znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 282/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   R.   B.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   V.   K.,   B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 64/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bratislava   III   po   17.   januári   2001   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   64/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. R. B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   nahradiť R. B. trovy právneho zastúpenia   v sume   6   309   Sk   (slovom   šesťtisíctristodeväť   slovenských   korún)   na   účet advokátky JUDr. V. K., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti R. B. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2005 doručená sťažnosť R. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.   V.   K.,   B.,   pre   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 64/97.

Ústavný súd uznesením č.   k. III.   ÚS   282/05-9 z 5.   októbra 2005 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ uviedol, že návrhom z 13. augusta 1997 sa domáhal, aby okresný súd rozhodol   o vyslovení   neplatnosti   okamžitého   rozviazania   pracovného   pomeru   s firmou N., s. r. o., a aby zaviazal odporcu uhradiť mzdu, súdne trovy a trovy právneho zastúpenia.

Sťažovateľ   už   vo   veci   podal   návrh   ústavnému   súdu,   ktorý   aj   rozhodol   nálezom sp. zn. II. ÚS 813/00 zo 17. januára 2001. Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak ani po vydaní tohto rozhodnutia nedošlo k urýchleniu konania na okresnom súde.

Sťažovateľ opätovne podal sťažnosť predsedovi okresného súdu, a to 18. mája 2004, o ktorej nebolo rozhodnuté do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   v priebehu   8   rokov   nedočkal   rozhodnutia   vo   veci, má nepriaznivý dopad na jeho sociálnu situáciu, pretože mu nebola vyplatená náhrada mzdy z dôvodu   neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru.   Sťažovateľ   je   preto   odkázaný na príležitostné   príjmy   za   brigádnickú   prácu.   Na   základe   toho   sa   domáha   priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 500 000 Sk.

Sťažovateľ vzhľadom na to, že podľa neho bolo opätovne v tej istej právnej veci porušené   jeho   ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov priznané   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava III, v konaní vedenom pod spis. zn. 28 C 64/97 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod spis. zn. 28 C 64/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 2.500.000,- Sk   (...),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Bratislava   III   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v celkovej výške 6.318,90 Sk (2 úkony právnej pomoci á 2.501,- Sk + 2 x 150,- Sk režijný   paušál   + 19   % DPH)   na   účet   jeho právneho   zástupcu   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu predložila 22. marca 2006 poverená predsedníčka okresného súdu spis s tým, že nevyužila právo vyjadriť sa k sťažnosti.

Sťažovateľ listom z 5. apríla 2006 a poverená predsedníčka listom z 22. marca 2006 potvrdili, že netrvajú na ústnom prejednaní veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa a najmä na základe spisu okresného súdu sp. zn. 28 C 64/97 zistil nasledovný stav konania:

Sťažovateľ sa žalobou z 13. augusta 1997 domáhal určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Ústavný   súd   nemôže   hodnotiť   postup   okresného   súdu   od   podania   žaloby sťažovateľom, pretože vo veci už rozhodol 17. januára 2001, keď deklaroval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (č. l. 56 – 65 spisu). Ústavný súd   v tejto   časti   je   viazaný   svojím   rozhodnutím   a nehodnotí   úkony,   ale   prísne   hodnotí obdobie po svojom náleze zo 17. januára 2001.

Sťažovateľ listom zo 6. februára 2003 urgoval pokračovanie v konaní.Dňa 21. apríla 2004 nahliadol do spisu zástupca sťažovateľa a doložil substitučnú plnú moc (č. l. 68 spisu).

Dňa   6.   augusta   2004   nariadila   zákonná   sudkyňa   termín   pojednávania   vo   veci na 18. október 2004 a zároveň vyzvala D. B., a. s., na vyjadrenie, či sa 3. a 4. júna 1997 konal štrajk dopravcov.

Dňa 18. októbra 2004 sa konalo pojednávanie vo veci, na ktorom sa osobne zúčastnil sťažovateľ   so   svojím   zástupcom.   Nedostavil   sa   zástupca   odporcu,   u   ktorého   nebolo vykázané   doručenie.   Vec   bola   odročená   na   24.   november   2004   s tým,   že   bude   znovu predvolaný odporca z adresy uvedenej v obchodnom registri a sťažovateľ v lehote 10 dní upresní svoje nároky špecifikáciou.

Dňa 27. októbra 2004 D. B., a. s. oznámil, že štrajk sa konal 3. až 6. júna 1997.Dňa 27. októbra 2004 zástupca sťažovateľa nahliadol do spisu.Dňa 29. októbra 2004 sťažovateľ špecifikoval svoje nároky z pracovného pomeru.Dňa   24.   novembra   2004   sa   konalo   vo   veci   pojednávanie   za   účasti   zástupcu sťažovateľa.   Okresný   súd   po   oboznámení   nárokov   sťažovateľa   odročil   pojednávanie na 27. február 2005 s tým, že účastníkom bude doručené uznesenie o zmene žaloby.Uznesením zo 4. februára 2005 bola pripustená zmena petitu.Dňa   17.   februára   2005   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   ďalších písomných dôkazov.

Dňa   8.   marca   2005   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   v B.   predložil   správu o preberaní sociálnych dávok sťažovateľom.

Dňa 15. marca 2005 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru P. predložilo správu o doručení zásielky zástupkyni odporcu.

Dňa 23. marca 2005 sa konalo pojednávanie, ktorého sa nezúčastnili ani sťažovateľ, ani odporca. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ bude vyzvaný, aby   v lehote   10   dní   oznámil,   či   trvá   na   návrhu   (z   dôvodu,   že   zrušil   plnú   moc   svojej zástupkyni), ako aj aby doložil ďalšie doklady. Výzva bola doručená kancelárii 26. mája 2005 a expedovaná 6. júna 2005.

Dňa 7. septembra 2005 bol nariadený termín pojednávania na 28. november 2005.Dňa 28. novembra 2005 sa na pojednávanie nedostavil sťažovateľ (doručenie bolo u neho vykázané 23. novembra 2005). Okresný súd vyhlásil uznesenie o prerušení konania vo veci. Sťažovateľ doložil požadované doklady.

Okresný súd uznesením z 28. novembra 2005 konanie prerušil.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 64/97.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistoty osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia (II. ÚS 340/04 a iné).

Pokiaľ ide o posudzovanie otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu v konaní.

Pokiaľ ide o prvé kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že   konanie   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   a nároky   z neho vyplývajúce patrí medzi   štandardnú agendu   okresného súdu   s prepracovanými postupmi a rozsiahlou judikatúrou.

Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konkrétnej   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom   spôsobeným   účastníkmi   konania. Zo spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   raz   neospravedlnil   svoju   neúčasť na pojednávaní   a vzápätí   nasledovalo   prerušenie   konania.   U druhého   účastníka   konania okresný súd vykonal len jeden pokus o doručenie písomností   konateľke, a to aj cestou Policajného zboru, ktorého výsledkom bola úradná správa, z ktorej vyplynulo, že písomnosť nemohla byť doručená („lebo na klopanie nikto neotvoril“). Zo strany sťažovateľa ústavný súd nezistil taký postup, ktorý by predĺžil konanie.

Tretím hodnotiacim kritériom je samotný postup okresného súdu v konaní. K tomuto je potrebné uviesť, že vo veci ústavný súd už raz konštatoval porušenie základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   čo   deklaroval   svojím   nálezom   zo   17.   januára   2001. Ani po tomto   rozhodnutí   okresný   súd   vo   veci   nerozhodol   a dokonca   vôbec nenadviazal kontakt s odporcom (okrem jedného vyššie citovaného pokusu). Okresný súd nezabezpečil ani aktuálny výpis z obchodného registra, či odporca existuje a aké má zloženie orgánov, resp. majiteľov. Takýto postup vo veci, pri ktorej ide o vec statusovú, viažucu sa na sociálne postavenie   sťažovateľa,   je   ústavne   neprijateľný.   Navyše   po   rozhodnutí   ústavného   súdu zo 17. januára 2001 okresný súd začal vo veci znovu konať až 9. augusta 2004, teda po viac ako 3 a pol roku. Týmto v konaní okresného súdu opätovne došlo k porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

V tejto   časti   ústavný   súd   návrh   sťažovateľa   neakceptoval   z dôvodu,   že   vo   veci je konanie   prerušené.   Povinnosť   okresného   súdu   vo   veci   konať   bez   prieťahov   vyplýva z čl. 48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   z procesného   predpisu,   ktorý   upravuje   postup   súdu v občianskoprávnom konaní (Občiansky súdny poriadok).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a uviedol aj dôvod jeho priznania.

V okolnostiach prípadu ústavný súd zohľadnil, o aký druh konania ide, jeho dĺžku, ako   aj   skutočnosť,   že   už   opätovne   konštatoval   porušenie   uvedených   práv   sťažovateľa. Ústavný súd preto považoval za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ požiadal aj o priznanie náhrady trov konania vo výške 6 318,90 Sk.

Podľa   ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) v odôvodnených prípadoch sa umožňuje ústavnému súdu podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť jeho trovy konania (bod 4 výroku nálezu).

Pri   stanovení   výšky   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb, ktorá upravuje aj výšku odmien za zastupovanie pred ústavným súdom.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote   2   501   Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o priznaní náhrady   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške jednej   stotiny výpočtového základu podľa   § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 citovanej vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14 o daň z pridanej hodnoty. Právna zástupkyňa sťažovateľa pripojila k špecifikácii trov konania aj fotokópiu osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 6 309 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa okresný súd (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006