znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 280/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii v konaní vedenom pod č. 1473-4/2008/IP-52/OPS a postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. MF/11095/2008-244 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   súdneho   exekútora   JUDr.   Ing.   K.   M. o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2008 doručená   sťažnosť   súdneho   exekútora   JUDr.   Ing.   K.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii (ďalej len „úrad   vlády“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1473-4/2008/IP-52/OPS   a postupom Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“)   v konaní vedenom pod sp. zn. MF/11095/2008-244.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   adresoval   11.   februára   2008 ministerstvu financií podanie označené ako „Sťažnosť na nesprávnu činnosť zamestnanca správcu   dane   pri   vybavovaní   námietky   proti   nesprávnemu   postupu   podriadeného zamestnanca   správcu   dane   (rozhodnutie   DR   SR   č.   j.   I/223/13773-6342/2008/992517-r, zo dňa 26.01.2008)“.

Ministerstvo financií prípisom č. MF/11095/2008-244 z 15. februára 2008 vrátilo podanie   sťažovateľovi   späť   s poukazom   na   ustanovenie   §   4   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   v znení   zákona   č.   164/2008   Z.   z.   (ďalej   len   „zákon o sťažnostiach“).   Ministerstvo   financií   totiž podanie sťažovateľa z hľadiska jeho obsahu posúdilo   ako   procesný   návrh   podľa   zákona   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o správe   daní   a poplatkov“)   smerujúci   k preskúmaniu   rozhodnutia   daňového orgánu.

Keďže sťažovateľ nebol spokojný s takýmto vybavením svojho podania, adresoval 13. marca 2008 úradu vlády „Žiadosť o kontrolu nesprávneho vybavenia – (nevybavenia) sťažnosti orgánom verejnej správy – MF SR (vrátenie podania č. j. MF/11095/2008-244)“. V tomto   podaní   žiadal   o vykonanie   kontroly,   o prešetrenie   vybavenia   jeho   podania z 11. februára 2008 a o prijatie opatrení smerujúcich k vybaveniu uvedeného podania „ako sťažnosť podanú v súlade so zákonom o sťažnostiach“.

Úrad   vlády   oznámením   o postúpení   podaní   č.   1473-4/2008/IP-52/OPS   z 1.   apríla 2008 sťažovateľovi oznámil s odkazom na § 21 ods. 1 zákona o sťažnostiach postúpenie jeho žiadosti z 13. marca 2008 na vybavenie ministerstvu financií.

Sťažovateľ sa domnieva, že orgány, na ktoré sa obrátil so svojimi podaniami v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o sťažnostiach, nepostupovali v zmysle platnej právnej úpravy.   Ministerstvo   financií   nevybavilo   jeho   podanie   z 11.   februára   2008   v súlade so zákonom o sťažnostiach vzhľadom na jeho obsah, ktorý nasvedčoval, že ide o procesný návrh podľa zákona o správe daní a poplatkov. Námietky sťažovateľa smerujú proti postupu ministerstva   financií,   ktoré   mu   podľa   jeho   názoru   uprelo „právo   podávať   sťažnosti na porušovanie svojich práv, ktoré má ako subjekt v právnych vzťahoch...“.

Úrad vlády zas podľa tvrdenia sťažovateľa porušil jeho označené práva odmietnutím vykonania kontroly „vybavenia sťažnosti napriek tomu, že je jediným orgánom, v ktorého pôsobnosti   je   vybavenie   sťažnosti   odporcom   v 2.   rade (ministerstvo   financií   –   pozn.) kontrolovať   a tým   aj   zaručiť   možnosť   sťažovateľovi   domôcť   sa   svojho   práva,   aby   jeho sťažnosť bola vybavená spôsobom predpísaným zákonom“.

Sťažovateľ tak zastáva názor, že uvedeným postupom ministerstva financií a úradu vlády došlo k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   v spojení   s čl.   12   ods.   2   ústavy,   a preto   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods.1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods.   2 Ústavy SR,   postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii vo veci sp. zn. 1473-4/2008/IP-52/OPS bolo porušené. Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR,   postupom   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. MF/11095/2008-244 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii, aby vo veci vedenej na Úrade vlády Slovenskej republiky, Sekcia   kontroly   a boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn.   1473-4/2008/IP-52/OPS   porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Ministerstvu   financií   Slovenskej republiky, aby vo veci vedenej na Ministerstve financií Slovenskej republiky vo veci sp. zn. MF/11095/2008-244 porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd vo svojich   rozhodnutiach   opakovane   uvádza,   že   ochranu   konkrétneho   práva   a slobody, porušenie ktorých je namietané, môže poskytnúť len vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   už   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   iným   štátnym orgánom Slovenskej republiky vrátane všeobecných súdov (II. ÚS 73/03).

Podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 10/1996 Z. z.“) úrad vlády vykonáva kontrolu vybavovania petícií a sťažností.

Podľa   §   3   zákona   č.   10/1996   Z.   z.   sa   kontrolná   činnosť   úradu   vlády   vzťahuje na ministerstvá   a ostatné   ústredné   orgány   štátnej   správy,   im   podriadené   orgány,   na   iné štátne orgány, ak osobitné predpisy neustanovujú inak, na orgány miestnej štátnej správy a právnické osoby nimi zriadené, ako aj na obce pri plnení úloh štátnej správy.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom ministerstva financií, sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že preskúmania správnosti jej vybavenia sa domáhal na inom orgáne, ako je ústavný súd (úrad vlády). Ústavný súd dospel k záveru, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorého sťažovateľ namietal, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným orgánom. Preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smerovala proti postupu ministerstva financií,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej právomoci.

Ústavný súd sa samostatne zaoberal ďalej tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal postup úradu vlády pri vybavovaní jeho podania z 13. marca 2008.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   úrad   vlády   v rozpore   s obsahom   jeho   podania „neodkontroloval“ vybavenie sťažnosti ministerstvom financií, ale opätovne ho odkázal na ministerstvo   financií.   Tým   mu   znemožnil   domôcť   sa   svojho   práva   na   inom   orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Odôvodnenie   podanej   sťažnosti   nasvedčuje,   že   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich práv   v postupe   konajúcich   orgánov   (a   teda   aj   úradu   vlády),   ktorý   súvisel   s posúdením sťažovateľa   ako   orgánu   verejnej   správy   podľa   zákona   o sťažnostiach.   Sťažovateľ   totiž uviedol,   že „žiadne   ustanovenie   zákona   č. 511/1992   Zb.,   ani   zákona   o sťažnostiach nevylučuje   možnosť,   aby   fyzická   osoba,   ktorá   má   postavenie   verejného   činiteľa   v inom konaní, v ktorom jej práva a povinnosti nie sú definované jej postavením súdneho exekútora nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi takéhoto konania poskytuje. Nakoniec, táto skutočnosť vyplýva aj z článku 12 ods. 2 Ústavy SR...“. Z prípisu ministerstva financií č. MF/11095/2008-244 z 15. februára 2008 však vyplýva, že dôvodom vrátenia   predmetného   podania   je   jeho   právne   posúdenie   ministerstvom   financií   ako procesného podania realizovaného podľa zákona o správe daní a poplatkov.

Napriek   uvedenej   zmätočnosti   odôvodnenia   predmetnej   sťažnosti   ústavný   súd vo vzťahu k postupu úradu vlády poznamenáva, že každé podanie konajúci orgán posudzuje podľa   jej   obsahu.   Cieľom   podania   sťažovateľa   z 11.   februára   2008   adresovaného ministerstvu financií a podania z 13. marca 2008 adresovaného úradu vlády bolo odstrániť nečinnosť orgánu verejnej správy v jeho daňových veciach.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že v dôsledku prijatia zákona č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, bolo s účinnosťou od 1. januára 2003 zavedené do správneho súdnictva upraveného v piatej časti Občianskeho   súdneho   poriadku   aj ustanovenie   §   250t,   čím   došlo   k rozšíreniu   princípu subsidiarity v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V ustanoveniach   §   250t   a §   250u   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   upravený osobitný druh konania v správnom súdnictve, a to konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy,   v rámci   ktorého   sa   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Uvedené   konanie   začína   na   základe   žaloby,   ktorej   obligatórnou   náležitosťou   je tvrdenie   žalobcu,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným osobitným právnym predpisom. Za nečinnosť orgánu verejnej správy treba v podstate považovať jeho pasivitu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď   niet   žiadnej   zákonnej   alebo   faktickej   prekážky   na   to,   aby   správny   orgán   konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon   alebo   v zbytočných   prieťahoch   v jeho   postupe,   ale   môže   spočívať   aj   v tom, že namiesto   rozhodnutia   správny   orgán   tvrdí   nedostatok   svojej   právomoci   a vec   vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. V poslednom prípade musí byť obsahom žaloby tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu, a napriek tomu správny orgán nekoná, a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym   zákonným ustanovením, ktoré   obsahuje príkaz pre   správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať.

Vzhľadom na uvedené, ak sa sťažovateľ domnieval, že úrad vlády pri vybavovaní jeho žiadosti z 13. marca 2008 túto bezdôvodne odmietol, resp. nevybavil, je nepochybné, že mal možnosť obrátiť sa žalobou na všeobecný súd. Sťažovateľ využitie tohto prostriedku nápravy   porušenia   ním   označených   základných   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom nepreukázal.

Keďže právomoc všeobecného súdu v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu, bolo treba sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008