znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 28/2015-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2015 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š. a DSP, právne zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Balalovou, Ružová dolina 10, Bratislava, ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 3753/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š. a DSP, o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2014 doručená sťažnosť P. Š. a DSP (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 3753/2010.

2. Sťažovatelia v odôvodnení svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú:„Sťažovateľ v 1. rade v zmysle právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 20 C 87/2000, zo dňa 09.06.2010, podal návrh na vykonanie exekúcie, lebo povinná mu bola povinná zaplatiť sumu 28.982,07 eur a túto mu nezaplatila. Súdny exekútor začal konať vo veci pod č. k. EX 4495/2010. Vzhľadom k tomu, že súdny exekútor sa nemohol dlžnej sumy domôcť iným spôsobom než vykonaním exekúcie dražbou nehnuteľnosti zapísanej na LV č., katastrálne územie K.V.

Súdny   exekútor   vykonal   dražbu   nehnuteľnosti   dňa   31.10.2012,   kedy   žiadny z dražiteľov   nemal   záujem   o   nadobudnutie   predmetnej   nehnuteľnosti   za   sumu   určenú znaleckým   posudkom   vo   výške   77.400,-eur.   Z   toho   dôvodu   požiadal   súdny   exekútor o udelenie súhlasu so znížením najnižšieho podania pri dražbe predmetného bytu, čo aj súd vykonal uznesením č. 16 Er 3753/2010, EX 4495/2010, zo dňa 22.07.2013 a znížil sumu na 51.600,-eur.

Následne bola vyhlásená nová dražba na predmetnú nehnuteľnosť, ktorá sa konala dňa 10.10.2013. Tejto dražby sa ako jeden z dražiteľov zúčastnil aj sťažovateľ v 2 rade. Tento bol jeden z 5 dražiteľov, ktorí sa zúčastnili dražby. Sťažovateľ v 2 rade vydražil predmetnú nehnuteľnosť   za najvyššiu sumu a to   79.500,-eur,   čo bola vyššia suma,   než ocenil   predmetnú   nehnuteľnosť   súdny   znalec.   Súdny   exekútor   doručil   súdu   návrh   na schválenie príklepu udeleného pri dražbe nehnuteľnosti vydražiteľovi - sťažovateľovi v 2 rade dňa 23.10.2013.

Podľa § 148 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku udelenie príklepu podlieha schváleniu súdom (§ 45 EP). Súd rozhodne o schválení príklepu do 60 dní od doručenia žiadosti exekútora na schválenie príklepu. Exekútor doručí súdu podklady, na ktorých základe bol udelený príklep. Rozhodnutie súdu o príklepe doručí exekútor oprávnenému, povinnému, vydražiteľovi a tomu, kto vzniesol proti udeleniu príklepu námietky (§ 147). Právoplatné rozhodnutie súdu o príklepe doručí súd miestne príslušnému daňovému úradu a správe katastra nehnuteľností na zápis do katastra nehnuteľností spolu so zápisnicou o udelení príklepu.

Vzhľadom k tomu, že bežali mesiace a súd vo veci nerozhodol, podal ako sťažovateľ v 1. rade, tak aj sťažovateľ v 2. rade sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Okresného súdu   Bratislava   IV.   Predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   IV   vo   svojej   odpovedi obidvom   sťažovateľom   uviedla,   že   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   nie   je   dôvodná,   lebo zákonný sudca vo veci priebežne koná a nerozhodol o príklepe pre neúplnosť návrhu na schválenie príklepu. S takýmto vyhodnotením sťažnosti sťažovateľov na prieťahy v konaní prvostupňového súdu nesúhlasíme a to z nasledovných dôvodov:

1.   Podľa Exekučného poriadku súd rozhodne o schválení príklepu do 60 dní od doručenia žiadosti exekútora na schválenie príklepu. V tomto prípade bola žiadosť súdneho exekútora o schválenie príklepu doručená súdu dňa 23.10.2013. Sudca mal na vybavenie žiadosti a udelenie alebo neudelenie príklepu zákonnú lehotu do 23.12.2013. No v tejto lehote si iba vyžiadal exekučný spis a to až žiadosťou zo dňa 6.12.2013 a tento mu bol doručený 19. 12. 2013. To znamená, že už tu konal sudca až po uplynutí vyše 1 mesiaca lehoty, v ktorej mal rozhodnúť.

2. Keď bol súdu doručený návrh exekútora na schválenie príklepu, tak na druhý deň, to je 24.10.2013 bol daný súdom pokyn, na zaslanie uznesenia zo dňa 22.07.2013, povinnej. Poukazujeme   na   to,   že   uznesením   zo   dňa   22.07.2013   súd   schválil   zníženie   najnižšieho podania   pri   dražbe   nehnuteľnosti.   No   podľa   OSP   malo   byť   toto   uznesenie   zaslané   aj povinnej. Nevieme prečo jej nebolo posielané, ale aj to považujeme za nedostatky v práci súdu, lebo túto úpravu realizoval súd až po vykonaní dražby v októbri 2013, pritom ju mal realizovať už v júli 2013, keď bolo uznesenie vydané, čím opäť vznikli v konaní prieťahy zapríčinené súdom.

3. Prieťahy v práci sudcu, ako aj vážne nedostatky v jeho práci vidíme aj v tom, že si nenaštudoval materiály, ktoré mal k dispozícii pre rozhodnutie, lebo aj keď s oneskorením, kedy nič nekonal, požiadal v decembri 2013 o zaslanie celého exekučného spisu, ktorý mu aj   bol   doručený.   Následne   opäť   žiadal   o   doplnenie   listinných   dôkazov   výzvou   zo   dňa 15.01.2014, ktoré mu boli doručené súdnym exekútorom 23.01.2014. Opäť sudca vo veci nekonal, až zasa vypracoval výzvu zo dňa 11.04.2014, kde žiadal súdneho exekútora, aby mu   zaslal   list   vlastníctva   na   nehnuteľnosť,   doručenky,   ak   bola   exekúcia   zasielaná   aj správcovi bytového domu, kde sa nachádza predmetná nehnuteľnosť a tiež, že má zaslať svoju odpoveď zo dňa 23.01.2014 písomne, so svojim podpisom. K tomu uvádzame, že list vlastníctva už mal sudca založený v súdnom spise a mohol si ho bez problémov pozrieť cez internet. Odpoveď súdneho exekútora zo dňa 23.01.2014, ktorá bola zaslaná elektronicky, bola   podľa   odpovede   doručená   súdu   aj   vo   forme   fotokópii.   Nerozumieme,   prečo   žiada sudca opäť po 4 mesiacoch jej zaslanie aj s podpisom a nežiadal to okamžite po doručení, ak mu takáto odpoveď chýbala. Ďalej žiadal bezdôvodne doručenky od správcu bytového domu, ktorému nie je podľa Exekučného poriadku povinný súdny exekútor nejaké zásielky povinný doručovať. A okrem iného, už od decembra 2013 mal sudca doručený od súdneho exekútora   celý   exekučný   spis,   kde   boli   všetky   doklady,   ktoré   žiadal   sudca   od   súdneho exekútora.   Je   jednoznačne   preukázané,   že   všetky   doklady,   ktoré   žiadal   sudca   doložiť súdnym   exekútorom   sa   nachádzajú   v   exekučnom   spise,   ktorý   bol   sudcovi   doručený   v decembri 2013.

Z vyššie uvedených dôvodov máme za to, že v konaní príslušného sudcu sú prieťahy a nie,   že   tento   sudca   koná   vo   veci   priebežne   a   bez   prieťahov,   tak   ako   sťažovateľom odpovedala   predsedníčka   súdu.   Myslíme   si,   že   sudca   práve   že   nekoná   plynule   vo   veci a najmä, nerozhodol vec v zákonnej lehote a to 60 dní, tak ako mu to prikazuje exekučný poriadok. Vo veci sú prieťahy, keď sudca nekoná a potom žiada doklady a potvrdenia, ktoré má už v exekučnom spise.

Sťažovateľ v 2. rade ako vydražiteľ, musel zložiť celú vydraženú sumu 79.500,-eur ešte v októbri 2013. Do predmetného bytu sa nemôžem dostať, lebo súdny exekútor nemá kľúče od bytu a žiadny zámočník nechce odvŕtať zámok bez rozhodnutia súdu, ktorým bude schválený príklep. Preto sťažovateľ v 2. rade nevie, či niekto v byte býva a robí náklady, ktoré bude musieť uhradiť a tiež mu uniká mesačné nájomné, ktoré by obdržal od nájomcu, ak   by   mohol   byt   prenajímať.   Všetka   táto   škoda   stále   vzniká   tým,   že   príslušný   sudca nedodržal zákonnú lehotu v ktorej mal rozhodnúť a vyzerá to tak, že ešte dlho vo veci nerozhodne.“

3. Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli:„Máme   za   to,   že   v   tomto   prípade   nejde   o   právne   náročnú   vec   a   v   konaní prvostupňového   súdu   sa   prejavujú   ničím   neodôvodnené   zbytočné   prieťahy   v   konaní spočívajúce v pomalej, nedostatočnej a neefektívnej činnosti príslušného sudcu okresného súdu.

... Z   vyššie   uvedených   dôvodov   žiada   sťažovateľ   v   1   rade   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 eur z toho dôvodu, že pretrvávajúcou právnou neistotou, keď má za to, že súd nekoná vo veci tak ako podľa zákonov mal konať.

Sťažovateľ v 2. rade, ktorý ako vydražiteľ má preukázateľné právny záujem na tom, aby súd konal bez prieťahov a zákonnej lehote, žiada o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 eur a to z dôvodov, ktoré sú uvedené vo vyššie uvedenom odseku. Myslíme si, že nemožno od občanov a právnických osôb v právnom štáte, akým je aj Slovenská republika dosť dobre spravodlivo žiadať, aby sťažovateľ v 1. rade ako účastník exekučného konania a sťažovateľ v 2. rade ako vydražiteľ, čakali na rozhodnutie súdu mesiace, keď súd nekoná vo veci a spôsobuje svojou nečinnosťou a neodbornosťou prieťahy v konaní a škody obidvom sťažovateľom.“

4.   Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„ 1) Základné právo sťažovateľa v 1. rade P. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručenej   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16Er 3753/2010 porušené bolo.

2) Základné právo sťažovateľa v 2. rade DSP na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   zaručenej   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16Er 3753/2010 porušené bolo.

3) Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 16Er 3753/2010 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4) Sťažovateľovi v 1. rade P. Š. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 eur, ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Sťažovateľovi v 2. rade DSP priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 15 000 eur, ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6) Sťažovateľom v 1. a 2. rade priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl.   655/2004   Z.   z.   z priznanej   sumy   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľa,   ktorú   je Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7)   V Bratislave,   06.   05.   2014   Sťažovateľovi   v 1.   rade   P.   Š.   priznáva   finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 eur, ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 3329/2014 doručeným ústavnému súdu 21. júla 2014.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že o žiadosti súdneho exekútora na schválenie príklepu   nebolo   rozhodnuté   v lehote   ustanovenej   zákonom   (do   23.   decembra   2013), a o zároveň namietaný nedostatok v práci súdu, okresný súd o. i. uviedol:

„Súd rozhodne o návrhu na schválenie príklepu do 60 dní za predpokladu, že sú splnené zákonom stanovené podmienky na rozhodnutie o návrhu na schválenie príklepu. Žiadosť súdneho exekútora na schválenie príklepu bola doručená dňa 23. 10. 2013. Súd však nemohol rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora na schválenie príklepu v lehote 60 dní od doručenia žiadosti, a to z dôvodu neúplnosti žiadosti súdneho exekútora. Súd v tejto lehote len realizoval úkony potrebné na rozhodnutie vo veci samej. Vzhľadom na uvedené, zákonná lehota tak nemohla uplynúť dňa 23. 12. 2013.“

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľov,   že   uznesenie   z   22.   júla   2013   o schválení zníženia   najnižšieho   podania   pri   dražbe   nehnuteľnosti   zaslal   okresný   súd   povinnej   až 24. októbra 2013, okresný súd o. i. uviedol:

„K namietanej skutočnosti, prečo bolo uznesenie zo dňa 22. 07. 2013 doručované povinnej až na základe pokynu zo dňa 24. 10. 2013 uvádzam, že predmetné uznesenie bolo doručované   už   na   základe   pokynu   zo   dňa   22.   07.   2013,   avšak   uznesenie   sa   doručiť nepodarilo (prvotná zásielka bola zaslaná povinnej, avšak na doručenke nebola uvedená presná adresa povinnej a pre to bola zásielka ako nedoručená vrátená s oznámením adresát neznámy). Z uvedených dôvodov súd musel opakovane doručovať uznesenie povinnej. Súdny exekútor   vykonával   dražbu   pred   právoplatným   rozhodnutím   o schválení   najnižšieho podania. V priebehu exekučného konania pri realizácii dražby, však táto okolnosť nebola namietnutá a nebola ani na ujmu účastníkov konania.“

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľov,   že   okresný   súd   žiadal   o zaslanie   listinných dôkazov napriek tomu, že od decembra 2013 bol okresnému súdu doručený celý exekučný spis, kde boli všetky doklady, okresný súd o. i. uviedol:

„Z dôvodu neúplne podanej žiadosti súdneho exekútora, zákonný sudca vykonával jednotlivé úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci v zmysle chronológie jednotlivých úkonov bez   zbytočných   prieťahov.   Všetky   doklady,   ktoré   žiadal,   boli   potrebné   pre   rozhodnutie vo veci   a   to   exekučný   spis,   výpis   z   listu   vlastníctva,   doručenky   v   súlade   s   Exekučným poriadkom   a   Občianskym   súdnym   poriadkom,   aby   tak   bol   dodržaný   procesný   postup súdneho exekútora a súdu pri rozhodovaní o návrhu o schválení a neschválení príklepu. Tieto doklady neboli súdnym exekútorom predložené a v exekučnom spise sa nenachádzali, preto súd návrhu nevyhovel a teda tvrdenia sťažovateľov nie sú dôvodné.

Škoda, ktorú uvádza vydražiteľ v zložení dražobnej zábezpeky, nie je škodou, ktorú by zavinil súd svojím nekonaním, nakoľko vykonával vo veci procesné úkony. Po udelení príklepu súdnym exekútorom, až schválením súdu sa vydražiteľ stáva vlastníkom draženej veci ku dňu udelenia príklepu súdnym exekútorom, a má právo s vecou nakladať, čo sa však nestalo. Vydražiteľovi tak nevzniká a nemôže vznikať škoda, či už vo forme skutočnej škody alebo   ušlého   zisku,   najmä   ak   exekučný   súd   koná   a   rozhoduje   v   súlade   so   zákonom a v medziach zákona, ktorým je viazaný.

V   danej   vecí   podľa   vyjadrenia   správcu   bytového   domu,   je   dôvodnosť   výšky nedoplatku na nezaplatenom nájomnom resp. službách do fondu opráv a údržby za roky 2011, 2012, 1-10/2013 k predmetnému bytu a je pohľadávkou vo výške 1.060,40 EUR, ktorú má povinný ako vlastník bytu, predovšetkým aj voči vlastníkom bytov bytového domu, kde sa vydražený byt nachádza.

Úlohou exekučného súdu je dohliadať na dodržiavanie zákonného postupu súdneho exekútora v exekučnom konám pri predaji nehnuteľnosti a dbať na odstránenie nedostatkov s poukazom na dodržiavanie zákonnosti v zmysle Exekučného poriadku.

V danom prípade súd aplikoval aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru na zachovanie práva na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je nielen právo účastníka obrátiť sa so svojou vecou na súd na vymoženie alebo ochranu svojho subjektívneho práva, ale aj právo na určitú kvalitu súdneho procesu, ktorá je zabezpečená celou radou inštitucionálnych a procesných záruk. Právo na spravodlivý proces je tak samostatné subjektívne verejné právo voči štátu, ktorý garantuje maximálne spravodlivý výsledok (nálezy IV. ÚS 77/02, III. US 63/06). Je potrebné avšak uviesť, že napadnuté konanie je z hľadiska právnej a faktickej zložitosti   štandardným   prípadom,   nakoľko   sa   jedná   o   exekučné   konanie   predajom nehnuteľností - bytu, ktoré je vedené súdnym exekútorom a ktoré je potrebné posudzovať v zmysle Exekučného poriadku prípadne iných právnych predpisov.

Pre úplnosť uvádzam, že oznámením zo dňa 17.04.2014, Spr. č. 2029/2014, bola prešetrená   sťažnosť   sťažovateľa   P.   Š.   doručená   súdu   dňa   21.03.2014,   ktorou   namietal postup súdu pre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 16Er 3753/2010, nakoľko súd nerozhodol o schválení príklepu v lehote do   60   dní.   Sťažnosť   na   postup   súdu   pre   zbytočné   prieťahy   v označenom   konaní   bola vyhodnotená   ako   nedôvodná.   Následne   sťažovateľ   namietal   spôsob   vybavenia   sťažnosti predsedníčkou Okresného súdu Bratislava IV, preto sťažnosť prešetril predseda Krajského súdu   v   Bratislave   odpoveďou   zo   dňa   03.06.2014,   doručenou   tunajšiemu   súdu   dňa 19.06.2014, so záverom, že námietky voči vybaveniu sťažnosti boli čiastočne dôvodné. V súvislosti s uvedeným, je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ P. Š. síce v konaní využil   účinný   právny   prostriedok   (sťažnosť   na   prieťahy),   avšak   neumožnil   súdu   urobiť nápravu a odstrániť nečinnosť súdu, nakoľko v krátkom čase, konkrétne dňa 12.05.2014 podal na Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť.

Záverom uzatváram, že súd vykonával všetky úkony smerujúce k veci bez zbytočných prieťahov a realizoval úkony potrebné na rozhodnutie vo veci i vzhľadom na zaťaženosť sudcu v exekučnom oddelení.“

Okresný súd pripojil k svojmu vyjadreniu k sťažnosti aj prehľad procesných úkonov dosiaľ vykonaných v priebehu napadnutého exekučného konania.

II.

6. Z obsahu sťažnosti, z prehľadu procesných úkonov a zo súdneho spisu okresného súdu   sp.   zn.   16   Er   3753/2010   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a stav   namietaného exekučného konania:

Dňa 29. novembra 2010 bol súdnemu exekútorovi Mgr. Jánovi Janecovi (ďalej len „súdny   exekútor“)   doručený   návrh   oprávneného   –   sťažovateľa   P.   Š.–   na   vykonanie exekúcie.

Na   základe   návrhu   oprávneného   –   sťažovateľa   P.   Š.–   bola   okresnému   súdu 8. decembra 2010 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vychádzajúc z tejto žiadosti, okresný súd 20. decembra 2010 vydal vo veci sp. zn. 16 Er 3753/2010, EX 4495/2010 poverenie č. 5104 058335* na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 20 C 87/2000 z 29. júna 2010 pre súdneho exekútora.

Dňa 23. novembra 2012 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie súhlasu na dražbu s nižšou cenou. Výzvou z 15. januára 2013 okresný súd vyzval súdneho   exekútora,   aby   k svojej   žiadosti   o udelenie   súhlasu   na dražbu   s nižšou   cenou doložil znalecký posudok č. 84/2012 z 5. júna 2012 vyhotovený znalcom I. I. Na základe tejto výzvy bol okresnému súdu 31. januára 2013 doručený predmetný znalecký posudok.Výzvou   z 2.   mája   2013   okresný   súd   vyzval   súdneho   exekútora,   aby   preukázal splnenie podmienok v zmysle § 141 ods. 3 Exekučného poriadku, teda že podstatný obsah dražobnej vyhlášky bol uverejnený spôsobom v mieste obvyklom a že dražobnú vyhlášku zverejnil Obchodný vestník. Na základe tejto výzvy bola okresnému súdu 16. mája 2013 doručená   žiadosť   o uverejnenie   podstatného   obsahu   dražobnej   vyhlášky   adresovanej Miestnemu úradu v Karlovej Vsi spolu s kópiou poštovej doručenky a kópiou oznámenia dražobnej vyhlášky v Obchodnom vestníku.

Uznesením z 22. júla 2013 okresný súd schválil zníženie najnižšieho podania pri dražbe. Na základe pokynu z 22. júla 2013 bolo toto uznesenie doručované aj povinnej H. Š., avšak toto doručovanie nebolo úspešné (bolo doručované na adresu   bez popisného čísla). Na základe pokynu z 24. októbra 2013 bolo toto uznesenie opakovane doručované povinnej.

Dňa 23. októbra 2013 bol okresnému súdu doručený návrh na schválenie príklepu udeleného 10. októbra 2013 pri dražbe nehnuteľnosti vydražiteľovi – sťažovateľovi DSP, ktorý urobil najvyššie podanie.

Výzvou z 10. decembra 2013 okresný súd vyzval súdneho exekútora, aby mu zaslal exekútorský   spis   sp.   zn.   EX   4495/2010.   Na   základe   tejto   výzvy   bol   okresnému   súdu 19. decembra 2013 doručený predmetný exekútorský spis.

Výzvou z 20. januára 2014 okresný súd vyzval súdneho exekútora, aby mu zaslal listinné   dôkazy   o doručení   upovedomenia   o začatí   exekúcie   zo   4.   januára   2011 oprávnenému a povinnému (do vlastných rúk bez náhradného doručenia v súlade s § 47 Exekučného poriadku). Súdny exekútor 23. januára 2014 zaslal okresnému súdu emailom odpoveď   na   túto   výzvu,   v ktorej   oznámil,   že   povinná   prevzala   upovedomenie   o začatí exekúcie osobne v sídle exekútorského úradu, pričom podpis a dátum prevzatia je priamo v spise na upovedomení.

Výzvou   z 24.   apríla   2014   okresný   súd   vyzval   súdneho   exekútora,   aby   návrh   na schválenie   príklepu   doplnil   o tieto   náležitosti:   1.   aktuálny   výpis   z listu   vlastníctva, 2. oznámenie,   či   v zmysle Exekučného   poriadku   doručoval   doručenky   správcovi jednotlivých   bytov   a nebytových   priestorov,   3.   v zmysle   §   42   Občianskeho   súdneho poriadku doplnenie správy, ktorá bola prílohou emailu z 23. januára 2014. Na základe tejto výzvy   bol   13.   mája   2014   okresnému   súdu   doručený   aktuálny   výpis   z listu   vlastníctva, vyčíslenie nedoplatku na nájomnom a korešpondencia zo správcom domu, ako aj odpoveď na výzvu okresného súdu z 23. januára 2014.

Uznesením z 21. mája 2014 okresný súd neschválil príklep udelený 10. októbra 2013 pri dražbe nehnuteľnosti vydražiteľovi – sťažovateľovi DSP, ktorý urobil najvyššie podanie, a to   z dôvodu   nedodržania   procesných   pravidiel   ustanovených   Exekučným   poriadkom, pričom konštatoval, že „tým, že neboli jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov, resp.   v zastúpení   správcom,   upovedomení   o procesných   úkonoch   vykonávaných v jednotlivých štádiách súdnym exekútorom, došlo nielen k porušeniu zákona ale bolo tak odňaté   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   a preto   súd   neschválil   návrh   na   udelenie príklepu súdnym exekútorom“.

Listom z 21. mája 2014 okresný súd zároveň súdnemu exekútorovi vrátil exekútorský spis.

III.

7.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

10.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

IV.

14.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   ich   označené   práva   boli porušené:

1.   jednak   tým,   že   okresný   súd   mal   podľa   ich   tvrdení   dať   pokyn   na   doručenie uznesenia schvaľujúceho zníženie najnižšieho podania pri dražbe z 22. júla 2013 povinnej až 24. októbra 2013,

2. ale najmä tým, že okresný súd postupoval pomaly a neefektívne v exekučnom konaní   pri rozhodovaní   o návrhu   súdneho   exekútora   na   schválenie   príklepu,   pričom sťažovatelia okresnému súdu vytýkajú konkrétne to, že (i) o žiadosti súdneho exekútora o schválenie príklepu nebolo rozhodnuté v lehote ustanovenej zákonom (do 23. decembra 2013), ako aj to, že (ii) okresný súd žiadal o zaslanie listinných dôkazov napriek tomu, že od   decembra   2013   bol   okresnému   súdu   doručený   celý   exekučný   spis,   kde   boli   všetky doklady.

15.   Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   na   neverejnom zasadnutí   senátu   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   v rámci   tohto preskúmania   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľov   je   zjavne   neopodstatnená,   a to   z týchto dôvodov:

16.   O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

17. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, I. ÚS 280/08, IV. ÚS 90/2010).

18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu   (m.   m.   IV. ÚS 221/04).   Priznanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05 a i.).

19. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   je   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nevyníma.   Aj   podľa   názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu   jednej   zo   strán.   Výkon   rozsudku   alebo rozhodnutia   súdu   treba považovať za integrálnu   súčasť   procesu   v zmysle   čl.   6   dohovoru   (obdobne   III. ÚS   15/03   a III.   ÚS 125/07).

20.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   pritom   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v   zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   spravidla   návrh   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

21. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl.   6   ods.   1 dohovoru,   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04,   III. ÚS 125/07)   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho konania   a postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje aj povahu prerokúvanej veci.

22. Ústavný súd už vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavku na rýchly   a efektívny   postup   pri   rozhodovaní   v rámci   konania   týkajúceho   sa   núteného výkonu   rozhodnutia   je   vzhľadom   na   jeho   charakter   a účel   potrebné   posudzovať   ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03 a III.   ÚS   125/07).   Nedôsledným   a prieťahmi   sa   vyznačujúcim   postupom   v tomto   type konania   je   priamo   ohrozovaná   vymožiteľnosť   už   právoplatne   priznaného   práva oprávneného.

23. V danom prípade ústavný súd zistil, že posudzované exekučné konanie, ktoré začalo 29. novembra 2010 doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi, trvalo do okamihu   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   viac   ako   tri   a   pol   roka   a dosiaľ   sa neskončilo žiadnym zo spôsobov upravených Exekučným poriadkom.

Zároveň   je   však   potrebné   zdôrazniť,   že   podstatnú   časť   doterajšieho   exekučného konania, a to v období od decembra 2010 do novembra 2012 a od júla 2013 do októbra 2013 (teda viac ako dva roky), sa vec nachádzala u súdneho exekútora, u ktorého sťažovatelia svojou   sťažnosťou   prieťahy   v exekučnom   konaní   nenamietali   a nevyužili   ani   právne prostriedky nápravy, ktoré k dispozícii dáva Exekučný poriadok. Podľa ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2014 (od 1. januára 2015 po nadobudnutí účinnosti zákona č. 335/2014 Z. z. ide o ustanovenie § 44 ods. 10 Exekučného poriadku) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Týmto ustanovením Exekučný   poriadok   o.   i.   poskytuje   oprávnenému   ochranu   pred   nečinnosťou   súdneho exekútora.

24. Ústavný súd zásadne konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať za   konanie   po   právnej   stránke,   ako   aj   po   faktickej   (skutkovej)   stránke   za   pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule (I. ÚS 78/02).

25. Sťažnosťou napadnuté exekučné konanie nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako právne ani skutkovo zložité, pričom ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukázal na skutkovú ani právnu zložitosť veci.

26. V rámci druhého kritéria ústavný súd po preskúmaní exekučného spisu sp. zn. 16 Er 3753/2010 nezistil, že by sťažovatelia svojím správaním zapríčinili doterajšiu dĺžku exekučného konania, resp.   nezistil   také skutočnosti,   ktoré by bolo potrebné pripísať na ťarchu   sťažovateľov   v súvislosti   s doterajšou   dĺžkou   napadnutého   exekučného   konania, pričom ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľom nevyčítal žiaden podiel na doterajšej dĺžke napadnutého exekučného konania.

Na tomto mieste je však opätovne potrebné zdôrazniť, že podstatnú časť doterajšieho exekučného konania, a to v období od decembra 2010 do novembra 2012 a od júla 2013 do októbra 2013 (teda viac ako dva roky), sa vec nachádzala u súdneho exekútora, u ktorého sťažovatelia   prieťahy   v konaní   nenamietali   a nevyužili   ani   právne   prostriedky   nápravy, ktoré k dispozícii dáva Exekučný poriadok. Ako už bolo uvedené, podľa ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2014 (od 1. januára 2015 po nadobudnutí účinnosti zákona č. 335/2014 Z. z. ide o ustanovenie § 44 ods. 10 Exekučného poriadku) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Týmto ustanovením Exekučný   poriadok   o.   i.   poskytuje   oprávnenému   ochranu   pred   nečinnosťou   súdneho exekútora.

27.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom exekučnom konaní.

28. Podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v čase od 23. novembra 2012,   keď   mu   bola   doručená   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie   súhlasu   na dražbu s nižšou cenou, do 22. júla 2013, keď okresný súd uznesením schválil zníženie najnižšieho podania pri dražbe (7 mesiacov), nevykazoval známky konania s neprimeranými časovými odstupmi, ktoré by bolo možné považovať za zbytočné prieťahy v konaní, pričom okresný súd v tomto čase vykonával úkony smerujúce k náležitému rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie súhlasu na dražbu s nižšou cenou. Vo vzťahu k tomuto rozhodovaniu okresného súdu pritom sťažovatelia okresnému súdu vyčítajú len to, že pokyn na doručenie uznesenia z 22. júla 2013 povinnej mal okresný súd dať až 24. októbra 2013. Ako však vyplýva z vyjadrenia okresného súdu, ako aj z predmetného súdneho spisu, prvotný pokyn na doručenie povinnej bol okresným súdom daný už 22. júla 2013, avšak toto doručovanie nebolo   úspešné,   v dôsledku   čoho   bol   24.   októbra   2013   daný   pokyn   na   opakované doručovanie povinnej, pričom uvedené nemalo vplyv na dĺžku exekučného konania.

29. Podľa názoru ústavného súdu postup okresného súdu v čase od 23. októbra 2013, keď mu bol doručený návrh súdneho exekútora na schválenie príklepu, do 12. mája 2014, keď   bola   ústavnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľov   (6   mesiacov   a 20   dní), nevykazoval známky konania s neprimeranými časovými odstupmi, ktoré by bolo možné považovať za zbytočné prieťahy   v konaní,   pričom   okresný   súd   v tomto   čase vykonával úkony   smerujúce   k náležitému   rozhodnutiu   o návrhu   súdneho   exekútora   na   schválenie príklepu. V tejto súvislosti je zároveň potrebné poukázať na to, že ustanovenie § 148 ods. 1 Exekučného poriadku síce zakotvuje, že súd rozhodne o schválení príklepu do 60 dní od doručenia   žiadosti   exekútora   o   schválenie   príklepu,   avšak   toto   ustanovenie   zároveň súdnemu exekútorovi   ukladá povinnosť doručiť   súdu   podklady,   na základe   ktorých   bol udelený príklep.

30. Navyše aj v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa Exekučného poriadku, ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či   došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   na   takéto   lehoty   síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

31.   Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 21. januára 2015