znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 280/09-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. A., B., vo veci namietaného porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. februára 2009 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 5/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   Z.   A. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2009 faxom   doručená   sťažnosť   JUDr.   Z.   A.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 4. februára 2009 vydaným v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Obo 5/2009.   Sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   v písomnej   forme doručená 27. marca 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu Ing. I. M., L., bol uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 38 K 39/1995-1051 z 5. decembra 2008 zbavený funkcie správcu konkurznej podstaty. Krajský   súd   vychádzal   z ustanovenia   §   8   ods.   5   zákona   č. 328/1991   Zb.   o konkurze a vyrovnaní   v znení   neskorších   predpisov   a zo   zistenia,   že sťažovateľ   je   dlhodobo práceneschopný.

Sťažovateľ   napadol   uznesenie   krajského   súdu   odvolaním,   ktoré   zdôvodnil   tým, že vzhľadom na nároky na odškodnenie uplatňované voči Českej republike mu „svedčí do budúcna... dôkazná povinnosť, preukázať že na ochranu svojich práv proti škodám, ktoré mu zneužívaním štátnej moci nabiehajú, využil všetky právne prostriedky“.

Najvyšší   súd   uznesením   zo   4.   februára   2009   vydaným   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3   Obo   5/2009   podané   odvolanie   sťažovateľa   odmietol.   Vychádzal   z toho, že „podľa § 204 ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 66e ods. 1 zák. č. 328/1991 Zb. odvolanie   sa   podáva   do   15   dní   od   doručenia   rozhodnutia   na   súde,   proti   rozhodnutiu ktorého smeruje“. Pritom najvyšší súd mal za preukázané, že uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 11. decembra   2008 a odvolanie bolo riadne podané 10. januára 2009. Najvyšší súd bolo toho názoru, že v danom prípade „posledným dňom lehoty bol 29. december 2008“. Podané odvolanie tak posúdil ako oneskorene podané.

V sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta   nepreskúmateľnosť odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   čo   zdôvodňuje   poučením o opravnom   prostriedku   obsiahnutom   v prvostupňovom   uznesení   krajského   súdu. Podľa neho   bolo   možné „podať   odvolanie   v lehote   30   dní   odo   dňa   zverejnenia v Obchodnom vestníku písomne, dvojmo na Krajskom súde v Bratislave“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení „o zverejnení uznesenia Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   38   K 39/95-1051   zo   dňa   5.   12.   2008   v Obchodnom vestníku nezmieňuje. Odkazuje na lehotu 15tich dní od jeho doručenia, podľa ust. § 204 ods. 1) veta prvá O. s. p. bez toho, aby sa pre prípad nesprávneho poučenia vysporiadal s lehotou troch mesiacov podľa ust. § 204 ods. 2) O. s. p.“. Z toho sťažovateľ vyvodzuje, že mu „nemohla lehota na podanie odvolania začať plynúť pred doručením uznesenia... Opačný   názor   by   pripúšťal,   že   uznesenie   je   možné   doručiť...   po   lehote   jeho zverejnenia,   a v   takom   prípade   právo   opravného   prostriedku   by...   zaniklo   už   pred doručením uznesenia.

Ak   sa   sťažovateľ   riadil   poučením   súdu   I.   stupňa,   nemôže   odvolací   súd   túto skutočnosť vykladať na ťarchu sťažovateľa.“.

Už   uvedeným   postupom   malo   byť   podľa   sťažovateľa   porušené „jeho   právo na spravodlivý   proces,   zaručené   čl.   6   Európskeho   dohovoru...   a...   preto   navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po vykonaní dôkazného konania vydal toto uznesenie: Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo 5/2009 zo dňa 4. 2. 2009 sa zrušuje.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť tvrdením o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, keď tento odmietol podané odvolanie ako oneskorené bez toho, aby sa vysporiadal s poučením   prvostupňového súdu   o opravnom prostriedku   spôsobom súladným s ustanovením § 204 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie § 237 OSP systematicky zaradené v štvrtej časti tretej hlave Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, kde sú uvedené dovolacie dôvody, ktorých existenciu ak   dovolací   súd   z okolností   posudzovaného   prípadu   zistí,   musí   dovolanie   považovať za prípustné a meritórne o ňom rozhodnúť. Podľa uvádzacej vety § 237 OSP je dovolanie prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (teda   aj proti uzneseniu), ak sa v postupe alebo rozhodnutí odvolacieho súdu vyskytla niektorá z tam uvedených vád. Žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   pritom   nevylučuje   prípustnosť dovolania   proti rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo   odvolanie   proti prvostupňovému rozhodnutiu odmietnuté ako oneskorene podané.

Sťažovateľ svoju sťažnosť doručenú ústavnému súdu odôvodnil vadou spočívajúcou v odmietnutí   jeho   odvolania   pre   oneskorenosť.   V takom   prípade   bez   akýchkoľvek pochybností ide o vadu podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom), čo potvrdzuje   aj   ustálená   judikatúra   všeobecných   súdov   (napr.   rozhodnutie   najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 237/2004). Preskúmanie rozhodnutia najvyššieho súdu   ako   súdu   odvolacieho   z pohľadu   tejto   vady   je   zákonom   primárne   vyhradené najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   citovaný   čl.   127   ods.   1   ústavy   dospel   k   záveru, že v okolnostiach   sťažovateľovho   prípadu   poskytuje   ochranu   jeho   právu   na   spravodlivé súdne konanie iný súd, a to najvyšší súd ako súd dovolací. Dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP totiž ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   31/00,   II.   ÚS   102/04), ktorého obsah sa zásadne nelíši od práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 195/07). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označeného práva. Ústavný súd preto sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   dôvody   odmietnutia   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   nezameral na odstraňovanie nedostatkov formulácie sťažnostného petitu predloženej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009