znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 281/07-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti E. P., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1158/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10   C   1158/01 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   1158/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   E.   P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť E. P. trovy konania v sume 12 706 Sk (slovom dvanásťtisícsedemstošesť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti E. P. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 281/07-37 z 18. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1158/01.

V podanej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. mája 2004 sťažovateľka uviedla, že 27.   novembra   2001 podala spolu   so   žalobkyňou   v 2.   rade   okresnému   súdu „žalobu o vypratanie   nehnuteľnosti“,   ktorou   sa   domáhala   vypratania   nehnuteľnosti v spoluvlastníctve   žalobkýň   žalovaným   –   bývalým   manželom   sťažovateľky.   Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému návrhu argumentoval, „že uzatvorením manželstva mu vzniklo v predmetnom byte právo bývať o užívať predmetný dom jemu aj jeho synom ako príslušníkom domácnosti na základe rodinnoprávneho vzťahu ku žalobkyni v 1. rade. Toto jeho právo bývania a užívania bolo odvodené od žalobkyniného vlastníckeho práva. Je si vedomý   toho,   že   rozvodom   manželstva   mu   súčasne   zaniklo   právo   bývania   a užívania predmetnej nehnuteľnosti, avšak vzhľadom k tomu, že nemá kde bývať on aj jeho dvaja synovia, s ktorými v rodinnom dome spolu žije, by považoval nepriznanie bytovej náhrady za rozpor s ust. § 3 Občianskeho zákonníka s dobrými mravmi, pretože v dome býva skoro 25 rokov a aktívne sa podieľal na jeho zhodnotení a domnieva sa, že v zmysle § 713 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je po rozvode povinný sa z bytu vysťahovať dovtedy, pokiaľ mu nie je poskytnutá primeraná bytová náhrada“.

Návrhom   z   24.   júla   2002   požiadala   sťažovateľka   okresný   súd,   aby   pripustil pristúpenie ďalších účastníkov do konania, a to žalovaných v 2. a 3. rade, ktorému okresný súd vyhovel.

V sťažnosti   sťažovateľka   ďalej   uviedla: „Keďže   súd   vo   veci   riadne   nekonal a odporcovia mi bránili v realizácii mojich vlastníckych práv k rodinnému domu, bola som nútená   podať   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   keďže   bolo   nutné   dočasne upraviť vzťahy ohľadom užívania môjho majetku, v čom mi bolo bránené. Môj návrh bol súdu doručený dňa 4. 8. 2003.“ Na základe uvedeného návrhu sťažovateľky okresný súd uznesením č. k. 10 C 1158/01-98 z 13. októbra 2003 uložil žalovaným povinnosť umožniť sťažovateľke   a jej   maloletému   synovi   užívať   v uznesení   určené   priestory   nehnuteľnosti a odovzdať jej kľúče od týchto priestorov, v časti návrh zamietol. V dôsledku odvolania žalovaných   bolo   toto   uznesenie „vo   vyhovujúcej   časti“ rozhodnutím   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 187/03-118 z 12. decembra 2003 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

V prebiehajúcom   konaní   podal   aj   žalovaný   dva   návrhy   na   vydanie   predbežného opatrenia, ktorým okresný súd vyhovel uzneseniami č. k. 10 C 1158/01-102 zo 17. októbra 2003   a č.   k.   10 C 1158/01-115   z 12.   decembra   2003   a   ktoré   krajský   súd   potvrdil svojimi uzneseniami   sp.   zn.   14   Co   187/03,   14   Co   210/03   z 12.   decembra   2003 a č. k. 14 Co 15/04-130 z 13. februára 2004.

V závere   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že „Uplynulo   dva   aj   pol   roka,   počas ktorých tento súd nekonal riadne, buď vôbec, prípadne zmetočne a nekoncepčne. Prieťahy, ktoré   v konaní   vznikli   a vznikajú,   boli   spôsobené   nečinnosťou   súdu.   Rovnako   bolo zasiahnuté do mojich vlastníckych práv, ktoré ja sama, zavinením súdov, nemôžem pokojne realizovať“.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu.

Predseda   okresného   súdu   v   liste   z   11.   decembra   2007   predložil   podrobný chronologický   prehľad vykonaných   procesných   úkonov a zároveň   uviedol: „Predmetom konania   je   vypratanie   nehnuteľnosti.   Po   právnej   stránke   jedna   sa   o bežnú   vec,   ktorú prejednávajú súdy v občianskom konaní. Pripúšťam však značnú skutkovú zložitosť sporu. Dĺžku konania ovplyvnili aj účastníci konania, ktorí v priebehu konania viackrát požiadali o vydanie predbežného opatrenia a viackrát využili aj svoje procesné práva na podanie odvolania.   Prvostupňový   súd   už   vo   veci   raz   meritórne   rozhodol.   Odvolací   súd   toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.. Toho času je vo veci vytýčený termín pojednávania na 1. 2. 2008.“

V závere listu predseda okresného súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa o prijatej sťažnosti konalo ústne pojednávanie.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa vyjadrila k stanovisku okresného súdu   v liste z 3. februára 2008, v ktorom okrem iného uviedla:

„Vo veci vypratania nehnuteľností, ktoré patria do podielového spoluvlastníctva mňa a mojej matky, som sa obrátila na Okresný sud Košice I. žalobou zo dňa 23. 11. 2001. V súčasne dobe trvá toto konanie už vyše šesť rokov, pričom z výsledkov pojednávania, ktoré sa malo uskutočniť dňa 1. 2. 2008, vyplýva, že právoplatné rozhodnutie vo veci je v nedohľadne. (...) Termín pojednávania sudca odročil na 28. 3. 2008 s tým, že na základe záväzného stanoviska obsiahnutého v   zrušujúcom uznesení   Krajského súdu v   Košiciach zo dňa 30. 3. 2007, bude potrebné opätovne podrobne vypočuť všetkých účastníkov konania. Poukazujem   na   to,   že   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tento účel však v zásade možno dosiahnuť právoplatným rozhodnutím vo veci, kedy dochádza ku obnoveniu právnej istoty. Pri posudzovaní otázky, či dochádza v súdnom konaní ku zbytočným prieťahom, zohľadňuje Váš súd tri kritéria. Ide o právnu a faktickú zložitosť veci, v ktorej súd koná a mal   by   rozhodnúť.   Iba   k   tomuto   kritériu   sa   Okresný   súd   Košice   I.   vyjadroval.   Ide o konanie   o   vypratanie   nehnuteľností,   ktoré   nie   je   právne   zložité,   ohľadom   uvedeného sa zhodujem s názorom Okresného súdu Košice I. Čo sa týka faktickej zložitosti konania, uvedené konanie nemožno považovať za fakticky zložité, takže pri sústredenom postupe súdu bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. (...)

Ďalším kritériom pri zisťovaní existencie zbytočných prieťahov v konaní, bolo moje správanie sa v konaní. Podľa môjho názoru, som sa nijakým spôsobom nepričinila, že sa súdne   konanie   nachádza   v   stave,   ktorý   bol   dôvodom   na   podanie   mojej   sťažnosti   pre porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Svojou aktivitou súvisiacou s navrhovaním predbežných opatrení, opakovane, som   neprispela   k   predlžovaniu   tohoto   konania,   pretože   som   iba   riadne   využila   právny inštitút,   ktorý   mi   priznáva   Občiansky   súdny   poriadok   v   súvislosti   s   ochranou   mojich základných práv. Okresnému súdu Košice I. nič nebránilo, aby vo veci samej riadne konal. Tretím kritériom rozhodujúcim pri ustálení, či v súdnom konaní pred všeobecným súdom   došlo   ku   zbytočným   prieťahom,   bol   samotný   postup   Okresného   súdu   Košice   I. vykonaní sp. zn. 10 C 1158/01. Od podania žaloby, doručenej konajúcemu súdu dňa 27. 11. 2001, tento vytýčil prvý termín pojednávania na deň 14. 1. 2002 (...) Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo po 13 mesiacoch nečinnosti súdu, a to dňa 14. 4. 2003, kedy bolo v podstate zmätočné, z dôvodu, že konajúci súd ho odročil iba z dôvodu, že bolo potrebné rozhodnúť o zmene   žaloby,   ktorú   som   však   realizovala   písomným   podaním   adresovaným   súdu už 24. 7. 2002. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 25. 6. 2004, podľa môjho názoru bolo aj obdobie od 14. 4. 2003 do 25. 6. 2004, teda ďalších 15 mesiacov konanie súdu   poznačené   zbytočnými   prieťahmi,   keď   sa   v   merite   veci   nekonalo.   Od   4.   8.   2003 až do 19. 10. 2004, kedy mi bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 Co 215/O4 ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného sudu Košice I., ktorým tento určil,   ktoré   nehnuteľnosti   a   akým   spôsobom   budem   užívať   ja,   ako   ich   vlastníčka   a odporcovia   v I.   a   III.   rade,   ktorí   v nich už dávno   nebývali a   neužívali ich,   sa konalo o mojom opakovanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, čiže nie v merite veci. Okresnému súdu nič nebránilo, aby vo veci plynulé konal vo veci samej.

Od 4. 5. 2007, kedy bolo uznesenie odvolacieho súdu doručené konajúcemu súdu, je konanie opäť poznačené zbytočnými prieťahmi. Bol vytýčený termín pojednávania na deň 1. 2. 2008, teda po 9 mesiacoch zbytočných prieťahov, s tým, že tento termín bol so strany zákonného   sudcu   vytýčený   viacmenej   formálne   z   dôvodu,   že   súd   mal   veľký   problém s doručovaním   rozhodnutia   účastníkovi   konania,   odporcovi   v III. rade,   ktorý   o   vec jednoznačne nemá záujem, pojednávania sabotuje a bude sabotovať, ako sa ukázalo aj dňa 1. 2. 2008 a môj bývalý manžel bude prostredníctvom súdnej moci pokračovať v mojom bezprecedentnom šikanovaní. Už terajšia dĺžka konania vo veci, ktorá nie je právne, ale ani fakticky náročná, sa nedá ničím zdôvodniť a ospravedlniť.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   nesúhlasím,   aby   Ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci, z dôvodu, že na rozdiel od Okresného súdu Košice I, sa domnievam, že od tohoto pojednávania možno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

V podaní   doručenom   ústavnému   súdu   8.   februára   2008   oznámila   sťažovateľka prostredníctvom   právnej   zástupkyne,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Dňa   27.   novembra   2001   bola   okresnému   súdu   podaná „žaloba   o vypratanie nehnuteľnosti“ sťažovateľkou a žalobkyňou v 2. rade proti žalovanému spolu s pripojenými listinnými   dôkazmi   (darovacia   zmluva,   rozsudok   o rozvode   manželstva,   výzva žalovanému).

Okresný   súd   10.   decembra   2001   vyzval   žalovaného   na predloženie   vyjadrenia k podanej   žalobe,   ktoré   žalovaný   predložil   20.   decembra   2001   a   v ktorom   podmieňuje vypratanie nehnuteľnosti poskytnutím bytovej náhrady v zmysle analógie legis aplikácia ustanovenia § 713 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) v zmysle ustanovenia § 853 ods. 1 OZ a s odkazom na § 3 ods. 1 OZ.

Okresný   súd   10.   decembra   2001   vyzval   žalobkyne   na úhradu   súdneho   poplatku, ktorý uhradili 11. decembra 2001.

Okresný súd 11. decembra 2001 vyzval príslušný orgán štátnej správy na zaslanie výpisu z katastra nehnuteľností, ktorý bol okresnému súdu zaslaný 3. januára 2002.Dňa   21.   decembra   2001   žalobkyne   predložili   okresnému   súdu   výpis   z   listu vlastníctva.

Okresný   súd   uskutočnil   14.   januára   2002   pojednávanie,   na   ktorom   vypočul sťažovateľku   a ktoré   odročil   na   11.   február   2002   za   účelom   opätovného   predvolania žalovaného, ktorý sa na pojednávanie nedostavil, zároveň vyzval žalobkyne na predloženie relevantného listinného dôkazu.

Okresný   súd   uskutočnil   11.   februára   2002   pojednávanie,   na   ktorom   vypočul sťažovateľku o pojednávanie odročil na 11. marec 2002 za účelom „vykonania ďalšieho dokazovania“.

Žalovaný   18.   februára   2002   predložil   okresnému   súdu   listinné   dôkazy   a navrhol vypočutie svedkov.

Dňa 25. februára 2002 sťažovateľka predložila okresnému súdu listinný dôkaz.Okresný súd uskutočnil 11. marca 2002 pojednávanie, na ktorom vypočul žalobkyňu v 2.   rade   a žalovaného   a pojednávanie   odročil   na   8.   apríl   2002   za   účelom „vykonania ďalšieho dokazovania“.

Dňa 25. marca 2002 predložila sťažovateľka okresnému súdu listinné dôkazy.Dňa 27. marca 2002 okresný súd zmenil určený termín pojednávania na 29. apríl 2002.Dňa 28. marca 2002 žalovaný predložil okresnému súdu listinné dôkazy.Dňa 25. apríla 2002 okresný súd zmenil určený termín pojednávania a odročil ho na neurčito.

Sťažovateľka   24.   júla   2002   predložila   okresnému   súdu   návrh   na   pripustenie pristúpenia ďalších účastníkov (žalovaných v 2. a 3. rade) do konania na strane žalovaného a predložila listinné dôkazy.

Okresný súd vyzval 7. marca 2003 žalobkyňu v 2. rade na vyjadrenie, či súhlasí s návrhom   sťažovateľky   na   pripustenie   pristúpenia   ďalších   účastníkov   (žalovaných v 2. a 3. rade)   do   konania   na   strane   žalovaného,   ktoré   žalobkyňa   v 2.   rade   predložila 26. marca 2003.

Okresný   súd   8.   marca   2003   vyzval   žalovaného   na oznámenie   relevantných skutočností, ktoré žalovaný oznámil 17. marca 2003.

Okresný súd uskutočnil 14. apríla 2003 pojednávanie, na ktorom účastníci konania predniesli   svoje   návrhy   a ktoré   bolo   odročené   na   neurčito „za   účelom   rozhodnutia o pripustení   zmeny   návrhu   žalobkýň   a následného   doručenia   žaloby   žalovaným v 2. a 3. rade a ich vypočutia v konaní“.

Dňa 23. júna 2003 žalobkyne požiadali okresný súd o určenie termínu pojednávania.Dňa   4.   augusta   2003   žalobkyne   podali   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia.

Okresný súd 13. augusta 2003 vyzval žalobkyne na špecifikáciu údajov týkajúcich sa návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo 4. augusta 2003, žalobkyne na výzvu reagovali 16. septembra 2003.

Dňa   29.   septembra   2003   žalovaný   podal   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia.

Okresný   súd   13.   októbra   2003   vydal   uznesenie,   ktorým   v časti   vyhovel   návrhu žalobkýň na vydanie predbežného opatrenia a v časti návrh zamietol. Žalovaný podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie 24. októbra 2003.

Okresný súd 17. októbra 2003 vydal uznesenie, ktorým vyhovel návrhu žalovaného na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Sťažovateľka   podala   proti   predmetnému   uzneseniu 3. novembra 2003 odvolanie.

Dňa   10.   novembra   2003   žalovaný   podal   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia,   ktorému   okresný   súd   uznesením   z 12.   decembra   2003   vyhovel. Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu 5. januára 2004 odvolanie.

Okresný   súd   predložil   12.   novembra   2003   krajskému   súdu   spisový   materiál s podanými opravnými prostriedkami.

Krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 187/03, 14 Co 210/03 z 12. decembra 2003 rozhodol:

- o odvolaní   žalovaného proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   13.   októbra   2003   tak, že ho v napadnutej časti zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie,

- o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu zo 17. októbra 2003 tak, že ho potvrdil.

Okresný súd predložil 12. januára 2004 krajskému súdu spisový materiál s podaným opravným   prostriedkom   sťažovateľky   proti   uzneseniu   z   12.   decembra   2003,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   14   Co   15/04   z   13.   februára   2004   tak, že prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil   (spisový   materiál   bol   okresnému   súdu   vrátený 2. apríla 2004).

Okresný súd uznesením z 12. mája 2004 pripustil pristúpenie žalovaného v 2. rade a žalovaného v 3. rade do konania na strane žalovaného.

Okresný   súd   uznesením   z 25.   mája   2004   priznal   sťažovateľke   oslobodenie   od súdnych poplatkov.

Sťažovateľka 1. júna 2004 predložila okresnému súdu svoje vyjadrenie.Okresný   súd   15.   júna   2004   požiadal   príslušný   orgán   štátnej   správy   o zaslanie aktuálneho výpisu z listu vlastníctva, ktorý mu bol predložený 13. júla 2004.

Okresný súd uznesením zo 7. júna 2004 rozhodol o návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia z 22. júla 2003 tak, že návrhu sťažovateľky vyhovel. Proti uzneseniu podali žalovaní 2. júla 2004 odvolanie.

Dňa 18. júna 2004 právny zástupca žalovaných požiadal o zmenu určeného termínu pojednávania.

Okresný súd uskutočnil 25. júna 2004 pojednávanie, na ktorom sťažovateľka vzala späť   návrh   voči   žalovanému   v 2.   rade,   pojednávanie   okresný   súd   odročil „za   účelom vykonania ohliadky nehnuteľnosti (...)“ 19. augusta 2004.

Okresný   súd   predložil   9.   júla   2004   spisový   materiál   spolu   s podaným opravným prostriedkom proti uzneseniu zo 7. júna 2004 krajskému súdu.

Dňa   22.   júla   2004   žalobkyne   predložili   okresnému   súdu   vyjadrenie   k podanému odvolaniu žalovaných (z 2. júla 2004).

Dňa 19. augusta 2004 okresný súd vykonal „ohliadku nehnuteľnosti“.

Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   žalovaných   (proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 7. júna 2004) uznesením sp. zn. 14 Co 215/04 z 30. júla 2004 (spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 4. októbra 2004).

Okresný súd uznesením zo 6. októbra 2004 rozhodol na základe späťvzatia návrhu žalobkyňami o zastavení konania proti žalovanému v 2. rade.

Okresný   súd   uskutočnil   12.   novembra   2004   pojednávanie,   na   ktorom   účastníci predniesli svoje návrhy a ktoré bolo odročené na neurčito „za účelom vykonania ďalšieho dokazovania“.

Okresný súd 3. februára 2005 určil termín pojednávania na 4. marec 2005.Okresný   súd   7.   februára   2005   požiadal   Okresnú   prokuratúru   Košice   I o zaslanie súvisiaceho rozhodnutia, ktoré mu bolo následne doručené 17. februára 2005.

Dňa 28. februára 2005 žalobkyne požiadali o zmenu určeného termínu pojednávania (4. marca 2005) z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti ich právnej zástupkyne. O zmenu termínu pojednávania požiadal 3. marca 2005 aj právny zástupca žalovaných.

Okresný súd 4. marca 2005 uskutočnil pojednávanie, ktoré odročil na 8. apríl 2005.Okresný súd uskutočnil   8. apríla 2005 pojednávanie, na ktorom   vypočul svedka, sťažovateľku a žalovaných a ktoré odročil na 25. máj 2005 „za účelom vykonania ďalšieho dokazovania“.

Okresný súd uskutočnil 25. mája 2005 pojednávanie, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým vyhovel žalobe. Proti uvedenému rozsudku podali žalovaní 12. júla 2005 odvolanie.Okresný súd vyzval 13. júla 2005 žalovaných na úhradu súdneho poplatku, ktorý bol následne uhradený 26. júla 2005.

Dňa   26.   júla   2005   predložili   žalobkyne   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie k podanému odvolaniu žalovaných.

Okresný súd 28. júla 2005 predložil spisový materiál spolu s podaným opravným prostriedkom   žalovaných   krajskému   súdu.   Krajský   súd   rozhodol   o podanom   odvolaní uznesením sp. zn. 4 Co 232/2005 z 30. marca 2007 tak, že prvostupňový rozsudok zrušil a vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   (spisový   materiál   bol   okresnému   súdu vrátený 4. mája 2007).

Dňa   4.   septembra   2007   žalovaný   požiadal   okresný   súd   o určenie   termínu pojednávania.

Okresný   súd   požiadal   27.   septembra   2007   právneho   zástupcu   žalovaných o oznámenie aktuálnej adresy žalovaného v 3. rade, ktorý reagoval na výzvu 1. októbra 2007.Okresný   súd   uskutočnil   1.   februára   2008   pojednávanie,   ktoré   odročil   z dôvodu neúčasti   účastníkov   konania   (v spise   sa   nenachádza   doručenka   o   zaslaní predvolania žalobkyniam).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ako   aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   občianskeho   súdneho konania, ktoré sa začalo 27. novembra 2001 a doteraz nie je ukončené, teda trvá viac ako šesť   rokov,   je ochrana   vlastníctva   k nehnuteľnosti   prostredníctvom   vlastníckej   žaloby vo vzťahu   k nehnuteľnosti   patriacej   do   výlučného   podielového   spoluvlastníctva sťažovateľky a žalobkyne v 2. rade.

Podľa názoru ústavného súdu prerokúvaná vec nevykazuje ani právnu, ani osobitnú skutkovú   zložitosť,   ktorá   by   mohla   zásadnejším   spôsobom   ovplyvniť   doterajší   zdĺhavý priebeh konania.

Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že povaha prerokúvanej veci, ktorou je poskytnutie ochrany výlučným vlastníkom nehnuteľnosti (rodinného domu) slúžiacej k uspokojovaniu základnej   životnej   potreby   –   bývania,   a to   aj   s ohľadom   na   citlivé   osobné   aspekty (vyjadrenie sťažovateľky, že musela ona a jej maloletý syn rodinný dom opustiť pre „vážne rozpory s odporcom“) si vyžadovala osobitný dôraz na rýchly a efektívny postup okresného súdu.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania hodnotí ústavný súd ako aktívne a súčinnostné. Sťažovateľka už v počiatočnom štádiu konania predložila okresnému súdu relevantné   listinné   dôkazy   (darovaciu   zmluva,   rozsudok   o rozvode   manželstva,   výzvu žalovanému,   list   vlastníctva)   a   po   jeho   výzve   uhradila   príslušný   súdny   poplatok. Sťažovateľka na výzvy okresného súdu reagovala v primeraných lehotách a zúčastňovala sa určených   termínov   pojednávania   (s   výnimkou   jednej   žiadosti   sťažovateľky   o zmenu určeného termínu pojednávania).

Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s argumentáciou   okresného   súdu,   ktorý   vo   svojom vyjadrení   „ospravedlňuje“   predĺženie   konania   (okrem   iného)   aj   iniciovaním   konaní o predbežných opatreniach zo strany sťažovateľky. Je toho názoru, že k uvedeným krokom primäl   sťažovateľku   práve   postup   okresného   súdu,   ktorý   neposkytol   ochranu jej vlastníckemu právu meritórnym rozhodnutím prijatým v primeranej dobe.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Žalobkyne   (žalobkyňou   v 1.   rade   je   sťažovateľka)   podali   okresnému   súdu   návrh na vypratanie   nehnuteľnosti   v ich   spoluvlastníctve.   Žalovaní   vo   svojom   vyjadrení podmieňovali   vypratanie   nehnuteľnosti   poskytnutím   bytovej   náhrady   v zmysle   analógie legis   (aplikácia   ustanovenia   §   713   ods.   1 OZ   v zmysle   ustanovenia   §   853   ods.   1   OZ) a s odkazom na § 3 ods. 1 OZ.

Okresný   súd   viedol   svoje   dokazovanie   v   intenciách   predmetného   vyjadrenia žalovaných. V rámci výsluchov účastníkov konania zisťoval bytové a majetkové pomery žalovaných, vzťahy medzi účastníkmi konania a ich súlad s dobrými mravmi.

Ústavný súd v postupe okresného súdu zistil viacero období nečinnosti, keď nekonal bez   toho,   aby   mu   v tom   bránila   existencia   zákonnej   prekážky.   Ide   o rozsiahle   obdobie nečinnosti od 11. marca 2002, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, do 7. marca 2003, keď   vyzval   žalobkyňu   v 2.   rade   na predloženie   vyjadrenia   týkajúceho   sa návrhu na pripustenie   pristúpenia   ďalších   účastníkov   konania   na   strane   žalovaného   (nečinnosť takmer jeden rok), ako aj kratšie obdobia nečinnosti v súhrne predstavujúce dobu viac ako jeden rok. V prvom rade ide o obdobie od 12. novembra 2004, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, do 4. marca 2005, keď uskutočnil ďalšie pojednávanie (nečinnosť takmer štyri   mesiace),   ďalej   o obdobie   od   4.   mája   2007,   keď   odvolací   súd   po   vydaní   svojho rozhodnutia vrátil spisový materiál okresnému súdu, do 27. septembra 2007, keď okresný súd   požiadal   právneho   zástupcu   žalovaných   o oznámenie   aktuálnej   adresy   účastníka konania   (nečinnosť   takmer   päť   mesiacov),   a nakoniec   o obdobie   takmer   štvormesačnej nečinnosti od 1. októbra 2007, keď právny zástupca žalovaných oznámil okresnému súdu aktuálnu   adresu   účastníka   konania,   do   1.   februára   2008,   keď   okresný   súd   uskutočnil pojednávanie.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06,   III.   ÚS   90/07, III. ÚS 109/07).

Konajúci súd, ktorý v prerokúvanej veci štyrikrát odročil pojednávanie za „účelom vykonania dokazovania“, vykazoval nesústredený postup, v ktorom absentovala dôraznosť procesu   dokazovania   (vo   vzťahu   k otázke   zistenia   bytových   a majetkových   pomerov žalovaných   a k otázke   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania   z pohľadu   dobrých   mravov). Za neefektívny   považuje   ústavný   súd   postup,   v rámci   ktorého   okresný   súd   rozhodol o návrhu   sťažovateľky   na   pripustenie   pristúpenia   ďalších   účastníkov   konania   na   strane žalovaného až s odstupom takmer dvoch rokov, čo malo za následok narušenie aktuálnosti dovtedy   zhromaždených   výsledkov   dokazovania   a potrebu   ho   opätovne   obnovovať   tak, aby zohľadnilo aj skutkové zistenia týkajúce sa pripustených žalovaných.

Z celkového   pohľadu   podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie (a to aj s prihliadnutím   na   už   spomenutú   povahu   jeho   predmetu),   ktoré   trvá   tak   dlho, ako je to v danej veci, ktorá navyše nevykazuje osobitný stupeň zložitosti, možno už len na základe   jeho   posúdenia   v globále považovať za   nezlučiteľné   s imperatívom   vyjadreným v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty   dotknutej osoby do   tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00).

Ústavný súd konštatuje, že zistená dĺžka konania vedeného okresným súdom nebola závislá   od   zložitosti   veci   a ani   nebola   vyvolaná   správaním   sťažovateľky.   Naopak rozhodujúcim faktorom, ktorý mal vplyv na túto neprimeranú dobu konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku svojho neefektívneho postupu   znásobeného   zistenými   obdobiami   nečinnosti   (v súhrne   predstavujúca   približne dva roky).

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že práva sťažovateľky porušené boli.

III.

Vzhľadom   na   výrok   o   porušení   základného   práva   sťažovateľky,   ako   aj na skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   zároveň   prikázal   okresnému   súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1158/01 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 50 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   predmetného   konania   s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   žiadala   priznať   náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 12 706 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods.   3, § 13 ods. 8, § 16, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   namieta,   v zásade   nie   je oceniteľný peniazmi.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 1/3 výpočtového základu, t. j. 4 540 Sk (základom na výpočet je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 v sume 13 602 Sk) a hodnota režijného paušálu 136 Sk za jeden úkon.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 190 Sk.

Trovy konania teda možno vyčísliť ako súčet odmeny za dva úkony právnej služby uskutočnené   v roku   2004   a jeden   úkon   uskutočnený   v roku   2008   (prevzatie   a príprava zastúpenia,   písomné   podanie na súd,   vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu)   vrátane režijného paušálu (2 x 4 540 Sk + 2 x 136 Sk + 3 176 Sk + 190 Sk = 12 718 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda prestavuje celkovú sumu 12 718 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia neodporuje platným právnym   predpisom,   a   preto   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   rozsahu uplatnenom právnou zástupkyňou sťažovateľa v sume 12 706 Sk.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2008