znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 280/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Š.   Š.,   Ž.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   V., Advokátska kancelária, V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Veľký Krtíš sp. zn. 6 Cb 90/2006 z 18. marca 2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici   sp. zn.   41   Cob   164/2010   z 13.   apríla   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 39/2011 z 13. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 doručená sťažnosť Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Cb 90/2006 z 18. marca 2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 164/2010 z 13. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 39/2011 z 13. februára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ podal poddlžnícku žalobu o zaplatenie 1 404 247 Sk proti žalovanému A., s. r. o., V. (ďalej len „poddlžník“). Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6 Cb   90/2006   z 18.   marca   2010   čiastočne   žalobe sťažovateľa vyhovel a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 25 825,52 € a vo zvyšku žalobu zamietol. Sťažovateľ proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 Cob 164/2010 z 13. apríla 2011 tak, že rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   zaviazal   žalovaného   na zaplatenie   sumy 25 957,48 € a vo zvyšnej časti potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Sťažovateľ podal dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   tak,   že   uznesením   sp. zn. 5 Obdo   39/2011 z 13. februára 2012 dovolanie sťažovateľa odmietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo byť porušené tým, že „prvostupňový a odvolací súd v konaní porušili ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku,   keď   nerešpektoval   vypracovaný   znalecký   posudok č. 5/2008 zo dňa 21.5.2008, nerešpektoval výšku majetku (pohľadávky) ktorú som vlastnil, nerešpektoval   judikatúru   pri   poddĺžnickej   žalobe   a nerešpektoval   zákon   pri   omeškaní dlžníka s platením finančného dlhu a zle vypočítali priznanú istinu, ktorú znížili o trovy exekúcie.“. Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd postupoval „pri dovolaní v rozpore s § 238 odsek 1 O.s.p., keď odmietol dovolania proti odvolaciemu súdu v ktorom, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa.   Pri rozhodovaní o dovolaní postupoval   tak,   aby právna medzera v OSP o dovolaní,   ktorú   využil   súd   prvého   stupňa   a odvolací,   bola   naďalej   zachovaná.“. Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutými rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných súdov došlo k aj k porušeniu jeho „práva na vlastnenie majetku garantovaného Ústavou Slovenskej   republiky“ podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   z dôvodu,   že „súd   prvého   stupňa a odvolací   nerešpektovali   toto   moje   vlastnícke   právo,   keď   mi   svojvoľne   ponížili   moju pohľadávku, ktorú som vlastnil a nepriznal mi príslušenstvo k pohľadávke“. Sťažovateľ tak považuje „skutkové závery súdu prvého stupňa, odvolacieho a dovolacieho súdu za zjavne neodôvodnené,   arbitrárne   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň porušujúce jeho základné práva“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. Š. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: 5Obdo   39/2011   zo   dna   13.02.2012,   Rozsudkom   Krajského   súdu   č.k.:   41Cob/164/2010 zo dňa 13.04.2011 a Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k,; 6Cb 90/06-364 zo dňa 18.03.2010 porušené bolo.

2. Základné právo Ing. Š. Š. vlastniť majetok podľa čl. 20 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, Uznesením Najvyššieho sudu Slovenskej republiky č.k,; 5Obdo 39/2011 zo dňa 13.02.2012,   Rozsudkom   Krajského   súdu   č.k.:   41Cob/164/2010   zo   dňa   13.04.2011   a Rozsudkom   Okresného   sudu   vo   Veľkom   Krtíši   č.k.:   6Cb   90/06-364   zo   dňa   18.03.2010 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.: 5Obdo 39/2011 zo dňa 13.02.2012, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.: 41 Cob/164/2010 zo dňa 13.04.2011 a Rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č k.: 6Cb 90/06-564 zo dňa 18.03.2010 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 6.000 EUR.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 Cb 90/2006 z 18. marca 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu poukazuje na princíp subsidiarity podľa   čl. 127 ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok ani predchádzajúci postup okresného súdu, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 41 Cob 164/2010 z 13. apríla 2011

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ sťažnosťou   namieta   aj porušenie základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Jadrom   jeho   námietok   je   nesúhlas s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   je   podľa   sťažovateľa arbitrárne a porušujúce jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Sťažovateľ   teda   namieta,   že   mu   nebola   poskytnutá   súdna   ochrana   v kvalite požadovanej označeným článkom ústavy a dohovoru.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil s právnym názorom súdu   prvého   stupňa   v   tom,   že „žalobcovi   nevznikol   právny   nárok   na   zaplatenie   úroku z omeškania   vo   výške   12   %   z uplatneného   nároku.   Z ust.   §   109   Exekučného   poriadku vyplýva,   že   v podlžníckej   žalobe   ide   o právny   vzťah,   ktorý   oprávnenému   dovoľuje,   aby vo vlastnom   mene   uplatňoval   právo   povinného   vyplývajúce   z hmotno-právneho   vzťahu povinného   k jeho   dlžníkovi.   Ide   len   o procesné   oprávnenie   uspokojiť   sa   z pohľadávky povinného   voči   jeho   dlžníkovi.   Preto   sa   nemôže   prihliadať   na   práva   a povinnosti vyplývajúce   z prípadných   hmotno-právnych   vzťahov   medzi   oprávneným   a dlžníkom povinného,   ale   v tomto   vzťahu   sú   právne   významné   iba   práva   a povinnosti   vyplývajúce z hmotno-právnych vzťahov medzi povinným a jeho dlžníkom. Oprávnený získava procesnú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby proti dlžníkovi povinného tak, že   žalobné právo vzniká v deň nasledujúci potom, čo bol dlžníkovi doručený exekučný príkaz na vyplatenie splatnej pohľadávky, ak k vyplateniu nedošlo, alebo v deň nasledujúci po jej splatnosti, ak nastala   neskôr,   až   po   doručení   exekučného   príkazu   a a k jej   vyplateniu   oprávnenému nedošlo.   Z toho   dôvodu   si   oprávnený   nemôže   voči   dlžníkovi   povinného   uplatniť   úroky z omeškania. Ide o zodpovednostný vzťah, kde je zaviazaný povinný. Intercesia tohto dlhu ani prechod aktívnej formálnej legitimácie nie je vyslovený v žiadnom ustanovení zákona. Preto neprichádza do úvahy nárok, ktorý možno úspešne uplatniť podlžníckou žalobou. Z uvedených dôvodov odvolaci súd tento dôvod podaného odvolania žalobcu nebral zreteľ. Odvolací súd konštatuje., že žalobcovi nevznikol, nárok na zaplatenie predbežných trov exekúcie, pretože tak ako správne posúdil uplatnený nárok okresný súd, ide o trovy konania, ktoré v čase vydania exekučného príkazu reálne ešte nevznikli...

Odvolací   súd   ďalej   uvádza,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   v napadnutej   časti, v ktorej zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 25.825,52 Eur zmenil na sumu 25.957,48 Eur iba z dôvodu nesprávneho súčtu priznaného nároku, ktorý pozostáva zo sumy 19.091,- Eur (vyrovnávací podiel),   5.990,70 Eur (úrok z omeškania), 763,59 Eur (trovy konania), 112,19 Eur (trovy právneho zastúpenia), ktorý po sčítaní uplatneného nároku je vo výške 25.957,48 Eur.“.

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia krajského súdu v napadnutom rozsudku   je   dostatočná   a presvedčivá.   V   žiadnom   prípade   argumentáciu   nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú   vec   odlišný   názor   a s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu dospel   k záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne   závery,   na   ktorých   je   rozhodnutie   založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo   nevyhovel   nároku   sťažovateľa,   a zároveň   tým   aj   reagoval   na   jeho   námietky. Rozsudok   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   názoru   preto   nemožno považovať   za   svojvoľný   či   arbitrárny.   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I. ÚS 382/06).   Takéto   pochybenie v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v rozsudku   krajského   súdu   nezistil. Sťažovateľov   nesúhlas   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   nie   je   dôkazom   o jeho neústavnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným.

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nerešpektoval znalecký posudok č. 5/2008 z 21. mája 2008 v súvislosti s jeho návrhom na priznanie úrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že je neopodstatnená, pretože úlohou znalca v predmetnom znaleckom posudku bolo   určiť   výšku   obchodného   podielu   dlžníka   sťažovateľa   v spoločnosti   poddlžníka po zohľadnení záväzkov z minulých období, a nie posúdenie právneho nároku, či sťažovateľ má nárok na úroky z omeškania, čo je vyslovene otázka právna a rozhodovanie o nej patrí do právomoci súdu.

Pokiaľ ide o najpodstatnejšiu námietku sťažovateľa týkajúcu sa právneho posúdenia ním požadovaného nároku na úroky z omeškania proti poddlžníkovi uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že sťažovateľom požadovaný nárok v rámci   poddlžníckej   žaloby v okolnostiach   posudzovanej   veci   je možné   uplatniť priamo sťažovateľom ako veriteľom proti poddlžníkovi, pretože tu absentuje relevantný hmotnoprávny   vzťah   medzi   týmito   dvoma   subjektmi   (existuje   len   procesné   oprávnenie oprávneného   domáhať   sa   uspokojenia   svojej   pohľadávky   vo   vlastnom   mene   z majetku poddlžníka,   pozn.),   na   základe   ktorého   by   bolo   možné   priznať   nárok   vyplývajúci zo zodpovednostného   právneho   vzťahu.   Inými   slovami,   ak   neexistuje   relevantný hmotnoprávny vzťah, nemožno hovoriť o zodpovednosti za prípadné omeškanie. Navyše od momentu doručenia   exekučného príkazu   exekútora, ktorým   bol   postihnutý   obchodný podiel dlžníka v spoločnosti poddlžníka, už ani dlžník nemohol byť v omeškaní, a preto od toho momentu nemohol vznikať nárok na úrok z omeškania ani vo vzťahu sťažovateľa ako   oprávneného   voči   svojmu   dlžníkovi.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   považoval úvahy   krajského   súdu   a právne   závery   týkajúce   sa   posúdenia   tejto   otázky   za   ústavne akceptovateľné,   pretože   nepopierajú   zmysel   a účel   právnej   úpravy   a vychádzajú z relevantných skutkových zistení súdu.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dopĺňa,   že   nárok   na   úrok   z omeškania sťažovateľovi by mohol vzniknúť proti poddlžníkovi až následne, teda po právoplatnosti napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v prípade,   že   poddlžník   by   nezaplatil   to,   čo   mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu o poddlžníckej žalobe.

Vzhľadom   na   uvedené   závery   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie   svojho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu sp.   zn.   41   Cob   164/2010   z 13.   apríla 2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obdo 39/2011 z 13. februára 2012

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   z dôvodu,   že hoci   krajský   súd   zmenil   výrok   rozsudku   okresného súdu, jeho odvolanie bolo posúdené ako procesne neprípustné v rozpore s ustanovením §   238   ods.   1   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   k námietke   sťažovateľa uviedol,   že „pre   posúdenie,   či   ide   o zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu,   nie   je rozhodujúce,   či   odvolací   súd   formálne   rozhodol   podľa   §   219   O.   s.   p.   alebo   podľa ustanovenia   §   220   O.   s.   p.   Rozhodujúci   je   obsahový   vzťah   rozsudkov   súdov   oboch stupňov v tom, že rozdielne posúdili práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania. Významné pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je to,   ako odvolací súd formuloval   výrok   rozsudku,   ale   porovnanie   obsahu   oboch   rozsudkov.   Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vo zvyšku ho potvrdil. Dovolací súd preto prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 O. s. p. posudzoval len v časti, ktorou odvolací súd rozhodol podľa § 220 O. s. p. Dovolanie podľa § 238 ods. 1 O. s. p. nie je prípustné, ak ním nedošlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci   samej,   ale   ak   ním   len   napravil   chybu   v spočítaní   uplatnenej   pohľadávky,   ako v danom prípade. Je nepochybné, že odvolací súd práva a povinnosti účastníkov posúdil tak isto ako súd prvého stupňa, preto ak aj v časti rozhodol podľa ustanovenia § 220 O. s. p., dovolanie v tejto časti podľa § 238 ods. 1 O. s. p. nie je prípustné.

Vo zvyšku odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a proti potvrdzujúcej časti nepripustil dovolanie. Ani proti tejto rozhodnutia odvolacieho súdu dovolanie nie je podľa § 238 O. s.p. prípustné, lebo nejde ani o jeden prípad stanovený v § 238 O. s. p.“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu konštatuje, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia primeraným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa prípustnosti ním podaného dovolania s poukazom na § 238   ods. 1 OSP, preskúmateľným a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo   v posudzovanom   prípade   nemožno   vyvodiť   prípustnosť   dovolania   z ustanovenia § 238 ods. 1 OSP. Ústavný súd preto túto námietku sťažovateľa považuje za nedôvodnú. Odôvodnenie   namietaného uznesenia   najvyššieho   súdu   v tejto   súvislosti   tak   predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých   právnych   úvah   rozhodol.   Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v rámci dovolacieho   konania   aplikoval   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku podľa   ich   účelu   a zmyslu,   rešpektujúc   tak   práva   sťažovateľa,   preto   závery   uvedené v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd preto konštatuje konformnosť odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto spojitosti hodno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 164/2010 z 13. apríla 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 39/2011 z 13. februára 2012

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavno-procesné princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012