tohto   prostriedku nápravy   porušenia   ním   označených   základných   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom nepreukázal.

Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo treba sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008