znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 280/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., B., zastúpenej JUDr. M. Č., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 8/2009 a jeho rozsudkom v tomto konaní zo 17. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., o. c. p., a. s., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   o.   c.   p.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 8/2009 a jeho rozsudkom v tomto konaní zo 17. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žiadosťou z 1. apríla 2008 adresovanou Národnej banke Slovenska, útvaru dohľadu nad finančným trhom (ďalej len „NBS“),   domáhal   vydania   a   zaslania „prepísaného“ povolenia   na   poskytovanie investičných služieb podľa aktuálneho znenia zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a o investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   cenných   papieroch“). Sťažovateľ   už   mal   totiž   udelené   povolenie   na   poskytovanie   investičných   služieb zo septembra 2003, avšak po nadobudnutí účinnosti novely zákona o cenných papieroch (zákon   č.   209/2007   Z.   z.)   bol   jeho   zámerom   znenie   výroku   povolenia   terminologicky prispôsobiť novej právnej úprave. Sťažovateľ výslovne uviedol, že „toto podanie nie je podaním   –   žiadosťou   o   zmenu   alebo   rozšírenie   stávajúceho   povolenia   na   poskytovanie investičných služieb,   ale len žiadosť o vydanie – zaslanie v zhode s aktuálnym znením zákona   o   cenných   papieroch   ‚prepísaného‘   povolenia   na   poskytovanie   investičných služieb“.

NBS   vyzvala 16.   apríla   2008   sťažovateľa   na   doplnenie   jeho   žiadosti,   pričom   už v tejto   výzve   kvalifikovala   podanie   sťažovateľa   ako   žiadosť   o   zmenu   povolenia na poskytovanie   investičných   služieb   podľa   §   59   ods.   4   zákona   o   cenných   papieroch. Vo výzve upozornila sťažovateľa, že nepožiadal o rozšírenie povolenia o vedľajšiu službu držiteľskej   správy podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona o cenných papieroch,   a preto mu po doplnení   žiadosti   bude   vydané   rozhodnutie   o   zmene   povolenia   na   poskytovanie investičných služieb, v ktorom budú investičné služby „pojmovo zosúladené s účinným znením zákona o cenných papieroch, avšak nebude medzi nimi figurovať vedľajšia služba držiteľskej správy“. Výzva obsahovala aj poukaz na ustanovenie § 173h ods. 2 poslednej vety zákona o cenných papieroch, podľa ktorej obchodník s cennými papiermi je povinný požiadať   o   zmenu   povolenia   pred   začatím   poskytovania   nových   investičných   služieb, investičných činností alebo vedľajších služieb vrátane držiteľskej správy.

Po   doplnení   žiadosti   sťažovateľom   v   súlade   so   zaslanými   pokynmi   NBS rozhodnutím č. OPK-4555/2008-PLP z 3. júla 2008 podľa § 59 ods. 4 zákona o cenných papieroch zmenila povolenie na poskytovanie investičných služieb udelené sťažovateľovi v roku   2003   tak,   že v   bode   8   výroku   rozhodnutia   mu povolila výkon   úschovy   a   správy finančných nástrojov na účet klienta vrátane súvisiacich služieb, najmä správy peňažných prostriedkov   a   finančných   zábezpek,   okrem   držiteľskej   správy,   vo   vzťahu   k   tam vymenovaným finančným nástrojom.

Predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené tvrdením, že držiteľská správa, ktorá je s účinnosťou od 1. novembra 2007 legálne definovaná v ustanovení § 6 ods. 10 zákona o cenných papieroch, predstavuje novú vedľajšiu službu, a preto podľa § 173h ods. 2 zákona o cenných   papieroch   bolo   povinnosťou   sťažovateľa   požiadať   o   rozšírenie   doterajšieho povolenia   na   poskytovanie   investičných   služieb,   ak   držiteľskú   správu   ako   službu   mal záujem   poskytovať.   NBS   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   zdôraznila   rozdiel   medzi držiteľskou správou podľa § 6 ods. 10 zákona o cenných papieroch a správou podľa § 41 zákona o cenných papieroch v znení účinnom pred 1. novembrom 2007, a to poukazom na „spôsob vedenia vnútornej evidencie v súlade s § 6 ods. 10 písm. a), b) a c) zákona o cenných papieroch, v súlade s § 71h ods. 2 zákona o cenných papieroch a v súlade s ďalšími   ustanoveniami   zákona   o   cenných   papieroch,   ktoré pre obchodníka   s cennými papiermi,   evidujúceho   údaje   o   majiteľoch   finančných   nástrojov   vo   svojej   vnútornej evidencii,   stanovujú   povinnosť   zaznamenať   ďalšie   skutočnosti   súvisiace   s   finančnými nástrojmi,... V tejto súvislosti je potrebné spomenúť, podporne, aj novelizované ustanovenia § 7 ods. 9 v spojení s § 35 zákona o cenných papieroch riešiace otázku zákonného majiteľa finančných   nástrojov,   ktoré   sú   predmetom   držiteľskej   správy   a   ktoré   sú   obchodníkom s cennými   papiermi   evidované   v   jeho   vnútornej   evidencii   podľa   §   71   ods.   2   zákona o cenných   papieroch.   V   neposlednom   rade   zákon   o   cenných   papieroch   s   účinnosťou od 1.11.2007 ustanovením v § 105a ods.   3 rozšíril okruh osôb, ktorým môže centrálny depozitár zriadiť držiteľský účet, o. i. aj obchodníkovi s cennými papiermi s oprávnením na výkon vedľajšej služby držiteľská správa, zatiaľ čo pred 1.11.2007 mohol byť držiteľský účet zriadený len členovi, ktorý navyše musel byť zahraničným centrálnym depozitárom alebo zahraničnou právnickou osobou s obdobným predmetom činnosti. Aj táto skutočnosť poukazuje   na   to,   že   od   1.11.2007   preberá   obchodník   s   cennými   papiermi,   oprávnený na poskytovanie držiteľskej správy..., určité funkcie, ktoré predtým mohol vykonávať len centrálny depozitár alebo obdobný zahraničný subjekt.“.

Podľa názoru NBS nebola pre právne posúdenie veci rozhodujúca skutočnosť, že ustanovenie § 6 zákona o cenných papieroch „výslovne neuvádza informáciu o tom, že držiteľská   správa   je   považovaná   za   novú   vedľajšiu   službu....   Na   účel   určenia   alebo neurčenia držiteľskej správy ako novej vedľajšej služby takisto nie je rozhodujúce,... že držiteľská   správa   nie   je   v   §   6   ods.   2   zákona   o   cenných   papieroch   vyčlenená pod samostatným písmenom a namiesto toho je textovo začlenená v ustanovení § 6 ods. 2 písm. a) zákona o cenných papieroch s použitím slov ‚vrátane držiteľskej správy‘. Táto skutočnosť   vo   všeobecnosti   nijako   neovplyvňuje   možnosť   samostatného   poskytovania držiteľskej správy zo strany obchodníka s cennými papiermi, resp. poskytovania úschovy, správy a súvisiacich služieb bez držiteľskej správy na základe právoplatného povolenia.“.Napokon NBS v odôvodnení svojho rozhodnutia dodala, že „v prípade subjektov, ktoré mali pred 1.11.2007 povolenie na poskytovanie vedľajšej investičnej služby úschovy alebo   správy   jedného   alebo   niekoľkých   investičných   nástrojov,   bolo   Národnou   bankou Slovenska odporúčané, aby si na účel zvýšenia právnej istoty a zabezpečenia kontinuity poskytovania komplexných investičných služieb tieto subjekty požiadali... o zmenu svojho povolenia... rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej správy...“.

Prvostupňové rozhodnutie napadol 23. júla 2008 sťažovateľ rozkladom, v ktorom vyjadril nesúhlas s názorom, že v prípade držiteľskej správy je potrebné požiadať o zmenu povolenia na poskytovanie investičných služieb rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej správy. Podľa sťažovateľa „aj v doterajšej praxi je akceptované, že ten, kto mal a má povolenie na úschovu alebo správu jedného alebo niekoľkých investičných nástrojov mal a má   vo   vzťahu   k   finančným   nástrojom   povolenie   vykonávať   aj   držiteľskú   správu“. Sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že „držiteľská   správa   je   subsumovaná   v   službe   úschova a správa   finančných   nástrojov,   tvorí   jednu   z   akýchkoľvek   možných   aktivít   pri   úschove a správe.   Už   zo   systematiky   –   zaradenia   do   deviatej   časti   označenej   ako   spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia a z označenia § 173h v podnadpise ako prechodného ustanovenia   k   úpravám   účinným   od   1.   novembra   2007   vyplýva,   že   ide   o   procesné ustanovenie pre prípad začatia novej činnosti a v žiadnom prípade nejde o definovanie novej služby, keďže investičné služby a investičné nástroje sú upravené v prvej časti zákona označenej ako všeobecné ustanovenia zákona.“. Sťažovateľ preto namietal, že v dôsledku rozhodnutia NBS došlo k zúženiu rozsahu jemu doteraz povolených činností.

Banková   rada   Národnej   banky   Slovenska   (ďalej   len   „Banková   rada“) ako druhostupňový orgán konajúci o podanom rozklade rozhodnutím č. GUV-2355/2008 z 2. decembra 2008 prvostupňové rozhodnutie potvrdila a podaný rozklad zamietla.Podľa názoru Bankovej rady držiteľská správa podľa § 6 ods. 2 písm. a) v spojení s § 6   ods.   10   zákona   o   cenných   papieroch   patrí   medzi   také   vedľajšie   služby, „ktoré obchodník   s   cennými   papiermi   v   povolení   vydanom   pred   1.   novembrom   2007   nemal zahrnuté, respektíve ani nemohol mať, nakoľko ich zákon o cenných papieroch definuje s účinnosťou od 1. novembra 2007“.

Banková   rada   zdôraznila,   že „útvar   dohľadu   nad   finančným   trhom   NBS   zaslal každému obchodníkovi s cennými papiermi návrh zosúladeného povolenia na poskytovanie investičných služieb s novelou zákona o cenných papieroch a následne každého obchodníka s cennými papiermi pozval na osobné prerokovanie uvedenej problematiky.... na osobných stretnutiach boli obchodníkom s cennými papiermi vysvetlené otázky týkajúce sa držiteľskej správy   a   zároveň   bol   objasnený   ďalší   postup   týkajúci   sa   podávania   žiadostí   o   zmenu povolenia   na   poskytovanie   investičných   služieb...   s   cieľom   rozšírenia   tohto   povolenia... o držiteľskú správu. Všetci obchodníci s cennými papiermi, okrem spoločnosti B., podali žiadosť o zmenu svojho   povolenia na poskytovanie   investičných   služieb   za účelom jeho rozšírenia o držiteľskú správu.... Spoločnosť B. ako jediná napriek uvedenému ústretovému postupu   zo   strany   NBS,   podala   žiadosť   o   vydanie   ‚prepísanie‘   povolenia  ...   a   zároveň požiadala   o   automatické   zahrnutie   držiteľskej   správy   do povolenia,   pričom   uviedla,   že poskytovanie tejto vedľajšej služby je oprávnená vykonávať na základe vydaného povolenia pred 1. novembrom 2007.

NBS je v prípade podania žiadosti o zmenu povolenia na poskytovanie investičných služieb   rozšírením   o   vedľajšiu   službu   držiteľskej   správy   oprávnená   od   obchodníka s cennými   papiermi   vyžadovať   napríklad   objasnenie,   akým   spôsobom   držiteľská   správa zapadá do jeho stratégie poskytovania investičných služieb, predloženie návrhu vnútornej smernice   alebo   iného   obdobného   dokumentu,   ktorý   stanovuje   postupy   pri   poskytovaní držiteľskej   správy,   špecifikáciu   zodpovedných   osôb   a   technického   zabezpečenia,   najmä vo vzťahu k vedeniu vnútornej evidencie (riešenie prístupových práv, spôsob zálohovania údajov, modality zvoleného technického riešenia), zoznam tretích strán, u ktorých budú evidované   finančné   nástroje   na   súhrnných   účtoch   a   návrh   zmluvnej   dokumentácie. Vzhľadom k skutočnosti, že spoločnosť B. vyššie uvedené skutočnosti nepreukázala, NBS nemohla povoliť poskytovanie držiteľskej správy.“.

Právny   názor,   že   držiteľská   správa   je   novou   vedľajšou   službou   podľa   zákona o cenných   papieroch,   zdôvodnila   Banková   rada   poukazom   na   ustanovenie   §   35   zákona o cenných papieroch, aj na ustanovenie § 105a zákona o cenných papieroch, ktorý upravuje právny inštitút držiteľského účtu. Ten podľa Bankovej rady „môže v Slovenskej republike zriadiť a viesť výlučne slovensky centrálny depozitár cenných papierov s tým, že držiteľský účet môžu mať zriadený...   výlučne osoby taxatívne vymedzené v § 105a ods.   3 zákona o cenných papieroch. Držiteľské účty môžu v Slovenskej republike existovať od 1. apríla 2006 na základe novely zákona o cenných papieroch,... č. 213/2006 Z. z. Pritom od 1. apríla 2006 až do 31. októbra 2006 však držiteľské účty mohli mať... výlučne taxatívne vymedzení zahraniční   členovia   slovenského   centrálneho   depozitára   cenných   papierov   (keďže v niektorých   cudzích   štátoch   už   existoval   inštitút   držiteľskej   správy),   a   to   zahraniční centrálni   depozitári   cenných   papierov   a   zahraničné   právnické   osoby   s   obdobným predmetom činnosti. Podľa zákona o cenných papieroch nemohla mať držiteľský účet... žiadna slovenská právnická osoba až do 31. októbra 2007 vzhľadom na to, že v Slovenskej republike   ešte   nebol   zavedený   inštitútu   držiteľskej   správy.   Novelou   zákona   o   cenných papieroch,..., ktorá nadobudla účinnosť od 1. novembra 2007, bola ako nová vedľajšia služba zavedená držiteľská správa a zároveň bol zmenený § 105a ods. 3 zákona o cenných papieroch,   ktorý   taxatívne   vymenováva   subjekty   spôsobilé   mať   držiteľský   účet. Od 1. novembra 2007 držiteľský účet môžu mať zriadený... len centrálni depozitári cenných papierov,..., ako aj obchodníci s cennými papiermi alebo zahraniční obchodníci s cennými papiermi s podmienkou, že musia mať oprávnenie na výkon vedľajšej služby držiteľská správa.“.

Napokon   Banková   rada   odôvodnila   svoj   právny   názor   i   obsahom   zápisnice z prerokovania ustanovení týkajúcich sa držiteľskej správy s gestorom príslušnej novely zákona o cenných papieroch. Z tejto zápisnice podľa Bankovej rady vyplýva, „že rozdiel medzi držiteľskou správou a správou vykonávanou podľa § 41 zákona o cenných papieroch je v tom, že pri výkone držiteľskej správy všetky činnosti súvisiace s výkonom a zachovaním práv súvisiacich s finančnými nástrojmi vykonáva správca vo svojom mene automaticky (podľa svojho uváženia) a majiteľ finančného nástroja nemá možnosť dávať mu samostatné jednotlivé   inštrukcie   pre   výkon   a   zachovanie   týchto   práv.   Na   rozdiel   od   toho   správa vykonávaná podľa § 41 zákona o cenných papieroch je potrebnou alternatívou pre prípad, kedy majiteľ finančného nástroja chce v určitých veciach rozhodovať, pričom správca je povinný   plniť   pokyny   majiteľa   cenného   papiera   podľa   §   41   ods.   4   zákona   o   cenných papieroch (t. j. správca postupuje v zmysle týchto pokynov a nie podľa svojho uváženia). Výkon hlasovacích práv sa pri držiteľskej správe vykonáva správcom automaticky, ale pri správe podľa § 41 ods. 6 zákona o cenných papieroch, ak dá majiteľ cenného papiera správcovi   pokyny,   ako   sa   má   hlasovacie   právo   využiť,   je   správca   povinný   hlasovať za majiteľa cenného papiera takto určeným spôsobom.“.

Druhostupňové rozhodnutie Bankovej rady napadol sťažovateľ žalobou podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorú doručil najvyššiemu súdu 5. februára 2009. Dôvodil v nej ukrátením na svojich právach „z dôvodu, že v dôsledku rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu, mu bola odňatá bez právneho dôvodu časť licencie, ktorá ho oprávňovala na vykonávanie činnosti úschovy a správy zahŕňajúcej v sebe i činnosť držiteľskej správy“.

V prospech svojho právneho názoru, že držiteľská správa nie je novou vedľajšou službou podľa zákona o cenných papieroch, argumentoval gramatickým výkladom termínu „vrátane“ použitého v ustanovení § 6 ods. 2 písm. a) zákona o cenných papieroch, ktoré podľa   jeho   názoru „iba   špecifikovalo,   že   v   rámci   výkonu   činnosti   správy   je   možné vykonávať aj držiteľskú správu, nejedná sa však o nový druh správy“. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že na výkon úschovy a správy finančných nástrojov klientov mu už bolo vydané povolenie v roku 2003, pričom „povolenie sa vzťahovalo aj na vedľajšiu službu úschova a správa... vo vzťahu k zahraničným CP, pri ktorých obdobná forma účtov v centrálnom registri, ako aj obdobný komisionársky spôsob vykonávania správy pomocou týchto účtov – jeden   účet   v   registri   a   analytická   evidencia   u   správcu,   boli   v   čase   vydania   povolenia bežnými“. Taktiež podľa sťažovateľa „činnosť úschovy a správy je nepriamo zaradená aj do časti povolenia týkajúceho sa ‚riadenia portfólia‘..., pretože podľa § 43 ods. 6 zákona o CP (6) Na zmluvu o riadení portfólia sa primerane použijú ustanovenia o zmluvách podľa § 31 až 36 a § 39 až 41 – Riadenie portfólia bolo povolené aj vo vzťahu k zahraničným cenným   papierom...;   Zmluva   o   riadení   portfólia   je   základná   činnosť   a   žalobca   ju   má uzavretú so všetkými klientmi.“.

Sťažovateľ poukázal aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/39/ES z 21.   apríla   2004   o   trhoch   s   finančnými   nástrojmi,   o   zmene   a   doplnení   smerníc   Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS (ďalej len „smernica o trhoch s finančnými nástrojmi“), ktorá bola do slovenského právneho poriadku transponovaná práve novelou zákona o cenných papieroch vykonanou zákonom č. 209/2007 Z. z. Sťažovateľ zdôraznil, že v texte tejto smernice sa nepoužíva pojem „držiteľská správa“, ale že sa hovorí výlučne o „úschove a správe“.

Podľa   sťažovateľa „držiteľská   správa   zahŕňa   v   sebe   základný   pojmový   znak komisionárskej zmluvy podľa § 577 Obchodného zákonníka... Čiže už pred 1. novembrom tu bolo dané oprávnenie na činnosť tak, ako je to uvedené vyššie...“.

Kriticky   sťažovateľ   hodnotil   aj   skutočnosť,   že   napriek   jeho   žiadosti,   v   ktorej výslovne uviedol, že ňou nenavrhuje zmenu už udeleného povolenia, iba jeho „prepis“, NBS v podstate ex offo uskutočnila zmenu predmetného povolenia. Konala tak nad rámec zákona a jej konanie „je v rozpore so základným právom zakotveným v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR...“.Ako nesprávny hodnotil sťažovateľ záver NBS, podľa ktorého je držiteľská správa novou   vedľajšou   službou,   pretože „novela   právneho   predpisu   nikde   vo   svojom   znení neuvádza, že držiteľská správa je novou osobitnou činnosťou, pre výkon ktorej je potrebná zmena povolenia“.

V podaní označenom   ako „vyjadrenie   k vyjadreniu   odporcu“ z 1.   októbra   2009 adresovanom   najvyššiemu   súdu   sťažovateľ   spochybňoval   aj   názor   Bankovej   rady o rozdieloch   medzi   držiteľskou   správou   a   správou   vykonávanou   podľa   §   41   zákona o cenných   papieroch,   pretože „žiadne   ustanovenie   zákona   nevylúčilo   §   41   pre   údajnú samostatnú časť držiteľskú správu. Správca nemôže podľa svojho uváženia vykonávať niečo automaticky,   správca   je   povinný vždy sa   riadiť   ustanoveniami   zmluvy   o   výkone správy daného investičného nástroja a vždy postupovať podľa pokynov klienta. Akákoľvek správa je z povahy zmluvného záväzku komisionárska zmluva a z tohto titulu je dané právo klienta dávať mu pokyny aj podľa § 578 Obchodného zákonníka.“.

K argumentácii Bankovej rady inštitútom držiteľského účtu sťažovateľ uviedol, že „na výkon činnosti depozitná správa (správne má byť držiteľská správa, pozn.),... nikdy nebol potrebný držiteľský účet u centrálneho depozitára,... Odhliadnuc od faktu, že správa, vrátane držiteľskej, sa nevzťahuje len na cenné papiere držané u depozitára ale na finančné nástroje všeobecne, na to, aby obchodník vykonával činnosť depozitná správa (správne má byť držiteľská správa, pozn.) nikdy nemusel a dodnes nemusí mať otvorený držiteľský účet priamo u centrálneho depozitára a už vôbec nie u slovenského centrálneho depozitára, na ktorého   sa   odvoláva   žalovaný.“.   Z   toho   sťažovateľ   uzavrel   ako   nesporné,   že „komisionárska   forma   správy   pri   medzinárodnom   obchodovaní   bola   vykonávaná slovenskými obchodníkmi aj predtým ako bol do nášho právneho poriadku zavedený termín ‚depozitná správa‘ (správne má byť držiteľská správa, pozn.), pričom takýto termín sa nikde inde nepoužíva.“.

Najvyšší   súd   rozsudkom   zo   17.   marca   2010   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sž 8/2009 žalobu sťažovateľa zamietol.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   na pomerne   rozsiahlom   priestore citoval   vybrané   ustanovenia   Preambuly   smernice   o   trhoch   s   finančnými   nástrojmi a následne komparáciou relevantných ustanovení zákona o cenných papierov účinných pred 1. novembrom 2007 s ustanoveniami toho istého zákona účinnými po 1. novembri 2007, berúc do úvahy i príslušné intertemporálne ustanovenia zákona o cenných papieroch, dospel k záveru, že sťažovateľ „napriek výzve a poučeniu zo strany žalovanej nepožiadal o zmenu povolenia na poskytovanie investičných služieb rozšírením o držiteľskú správu v zmysle § 6 ods. 2 písm. a/ zákona č. 566/2001 Z. z. v znení zákona č. 209/2007 Z. z. o zotrval len na pôvodnom   znení   žiadosti   o   zosúladenie   formulácie   povolených   činností   s   účinným znením   zákona   o   cenných   papieroch“.   Preto   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   NBS „nerozhodla nad rámec žiadosti žalobcu, keď rozhodla len o preformulovaní znenia už povolených   činností   obsiahnutých   v   pôvodnom   rozhodnutí...,   ktorým   bolo   žalobcovi povolené   poskytovanie   investičných   služieb   tak,   aby   boli   pojmovo   v   súlade   so   znením zákona o cenných papieroch upravených novelou – zákonom č. 209/2007 Z. z. s tým, že rozhodnutie   neobsahuje   tzv.   držiteľskú   správu.   Hoci   na   konanie   vo   veciach   zverených Národnej banke Slovenska zákonmi č. 566/2001 Z. z. a č. 747/2004 Z. z. sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, všeobecná procesná zásada, že podanie účastníka konania sa vždy posudzuje podľa jeho obsahu, nesporne platí aj v tomto konaní, a preto žalovaná správne pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vychádzala z jeho obsahu. Nebolo pritom možné opomenúť ani skutočnosť uvedenú žalobcom na ústnom súdnom pojednávaní a   síce,   že   o   držiteľskú   správu   nepožiadal   vedome   majúc   za   to,   že   ju   majú   už   podľa predchádzajúceho povolenia.“.

Najvyšší súd „porovnaním pôvodného znenia zákona o cenných papieroch a znenia zákona č. 209/2007 Z. z. mal... za preukázané, že ustanovenie § 6 novely definuje investičné služby a činnosti a vedľajšie služby, pričom medzi vedľajšie služby bola vložená definícia držiteľskej správy (§ 6 ods. 10 novely) a to v nadväznosti na vedľajšiu službu úschovy a správy finančných nástrojov na účet klienta, vrátane držiteľskej správy (§ 6 ods. 2 písm. a/ novely) a s tým súvisiaca definícia držania finančných nástrojov klienta. Podľa názoru najvyššieho   súdu   v   prípade   držiteľskej   správy   nejde   o   pojmovo   ani   obsahovo   totožnú vedľajšiu službu,   ako   bola   upravená   pred   01.11.2007,   ale ide   o   novú vedľajšiu   službu s konkrétnym   podrobným   vymedzením   právnych   úkonov   potrebných   na   jej   vykonávanie, ktorá v pôvodnom znení zákona definovaná nebola.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   prezentoval   v   zásade   rovnaké právne názory ako vo svojich podaniach realizovaných v priebehu konania pred NBS a pred najvyšším   súdom.   Porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   i   práva na spravodlivé   súdne   konanie   sťažovateľ   zdôvodnil   tvrdením,   že „sa   NS   SR   v   konaní o žalobe   náležite   nezaoberal otázkou   právomoci   zmeniť   povolenie sťažovateľa NBS   bez návrhu sťažovateľa, a teda nezaoberal sa rozporom medzi konaním NBS o zmene povolenia sťažovateľa   a   ustanovením   §   59   ods.   4   zákona   o   CP   a   nevysporiadal   sa   so   všetkými námietkami sťažovateľa voči postupu a Rozhodnutiam NBS...“. Podľa názoru sťažovateľa NBS porušila dispozičnú zásadu (§ 59 ods. 4 zákona o cenných papieroch), a tým aj čl. 2 ods. 2 ústavy, keď mu zmenila pôvodne vydané povolenie na poskytovanie investičných služieb a neuskutočnila len ním požadovaný „prepis“ tohto povolenia.

Sťažovateľ   namietal   aj   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   bolo   povinnosťou sťažovateľa požiadať o vydanie povolenia na výkon držiteľskej správy v prípade, ak mieni poskytovať takúto službu, pretože držiteľská správa je nová vedľajšia služba. Takýto názor podľa sťažovateľa preukazuje, že najvyšší súd sa nezaoberal náležite žalobnými dôvodmi. Podľa sťažovateľa totiž „v žalobe ako aj vo vyjadrení v konaní pred NS SR dôvodil, že nejde v prípade o držiteľskej správy o novú službu, keďže túto službu už mal povolenú,... Odhliadnuc   od   týchto   skutočností   nemôže   NS   SR   dôvodiť   tým,   že   aj   v   prípade,   že   by sťažovateľovi bola daná zákonná povinnosť požiadať o zmenu povolenia a tento by o ňu nepožiadal, je daná právomoc NBS na svojvoľnú zmenu povolenia sťažovateľa. Uvedeným NS SR opäť poprel ústavné princípy podľa čl. 2 odsek 2 a 3 ústavy a tiež porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keď sa riadne celou vecou nezaoberal v celom rozsahu, náležite ju nezdôvodnil a nepodložil.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   postupom a rozsudkom   sp.   zn.   5Sž 8/2009 zo dňa 17.3.2010 porušil základné právo spoločnosti B. o. c.p. a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5Sž   8/2009   zo   dňa 17.3.2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   spoločnosti   B.   o.   c.   p.   a.   s.,   B., nahradiť trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľovou   námietkou   zásadného   významu   smerujúcou   proti   rozhodnutiu najvyššieho   súdu   o   jeho   žalobe   bolo   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   nenapravil   závažné pochybenie NBS spočívajúce v porušení dispozičnej zásady zmenou pôvodne vydaného povolenia   na   poskytovanie   investičných   služieb   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   o   zmenu nežiadal, ale žiadal len o prepis povolenia na účel jeho zosúladenia s novou terminológiou zákona o cenných papieroch po novele vykonanej zákonom č. 209/2007 Z. z. To sa malo formálne   prejaviť   v   nedostatočnosti   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu.   S   touto námietkou potom súvisí aj druhá, ktorá spočíva v tvrdení, že tak NBS, ako aj najvyšší súd nesprávne právne posúdili   právny   inštitút držiteľskej   správy   podľa   §   6   ods.   10   zákona o cenných papieroch ako novú vedľajšiu službu.

Formulovanými námietkami sťažovateľ od ústavného súdu v materiálnej perspektíve žiada   revíziu   právneho   názoru   NBS   i   najvyššieho   súdu.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd podotýka,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Ústavný súd už   judikoval,   že   o   arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by   bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   v   zásade   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 120/05, I. ÚS 386/06).

K prvej námietke sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné citovať ustanovenie § 59 ods. 4 zákona o cenných papieroch, podľa ktorého na žiadosť obchodníka s cennými papiermi alebo zahraničného obchodníka s cennými papiermi možno rozhodnutím Národnej banky   Slovenska   povolenie   na   poskytovanie   investičných   služieb   zmeniť.  ...   Zmeny povolenia   na   poskytovanie   investičných   služieb   vyvolané   len   zmenou   mena   alebo priezviska,   alebo   miesta   trvalého   pobytu   už   schválených   fyzických   osôb   podľa   §   70 v orgánoch   obchodníka   s   cennými   papiermi   alebo   pobočky   zahraničného   obchodníka s cennými   papiermi   si   nevyžadujú   súhlas   NBS.   Obchodník   s   cennými   papiermi   alebo zahraničný   obchodník   s   cennými   papiermi   je   však   povinný   NBS   túto   zmenu   písomne ohlásiť najneskôr do 30 dní odo dňa, keď k nej došlo.

Zároveň podľa prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2007 obsiahnutého v § 173h ods. 2 zákona o cenných papieroch zmena už vydaných povolení na poskytovanie   investičných   služieb   sa   nevyžaduje.  ...   Tým   nie   je   dotknutá   povinnosť obchodníka s cennými papiermi, zahraničného obchodníka s cennými papiermi, banky alebo zahraničnej   banky   požiadať   o   zmenu   povolenia   pred   začatím   poskytovania   nových investičných   služieb,   investičných   činností   alebo   vedľajších   služieb   vrátane   držiteľskej správy.

Ustanovenie § 59 a § 173h ods. 2 ani žiadne iné ustanovenie zákona o cenných papieroch   nepozná   procesno-právny   inštitút   „prepisu“   už   vydaného   povolenia,   iba   jeho zmenu. O zmene pôvodného povolenia musí NBS vždy rozhodnúť individuálnym správnym aktom. Jedinou výnimkou je zmena povolenia vyvolaná len zmenou mena alebo priezviska, alebo   miesta   trvalého   pobytu   už   schválených   fyzických   osôb   podľa   §   70   v   orgánoch obchodníka   s   cennými   papiermi   alebo   pobočky   zahraničného   obchodníka   s   cennými papiermi. O tento prípad však v prerokúvanej sťažovateľovej veci nešlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje správnosť právneho posúdenia veci zo strany   najvyššieho   súdu,   keď   tento   poukazom   na   zásadu   neformálnosti   (povinnosť posudzovať   podanie   účastníka   konania   podľa   jeho   obsahu,   nie   podľa   jeho   formálneho označenia) dospel k záveru, že aj „prepis“ pôvodného povolenia, o ktorý žiadal sťažovateľ, bolo   možné   od   NBS   dosiahnuť   len   procesným   postupom   charakterizujúcim   zmenu   už vydaného povolenia na poskytovanie investičných služieb. Inými slovami, to, čo sťažovateľ označoval   ako   „prepis“   povolenia,   bolo   možné   pri   rešpektovaní   terminológie   zákona o cenných papieroch pomenovať výlučne ako zmenu povolenia. Zmena v tomto prípade spočívala   práve   v   zosúladení   terminologického   označenia   už   povolených   investičných služieb   s   pojmovým   aparátom   zákona   o   cenných   papieroch   po   novele   účinnej od 1. novembra 2007.

K tvrdeniu sťažovateľa o porušení dispozičnej zásady, a tým aj čl. 2 ods. 2 ústavy NBS treba dodať, že práve v prípade, ak by NBS realizovala „prepis“ inak, než zmenou pôvodného povolenia, konala by nad rámec zákona, a porušila by tak čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd sa   preto   v zhode   s najvyšším   súdom   nestotožňuje s tvrdením   sťažovateľa o porušení princípu   viazanosti štátneho orgánu zákonom   rozhodnutím a postupom NBS v jeho prípade.

Možno tak konštatovať, že najvyšší súd nijako nepochybil, keď v postupe NBS ako správneho   orgánu   nezistil   porušenie   dispozičnej   zásady.   Je   nepochybné,   že   sťažovateľ žiadal   o   zmenu   povolenia   vydaného   mu   v   roku   2003   formou   „prepisu“   označenia jednotlivých investičných služieb, a preto NBS nemohla porušiť ustanovenie § 59 ods. 4 zákona o cenných papieroch a výrok svojho rozhodnutia formulovať slovesom „prepisuje“. Jej viazanosť zákonom jej aj v tomto prípade prikazovala vyhovieť žiadosti sťažovateľa formou zmeny pôvodne vydaného povolenia na poskytovanie investičných služieb.

Ústavný súd ešte považuje za potrebné objasniť, že jeho v predchádzajúcom odseku vyjadrený názor je len v zdanlivom rozpore so záverom najvyššieho súdu obsiahnutým na strane 23 napadnutého rozsudku, kde sa uvádza, že najvyšší súd „mal... za preukázané, že žalobca... nepožiadal o zmenu povolenia...“, pretože vzhľadom na obsah textu odôvodnenia najvyššieho súdu, ktorý predchádza tomuto jeho citovanému záveru [na začiatku strany 23 najvyšší súd rekapituluje, že NBS vo výzve zo 16. apríla 2008 poučila sťažovateľa, „že keďže z jeho žiadosti vyplýva, že nežiada o zmenu povolenia rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej   správy...,   žalovaná   vydá   rozhodnutie   o   zmene   povolenia...,   v   ktorom   budú finančné nástroje, investičné služby, investičné činnosti a vedľajšie služby v zmysle platného povolenia...   pojmovo   zosúladené   s   účinným   znením   zákona,   avšak   nebude   medzi   nimi figurovať vedľajšia služba držiteľskej správy...“], je zrejmé, že tu najvyšší súd mal na mysli zmenu už udeleného povolenia jeho rozšírením o vedľajšiu službu držiteľskej správy.Nedôvodné je i tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho označených práv nedostatočným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu. Ten sa totiž námietkou prekročenia právomoci NBS   zaoberal   dostatočne,   a   to   práve   už   uvedeným   poukazom   na   uplatnenie   zásady neformálnosti   v   konaní   NBS   vo   väzbe   na   korektné   a   ústavne   v   plnom   rozsahu akceptovateľné právne posúdenie procesných úkonov sťažovateľa v predmetnom konaní o zmene povolenia na poskytovanie investičných služieb.

Druhá námietka sťažovateľa, ktorá v konaní pred NBS a v konaní pred najvyšším súdom   mala   zásadný   význam,   ale v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   plnila   skôr vedľajšiu   a   pomocnú   funkciu   v   sťažovateľovej   argumentácii,   spočíva   v   tvrdení o nesprávnom právnom posúdení držiteľskej správy ako novej vedľajšej služby, a to tak zo strany   NBS,   ako   aj   najvyššieho   súdu.   Ambíciou   ústavného   súdu   pri prieskume napadnutého rozsudku najvyššieho súdu z tohto hľadiska pritom nie je dať jednoznačnú odpoveď   na charakter držiteľskej   správy. Vyplýva to z ústavne predpísanej oddelenosti ústavného súdnictva od súdnictva všeobecného. Úloha ústavného súdu sa tu obmedzuje iba na posúdenie, či výklad najvyššieho súdu je logicky odôvodnený a či po obsahovej stránke nepopiera účel a význam ustanovení zákona o cenných papieroch regulujúcich držiteľskú správu tak, že by mal za následok porušenie sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd zastáva názor, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutí NBS i najvyššieho súdu neplynú žiadne signály ústavnej neakceptovateľnosti právneho posúdenia sporného charakteru právneho inštitútu držiteľskej správy.

Predovšetkým   už   NBS   vo   svojom   prvostupňovom   i   druhostupňovom   rozhodnutí poukázala na viaceré ustanovenia zákona o cenných papieroch majúce význam z hľadiska zistenia,   či   držiteľská   správa   je   novou   vedľajšou   službou,   alebo   nie.   Pritom   tu   brala do úvahy tak kritériá formálne (posledná veta § 173h ods. 2 zákona o cenných papieroch), ako aj materiálne (§ 35 a § 105a zákona o cenných papieroch). Následne aj najvyšší súd pristúpil k vyriešeniu tejto otázky skúmaním zmyslu a účelu smernice o trhoch s finančnými nástrojmi (potreba zahrnúť do zoznamu finančných nástrojov určité deriváty komodít a iné nástroje, ktoré sú vytvorené a obchodované takým spôsobom, že sú podľa regulačných aspektov porovnateľné s tradičnými nástrojmi, potreba poskytnutia vysokej úrovne ochrany investorom)   transponovanej   do   slovenského   právneho   poriadku   práve   novelou   zákona o cenných papieroch vykonanou zákonom č. 209/2007 Z. z., ktorá zaviedla legálny pojem držiteľskej správy. Pritom neopomenul ani skúmanie možnosti zavedenia takéhoto nového inštitútu   napriek   tomu,   že   samotná   smernica   o   trhoch   s   finančnými   nástrojmi   pojem držiteľskej   správy   explicitne   nezakotvuje.   Takto   podľa   názoru   ústavného   súdu   bola spornosť povahy držiteľskej správy ako vedľajšej služby podľa zákona o cenných papieroch odstránená ústavne konformným spôsobom.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za dôležité poukázať i na odkaz najvyššieho súdu   adresovaný sťažovateľovi   v   závere odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   z ktorého v súlade   s   účinným   právnym   stavom   vyplýva,   že „na   vydanie   povolenia   na   držiteľskú správu nie je v zákone stanovená nijaká lehota a žalobca o vydanie takéhoto povolenia môže požiadať“. V žiadnom prípade by tak ústavný súd v rámci meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti nemohol dospieť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv zmenou   pôvodného   povolenia   na   poskytovanie   investičných   služieb,   ktorou   podľa sťažovateľa   došlo   k   zúženiu   jeho   oprávnenia   poskytovať   investičné   služby,   čo   by v okolnostiach posudzovaného prípadu muselo tvoriť nevyhnutný predpoklad aj pre záver o porušení ústavou garantovaných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   zhodnotenie   námietok   sťažovateľa,   ktorými zdôvodnil   svoj   návrh   na začatie   konania podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy,   dospel   k záveru o absencii priamej súvislosti medzi základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho právom na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. marca 2010, čo má za následok odmietnutie predloženej sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o postup najvyššieho súdu, ktorý bol v petite sťažnosti taktiež identifikovaný ako ústavne vadný, pretože námietky sťažovateľa sa výlučne orientovali na právne posúdenie predmetu konania podľa druhej hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyšším   súdom,   a   teda   procesného postupu   žalovaného   súdu   sa   nijako   nedotýkali.   Zároveň   sťažovateľ   nepredložil   žiadne relevantné   dôkazy,   ktoré   by   postup   najvyššieho   súdu   pri   preskúmavaní   zákonnosti konkretizovaného správneho rozhodnutia akokoľvek spochybňovali. Aj v tejto časti je tak sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez významu zaoberať sa návrhom sťažovateľa na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010