znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 281/05-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2005 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval prijatú sťažnosť A. L., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 29 C 34/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice   II v konaní vedenom   pod sp.   zn. 29 C 34/97 p o r u š i l základné právo A. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. A.   L.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške   30 000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. L. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   Č.   do jedného   mesiaca   od právoplatnosti   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 5. októbra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. L., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   uznesením   okresného   súdu č. k. 29 C 34/97-77   z 8.   februára   1999   pripustená   do   konania   na   strane   žalovaných   ako žalovaná v 17. rade. Žalobcom v predmetnom spore je mesto K., ktoré sa žalobou podanou na   okresnom   súde   11.   februára   1997   domáha   určenia   vlastníckeho   práva   (proti 53 žalovaným subjektom). Okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 34/97-124 z 8. marca 1999 žalobu   („návrh“)   zamietol.   Na   odvolanie   žalobcu   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením č. k. 13 Co 364/99-197 z 19. februára 2001 pripustil späťvzatie žaloby   proti   žalovaným   v 2.   a 5.   rade,   zrušil   napadnutý   rozsudok   vo   vzťahu   k týmto žalovaným a konanie proti nim zastavil. Vo zvyšnej časti zrušil prvostupňový rozsudok a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   po   vrátení   súdneho   spisu   z krajského   súdu (4. mája 2001)   okresný   súd   ďalej   vo   veci   riadne   nekonal   a v obdobiach   ňou označených (spolu   viac   ako   42   mesiacov)   bol   nečinný.   Vec   nebola   dosiaľ   právoplatne skončená.

Proti   postupu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   12.   augusta   2005   sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu.

Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľka za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk.

Svoju žiadosť odôvodnila tým, že: „... vyše päťročná doba čakania na právoplatné rozhodnutie   súdu   vo   veci   (...)   a najmä   vyše   52   mesačné   čakanie   na   ďalšie   súdne pojednávanie na okresnom súde veľmi nepriaznivo vplýva na moje psychické rozpoloženie. Počas vyše päťročného obdobia trvania konania na okresnom súde v predmetnej veci žijem v pretrvávajúcom   pocite   a stave   nepríjemnosti,   nervozity,   bezmocnosti,   krivdy,   úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz právoplatne   skončené   (a   to   aj   potom,   keď   orgán   štátnej   správy   okresného   súdu   uznal prieťahy   v   konaní)   za   situácie,   keď   mám   faktický   a   právny   záujem   o   nakladanie s nehnuteľnosťou a o jej účelné využitie.“ Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu z 21. októbra 2005 sa k veci 25. októbra 2005 písomne vyjadril predseda okresného súdu (listom sp. zn. Spr. 1267/05), ktorý uviedol, že vo veci už bolo prijatých viacero sťažností a pri vybavovaní sťažnosti 27. januára 2005 predložil ústavnému súdu aj chronológiu úkonov spolu so spisom. Vo veci bolo ústavnému súdu   podaných   viacero   sťažností,   v roku   2005   boli   vykonané   v spise   dva   úkony, a to 26. januára 2005   bol   daný   pokyn   na zisťovanie   dedičov   po   zomrelých   účastníkoch konania a dopytom zo 7. apríla 2005 okresný súd na Okresnom súde Košice I zisťoval okruh dedičov po nebohom Š. S.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov   konania   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   C   34/97   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   11.   februára   1997   (spolu   s návrhom na vydanie predbežného opatrenia) sa mesto K., zastúpené primátorom mesta, domáhalo určenia vlastníctva k v návrhu označeným nehnuteľnostiam.

Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   1997   bol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietnutý (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 1997).

Navrhovateľ   30.   júna   1997   navrhol   pristúpenie   ďalších   účastníkov   do   konania na strane odporcov. Pojednávanie konané 9. júna 1997 bolo odročené na neurčito.

Dňa   10.   júla   1998   bolo   vydané   uznesenie   o pripustení   odporcov   v 3.   až 5.   rade do konania.

Uznesením   z 8.   februára   1999   okresný   súd   pripustil   do   konania   odporcov v 6. až 53. rade (popri iných aj sťažovateľku, a to pod poradovým číslom 17).

Na pojednávaní konanom 8. marca 1999 bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 34/97-124, ktorým bol návrh mesta K. zamietnutý.

Proti rozsudku z 28. apríla 1999 podal navrhovateľ odvolanie.

Dňa 14. júna 1999 podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd 13. júla 1999 zamietol. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podal navrhovateľ 3. augusta 1999 odvolanie.

Dňa 18. októbra 1999 bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o vyššie uvedených odvolaniach.

Dňa   4.   mája   2001   bol   súdny   spis   vrátený   okresnému   súdu   spolu   s uznesením krajského   súdu   č.   k.   13   Co   364/99-197   z 19.   februára   2001,   ktorým   bol   prvostupňový rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   4.   marca   2002   bol   daný   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu účastníkom konania a bola vypracovaná výzva navrhovateľovi na doplnenie jeho návrhu v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Doplňujúce   podanie navrhovateľa   bolo doručené   10.   mája 2002   okresnému súdu a 30. júla 2002 bolo zaslané na vyjadrenie odporcom.

Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 9. apríl 2003. Pojednávanie bolo pre chorobu konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Z dôvodu nástupu vo veci konajúcej sudkyne na materskú dovolenku (3. november 2003)   boli   jej   nevybavené   veci   prevedené   do   súdneho   oddelenia   inej   sudkyne,   ktorá 21. októbra   2004   dala   pokyn   na   zisťovanie   adries   trvalých   pobytov   tých   účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.

Od 26.   januára 2005   okresný   súd   začal zisťovanie okruhu   dedičov   po nebohých účastníkoch konania M. F., M. F., J. S. a Š. S.

Dňa   8.   februára   2005   Okresný   súd   Košice   I oznámil   stav   dedičského   konania po M. F.

Dňa   11.   februára   2005   Okresný   súd   Košice   I oznámil   stav   dedičského   konania po M. F.

Dňa   11.   februára   2005   Okresný   súd   Košice   I oznámil   stav   dedičského   konania po J. S. a Š. S.

Dňa 7. apríla 2005 okresný súd dopytom zisťoval na Okresnom súde Košice I okruh dedičov po nebohom Š. S.

V čase   od   októbra   2004   bol   súdny   spis   viackrát   predložený   ústavnému   súdu na nahliadnutie   v súvislosti   s konaním   o ústavných   sťažnostiach,   o ktorých   ústavný   súd rozhodol nálezmi z 15. decembra 2004, 20. januára 2005, 9. februára 2005, 16. februára 2005,   6.   apríla   2005,   13.   apríla   2005,   14.   apríla   2005,   29. apríla   2005, 22.   júna   2005 a 31. októbra 2005.

K sťažnosti   boli   pripojené   aj   odpovede   predsedu   okresného   súdu   adresované právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   na   sťažnosti   na   prieťahy   v posudzovanom   konaní podané za jeho klientov (účastníkov konania), ktoré sa odvolávali na pôvodnú odpoveď predsedu okresného súdu z 9. júna 2005.

III.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch (...)“.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 1167/05 z 25. októbra 2005 oznámil: „Keďže vyjadrenie k sťažnosti na prieťahy v danej veci som už Ústavnému súdu SR zasielal 26. 10. 2004, v prílohe Vám zasielam rovnopis uvedeného stanoviska, v ktorom je obsiahnutá aj chronológia vo veci vykonaných procesných úkonov.“

Vo vyjadrení sp. zn. Spr. 1507/04 z 26. októbra 2004 predseda okresného súdu podal chronologický prehľad úkonov súdu v posudzovanej veci a konštatoval, že „... predmetný spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   už   s ohľadom   na   jeho   predmet   a nutnosť vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných   podmienok   pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania. (...)

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

-   vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo“.

IV.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. III. ÚS 111/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako ôsmimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené.

Rozhodovanie   o návrhu   na   určenie   vlastníctva   (vzhľadom   na   existujúcu   právnu úpravu a skutočnosť, že ide o súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov) nepovažuje ústavný súd za právne náročné.

Pri hodnotení faktickej zložitosti veci ústavný súd čiastočne akceptoval stanovisko okresného   súdu   kvalifikujúce   posudzovaný   spor   ako „skutkovo   náročný“, a to   najmä vo vzťahu k zabezpečovaniu identifikácie predmetu   sporu   a určeniu (upresneniu) okruhu účastníkov konania, zisťovanie ktorých ovplyvnilo síce doterajšiu dĺžku konania, no nie je okolnosťou   ospravedlňujúcou   stav   právnej   neistoty   (ako   dôsledku   uvedeného   postupu okresného   súdu   v posudzovanom   konaní),   v ktorej   sa   sťažovateľka   nachádza   od svojho vstupu do konania (8. februára 1999) dosiaľ.

Procesné aktivity navrhovateľa (návrhy na vydanie predbežného opatrenia, návrhy na rozšírenie účastníkov konania, opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdu, rozšírenie a doplnenie návrhu, čiastočné späťvzatie návrhu) mali tiež vplyv na dĺžku konania, avšak rozhodovanie,   resp.   konanie v nich   nemožno pripísať na   vrub   postupu   okresného   súdu, ktorého dôsledkom by mali byť zbytočné prieťahy v konaní.

V správaní   sťažovateľky   nezistil   ústavný   súd   také   skutočnosti,   ktoré   by opodstatňovali konštatovanie o ich vplyve na vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   (činnosť   okresného   súdu   hodnotil   iba od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 4. mája 2001 (vrátenie súdneho spisu okresnému súdu) do   4. marca 2002 (výzva pre navrhovateľa), t. j. v trvaní 10 mesiacov, v období od 9. apríla   2003   (termín   neuskutočneného   pojednávania)   do   21.   októbra   2004   (pokyn na zisťovanie adries pobytu účastníkov), t. j. v trvaní vyše 18 mesiacov, spolu v trvaní vyše 28 mesiacov, t. j. vyše 2 rokov a 4 mesiacov, keď bol okresný súd nečinný.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom   zaťažení   sudcov   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk z dôvodov uvedených vyššie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané v sume 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom.   Advokát   vykonal   dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažnosti a jej podanie ústavnému súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk.

Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom (za dva úkony právnych služieb a dva režijné paušály) predstavuje spolu sumu 5 302 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal zaplatiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2005