znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 28/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 19444/2013,   sp. zn. Rvp 19445/2013 a sp. zn. Rvp 19446/2013 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 CoE/12/2013 z 29. apríla 2013, sp. zn. 20 CoE/5/2013 z 3. decembra 2012 a sp. zn. 20 CoE/220/2012 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené pod sp. zn. Rvp 19444/2013, sp. zn. Rvp 19445/2013 a sp. zn. Rvp 19446/2013   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 28/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. júla 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 21 CoE/12/2013   z 29.   apríla   2013,   sp.   zn.   20   CoE/5/2013   z 3.   decembra   2012 a sp. zn. 20 CoE/220/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) uzneseniami špecifikovanými v prílohách k sťažnostiam uložil sťažovateľke (oprávnenej),   aby zaplatila súdny   poplatok   za vyhotovenie   ešte jedného rovnopisu   odvolania   proti   jeho   rozhodnutiam   o   vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné a ich zastavení v sume po 5 €. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutými uzneseniami uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že napadnutými uzneseniami krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že závery v ňom uvedené sú z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné a odporujú zákonnej úprave, ako aj ustálenej rozhodovacej praxi krajského súdu v totožných veciach, a konkrétne poukazuje na rozhodnutia   tohto   súdu   sp. zn. 1 CoE   187/2012   z 3.   decembra   2012   a sp.   zn. 8 CoE 79/2012   z 30.   novembra   2012.   Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd „dezinterpretoval ust. § 42 ods. 3 vetá druhá OSP“ a jeho uznesenia považuje sťažovateľka za arbitrárne a nepreskúmateľné.

Sťažovateľka   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenia krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp.   zn. Rvp 19444/2013, sp.   zn.   Rvp   19445/2013   a sp.   zn.   Rvp   19446/2013   a   z   tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   o uložení   povinnosti   sťažovateľke „zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania... vo výške 5,00 eur...“.Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Právomoc   ústavného   súdu   nenahrádza   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).

Ústavný súd sťažovateľkou napadnuté uznesenia krajského súdu po preskúmaní ich obsahu hodnotí ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu by úsilie o hľadanie spravodlivosti nemalo spočívať v komplikovanom riešení banalít, ako to je v danom prípade, keď predmetom „sporu“ je súdny poplatok v sume 5 €. Predstava, že by sa zaplatenie tohto poplatku mohlo materiálne dotknúť niektorého z ústavou garantovaných práv sťažovateľky, je absurdná, pretože len náklady   spojené   s prevzatím   právneho   zastúpenia   a   so spísaním   a podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   mnohonásobne prevýšia   sumu,   ktorá   je v okolnostiach   daného   prípadu pre sťažovateľku   „v   hre“.   Inými   slovami,   v danom   prípade   nemožno   hovoriť   o takom zásahu   krajského   súdu,   ktorý   by   dosahoval   ústavne   relevantnú   intenzitu   porušenia označených   práv   sťažovateľky.   Ani   tvrdenie sťažovateľky, že   krajský   súd v podobných prípadoch rozhodol inak, nemohlo vzhľadom na predmet konania pred všeobecnými súdmi viesť ústavný súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jej označených práv.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (obdobne III. ÚS 337/2013).

Z tohto dôvodu už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014