znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 28/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. R., T., a M. R., T., zastúpených advokátom JUDr. V. H., G., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   č. k. 27 C/3/2011-368   z   9.   júna   2011   a   rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co/151/2011-469 z 29. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. R. a M. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2012   doručená   sťažnosť   O.   R.,   T.,   a M.   R.,   T.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom JUDr. V. H., G., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 27 C/3/2011-368   z   9.   júna   2011   a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co/151/2011-469 z 29. mája 2012.

Z   podania   a jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovatelia   sa   návrhom   doručeným okresnému   súdu   11.   januára   2011   domáhali   určenia   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby v návrhu   uvedených   nehnuteľností   v   prospech   záložného   veriteľa   a   odporcu   v   1.   rade osvedčenej notárskou zápisnicou sp. zn. N 1842/2010 zo 16. decembra 2010.

Sťažovatelia odôvodnili svoj návrh tým, že pri dražbe bolo porušené ustanovenie § 7 ods. 2 a § 16 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o   notároch   a   notárskej   činnosti   (Notársky poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   dobrovoľných   dražbách“) v spojitosti   s   ustanovením   §   151h   ods.   3   Občianskeho   zákonníka.   Pôvodný   vlastník založených nehnuteľností, ktorý má v predmete svojho podnikania uskutočňovanie stavieb a ich zmien, previedol vlastnícke práva k týmto nehnuteľnostiam na navrhovateľov z titulu zámennej   zmluvy   na   základe   zmluvy   o   realizácii   spoločného   investičného   zámeru. Sťažovatelia   v   návrhu   odôvodnili   neplatnosť   dražby   tým,   že   vlastníctvo   nadobudli v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu predmetu podnikania, a preto by tento vzťah mal   byť   kvalifikovaný   podľa   §   151h   ods.   3   Občianskeho   zákonníka,   a   tiež   tým,   že vyhlásenie   navrhovateľa   dražby   o   možnosti   dražiť   bolo   nepresné   a   v   rozpore s ustanoveniami zákona o dobrovoľných dražbách.

Okresný súd rozhodnutím sp. zn. 27 C/3/2011 z 9. júna 2011 návrh sťažovateľov zamietol, keďže dospel k záveru, že pri dobrovoľnej dražbe nebolo preukázané porušenie zákona.

Rozhodnutie prvostupňového súdu napadli sťažovatelia včas podaným odvolaním. Namietali   v ňom   nesprávnosť   skutkového   zistenia   prvostupňového   súdu,   podľa   ktorého nadobudnutie   dražených   nehnuteľností   presiahlo   rámec   prevodov   v   rámci   bežného obchodného styku, a tiež namietali nesprávne posúdenie pôsobenia záložného práva voči nim.

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   právnym   názorom   okresného   súdu   a   jeho   rozsudok vo veci samej v odvolacom konaní rozhodnutím sp. zn. 10 Co/151/2011 z 29. mája 2012 potvrdil.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozhodnutím všeobecných súdov vidia sťažovatelia v tom, že všeobecné súdy potvrdili   taký   spôsob   vykonania   dražby,   ktorý   je   v   rozpore   s   citovanými   zákonnými ustanoveniami, a tým boli sťažovatelia zároveň dotknutí na svojich právach podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia zdôvodňujú opodstatnenosť svojej sťažnosti aj týmito argumentmi:«3. Sťažovatelia zastávajú názor, že v prípade predmetnej dobrovoľnej dražby boli porušené ustanovenia zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o   notároch   a   notárskej   činnosti   (Notársky poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   iba   „ZDD“   v   príslušnom   gramatickom tvare), konkrétne ust. § 7 ods. 2 a 16 ods. 2 v spojitosti s ustanovením § 151h Občianskeho zákonníka a namietali, že navrhovateľ dražby je v zmysle ust. § 7 ods. 2 ZDD povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť, pričom uvedené vyhlásenie je v zmysle ust.   §   16   ods.2   zákona   prílohou   zmluvy   o   vykonaní   dražby.   Sťažovatelia   vyhlásenie navrhovateľa dražby považovali za rozporné s ust. § 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka, pretože   v   jeho   zmysle   záložné   právo   nepôsobí   voči   nadobúdateľovi   zálohu,   ak   záložca previedol   záloh   v   bežnom   obchodnom   styku   v   rámci   výkonu   predmetu   podnikania. V dôsledku uvedeného je vyhlásenie navrhovateľa dražby absolútne neplatné (§ 39 OZ), pretože svojim obsahom odporuje ustanoveniu § 151h ods. 3 OZ. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Trnava vyplýva, že uskutočňovanie stavieb a ich zmien predstavuje predmet podnikania investora (obchodnej spoločnosti S., s. r. o., sídlom T.), ktorý v rámci bežného obchodného styku previedol na sťažovateľov vlastnícke práva k vyššie uvedených nehnuteľnostiam a majetkovým právam.

Vykonaním   dražby   za   daných   podmienok   boli   sťažovatelia   dotknutí   na   svojich právach garantovaných článkom 20 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej iba ústava v príslušnom gramatickom tvare) a boli zbavení svojho majetku v rozpore so zákonom.

4. V konaní pred Okresným súdom v Trnave, č. k. 27 C/3/2011-368 sťažovatelia poukazovali aj na porušenie ďalších ustanovení ZDD, načo však konajúci súd nebral zreteľ pre údajné márne uplynutie trojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa ust. § 21 ods. 2 ZDD. Sťažovatelia   v   zákonnej   trojmesačnej   lehote   (ust.   §   21   ods.   2   ZDD)   namietali porušenie ustanovení ZDD a domáhali sa určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby súdom z dôvodu, že boli dotknutí na svojich právach, pričom v žalobe upresnili o ktoré práva sa má jednať.

V prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákone, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného člnu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu, v tomto prípade je možné   domáhať   sa   neplatnosti   dražby aj   po uplynutí   tejto   lehoty.   V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).(ust.§ 21 ods. 2 ZDD)

Sťažovatelia pritom považujú za fundamentálnu skutočnosť, že rozhodovanie o tom, či boli porušené ustanovenia ZDD nie je v kompetencii účastníka konania, ktorý žalobou iba namieta podozrenia v tomto smere. Je na príslušnom súde, aby zákonnosť dobrovoľnej dražby   preskúmal   v   rozsahu   umožňujúcom   rozhodnúť   či   boli,   resp.   neboli   porušené ustanovenia ZDD, Zákonný základ pre takýto postup súdu vytvára ust. § 21 ods. 5 ZDD, z ktorého vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi konania pre prípad, ak súd urči dobrovoľnú dražbu za neplatnú spočívajúci v tom, že účinky príklepu zanikajú ku dňu príklepu, t. j. nastáva navrátenie do predchádzajúceho stavu vlastníckych pomerov. Ak vydražiteľ zmaril dražbu alebo ak súd určil dražbu za neplatnú, účinky príklepu zanikajú ku dňu príklepu.(ust. § 21 ods. 5 ZDD)

Okresný   ani   krajský   súd   nebol   pri   určovaní   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby, s prihliadnutím   na   citované   ust.   §   21   ods.   5   ZDD,   viazaný   návrhom,   resp.   odvolaním sťažovateľov a okresný súd mal zákonnú možnosť posúdiť legálnosť dobrovoľnej dražby i nad   rámec   žalobného   návrhu,   resp.   krajský   súd   i   nad   rámec   odvolacích   dôvodov sťažovateľov.

1. Súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho so domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi. (ust. § 153 ods. 2 O. s. p.)

2. Súd nie je viazaný rozsahom odvolania

a) vo veciach, v ktorých možno začať konanie bez návrhu,

b) v prípadoch, keď od rozhodnutia o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,

c) v prípadoch, keď ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že rozhodnutie sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, a kde platia úkony jedného   z   nich   oj   pre   ostatných   (§   91   ods.   2),   hoci   odvolanie   podal   len   niektorý   i účastníkov,

d) ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (ust. § 212 ods. 2 O. s. p.)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   okresný   súd   nepostupoval   správne   keď   odmietol po uplynutí trojmesačnej zákonnej lehoty na podanie žaloby podľa ust. § 21 ods. 2 ZDD posúdiť ďalšie indície o nasvedčujúce porušeniu ustanovení ZDD. Z ust.§21 ods. 2 ZDD nevyplýva,   žeby   sťažovatelia   mali   povinnosť   v   žalobnom   návrhu   predložiť   súdu vyčerpávajúcu   enumeráciu   ustanovení   ZDD   o   ktorých   sa   domnievajú,   že   v   procese dobrovoľnej dražby boli porušené.

Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave 10 Co/151/2011-469 zo dňa 29. mája 2012, ako aj predchádzajúcim postupom tohto súdu, v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Trnava 27 C/3/2011-368 20 dňa 9. júna 2011 bolo porušené ich právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy zjavnou arbitrárnosťou uvedených rozsudkov, spočívajúcou v ich extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti tým, že tieto rozsudky deklarujú zákonnosť dobrovoľnej dražby napriek tomu, že pri jej uskutočňovaní boli nespochybniteľné porušené ustanovenia ZDD a napriek tomu, že oba konajúce súdy mali možnosť nezákonnosť dobrovoľnej dražby odstrániť.

Tým, že krajský súd bez ďalšieho odôvodnenia prevzal závery okresného súdu, trpí jeho   rozhodnutie   vysokou   mierou   arbitrárnosti.   Za   arbitrárnu,   resp.   nie   dostatočne zdôvodnenú treba považovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (I. ÚS 154/05).»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo O. R., T., a M. R., T., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave 10 Co/151/2011-469 zo dňa 29. mája 2012 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Trnava 27 C/3/2011-368 zo dňa 9. júna 2011 bolo porušené. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   10   Co/151/2011-469   zo   dňa   29.   mája   2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ide   vtedy,   keď namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstatou námietok sťažovateľov sú tvrdenia o porušení ich práva na spravodlivé súdne konanie nesprávnym výkladom a aplikáciou noriem práva, v dôsledku čoho došlo aj k porušeniu ich vlastníckeho práva. Krajský súd podľa nich tiež bez ďalšieho odôvodnenia prevzal závery okresného súdu, v dôsledku čoho považujú sťažovatelia jeho rozhodnutie za arbitrárne a nedostatočne zdôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   rozsudkom okresného   súdu   sp.   zn.   27   C/3/2011   z   9.   júna   2011,   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05,   IV.   ÚS   243/05,   II.   ÚS   90/06, III. ÚS 42/07).

V   danom   prípade   namietané   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   predmetom opravného   konania   krajského   súdu   v   konaní   o   podanom   odvolaní.   V   súvislosti s namietaným   porušením   označeného   základného   práva   je   z   ústavného   hľadiska podstatné a určujúce   preto   len   preskúmanie   postupu   krajského   súdu   (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd po zoznámení sa s argumentáciou sťažovateľov preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co/151/2011, ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného   súdu   a   konštatoval   správnosť   skutkových   zistení   prvostupňového   súdu. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   odvolací   súd   zároveň   vysporiadal   s   odvolacími námietkami sťažovateľov.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol:«Odvolací súd totiž najmä nemá prečo nesúhlasiť s dôvodmi použitými súdom prvého stupňa na podporu názoru, podľa ktorého dražba spochybňovaná žalobou v prejednávanej veci netrpela tými vadami, ktoré jej žalobcovia vytýkali, preto ani nemohla byť neplatnou a požiadavka na vyslovenie opaku nemohla byť úspešnou. Ak argumentácia okresného súdu pojatá   do   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   nevykazovala   žiadne   vecné,   logické   ani právne medzery, šlo i o prípad, v ktorom by principiálne nič nebránilo aj len konštatovaniu správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s odvolaním sa na ne (§ 219 ods. 2 alinea prvá O. s. p.). Pretože je tu však na druhej strane (a to prakticky v každej odvolacím súdom prejednávanej veci) i povinnosť vyporiadať sa aj s tzv. odvolacími námietkami, žiadúcim je uvedenie (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovného:

Popieranie správnosti skutkového zistenia súdu prvého stupňa o vybočení (zámennou zmluvou   žalobcov   a S.)   z   medzí   bežného   obchodného   styku   v   rámci   výkonu   predmetu podnikania nemôže obstáť.

Je to tak preto, že len vo všeobecnosti nemožno nič namietať proti tomu, že prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vzniknutým výstavbou bytového domu. zahrňujúceho i nebytové priestory môže spadať do rámca výkonu podnikateľskej činnosti osoby, ktorá sa vlastníckeho práva v prospech inej osoby zbavila, v tomto prípade však rozhodujúcim bolo jednak to, že takto sa prevádzali nehnuteľnosti; to, že z oboch strán zámennou zmluvou zakladaného   právneho   vzťahu   len   S.   prislúchalo   postavenie   podnikateľa   a   tiež   to,   že zámennou zmluvou nadobúdali vlastnícke právo nielen žalobcovia, ale i S.

Prevádzanie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   malo   za   následok   charakter právneho vzťahu účastníkov zámennej zmluvy ako tzv. absolútneho neobchodu (riadiaceho sa   vždy   predpismi   občianskeho   práva   v   užšom   slova   zmysle,   teda   najmä   Občianskym zákonníkom), pri ktorom o bežnom obchodnom styku hovoriť možno nanajvýš na strane toho   účastníka,   ktorý   je   podnikateľom.   Tým   v   tu   diskutovaných   súvislostiach   bol   len vymieňajúci   odchylný   od   žalobcov   (S.),   pričom   žalobcov   pri   snahe   obhájiť   prevod nehnuteľností   spôsobom   podávajúcim   sa   zo   zámennej   zmluvy   paradoxne   dostihla   nimi samými   použitá   argumentácia   -   vymedzujúca   predmet   podnikateľskej   činnosti   S. a poukazujúca tiež na to, že cieľom stavebnej výroby nie je hromadenie hmotného majetku vo vlastníctve investorov. Pri vyjdení z týchto predpokladov totiž udržateľným by bolo len prevádzanie vlastníctva z S. na žalobcov, nie však i naopak, ktoré práve obom kritériám nastaveným žalobcami (v ich odvolaní) odporovalo (nadobúdame nových nehnuteľností čo i formou zámeny s inými nie je nielen súčasťou predmetu podnikateľskej činnosti S., ale ani v súlade s vytýčenou zásadou nehromadenia týmto hmotného majetku).

Ani úvaha o použiteľnosti ustanovenia § 151h ods. 3 vety prvej O. z. (resp. i vety druhej   takéhoto   ustanovenia),   založená   na   odvolaním   zmieňovanej   potrebe   gramaticko- logického výkladu i súvisiaceho odseku 4 rovnakého paragrafu podľa názoru odvolacieho súdu nie je akceptovateľnou.

Doslovný gramatický výklad má zaiste pri výklade obsahu právnych predpisov svoje miesto,   v   hierarchii   všetkých   do   úvahy   prichádzajúcich   metód   výkladu   práva   mu   však rozhodne   nemôže   patriť   taký   význam   ako   výkladu   systematickému   či   teleologickému (vyhodnocovaním   účelu,   ktorému   má   vykladaná   právna   úprava   slúžiť)   i   s   prípadným použitím výkladu historického.   Práve porovnaním oboch takýchto metód (či pri záujme na úplnej   presnosti   metódy   v   prvom   a   skupiny   metód   v   druhom   prípade)   potom   treba dospieť k záveru, že práve gramatickému výkladu podsúvanému odvolaním v prejednávanej veci   chýba   atribút   logiky   (ktorým   by   ale   každá   v   konečnom   dôsledku   použitá   metóda výkladu mala oplývať predovšetkým).

Ak za jeden z princípov, na ktorých je vystavaný právny poriadok demokratického štátu (za aký Slovenskú republiku deklaruje článok 1 jej Ústavy, čiže ústavného zákona SNR č.   460/   1992   Zb.   v   znení   neskorších   ústavných   zákonov),   možno   definovať   aj   princíp ochrany dobromyseľného nadobúdateľa práv, takáto ochrana sa musí uplatňovať dôsledne, ani ona však nemôže byť neobmedzenou, ale byť podriadená určitým pravidlám. Jedným z takýchto pravidiel je potom i zásada dôvery v správnosť zápisov vo verejných evidenciách slúžiacich pre orientáciu účastníkov právnych vzťahov pri vstupovaní do nich všeobecne a robení nimi právnych úkonov osobitne (s možným preukázaním opaku).

Ak potom všetky vecné práva k nehnuteľnostiam (teda i právo záložné) sa zapisujú v katastri, nehnuteľnosti a to dokonca s ustanovením vzniku práva na základe zmluvy až zápisom v katastri nehnuteľností (čo analogicky platí v prípadoch zmien vecných práv a tiež ich   zániku),   práve   existenciou   či   neexistenciou   príslušného   zápisu   v   katastri   treba považovať za vyriešenú aj otázku dobromyseľnosti.

Napriek   možnosti   prisvedčenia   žalobcom   v   tom   smere,   že   súbežné   používanie formulácií   „registrácia   v   osobitnom   registri“   a   „zápis   v   katastri   nehnuteľností“ v ustanoveniach O. z. majúcich sa použiť aj v prejednávanej veci vyvoláva pochybnosti o čitateľnosti úmyslu zákonodarcu, resp. o jeho úmysle vylúčiť dopad ustanovenia § 151 h ods. 3 O. z. aj v prípadoch práv vznikajúcich zápisom do jedného z tzv. tradičných registrov (ktorým   je   dnes   kataster   nehnuteľností   a   skôr   ním   bola   skoršia   evidencia   práv k nehnuteľnostiam,   najmä   však   zápisy   v   niekdajších   pozemkových   knihách),   uplatnením úvah zhora treba vyvodiť, že aj kataster nehnuteľností má charakter osobitného registra podľa ust. § 151h ods. 4 O. z., zvlášť ak podmienku vzniku práva až zápisom v takomto registri ustanovujú popri sebe O. z. i zákon č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení (katastrálny zákon).

Nemožno   totiž   prehliadať,   že   k   istému   precizovaniu   skoršej   (menej   podrobnej) úpravy   záložného   práva   v   O.   z.   vrátane   jeho   tu   (a   predtým   už   súdom   prvého   stupňa) vykladaných ustanovení došlo práve zákonom č. 526/2002 Z. z. súčinnosťou od 1. januára 2003, teda prakticky súbežne s nadobudnutím účinností dražobného zákona (ktorému v príslušnom ročníku Zbierky zákonov bolo priradené hneď nasledujúce číslo, teda č. 527) a práve preto treba zámer ustanoviť následok nepôsobenia záložného práva k predmetom zapisovaným   v osobitnom   registri   „od   nepamäti“   (teda   k   nehnuteľnostiam   už   tradične podliehajúcim evidencii) vylúčiť.

Riadenie sa aj týmito úvahami logicky muselo viesť k tomu, že odvolací súd obdobne ako   pred   ním   už   súd   prvého   stupňa,   nezistil   žiadne   porušenie   zákona   spôsobujúce neplatnosť dražby. To platilo za situácie, keď namieste je (nad rámec výhrad z odvolania) stotožniť sa i so   záverom,   že treba odmietnuť   rozširovanie dôvodov majúcich   zakladať neplatnosť dražby až po uplynutí prekluzívnej lehoty na podanie príslušnej žaloby a navyše u žalobcami uvádzaných nájomných zmlúv podkladajúcich tvrdenie o záväzkoch nevzatých pri dražbe do úvahy dosť ťažko šlo pominúť faktor nezapisovania tvrdených práv v žiadnej z verejne prístupných evidencií (za ktorého stavu by „vyrobenie“ listín spochybňujúcich regulárnosť   dražby   bolo   možným   prakticky   kedykoľvek   a   to   bez   reálnej   možnosti potenciálneho nadobúdateľa predmetu dražby akokoľvek si overiť, či k urobeniu úkonov v tvrdenom čase aj skutočne došlo).

Napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej,   zamietajúci   žalobu   ako bezzákladnú, bol preto vecne správnym rozhodnutím a dovolací súd ho preto podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v takejto časti potvrdil.»

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Ústavný   súd   preto   posudzoval,   či   krajský   súd   postupoval   v   konaní   odvolaní sťažovateľov v súlade s princípmi vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny.   Prihliadol   pritom   aj   na   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   keďže   odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Ústavný súd sa preto sústredil   najprv   na   posúdenie   otázky   interpretácie   právnych   noriem   relevantných pre rozhodnutie veci prvostupňovým súdom.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách navrhovateľ dražby je povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona (§ 16 ods. 3).

Podľa § 16 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách zmluva o vykonaní dražby musí obsahovať označenie navrhovateľa dražby, dražobníka, predmetu dražby, najnižšie podanie, predpokladané náklady dražby a výšku odmeny dražobníka alebo spôsob jej určenia alebo dohodu   o   tom,   že   dražba   bude   vykonaná   bezplatne.   Prílohou   zmluvy   je   aj   písomné vyhlásenie navrhovateľa dražby, že predmet dražby je možné dražiť (§ 7 ods. 2).

Podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách v prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu okrem prípadu, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu hlásený trvalý pobyt podľa osobitného predpisu; v tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí tejto lehoty. V prípade spoločnej dražby bude neplatná len tá časť dražby, ktorej sa takýto rozsudok týka (§ 23).

Podľa   §   151h   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   záložné   právo   nepôsobí   voči nadobúdateľovi zálohu, ak záložca previedol záloh v bežnom obchodnom styku v rámci výkonu   predmetu   podnikania.   Záložné   právo   nepôsobí   voči   nadobúdateľovi   zálohu   ani vtedy, ak bol v čase prevodu alebo prechodu zálohu pri vynaložení náležitej starostlivosti dobromyseľný,   že   nadobúda   záloh   nezaťažený   záložným   právom.   Ak   je   záložné   právo registrované   v   registri   záložných   práv,   predpokladá   sa,   že   nadobúdateľ   zálohu   nie   je dobromyseľný, ak nepreukáže opak.

Porušenie   uvádzaných   ustanovení   zákona   o   dobrovoľných   dražbách   vidia sťažovatelia najmä v tom, že vyhlásenie navrhovateľa dražby je rozporné s ustanovením § 151h ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže predmet dražby podľa sťažovateľov nebolo možné   dražiť,   pretože   sa   prevádzal   v   bežnom   obchodnom   styku.   V   zmysle   tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka záložné právo nepôsobí voči nadobúdateľovi zálohu, ak ide o záloh určený na obchodnú a podnikateľskú činnosť a v rámci bežného obchodného styku sa prevádza. Okresný súd však poukázal na skutočnosť, že „nehnuteľnosti neboli prevedené na navrhovateľov v bežnom obchodnom styku, ale v obchodnom styku značne presahujúcom   rámec   bežného   hospodárenia   spoločnosti   S.“. Súd   zároveň   poukázal na ustanovenie § 151h ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré vylučuje možnosť nadobúdania zálohu   bez   zaťaženia   záložným   právom   v   prípade   zálohov,   ktoré   sú   registrované v osobitnom registri. Takýmto typom zálohu sú bezpochyby aj nehnuteľnosti. Ústavný súd po   preskúmaní   rozhodnutia   okresného   súdu   považuje   jeho   interpretáciu   a   aplikáciu príslušných právnych noriem za ústavne konformnú a akceptovateľnú, pričom poukazuje na skutočnosť,   že   bežným   obchodným   stykom   sa   v   zmysle   jednotlivých   komentárov   k Občianskemu   zákonníku   (ASPI)   aj   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   považuje spravidla bežne obchodovateľný tovar nachádzajúci sa napr. na sklade, a nie nehnuteľnosti, ktoré zároveň Občiansky zákonník z režimu podľa § 151h ods. 3 vylučuje.

Krajský súd mal potom podľa sťažovateľov pochybiť tým, že sa v značnej miere obmedzil na využitie postupu podľa § 219 ods. 2 OSP a nerešpektoval právo sťažovateľov na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd je (aj v zmysle už uvedeného) toho názoru, že okresný súd dostatočne zrozumiteľným   spôsobom   objasnil   svoje   úvahy   pri   právnom   posudzovaní   platnosti dobrovoľnej   dražby.   Jeho   úvahy   sú   zároveň   dostatočne   logicky   podložené.   V odvolaní sťažovatelia nepredniesli vo vzťahu k tejto právnej otázke žiadnu novú skutkovú či právnu argumentáciu, z obsahového hľadiska vyslovili iba nesúhlas s právnym hodnotením veci zo strany okresného súdu. Preto ak krajský súd sa s právnym názorom okresného súdu plne stotožnil, nebolo prekážky pre využitie postupu podľa § 219 ods. 2 OSP. Naopak, ak by v daných   okolnostiach   uvedené   ustanovenie   na   vlastný   procesný   postup   neaplikoval, popieral by jeho účel, ktorým je zjednodušenie konania a rozhodovania odvolacieho súdu v prípadoch, keď odvolateľ nebrojí proti prvostupňovému rozhodnutiu prípustnými novými relevantnými skutkovými tvrdeniami alebo podstatnými novými právnymi argumentmi.

Ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade postup krajského súdu nevykazuje   ani   známky   možnej   ústavne   neakceptovateľnej   konfrontácie   so   základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu a s ich právom na spravodlivé súdne konanie, ktorú by bolo potrebné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie meritórne preskúmať. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľov.S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   všeobecných   súdov   zároveň dospel   k   záveru,   že   z   odôvodnenia   týchto   uznesení   nemožno   vyvodiť   nič,   čo   by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže všeobecné súdy v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj   časť   sťažnosti smerujúcu proti rozhodnutiu krajského súdu namietajúcu porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti žiadne   skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   okresného   súdu a krajského súdu a sťažovateľmi označenými základnými právami, ich sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013