znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 28/2012-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2012 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti E. F., K., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., pre namietané porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 215/2008 takto

r o z h o d o l :

Základné právo E. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 215/2008   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   28/2012-7 zo 17. januára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť E. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 215/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že predmetné konanie začalo 23. decembra 2008, keď podal okresnému súdu návrh na neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru vykonaného listom zamestnávateľa (S., s. r. o., K.) z 30. novembra 2008 a na náhradu mzdy s príslušenstvom; ani po uplynutí viac ako troch rokov vec nie je právoplatne skončená. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 215/2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   2   000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 261,82 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   1   SprV/39/2012 z 25. januára 2012 vyjadril predseda okresného súdu, v ktorom okrem iného uviedol:«Sťažovateľ podal žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru na tunajšom súde dňa 23. 12. 2008. Dňa 8. 1. 2009 dal konajúci sudca pokyn pre jej doručenie na vyjadrenie žalovanému, ktorý svoje stanovisko doručil súdu dňa 27. 2. 2009.

V marci 2009 bolo určené pojednávanie na deň 5. 5. 2009. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 11. 6. 2009 a 13. 7. 2009. Na druhom z uvedených pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá.

Dňa 2. 9. 2009 sa sťažovateľ proti rozsudku odvolal. Dňa 3. 9. 2009 bolo odvolanie zaslané na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalovaného a po doručení jeho stanoviska 30. 9. 2009 bol spis predložený dňa 5. 10. 2009 na rozhodnutie odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach.   Z   tohto   súdu   bol   spis   vrátený   dňa   8.   2.   2010   s   rozhodnutím,   ktorým   bol rozsudok tunajšieho súdu zmenený a v časti zamietnutia náhrady mzdy zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Po doručení rozsudku odvolacieho súdu účastníkom konania bol 9. 3. 2010 určený termín pojednávania na deň 19. 4. 2010.

Dňa 16. 3. 2010 podal právny zástupca žalovaného proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, ktorým zmenil rozsudok tunajšieho súdu, dovolanie. Z uvedeného dôvodu zrušil zákonný sudca dňa 22. 3. 2010 termín pojednávania, ktoré bolo vytýčené na deň 19. 4. 2010 a po vykonaní úkonov potrebných pred predložením spisu dovolaciemu súdu dal dňa 16. 4. 2010 pokyn pre predloženie spisu Najvyššiemu súdu SR v Bratislave, ktorému bol doručený dňa 30. 4. 2010.

Z dovolacieho súdu bol predmetný spis vrátený Krajskému súdu v Košiciach dňa 21. 3. 2011 s rozhodnutím, ktorým Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Košiciach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach vrátil spis tunajšiemu súdu dňa 24. 6. 2011 s uznesením, ktorým rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dňa 8. 7. 2011 bolo zrušujúce uznesenie doručované účastníkom konania.

Dňa 31. 8. 2011 bola vypracovaná výzva pre ošetrujúcu lekárku sťažovateľa a tiež výzva   pre   právneho   zástupcu   žalovaného.   Žiadané   správy   boli   doručené   22.   9.   2011 a 12. 10. 2011.

Dňa   6.   12.   2011   doručil   žalobca   (sťažovateľ)   „spresnenie   návrhu   na   začatie konania“.   Bezprostredne   po   jeho   doručení   dňa   9.   12.   2011   bolo   určené   pojednávanie na 12. 1. 2012. Pojednávanie sa uskutočnilo a z dôvodu doplnenia dokazovania znaleckým posudkom bolo odročené na neurčito.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   tunajším súdom   je   preukázateľné,   že   dané   konanie   vykazuje   sústredený   a   efektívny   postup   bez zbytočného odročovania vytýčených pojednávaní. Konanie na odvolacom a dovolacom súde pritom nie som oprávnený hodnotiť ani posudzovať...»

Rovnaké skutočnosti z obsahu súdneho spisu zistil aj ústavný súd a na doplnenie uvádza, že:

Okresný súd rozsudkom č. k. 28 C 215/2008-71 z 13. júla 2009 návrh sťažovateľa zamietol.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5 Co 372/2009-93 zo 16. decembra 2009 zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že určil, že okamžité skončenie   pracovného   pomeru   vykonané   listom   zamestnávateľa   z 30.   novembra   2008 je neplatné, a zároveň zrušil tento rozsudok, pokiaľ ním bola zamietnutá žaloba o náhradu mzdy, a v tomto rozsahu vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   5   Cdo   99/2010-123 zo 16. februára 2011 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že „si nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov...,   a preto   sú   jeho   skutkové   a na   ne   nadväzujúce   právne   závery   zatiaľ predčasné...“.

Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 92/2011-136 z 18. mája 2011 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že povinnosťou okresného súdu bude doplniť dokazovanie.

Ústavný súd poznamenáva, že znalecké dokazovanie na posúdenie zdravotného stavu sťažovateľa   dosiaľ   nariadené   nebolo.   Krajský   súd   vo   svojom   poslednom   rozsudku   toto uviedol len ako jednu z viacerých možností (zdravotná dokumentácia, výsluch ošetrujúceho lekára, znalecký posudok), ktorými možno dokazovanie doplniť. Správa ošetrujúceho lekára sťažovateľa bola okresnému súdu doručená 22. septembra 2011. Na pojednávaní konanom 12. januára 2012 okresný súd uložil odporcovi oznámiť ďalšie skutočnosti potrebné pre jeho rozhodnutie; účastníci konania uviedli, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.Sťažovateľ v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu z 10. februára 2012 uviedol, že „z opatrnosti“ dopĺňa svoju sťažnosť aj o odporcu v 2. rade – najvyšší súd, pričom žiadal, aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   najvyšší   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 99/2010 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby mu prikázal zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 €.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý   sa   vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Ústavný   súd   je   viazaný   rozsahom   vymedzeným   vo   výroku   uznesenia   č.   k. III. ÚS 28/2012-7 zo 17. januára 2012 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto o návrhu sťažovateľa na „rozšírenie“ sťažnosti nerozhodoval.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 215/2008.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom prikazuje   postupovať   v konaní   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1.   Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o neplatnosti okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   a o náhradu   mzdy   s príslušenstvom.   Aj   keď takéto konania tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, možno konštatovať, že v danom prípade ide o zložitejšiu vec, keďže každý zo všeobecných súdov vec   inak   právne   posúdil,   čo   malo   v konečnom   dôsledku   vplyv   aj   na   doterajšiu   dĺžku konania.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil,   žeby   sa   sťažovateľ   neprimeraným   spôsobom   podieľal   na prieťahoch v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Súdne   konanie   sa   začalo   23.   decembra   2008   podaním   žaloby   sťažovateľa o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy s príslušenstvom a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Okresný súd 13. júla 2009 meritórne rozhodol, avšak jeho   rozhodnutie   bolo   po   podaní   opravných   prostriedkov   účastníkmi   konania   v celom rozsahu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie (pozri stranu 4 tohto nálezu). Od 24. júna 2011 (vrátenie veci) okresný súd konal vo veci plynulo, zabezpečoval dôkazy   a vykonal   ďalšie   pojednávanie.   Úkony   okresného   súdu   smerovali   k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov,   a jeho   postup   sa   zjavne   nevyznačuje   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.   Ako už   bolo   uvedené,   v   danom   prípade   ide   o zložitejšiu   vec,   keďže   každý zo všeobecných súdov vec inak právne posúdil, čo ovplyvnilo aj doterajšiu dĺžku konania. Krajský   súd rozhodoval   vo veci po   dvoch   mesiacoch   od jej predloženia a najvyšší súd rozhodol vo veci po desiatich mesiacoch od jej predloženia.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   odkazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   z ktorej vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, I. ÚS 92/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS   30/03,   III.   ÚS   26/2011)   alebo   návrh   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 199/02).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 28 C 215/2008 porušené nebolo.

Keďže sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný, ústavný súd mu nepriznal   finančné   zadosťučinenie,   priznanie   ktorého   sa   viaže   na   vyslovenie   porušenia základného práva alebo slobody všeobecným súdom, a ani úhradu trov konania (podobne napr. II. ÚS 214/03, IV. ÚS 244/04).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012