znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 280/07-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti J. F., K.; J. B., K.; J. B., K.; M. K., K.; Ľ. B., K.; Š. F., K.; M. F., K., a A.   G.,   K.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Ľ.   V.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 821/94) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. F., J. B., J. B., M. K., Ľ. B., Š. F., M. F. a A. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 821/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 280/07-14 z 18. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. F., J. B., J. B., M. K., Ľ. B., Š. F., M. F. a A.   G.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 821/94).

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   26.   novembra   2007 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril a aby ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 12.   decembra   2007   (sp. zn. Spr. 2364/05 doručenom ústavnému súdu 20. decembra 2007) uviedol:

„Dňa 13. 10. 1994 žalobcovia O. B., A. F., F. B., Š. F., M. B., M. F., M. R. a M. L. podali   žalobu   o   odstránenie   stavby   postavenej   na   ich   pozemku   č.   6993/2   zapísanom v katastri nehnuteľnosti na LV č. 11648, proti žalovanému TJ VSŽ K.

Tejto žalobe bola pridelená sp. zn. 15 C 821/94. Po   zaplatení   súdneho   poplatku   za   návrh   dňa   26. 4. 1995,   súd   vykonal   prípravu pojednávania podľa § 114 O. s. p.

Uznesením   č.   k.   15 C 821/94-11   zo   dňa   27. 7. 2000   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného Mesto K.

Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na 25. 10. 2000. Ďalší termín bol vytýčený na 11. 12. 2003 a 20. 4. 2004.

Uznesením   č.   k.   15 C   821/94-108   zo   dňa   17.   6.   2004,   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného T. s. r. o. K.

Od 11. 11. 2004 sa táto vec na základe uznesenia 15 C 289/94-150 prejednáva v rámci spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94.

Uznesením   č.   k. 15 C   289/94-150   zo   dňa   11.   11.   2004   bolo   vo   veci   nariadené znalecké dokazovanie znalcom, Ing. M. H.

Znalec spis 15 C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. 4. 2005. Vzhľadom na náročnosť znaleckej úlohy 4. 7. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. 9. 2005.

Dňa 27. 9. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dní. Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. 11. 2005. Znalec posudok doručil súdu až 2. 1. 2006.

11. 1. 2006 bol znalecký posudok a uznesenie o priznaní odmeny znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením   č.   k. 15   C 289/94-261   zo   dňa   25. 5. 2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Ľ. L., na ocenenie vecného bremena.

K znaleckému posudku žalovaní predložili písomné stanovisko, v ktorom namietajú množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   2.   3.   2007,   ktoré   bolo   odročené za účelom doplnenia dokazovania na 3. 4. 2007, toto pojednávanie sa však neuskutočnilo vzhľadom na neprítomnosť predvolanej znalkyne Ing. L.

Posledné   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   6.   3.   2007,   ktoré   bolo   odročené na neurčito.

Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.

Žiadame   upustiť   od   ústneho   prejednania   sťažnosti,   pretože   od   tohto   prejednania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní z 19. februára 2008 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   nároku   sťažovateľov   na   odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne o zriadení vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do   konania   v súvislosti   s právnym   nástupníctvom   po   zomrelých   žalobcoch   možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť (na ktorú   poukázal   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z   12.   decembra   2007   aj   predseda okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd   pri   preskúmaní   spisu   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovatelia   prispeli k zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Sťažovatelia   vstúpili   do prebiehajúceho   konania ako právni   nástupcovia   po smrti ich   právnej   predchodkyne   (poručiteľky)   A.   F.,   ktorá zomrela 8. apríla 2003,   avšak ústavný súd už v súvislosti   so zmenou účastníkov konania v predchádzajúcej judikatúre uviedol, že „navrhovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov“ (napr. IV. ÚS 403/04, II. ÚS 95/06).

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd z dosiaľ vykonaných úkonov zistil, že okresný súd bol v spore sťažovateľov v podstate nečinný. Vzhľadom na skutočnosť, že nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/94 (predtým vedené pod   sp.   zn.   15   C   821/94)   ako   celok,   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť sporadické   úkony   okresného   súdu   (nariadenie   pojednávania   po   6 rokoch,   nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch atď.).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v odvolávaní   sa   na   nutnosť   zisťovania výsledkov   dedičských   konaní   z dôvodu   úmrtí   niekoľkých   žalobcov,   potrebu   nariadenia znaleckého   dokazovania   a na   zmenu   zákonnej   sudkyne,   ktoré   by   mali   byť   objektívnou príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v danom   konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Uvedené skutočnosti   jednotlivo   ani   vo   vzájomnej   spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz predstavuje viac ako trinásť rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15   C   821/94)   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 195/05 (m. m. IV. ÚS 187/05, IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia v sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk pre každého.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia sú právnymi nástupcami A. F., ktorá vystupovala ako pôvodná žalobkyňa v dvoch samostatných súdnych konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   15   C   817/94   a sp. zn.   15   C   821/94. Rozhodnutím okresného súdu z 11. novembra 2004 boli spojené na spoločné konanie a ďalej vedené pod sp. zn. 15 C 289/94.

Vzhľadom na to, že ústavný súd už nálezom č. k. IV. ÚS 187/07-30 z 25. októbra 2007   priznal   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie   za   zbytočné   prieťahy   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 817/94) v sume 80 000 Sk   pre   každého,   považoval   v tomto   prípade   výrok   o porušení   základného   práva sťažovateľov za dostatočnú ochranu ich základného práva, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom nemodifikuje ani nerozširuje účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľa   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie   je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom   pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 235/03).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Ľ. V., ktoré si uplatnili v sume 47 100 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Vychádzajúc z fakultatívnosti a odôvodniteľnosti rozhodovania o trovách konania, ústavný súd nevyhovel žiadosti   sťažovateľov   o priznanie   náhrady   trov   konania,   zohľadniac   predovšetkým už vedené   skutočnosti   týkajúce   sa   tých   istých   účastníkov   a   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. IV. ÚS 187/07, pričom v tejto súvislosti ústavný súd nepovažoval náklady právneho zastúpenia v predmetnej veci za trovy potrebné a najmä účelne vynaložené na uplatňovanie práv sťažovateľov v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP (bod 2 výroku nálezu). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2008