znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 280/03-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   februára   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť V. K., Ch., zastúpeného advokátom Mgr. I. R., R., ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 663/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo V. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   v   Revúcej   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 C 663/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu v Revúcej   p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 1 C 663/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré   j e   Okresný súd v Revúcej   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Revúcej   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi Mgr. I. R., R., vo výške 8 796 Sk (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti V. K.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2003   doručená   sťažnosť   V.   K.,   Ch.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. I. R., R., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 663/99.

Ústavný   súd   17.   decembra   2003   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 280 /03.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti listom   doručeným   ústavnému   súdu   5.   februára   2004.   Vo   vyjadrení   potvrdil   pravdivosť skutočnosti, že vo veci sa na okresnom súde nekonalo bez prieťahov. Poukázal však na to, že k tejto situácii došlo z objektívnych príčin (odchod sudcu do dôchodku, vysoký nápad vecí, málo sudcov).

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. 1 C 663/99 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ podal 7. septembra 1999 okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal, aby jeho   bývalý   zamestnávateľ   Slovenské   magnezitové   závody,   a.   s.,   Jelšava   (ďalej   len „žalovaný“)   bol   zaviazaný   uhradiť   mu   rozdiel   na   mzde   vzniknutej   následkom   choroby z povolania. Žaloba bola na okresnom súde zaregistrovaná pod sp. zn. 1 C 663/99.

Postup okresného súdu v predmetnom konaní v období od 7. septembra 1999, keď bola podaná žaloba, do 5. decembra 2000, počas ktorého okresný súd vo veci zabezpečoval listinné dôkazy   od účastníkov konania (mzdové   listy, výkazy doplácania do   priemernej mzdy), pribral do konania vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Slovenskú poisťovňu, a. s., odštepný závod Košice (ďalej len „vedľajší účastník“), pojednával (25. apríla 2000, 5. decembra   2000),   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa (rozhodnutiu vo veci).

Rozsudkom z 5. decembra 2000 okresný súd žalobu žalobcu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa z 3. januára 2001 Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 17 Co 848/01 po pojednávaní konanom 30. mája 2001 rozsudok okresného   súdu   v celom   rozsahu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Rozsudok odvolacieho súdu bol okresnému súdu doručený 13. augusta 2001.

Od 13. augusta 2001 do 7. januára 2004 bol okresný súd vo veci úplne nečinný. Až 7. januára 2004 okresný súd začal opäť vo veci konať, keď vyzval Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Revúcej a žalovaného na oznámenie a preukázanie skutočností potrebných   pre   súdne   konanie.   Obaja   vyzvaní   predložili   súdu   požadované   písomnosti 22. januára 2004 a 26. januára 2004, ktoré sú ostatným listinným dôkazom zaevidovaným v predmetnom spise.

Sťažovateľ 7. marca 2002 písomne urgoval na okresnom súde urýchlenie konania vo veci sp. zn. 1 C 663/99 a 6. novembra 2003 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v uvedenom konaní. Argumentoval pritom aj zlým a zhoršujúcim sa zdravotným stavom v spojení s neprenosným charakterom nároku, ktorý uplatňuje v konaní vedenom pod   sp.   zn.   1   C   663/99.   Tieto   dôvodné   urgencie   kvalifikoval   ústavný   súd   ako   právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   aby   mu   priznal   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a aby okresnému súdu prikázal konať vo veci sp. zn. 1 C 663/99 bez zbytočných prieťahov.

III.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. II. ÚS 813/00).

Postupujúc podľa týchto kritérií mal ústavný súd na zreteli aj povahu veci, pretože stav neistoty ohľadom rozhodovania o priznaní rozdielu na mzde vzniknutej následkom choroby   z   povolania   sťažovateľa   závažne   ovplyvňuje   zabezpečovanie   jeho   životných potrieb.   Ústavný   súd   však   nepovažoval   vec   za   právne   a fakticky   zložitú,   pre   sudcu rozhodujúceho   pracovnoprávne   spory   by   stanovenie   procesného   postupu   a zabezpečenie dôkazov nemalo predstavovať osobitný problém.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci na okresnom súde, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo k namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľa, je správanie (postup) samotného súdu.

Obdobie   úplnej   nečinnosti   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   v rozsahu 29 mesiacov bez toho, aby existovala zákonná prekážka takéhoto jeho postupu, ústavný súd zistil   od   13.   augusta   2001,   keď   mu   bolo   doručené   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   do 7. januára 2004, keď opäť začal vo veci konať. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral   do   úvahy   svoju   predošlú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   obdobie   poznamenané nečinnosťou   všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Okresný   súd   sa   v konaní,   ktorého   dĺžka   presahuje   4   roky,   dopustil   zbytočných prieťahov trvajúcich   dva   a pol   roka,   ktoré   zapríčinil   svojou   úplnou nečinnosťou.   Nízky počet   a   preťaženosť   sudcov   nie   je   možné   zohľadniť   ako   dôvod   ospravedlňujúci   voči občanovi   inak   zbytočné   prieťahy   v konaní   o   jeho   veci.   Námietka   veľkého   množstva nevybavených   a nerozhodnutých   vecí   nemá   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil ( I. ÚS 19/2000, I. ÚS 50/2001), najmä pokiaľ ide o taký závažný predmet   sporu,   akým   je   bezpochyby   nárok   sťažovateľa   následkom   utrpenej   choroby   z povolania.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v predmetnom súdnom konaní, tak ako ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 663/99 konal bez zbytočných prieťahov. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ   žiada   primerané finančné   zadosťučinenie,   a to   vo   výške   100   000   Sk. Poukázal   na   to,   že   je   nevyliečiteľne   chorý   a jeho   zdravotný   stav   sa   neustále   zhoršuje, pričom potrebuje sústavnú opateru. Pritom vinou prieťahov v konaní sa celá jeho rodina dostala do značných finančných ťažkostí.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného súdu. V dôsledku   toho   bolo   potrebné   rozhodnúť   aj   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, na rozsah zbytočných prieťahov v jej rámci, berúc do úvahy povahu sporu a jeho vplyv na existenčné potreby sťažovateľa, možno sumu 30 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   zobral   do   úvahy   najmä   tú   skutočnosť,   že   zbytočnými prieťahmi v konaní sa časovo odsunula reálna súdna ochrana sťažovateľa vo veci, ktorá je schopná ovplyvniť ďalšie životné a sociálne podmienky jeho, ako aj jeho rodiny.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania jeho právnemu zástupcovi. Právny zástupca sťažovateľa listom z 10. februára 2004 doručil ústavnému súdu vyčíslenie trov konania vo výške 9 068 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vykonal   úkony   právneho   zastúpenia   v prospech sťažovateľa v roku   2003. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý   polrok   2002   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej 4 270 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu 8 540 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. dvakrát 128 Sk.Z dôvodov   vyššie   uvedených   vo zvyšnej   časti   požadovaným   trovám   právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2004