znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 281/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   Š.,   H.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby   N., zastúpeného advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008, sp. zn. 3 Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009 a sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2009 doručená   sťažnosť   B.   Š.,   H.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby   N.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   E.   V.,   Advokátska   kancelária,   B., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Tpo/64/2008   z 23.   decembra   2008,   sp.   zn.   3   Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009 a sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp/103/2008 zo 4. júla 2008 vzatý do väzby v zmysle   ustanovenia   §   72   ods.   2   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm.   a)   Trestného   poriadku.   Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že z predloženého vyšetrovacieho spisu zistil konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že sa sťažovateľ bude skrývať, prípadne ujde, keďže je stíhaný za zločin, pre ktorý ustanovenie zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   ustanovuje   trest odňatia slobody s trestnou sadzbou od 20 do 25 rokov.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tp/192/2008   zo 16.   decembra   2008   rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 17. apríla 2009. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prípravné konanie nebolo možné ukončiť vzhľadom na obťažnosť veci, ako aj z dôvodu, že viacerí obvinení „boli na úteku“ a až následne boli na základe príkazov na zatknutie zatknutí. Ďalej, že všetky konkrétne skutočnosti odôvodňujúce väzbu, ktoré boli zistené v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa do väzby, naďalej trvajú, pretože sťažovateľ je stále stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a jeho prepustením na slobodu hrozí zmarenie alebo   sťaženie   dosiahnutia   účelu   trestného   konania.   Podľa   sťažovateľa   je   takéto odôvodnenie „zavádzajúce“, lebo pri posúdení dôvodov, o ktoré by sa mala väzba opierať, sa nemožno uspokojiť len s konštatovaním, že k zmene kvalifikácie predmetného skutku nedošlo, ale je potrebné vyhodnotiť dôkazy a na základe toho posúdiť dôvodnosť ďalšieho trvania   väzby.   Krajský   súd   sťažnosť   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008 zamietol ako nedôvodnú, pretože sa stotožnil s argumentáciou okresného súdu.

Sťažovateľ považuje rozhodnutia okresného súdu aj krajského súdu za nezákonné aj z týchto dôvodov: „-   Krajský   prokurátor   v   Nitre   dňa   24.11.2008   podal   na   Okresný   súd   v   Nitre   návrh na predĺženie trvania väzby u obvineného B. Š. do 17.4.2009.

- Okresný súd v Nitre dňa 27.11.2008 stanovil termín verejného zasadnutia na 16.12.2008.

-   Dňa   16.12.2008   sa   na   Okresnom   súde   v   Nitre   konalo   verejné   zasadnutie   za   účasti procesných strán. Tak ako to vidieť zo zápisnice z verejného zasadnutia zo dňa 16.12.2008 o 10.00 hod., sudkyňa pre prípravné konanie konštatovala, že u obvineného B. Š. bola lehota zachovaná. Dôkaz: návrh

Podľa ustanovenia § 292 ods. 4 Trestného poriadku deň, čas a miesto verejného zasadnutia určí predseda senátu tak, aby... od doručenia predvolania na verejné zasadnutie bola lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu. Lehota päť pracovných dní na prípravu nebola dodržaná.

Podľa doručenky obvinenému B. Š. bolo doručené upovedomenie o konaní verejného zasadnutia a návrh Krajskej prokuratúry v Nitre dňa 10.12.2008. Lehota na prípravu na verejné zasadnutie sa začína počítať od 11.12.2008. Dňa 13.12.2008 a 14.12.2008 bola sobota   a   nedeľa,   teda   dni   pracovného   pokoja.   Tieto   dni   sa   do   plynutia   lehoty nezapočítavajú. Takto päť pracovných dní končí dňa 17.12.2008, a verejné zasadnutie sa tak môže konať najskôr dňa 18.12.2008. Dôkaz: doručenka

Krajský súd v Nitre sa vo svojom uznesení zo dňa 23.12.2008 dopustil tých istých pochybení ako Okresný súd v Nitre.“

Sťažovateľ   20.   januára   2009,   4.   marca   2009   a 10.   marca   2009   podal   žiadosti o prepustenie na slobodu, v ktorých tiež požiadal, aby sa o nich rozhodovalo na verejnom zasadnutí, pretože sa chce vyjadriť ku skutku a k dôkazom vo vzťahu ku kvalifikácii, a tým aj k nedôvodnému ďalšiemu trvaniu väzby.

Dňa   19.   marca   2009   podal   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v   Nitre   (ďalej   len „prokurátor“) okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty väzby. Okresný súd upovedomil sťažovateľa   o vykonaní   výsluchu   k predmetnému   návrhu   3.   apríla   2009.   V uvedený   deň vypočul okresný súd sťažovateľa jednak k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby, ako   aj   k jeho   žiadostiam   o prepustenie   na   slobodu.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Tp/52/2009 z 3. apríla 2009 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 17. októbra 2009 a uznesením   sp.   zn.   1   Tp/11/2009   z 3.   apríla   2009   rozhodol   o zamietnutí   žiadostí sťažovateľa o prepustenie na slobodu a takisto o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa. O sťažnostiach podaných sťažovateľom proti týmto uzneseniam krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009 prvostupňové rozhodnutie zrušil a sám určil   lehotu   predĺženia   väzby   a rozhodnutím   sp.   zn.   3   Tpo/18/2009   z 15.   apríla   2009 zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.

Sťažovateľ   na   tomto   mieste   argumentuje,   že „Zo   zápisnice   z   výsluchu   zo   dňa 3.4.2009 ako aj z písomného vypracovania uznesení nie je zrejme či súd konal na verejnom alebo neverejnom zasadnutí. V inom konaní konať nemohol. Na tom nič nemení ani zákon č. 5 z 3.12.2008 a č. 97 z 11.3.2009, ktorými sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Zo zápisnice ako aj z uznesení vyplýva, že sa Okresný súd v Nitre opäť dostatočným spôsobom nezaoberal existenciou dôvodov väzby tak, ako som to už vyššie uviedol. Dôkaz: zápisnica,   uznesenia

Krajský súd v Nitre vo svojich uzneseniach č. k. 3 Tpo/17/2009 a 3Tpo/18/2009 zo dňa 15.4.2009, sa opätovne dopustil chýb v rozsahu v akom som to už vyššie uviedol.“.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v   závere   navrhuje,   aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v Nitre v konaniach vedených pod č. k. 3Tpo/64/2008, zo dňa 23.12.2008, 3 Tpo/17/2009, zo dňa 15.4.2009 a 3Tpo/18/2009 porušili základné práva B. Š. zaručené v čl.   17   ods.   1   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho   právo   zaručené   v   čl.   5   ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenia Krajského súdu v Nitre č. k. 3 Tpo/64/2008, 3 Tpo/17/2009 a 3 Tpo/18/2009 zrušuje. 3. Priznáva proti Krajskému súdu v Nitre primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000 EUR. 4. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť náhradu trov konania B. Š. v sume 246 EUR ( dva krát po 115,90 a dva krát paušál po 6,95) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. E. V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd sa bez toho, aby sťažovateľa vyzýval na opravu sťažnosti, vysporiadal s nedostatkom petitu sťažnosti, v ktorom sťažovateľ poukazuje na porušenie svojich práv slovným označením – konaním. Z obsahu petitu a samotnej sťažnosti však vyplýva, že mal na   mysli   uznesenia   prijaté   v daných   konaniach,   pretože   špecifikuje   námietku   porušenia svojich práv uvedením konkrétneho dátumu zodpovedajúcemu prijatému uzneseniu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uzneseniami krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo/64/2008   z 23.   decembra   2008,   sp.   zn.   3   Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009 a sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namieta   v petite   sťažnosti   porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v prvom rade uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008.

Ústavný súd na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom zistil, že namietané uznesenie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené   poštou   19.   januára   2009   a jeho právnemu zástupcovi 16. januára 2009. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,   v rámci   ktorej   vyslovil,   že   pri   právoplatnom   rozhodnutí   podľa   Trestného poriadku,   ktoré   sa   sťažovateľovi   v odpise   doručuje   a ktorým   mali   byť   porušené   jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   rozhodujúce   doručenie   odpisu   tohto   rozhodnutia sťažovateľovi, avšak nie jeho právnemu zástupcovi (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03).

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   pri   právoplatnom   rozhodnutí   vydanom v trestnom   konaní   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   citovaného ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   rozhodujúci   moment   náležitého   oznámenia rozhodnutia   sťažovateľovi,   ktorým   je   buď   vyhlásenie   rozhodnutia   v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03, III. ÚS 37/08).

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 22/02 uvádza: „Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie je jej podanie v lehote   ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti.“

Sťažovateľ   sa   na   ústavný   súd   obrátil   sťažnosťou   z 26.   júna   2009   odoslanou na poštovú prepravu 27. júna 2009 a doručenou ústavnému súdu 1. júla 2009. Právoplatné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008 bolo sťažovateľovi doručené poštou 19. januára 2009. Lehota na včasné doručenie sťažnosti v tomto prípade sťažovateľovi   skončila   19.   marca   2009.   Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods.   4   dohovoru   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   po   lehote   dvoch   mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (doručenia namietaného rozhodnutia).

Vzhľadom na to, že k podaniu sťažnosti došlo po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   (obdobne   napr.   III. ÚS 301/04,   III.   ÚS   315/05),   ktorej   zmeškanie nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa   čl. 17   ods.   1   a 5   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   5   ods.   4   dohovoru   uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo/64/2008   z 23.   decembra   2008   odmietol   ako   podanú oneskorene.

Ústavný   súd   následne   pristúpil   k   preskúmaniu   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Tpo/17/2009   z 15.   apríla   2009   a uznesenia   sp.   zn.   3   Tpo/18/2009   z 15.   apríla   2009. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a tiež na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom ústavný súd   zistil, že proti sťažovateľovi je vedené väzobné trestné stíhanie. Sťažovateľ bol   vzatý   do   väzby uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp/103/2008   zo 4.   júla 2008. Následne mu bola väzba predĺžená do 17. apríla 2009 uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp/192/2008 zo 16. decembra 2008 potvrdeným už uvedeným uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/64/2008 z 23. decembra 2008.

Sťažovateľ   20.   januára   2009,   4.   marca   2009   a 10.   marca   2009   podal   žiadosti o prepustenie na slobodu, v ktorých uviedol, že sa chce vyjadriť ku skutku a k dôkazom vo vzťahu ku kvalifikácii, a tým aj k nedôvodnému ďalšiemu trvaniu   väzby, preto žiadal rozhodnúť o nich na verejnom zasadnutí.

Dňa 19. marca 2009 podal prokurátor okresnému súdu návrh na predĺženie lehoty väzby. Návrh prokurátora bol sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručený 27. marca 2009. Okresný súd 3. apríla 2009 vypočul sťažovateľa jednak k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty   väzby,   ako   aj   k jeho   žiadostiam   o prepustenie   na   slobodu.   Uznesením   sp.   zn. 1 Tp/52/2009 z 3. apríla 2009 rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 17. októbra 2009 a uznesením   sp.   zn.   1   Tp/11/2009   z 3.   apríla   2009   rozhodol   o zamietnutí   žiadostí sťažovateľa o prepustenie na slobodu a neprijatí písomného sľubu sťažovateľa.

Okresný   súd   v uznesení   sp.   zn.   1   Tp/52/2009   z 3.   apríla   2009,   ktorým   rozhodol o predĺžení väzby sťažovateľa do 17. októbra 2009, uviedol tieto argumenty:

„Obvinený uviedol, že nesúhlasí s návrhom prokurátora. Obhajca obvineného uviedol, že krajský prokurátor vo svojom návrhu neuviedol žiadny dôvod, prečo by mala väzba trvať aj naďalej. Absentujú konkrétne dôvody, prečo je väzba nevyhnutná. Novela Trestného poriadku, účinná od 1.2.2009, v ustanovení § 567c ods. 2 uvádza, že vo veciach, v ktorých sa začala väzba pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa rozhoduje o predĺžení lehoty trvania väzby na verejnom zasadnutí. Doposiaľ termín verejného zasadnutia určený nebol a preto trváme na tom, aby bol termín vytýčený, pretože je povinnosťou súdu rozhodnúť na verejnom zasadnutí a nie len vypočuť obvineného k návrhu.

Z   vyšetrovacieho   spisu   mala   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   preukázané,   že dokazovanie v prípravnom konaní doposiaľ nebolo ukončené napriek skutočnosti, že orgány činné   v   trestnom   konaní   pracovali   plynule.   Prípravné   konanie   nebolo   možné   ukončiť vzhľadom   na   rozsiahlosť   a   obtiažnosť   celej   trestnej   veci.   Konštatovanie,   že   neboli vykonávané úkony s obvineným B. Š. sa síce zakladajú na pravde, ale je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že boli vykonané úkony, ktoré súvisia s jeho trestnou vecou. Aj ďalšie úkony, ktoré bude potrebné vykonať, súvisia s celou trestnou vecou, teda aj s obvineným B. Š. Ustanovenie § 567c ods. 2 Tr. por. sa týka lehôt, ktoré sa počítajú podľa Trestného poriadku   účinného   do   1.2.2009,   nie   samotného   konania   a rozhodovania   o   návrhu na predĺženie trvania lehoty väzby.

Všetky vyššie uvedené zistené konkrétne skutočnosti naďalej odôvodňujú obavu, že obvinenému hrozí uloženie vysokého trestu odňatia slobody a tak je stále daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku. Hrozí obava, že obvinený v dôsledku hrozby vysokého trestu ujde, bude sa skrývať na neznámom mieste a tak mariť priebeh trestného konania.

Vyšetrovanie nebolo doposiaľ ukončené, dôvody väzby, pre ktoré bol obvinený vzatý do väzby naďalej trvajú, prepustením obvineného z väzby na slobodu hrozí zmarenie, alebo sťaženie účelu trestného konania a preto súd vyhovel návrhu prokurátora a predĺžil trvanie väzby   obvinenému   do   17.10.2009,   kedy   je   predpoklad   ukončenia   prípravného   konania v tejto veci.“

Na podklade sťažnosti podanej sťažovateľom krajský súd uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Tp/52/2009 z 3. apríla 2009 svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009   zrušil   a sám   rozhodol   o predĺžení   lehoty   väzby   do   31.   júla   2009.   Rozhodnutie obsahuje toto odôvodnenie:

„Uvedené uznesenie sťažnosťou napadol obvinený. V písomných dôvodoch sťažnosti, ktorú podal prostredníctvom obhajcu namieta, že napadnuté uznesenie neobsahuje zákonný dôvod, pre ktoré bolo možné predĺžiť trvanie väzby. Zdôraznil, že obvinený sa sám prihlásil na polícií, jeho totožnosť je zistená a má stále bydlisko. Z doteraz vykonaných dôkazov je zrejmé, že sa skutku, pre ktorý je mu vznesené obvinenie, nedopustil. Dodal, že podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku malo byť vo veci rozhodnuté na verejnom zasadnutí odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu. Záverom navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a prepustiť ho z väzby na slobodu.

Krajský súd v Nitre,   ako nadriadený orgán,   na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal podľa § 192 odsek 1, písmeno a/, b/ Trestného poriadku   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   mohol sťažovateľ   podať   sťažnosť   a   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť obvineného je dôvodná, avšak z iných príčin ako uvádza sťažovateľ.

Nadriadený súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že súd I. stupňa, v konaní predchádzajúcom   napadnutému   uzneseniu,   postupoval   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, v ktorom boli zachované aj všetky zákonné lehoty. V   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   správne   poukázal   na   splnenie   formálnych i materiálnych podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 76 ods. 2, ods. 6 písm. b/, ods. 7 Trestného poriadku.

Aj nadriadený súd sa stotožňuje s návrhom prokurátora na predĺženie trvania lehoty väzby. V   doterajšom   konaní   boli   vykonávané   aj   ďalšie   úkony,   teda   je   možno   súhlasiť s návrhom   prokurátora,   že   vo   veci   sa   koná   a   pre   celkovú   obťažnosť   veci,   ktorá   je charakterizovaná   aj   medzinárodnou   spoluprácou   nebolo   možné   v   pôvodnej   lehote predĺženia lehoty väzby do 17.04.2009 vyšetrovanie, resp. prípravné konanie ukončiť. V   prípade   prepustenia   obvineného   na   slobodu,   by   došlo   podstatnému   sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania. Za tohto stavu nemožno mať za to, že by doterajšia väzba bola v rozpore s účelom väzby a že by presiahla nevyhnutný čas.

Väzba však nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania   obmedzením   jej   osobnej   slobody.   Nadriadený   súd   má   za   to,   že   vzhľadom na doterajší priebeh dokazovania v prípravnom konaní je možné pri sústredení orgánov činných v prípravnom konaní, ktoré takémuto prípadu prináleží, ukončiť všetky potrebné úkony v lehote do 31. júla 2009.“

Uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp/11/2009   z 3.   apríla   2009,   ktorým   boli zamietnuté žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu, sa opiera o tieto dôvody:„Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   preskúmala   žiadosti   obvineného,   predložený vyšetrovací spis Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre ČVS:   KRP- 2/OVK-NR-2008,   spisy   Okresného   súdu   Nitra   1Tp/103/2008,   1Tp/192/2008 a vypočula obvineného.

Obvinený pri výsluchu uviedol, že žiada, aby bolo vyhovené jeho žiadostiam a aby bol prepustený z väzby na slobodu, pretože vyšetrovateľ mu sám povedal, že v jeho prípade väzba nie je dôvodná, pretože vo vzťahu k jeho osobe už boli vykonané všetky vyšetrovacie úkony.

Na   základe   spisov,   ktoré   preskúmala,   mala   preukázané,   že   obvinenému   bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, 2 písm. b/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., za ktorý Trestný zákon stanovuje trest odňatia slobody od 20 rokov do 25 rokov odňatia slobody. Do dňa predloženia   vyšetrovacieho   spisu   nedošlo   k   zmene   právnej   kvalifikácie   skutku,   ktorý   je obvinenému kladený za vinu a ani k žiadnemu inému rozhodnutie vo veci samej.

Všetky vyššie uvedené zistené konkrétne skutočnosti naďalej odôvodňujú obavu, že obvinenému hrozí uloženie vysokého trestu odňatia slobody a tak je stále daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Hrozí obava, že obvinený v dôsledku hrozby vysokého trestu ujde, bude sa skrývať na neznámom mieste a tak mariť priebeh trestného konania. Z týchto dôvodov sudkyňa pre prípravné konanie žiadosti obvineného nevyhovela, zamietla ju a ponechala ho naďalej vo väzbe.

Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   neprijala   písomný   sľub   obvineného   vzhľadom na povahu prejednávanej trestnej veci, osobu obvineného a nepovažovala ho za dostatočný na nahradenie väzby.“

O sťažnosti podanej sťažovateľom proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd tak, že ju svojím rozhodnutím sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009 ako nedôvodnú zamietol, pričom argumentoval takto:

«Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal obvinený sťažnosť, ktorú zdôvodnil   tým, že sa   súd   nezaoberal   v   zákone   uvádzanými   dôvodmi   väzby   a   nevzal do úvahy   fakt,   že   obvinený   B.   Š.   sa   sám   prihlásil   na   polícií,   má   stále   bydlisko a z vykonaných dôkazov v prípravnom konaní je zrejmé, že sa nedopustil skutku ako je uvedený   v   uznesení   o   vznesení   obvinenia.   Tým,   že   súd   I.   stupňa   nekonal   na   verejnom zasadnutí postupoval v rozpore s ustanovením § 72 ods. 2 Trestného poriadku a tomu prislúchajúcou judikatúrou Ústavného súdu SR. Záverom zdôraznil, že súd I. stupňa konal o návrhoch   zo   skoršieho   obdobia,   hoci   mal   konať   bez   prieťahov.   Navrhol   napadnuté uznesenie zrušiť a prepustiť ho na slobodu.

Krajský súd v Nitre,   ako nadriadený orgán,   na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal podľa § 192 odsek 1, písmeno a/, b/ Trestného poriadku   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   mohol sťažovateľ   podať   sťažnosť   a   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Nadriadený súd v rámci prieskumnej povinnosti zistil, že súd I. stupňa, v konaní predchádzajúcom   napadnutému   uzneseniu,   postupoval   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, v ktorom boli zachované aj všetky zákonné lehoty. V doterajšom konám boli vykonávané aj ďalšie úkony a pre celkovú obťažnosť veci, ktorá je charakterizovaná   aj   medzinárodnou   spoluprácou   nebolo   možné   v   pôvodnej   lehote predĺženia lehoty väzby do 17.04.2009 vyšetrovanie, resp. prípravné konanie ukončiť. K   argumentom   obvineného,   že   súd   I.   stupňa   mal   konať o jeho   žiadostiach na verejnom   zasadnutí   je   nutné   uviesť,   že   novela   ustanovenia   §   72   ods.   2   Trestného poriadku neobsahuje údaje, o ktoré obvinený uvádzal v dôvodoch sťažnosti ale vo vete šiestej tohto ustanovenia je uvedené „Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje   obvineného   a   potom   umožní...".   Z   takéhoto   znenia   nevyplýva   obligatórna povinnosť súdu rozhodujúceho o väzbe konať verejné zasadnutie.

Ak   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   žiadosti   obvineného   zamietla   pri   súčasnom konštatovaní   dôvodnosti   útekovej   väzby   je   nutné   uviesť,   že   oprávnene   je   možné   sa domnievať u obvineného, že sa bude skrývať aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, keďže mu hrozí   vysoký   trest,   ako   to   vyplýva   z   doposiaľ   konštatovanej   právnej   kvalifikácie. Je samozrejmé, že orgán rozhodujúci o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby je povinný vždy preskúmať i obsah spisu a stav dokazovania, nemôže si však osvojiť právo rozhodovať,   či   sa   obvinený   skutku   dopustil   alebo   nie,   keďže   v   tomto   štádiu   v   zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 Trestného poriadku postačuje podozrenie z toho, že skutok pre ktorý obvinenému bolo vznesené obvinenie, mal spáchať.“

Súd   I.   stupňa   v   súlade   so   zákonom   zamietol   žiadosti   obvineného   o   prepustenie z väzby na slobodu a neprijal písomný sľub pre nahradenie väzby vzhľadom na osobu obvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b/   Trestného poriadku.»

Vo   vzťahu   k obom   uzneseniam   krajského   súdu   sťažovateľ   namieta   nedostatok súdneho   preskúmania   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   z hľadiska   požiadavky kvality preskúmania. V prvom rade ide otázku súvisiacu s vykonaním verejného zasadnutia, v druhom   prípade   sťažovateľ   namieta   nesplnenie   požiadavky   náležitého   odôvodnenia rozhodnutia.

Požiadavky   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby   a rozhodnutie   (vrátane rozhodovania   o jej   ďalšom   trvaní)   o   nej   sú   obsiahnuté v   čl. 17   ods. 5   ústavy   v spojení s čl. 17 ods. 1 ústavy, ktorý vo všeobecnej rovine garantuje osobnú slobodu, ako aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru a sú definované v stabilnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorou sa pri svojej rozhodovacej činnosti konštantne riadi aj ústavný súd.

K otázke konania verejného zasadnutia

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na kvalitu (obsah) tohto preskúmania.

V súvislosti s otázkou kvality preskúmania judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že aj v konaní o preskúmanie zákonnosti väzby, teda v konaní podľa čl. 5 ods. 4   dohovoru   sa   musia   poskytovať   určité   základné   procesné   záruky   (De   Wilde a i. c. Belgicko z roku 1971), ktoré však nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade rozhodovania vo veci samej, t. j. o oprávnenosti trestného obvinenia   (Winterwerp   c.   Holandsko   z roku   1979).   V každom   prípade   však   musí   byť zaručená minimálne kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ v prípade konania o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je, aby väzobne stíhaná osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu   vo   väzbe,   ako   aj   možnosť   reagovať   na   „protiargumenty“   zástupcu   štátu   – prokurátora. Podľa názoru ústavného súdu nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred   súdom   v takomto   konaní   treba   posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností konkrétneho prípadu (obdobne pozri III. ÚS 345/06).

Ako už bolo uvedené, ústavný súd zistil, že návrh prokurátora na predĺženie lehoty väzby bol sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručený 27. marca 2009. Následne, teda potom, ako sa sťažovateľ oboznámil s argumentáciou prokurátora, bol okresným súdom 3. apríla 2009 vykonaný výsluch sťažovateľa, na ktorom sa sťažovateľ vyjadril osobne, ale hlavne prostredníctvom svojho právneho zástupcu k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby a tiež k svojim žiadostiam o prepustenie na slobodu. Z obsahu zápisnice o tomto výsluchu nie je zrejmé, či sa konalo na verejnom alebo neverejnom zasadnutí. Sťažovateľ sa však osobne   aj   so   svojím   právnym   zástupcom   zúčastnil   výsluchu,   ktorého   predmetom   bolo preskúmanie zákonnosti pozbavenia jeho osobnej slobody a bolo mu počas neho umožnené predniesť svoje argumenty. Účel základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva   zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru bol v prvostupňovom konaní takto naplnený a z tohto pohľadu prípadné porušenie dotknutých ustanovení Trestného poriadku týkajúcich sa otázky konania verejného zasadnutia nemalo dopad na garancie obsiahnuté v uvedených článkoch ústavy a dohovoru.

V druhom stupni o sťažnostiach sťažovateľa podaných proti uzneseniam okresného súdu sp. zn. 1 Tp/52/2009 a sp. zn. 1 Tp/11/2009 z 3. apríla 2009 rozhodoval krajský súd 15. apríla 2009 na neverejnom zasadnutí.

Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že vo vedenom trestnom konaní má konajúci   súd   povinnosť   zabezpečiť   jeho   účastníkom   súdnu   ochranu   v rozsahu a za podmienok ústavne interpretovaného a aplikovaného zákona spôsobom rešpektujúcim ich základné práva garantované predovšetkým čl. 17 a čl. 46 až čl. 50 ústavy.

V prípade   kolízie   týchto   práv   (ako   sú   právo   obvineného   opakovane   v krátkych intervaloch   iniciovať   konanie   o preskúmanie   zákonnosti   väzby   podaním   žiadosti o prepustenie na slobodu obsahujúce garanciu kontradiktórnosti konania, rovnosti zbraní a tiež garanciu urýchleného rozhodnutia o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody a tiež napríklad   právo   obvineného   na   konanie   vo   veci   trestného   obvinenia   bez   zbytočných prieťahov) musí konajúci súd dbať o udržanie ich spravodlivej rovnováhy.

Vychádzajúc   z uvedeného   nemožno   preto   každé   jednotlivé   konanie   o preskúmaní zákonnosti   väzby   bez   osobnej   účasti   obvineného   kvalifikovať   ako   porušenie   jeho základných práv a slobôd (III. ÚS 34/07).

Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru však vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti   byť   osobne   prítomný   v konaní   pred   súdom   a   osobne   sa   k   veci   vyjadriť rešpektovaná   v   rámci   periodickej   súdnej   kontroly   väzby   (v   rámci   konaní   spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru bez ohľadu na to, či boli iniciované procesným úkonom obvineného alebo procesným úkonom orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu z jeho úradnej povinnosti) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je navyše nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na   konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje   povaha   skutočností   (tvrdení   a   skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia (III. ÚS 34/07).

V posudzovanom prípade trvala väzba sťažovateľa v čase rozhodovania krajského súdu   (15.   apríla   2009)   viac   ako   9   mesiacov.   Počas   tohto   obdobia   preskúmavali   súdy zákonnosť a opodstatnenosť sťažovateľovej väzby v konaniach, na ktoré sa vzťahuje režim čl.   5   ods.   4   dohovoru   v týchto   prípadoch:   uznesenie   okresného   súdu   o predĺžení   väzby a neprijatí   písomného   sľubu   obvineného   sp.   zn.   1   Tp/192/2008   prijaté   na   verejnom zasadnutí 16. decembra 2008, uznesenie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti proti tomuto uzneseniu   sp.   zn.   3   Tpo/64/2008   prijaté   na   neverejnom   zasadnutí   23.   decembra   2008, uznesenie   okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   na   slobodu   a o neprijatí písomného   sľubu   sp.   zn.   1   Tp/11/2009   prijaté   3.   apríla   2009   na   základe   vykonaného výsluchu   sťažovateľa,   uznesenie   krajského   súdu   o   zamietnutí   sťažnosti   proti   tomuto uzneseniu sp. zn. 3 Tpo/18/2009 prijaté na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009, uznesenie okresného   súdu   o predĺžení   lehoty   väzby   sp.   zn.   1   Tp/52/2009   prijaté   3.   apríla   2009 na základe vykonaného výsluchu sťažovateľa a napokon uznesenie krajského súdu o zrušení tohto uznesenia a o predĺžení lehoty väzby sp. zn. 3 Tpo/17/2009 prijaté na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009.

Zo šiestich prípadov (konania súdu rozhodujúceho v prvom stupni a konania súdu rozhodujúceho o podanej sťažnosti) bol sťažovateľ prvostupňovým   súdom trikrát osobne vypočutý, a tak sa mu poskytla možnosť predložiť vo veci preskúmania zákonnosti väzby svoje argumenty. Danú kvantitu osobného vypočutia obvineného s prihliadnutím na celkové trvanie väzby v čase rozhodovania krajského súdu (15. apríla 2009) kvalifikuje ústavný súd z pohľadu   garancií   zaručených   čl.   17   ods.   1   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru vo vzájomnom vzťahu k ďalej uvedeným okolnostiam ako dostatočnú. Povaha skutočností (tvrdení   a   skutkových   okolností),   ktoré   mali   byť   predmetom   posúdenia   v konaniach krajského súdu, nebola taká, že by si vyžadovala osobnú prítomnosť obvineného v konaní pred   súdom,   keďže   skutočnosti   uvedené   v jednotlivých   sťažnostiach   podaných sťažovateľom proti prvostupňovým rozhodnutiam neprekračovali rámec obsahu dôvodov uvádzaných sťažovateľom vo vyjadreniach k návrhom prokurátora na predĺženie väzby, ako aj rámec argumentácie predostretej   sťažovateľom na vykonaných verejných zasadnutiach okresného súdu.

Námietku porušenia základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy   a práva podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   vo   vzťahu   k otázke   konania   verejného zasadnutia   posúdil ústavný   súd   v prípade   oboch   uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   3 Tpo/17/2009   a sp.   zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009 ako zjavne neopodstatnenú.

K otázke náležitého odôvodnenia rozhodnutia

Ako už bolo uvedené, konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky   spravodlivého   konania podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

V uznesení sp. zn. 3 Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009 krajský súd konštatoval splnenie formálnych podmienok väzby a v tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový súd v konaní týkajúcom sa rozhodovania o predĺžení väzby postupoval v súlade s Trestným poriadkom a dodržal v ňom všetky zákonné lehoty vyplývajúce   z ustanovení § 76 ods. 2, 6 písm. b) a ods.   7   Trestného   poriadku.   Stotožnil   sa   so   závermi   okresného   súdu   poukazujúcimi na obťažnosť   veci   danú   potrebou   medzinárodnej   spolupráce,   ktorá   bráni   ukončeniu vyšetrovania v pôvodne predĺženej lehote. Z hľadiska naplnenia materiálnych podmienok väzby krajský súd   (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   na   rozhodnutie   o predĺžení   lehoty   väzby   sťažovateľa)   vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení okresného   súdu   o pretrvávaní   dôvodov   útekovej   väzby   v súvislosti   s hrozbou   vysokého trestu, ktorého závery krajský súd akceptoval.

V uznesení sp. zn. 3 Tpo/18/2009 z 15. apríla 2009 krajský súd poukázal na súlad postupu   okresného   súdu   s relevantnými   procesnými   ustanoveniami Trestného   poriadku. So závermi   okresného   súdu   o danosti   dôvodov   útekovej   väzby   sa   krajský   súd   stotožnil vzhľadom na existenciu hroziaceho vysokého trestu, ktorá opodstatňuje dôvodnú obavu, že sa sťažovateľ bude skrývať v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Vo vzťahu k skutkovým okolnostiam týkajúcim sa danosti dôvodného podozrenia o spáchaní skutku sťažovateľom, ktoré   je   súčasťou materiálnych   podmienok   väzby,   sťažovateľ   uviedol,   že   z dôkazov vykonaných v prípravnom konaní je zrejmé, že sa skutku uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia nedopustil. Krajský súd na tomto mieste poskytol argumentáciu, že v rozhodnutí o väzbe, resp. o žiadosti o prepustenie na slobodu nemôže konajúci súd rozhodovať o tom, či bol, alebo nebol obvineným skutok spáchaný, pretože v tomto štádiu postačuje v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku podozrenie o spáchaní skutku obvineným.

Z odôvodnení rozhodnutí krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa krajský súd nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne, a   podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   sú   tieto   odôvodnenia   ústavnoprávne akceptovateľné.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu v oboch rozhodnutiach sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy, preto sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu sp. zn. 3 Tpo/17/2009 z 15. apríla 2009 a sp. zn. 3 Tpo/18/200 z 15. apríla 2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009