znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 281/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD.,   ktorými   namieta   porušenie   svojich   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu   v Bratislave sp. zn. 8 NcC/200/2012 z 22. októbra 2012 (Rvp 14514/2013), sp. zn. 8 NcC/210/2012   z 22. októbra   2012   (Rvp 14515/2013),   sp. zn.   8 NcC/206/2012 z 22. októbra   2012   (Rvp 14516/2013),   sp. zn.   8 NcC/214/2012   z 22.   októbra   2012 (Rvp 14517/2013), sp. zn. 4 NcC/135/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 14518/2013), sp. zn. 2 NcC/103/2012   zo 17. októbra   2012   (Rvp 14519/2013),   sp. zn.   4 NcC/117/2012 zo 17. októbra   2012   (Rvp 14520/2013)   a   sp. zn.   4 NcC/116/2012   zo 17.   októbra   2012 (Rvp 14521/2013), a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami   Rvp 14514/2013,   Rvp 14515/2013,   Rvp 14516/2013,   Rvp 14517/2013, Rvp 14518/2013,   Rvp 14519/20132,   Rvp 14520/2013   a   Rvp 14521/2013   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 281/2014.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. apríla 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 NcC/200/2012 z 22. októbra 2012   (Rvp 14514/2013),   sp. zn.   8 NcC/210/2012   z 22.   októbra   2012   (Rvp 14515/2013), sp. zn.   8 NcC/206/2012   z 22.   októbra   2012   (Rvp 14516/2013),   sp. zn.   8 NcC/214/2012 z 22. októbra   2012   (Rvp 14517/2013),   sp. zn.   4 NcC/135/2012   zo 17.   októbra   2012 (Rvp 14518/2013), sp. zn. 2 NcC/103/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 14519/2013), sp. zn. 4 NcC/117/2012   zo 17.   októbra   2012   (Rvp 14520/2013)   a   sp. zn.   4 NcC/116/2012 zo 17. októbra 2012 (Rvp 14521/2013); (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Bratislava   IV a Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody   a   nemajetkovej   ujmy   (ďalej   len   „žaloby   o   náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky, domáha   svojich   nárokov   podľa   zákona   č. 514/2003   Z. z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania   jej   žalôb   o   náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   odsek   73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   označenými   v petite jednotlivých sťažností, boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a zároveň   jej   prizná   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia OSP. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn. Rvp 14514/2013,   Rvp 14515/2013,   Rvp 14516/2013,   Rvp 14517/2013,   Rvp 14518/2013, Rvp 14519/20132, Rvp 14520/2013 a sp. zn. Rvp 14521/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   a okresného   súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami rozhodol   o námietkach   zaujatosti   proti   sudcom   okresného   súdu   v   civilných   veciach sťažovateľky vedených pred okresným súdom pod konkrétnou spisovou značkou.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   III.   ÚS   207/04, I. ÚS 127/05).

Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania   právoplatne   skončených   vecí   (m.   m.   IV.   ÚS   187/09).   V danej   veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   to,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu „je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a   skutočnosť,   či napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho   konania a rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m. III.   ÚS   33/04,   IV. ÚS 163/05,   II.   ÚS   307/06, II. ÚS 155/08).

Ústavný   súd   k   okolnostiam   sťažovateľkiných   vecí   uvádza,   že   predmet   konania o uplatnenej   námietke   zaujatosti   konajúceho   sudcu   nemožno   stotožňovať   s   predmetom konania,   v   ktorom   dotknutý   sudca   koná   a   rozhoduje.   Konanie   o   uplatnenej   námietke zaujatosti   končí   rozhodnutím,   ktorým   konkrétny   sudca   je,   alebo   nie   je   vylúčený z prerokúvania   a   rozhodovania   určitej   veci.   Toto   rozhodnutie   však   nie   je   rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej   námietke   zaujatosti   sudcu   preto   predstavuje   čiastkový   procesný   postup všeobecného   súdu   smerujúci   k   rozhodnutiu   slúžiacemu   na   zabezpečenie   rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak   nachádza   svoj   odraz   i   v   kvalite   meritórneho   rozhodnutia   v   konaní,   v   ktorom   bola námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu by   mohli   zakladať   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   len   v   prípade,   ak by   boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito   uzneseniami   spôsobený,   pričom   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,   prípadne   v   opravných   konaniach   (m.   m.   III.   ÚS   30/2010).   Sťažovateľka   však takýto argument vo svojich sťažnostiach nepredostrela.

Vzhľadom   na   to,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   subsidiárna   v súlade   s čl.   127 ústavy a § 53 ods.1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).

Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázke prevažuje   práve   v tomto   rozhodnutí   uplatnený   právny   názor.   Sťažovateľka   vo   svojich sťažnostiach   poukazovala   na   konkrétne   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktoré   sú   skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,   preto   je   tento   článok   na   takéto   konania   (o námietke   zaujatosti,   pozn.) neaplikovateľný   (pozri   Ovcharenko   proti   Ukrajine,   rozhodnutie   z 20.   októbra   2009, č. 26362/02,   tiež   Mianowicz   proti   Nemecku,   čiastočné   rozhodnutie   z 19.   mája   2009, č. 37111/04).

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť procesnými   prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté v Občianskom   súdnom   poriadku   v znení neskorších predpisov (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako   z judikatúry   ESĽP   (napr.   Komanický   c.   Slovenská   republika, rozsudok   zo   4.   júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc svoje   závery   o rozhodovaciu   prax   ESĽP,   nezistil   v obsahu   sťažností   žiadnu   skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014