znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 281/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2004   predbežne prerokoval   sťažnosť   Ioana Kornelija Komanického,   B.,   ktorou   namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd   Krajským   súdom   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 303/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2004 doručená   sťažnosť   Ioana   Kornelija   Komanického,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 303/03.

Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ v tom, že ešte 18. marca 2003 podal   odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 3 C 15/01 z 11. februára 2003, na základe ktorého tento prvostupňový súd zamietol jeho žalobu o ochranu vlastníckeho práva z 9. januára 2001. Predmetné odvolanie doplnil o uvedenie dôvodov listom z 20. marca 2003. Sťažovateľ tvrdí, že napriek jednoduchosti a bežnosti prejednávanej veci odvolací súd ani po viac ako jednom roku nedokázal o nej meritórne rozhodnúť.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ už 24. marca 2003 zaslal predsedovi krajského súdu sťažnosť na sudcov krajského súdu a predsedu okresného súdu, lebo je toho názoru, že jeho kauzy riešia zdĺhavo a nezodpovedne.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 38 ods. 2 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 303/03, prikázal krajskému súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk a náhradu trov konania vo výške 8 800 Sk.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03).

V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľa   a z vyžiadaného spisového materiálu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 3 C 15/01 zistil, že sťažovateľ podal okresnému súdu 9. januára 2001 žalobu o ochranu proti neoprávnenému zásahu do vlastníckeho   práva   proti   odporcovi   mestu   Bardejov   (ďalej   len   „odporca“),   v   ktorej   sa domáha uvedenia   svojho pozemku do   pôvodného stavu   po zásahu (vykopaní priekopy) zo strany odporcu.

Postup okresného súdu v konaní sp. zn. 3 C 15/01 v období od podania žaloby, keď okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku (listom z 23. januára 2001), vyzval sťažovateľa na predloženie potvrdení o príjme za účelom oslobodenia od súdnych poplatkov (listom z 18. mája 2001), doručoval žalobu odporcovi na vyjadrenie (18. mája 2001)   a tento   sa   k žalobe   vyjadril   (30.   mája   2001),   vyžiadal   písomnú   dokumentáciu týkajúcu sa sťažovateľa od spoločnosti AGRO, s. r. o., B. N. V. (listom zo 14. septembra 2001),   uznesením   zo   7.   novembra   2001   priznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov, vyzval sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov a úpravu návrhu (listom zo 7. novembra 2001 a z 3. decembra 2001), vyzval pristupujúcu účastníčku konania – manželku sťažovateľa na oznámenie jej súhlasu so vstupom do konania na strane žalobcu (listom   zo 4.   januára 2002), uznesením zo 14.   februára 2002 pripustil   vstup M. K. do konania na strane žalobcu, plynulo smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).

O odvolaní sťažovateľa voči predmetnému uzneseniu o pripustení účastníka konania z 27. februára 2002 rozhodol odvolací krajský súd 30. augusta 2002 tak, že zrušil napadnuté uznesenie prvostupňového súdu.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní na pojednávaní 11. februára 2003 rozhodol vo veci tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Voči   predmetnému   rozsudku   podal   sťažovateľ   18.   marca   2003   odvolanie,   ktoré 21. marca   2003   doplnil   o dôvody   odvolania.   Okresný   súd   následne   vyzval   sťažovateľa o predloženie ešte jedného vyhotovenia odvolania (listom z 26. marca 2003) a taktiež ho vyzval na predloženie potvrdenia o jeho tvrdenej práceneschopnosti (listom z 31. marca 2003).

Krajskému súdu ako odvolaciemu súdu bol spisový materiál doručený 10. júla 2003 a bol doplnený zo strany okresného súdu o vyjadrenie odporcu 28. júla 2003. Krajský súd 4. mája   2004   nariadil   pojednávanie   o odvolaní   sťažovateľa   na   7.   jún   2004.   Listom doručeným   krajskému   súdu   4.   júna   2004   sťažovateľ   oznámil,   že   sa   nariadeného pojednávania nezúčastní okrem   iného aj zo   stále pretrvávajúcich   zdravotných   dôvodov, o ktorých   mal   vedomosť   aj   okresný   súd.   Krajský   súd   na   pojednávaní   7.   júna   2004 uznesením sp. zn. 4 Co 303/03 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie   konanie   a nové   rozhodnutie.   Okresnému   súdu   bolo   uvedené   uznesenie   doručené 13. júla 2004.

III.

Ústavný súd pri skúmaní, či v okolnostiach prípadu došlo k porušeniu sťažovateľom označených   ústavných   práv,   neposudzoval   celé   konanie vo   veci   sťažovateľa   vedené   na okresnom súde, pretože sťažovateľ sa svojím návrhom obmedzil len na postup krajského súdu v predmetnej veci v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 303/03. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad), ústavný   súd   v uvedenom   rozsahu   vec   ďalej   skúmal   a rozhodol   v nej   (teda   len   postup a rozhodovanie krajského súdu v konaní sp. zn. 4 Co 303/03).

Ústavný súd v predmetnej veci konštatuje, že v okolnostiach prípadu celková doba odvolacieho konania krajského súdu bola primeraná (10 mesiacov). Hoci v čase podania sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu (11. mája 2004) o jeho odvolaní nebolo krajským súdom   ešte   rozhodnuté,   7.   mája   2004   sťažovateľ   už   mal   vedomosť   (mal   doručené predvolanie)   o vytýčenom   pojednávaní   na   krajskom   súde   na   7.   jún   2004.   Na   tomto pojednávaní krajský   súd   aj   rozhodol   v prospech   sťažovateľa,   keď   zrušil   rozsudok   súdu prvého stupňa a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Práceneschopnosť sťažovateľa a s tým súvisiace ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní okresného súdu krajský súd považoval za hlavný dôvod porušenia jeho procesných práv v prvostupňovom konaní, keď mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,   a pre ktorý nemohol napadnutý rozsudok okresného súdu kvalifikovať ako správny.

Pretrvávajúce zdravotné problémy sťažovateľa, o ktorých sa krajský súd dozvedel zo spisu, ako aj z listu, ktorý mu sťažovateľ doručil 4. júna 2004 (že sa aj v tomto prípade nezúčastní pojednávania), bol aj dôvodom, prečo krajský súd rozhodol s určitým časovým odstupom. Táto skutočnosť na strane sťažovateľa tak bránila krajskému súdu odstrániť stav právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v uvedených   článkoch   ústavy a dohovoru (napr. I. ÚS 27/02). Túto okolnosť nemožno v žiadnom prípade prenášať na konajúci všeobecný súd, ani mu vyčítať, že vo veci nekonal, resp. konal s prieťahmi. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval: „Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/02).

Primeranú   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa   v okolnostiach prípadu preto nemožno pričítať na vrub krajskému súdu a neznamená vznik zbytočných prieťahov v konaní, ktoré by mohli zasiahnuť do sťažovateľových označených ústavných práv.

Navyše, ústavný súd pritom vychádzal zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej súčasťou   hodnotenia   zbytočných   prieťahov   v konaní   je   aj   posudzovanie   povahy   veci (II. ÚS 52/99, II. ÚS 32/02). Tú v okolnostiach prípadu (uvedenie pozemku sťažovateľa do pôvodného stavu) nepovažoval za takú, aká si vyžaduje mimoriadny ohľad a starostlivosť súdu,   ako   sú   napr.   nároky   týkajúce   sa   maloletých,   väzobné   veci,   pracovnoprávne, dotýkajúce sa existenčných záujmov sťažovateľa.

Preto je sťažovateľova sťažnosť zjavne neopodstatnená. Zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   nemožno   odstrániť.   Preto   ústavný   súd   nevyzval   sťažovateľa   na   ustanovenie právneho zástupcu ani sa nezaoberal jeho ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2004