znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 280/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   G.   R.,   T.,   zastúpenej   JUDr.   M.   Š.,   CSc.,   B.,   pre namietané porušenie jej   základného práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota č.   k.   7   C/91/2008-137   zo 14.   decembra   2010   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici č. k. 14 Co/89/2011-158 z 19. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. G. R. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013 doručená sťažnosť Ing. G. R., T. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   7   C/91/2008-137   zo 14. decembra   2010   a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co/89/2011-158 z 19. apríla 2011.

Sťažovateľka   uviedla,   že   návrhom   podľa   §   80   písm.   c)   Občianskeho   súdneho poriadku   podaným   okresnému   súdu   sa   proti   Slovenskej   republike,   Krajskému pozemkovému   úradu   v B.   (ďalej   len   „odporca“),   domáhala „dodatočného“ určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam – pozemkom – poľnohospodárskej a lesnej pôde, čím sa   mala vyriešiť   otázka,   či   jej   právny   predchodca   bol   ich   vlastníkom,   keďže   Obvodný pozemkový úrad v R. v konaní o navrátenie vlastníctva k týmto pozemkom podľa zákona č. 503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   a   o   zmene   a doplnení   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov „skonštatoval, že uvedenú skutočnosť dostatočne nepreukázali“.

Okresný súd napadnutým rozhodnutím návrh sťažovateľky zamietol, čo odôvodnil tým, že odporca v danom prípade nie je pasívne legitimovaný, pretože nespravuje ani iným spôsobom   nenakladá   s nehnuteľnosťami   vo   vlastníctve   štátu,   a teda   žaloba   proti   nemu nemôže   byť úspešná.   Sťažovateľka   si   myslí,   že   okresný   súd   ju   mal   vyzvať,   aby   tento nedostatok návrhu odstránila, čo však neurobil.

Sťažovateľka namieta, že „nesprávnym úradným postupom a následne rozhodnutím Okresného   súdu   Rimavská   Sobota 7   C/91/2008-137   a Krajského   súdu Banská Bystrica 14 Co/89/2011-158 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 143/2011 boli porušené tieto základné práva:

a)   Vlastnícke   právo   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy...   V   uvedenom   prípade   došlo k porušeniu   tohto   práva   predovšetkým   v   dôsledku   procesnej   chyby   Okresného   súdu Rimavská   Sobota   a   následne   aj   nesprávnym   zistením   skutkového   stavu.   Následkom uvedených   chýb   sa   sťažovateľke   odňala   možnosť   nadobudnúť   vlastnícke   práva k nehnuteľnostiam jej právneho predchodcu J. K.

b) Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... Okresný súd Rimavská Sobota nevyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatku ňou podaného návrhu, že u odporcu nie je daná pasívna vecná legitimácia a návrh podaný sťažovateľkou zamietol. Rovnako postupoval aj Krajský súd v Banskej Bystrici.

c) Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

V petite sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. základné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo

2. základné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo

3. základné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo

4. vyššie uvedené rozhodnutia Okresného súdu Rimavská Sobota 7 C/91/2008-13 a Krajského súdu v Banskej Bystrici 14 Co/89/2011-158 sa zrušujú Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje vo veci znova konať v súlade so zásadami spravodlivého rozhodovania

5.   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky

6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Rimavská Sobota povinný vyplatiť k rukám advokáta JUDr. M. Š., CSc., B.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že táto napriek tomu, že   sťažovateľka   je   zastúpená   právnym   zástupcom,   nespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3, § 50 ods. 1 písm. b) a c) a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania. Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené advokátom.

Podľa   §   50   ods.   1   písm.   b)   a   c)   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   okrem všeobecných   náležitostí   uvedených   v   §   20   musí   obsahovať   označenie   právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, ako aj to, proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania a viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne   (v   súlade   s   čl.   127   ústavy   a   §   56   zákona o ústavnom   súde),   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť východiskom   pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

V posudzovanom   prípade   je   závažným   obsahovým   nedostatkom   petitu   brániacim meritórnemu preskúmaniu sťažnosti absencia označenia orgánu verejnej moci (súdu), ako aj rozhodnutia   tohto   orgánu,   ktorý   mal porušiť   základné   práva   sťažovateľky   podľa čl.   20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru.   Táto   skutočnosť sa premietla   aj   do   nedostatku   odôvodnenia,   ktoré   nie   je vo   vzťahu   k   právam,   vyslovenia porušenia   ktorých   sa   sťažovateľka   v petite   domáha,   dostatočne   určité,   logické a zrozumiteľné.   Uvedené   je   pritom   nevyhnutné   na   vymedzenie   hraníc,   v   ktorých navrhovateľ   žiada   realizovať   ústavný   prieskum   dodržiavania   základných   práv   a   slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci. Samotné tvrdenie o porušení práv sťažovateľky nepostačuje na to, aby ústavný súd vydal rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy. Okrem toho, hoci sťažovateľka tvrdí, že sťažnosť podáva v lehote ustanovenej   § 53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde,   túto skutočnosť vôbec nepreukázala, keďže k sťažnosti nepripojila kópiu rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej práv, s vyznačením dátumu jeho právoplatnosti.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05).

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 789/09).

Keďže sťažnosť sťažovateľky vykazuje na prvý pohľad závažné nedostatky, ústavný súd   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných   náležitostí.   Z tohto   dôvodu   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013