znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 28/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach z 24. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/356/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2010 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 24. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/356/2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania „o určenie nájomného vzťahu   k bytu“. Okresný   súd   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom sp. zn. 24 C/22/2007   z   10.   februára   2009,   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn.3 Co/356/2009 z 24. augusta 2010 jeho návrh zamietol.

Okresný súd návrh „zamietol z dôvodu   § 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že predmet sporu neexistuje, pretože bol zničený a súčasne z dôvodu, že som sa nedomáhal neplatnosti výpovede z nájmu, ktorá mi bola doručená pred násilným vyprataním“.

Ďalej sťažovateľ uvádza: „Porušovateľ zhliadol, že moje násilné vysťahovanie z bytu bolo   nezákonné,   ako   aj   skutočnosť,   že   nezákonná   bola   prestavba   bytu,   vykonávaná v rozpore s nariadením stavebného úradu, ktorú po tomto násilnom vysťahovaní vykonal odporca.   Nezákonnou   prestavbou   odporca   získal   byty   s   novým   dispozičným   riešením (presnejšie povedané práva k budúcim bytom, pretože neboli skolaudované a iba takto sú zapísané   v   katastri   nehnuteľnosti).   V   skutočnosti   teda   neexistujú   „byty“   odporcov,   ale existujú byty pôvodných nájomcov, a teda aj môj byt, z ktorých boli povyberané priečky, pričom základ týchto bytov (ako obvodové múry, podlahy, stropy a pod. existujú). Napriek tomu porušovateľ zhodnotil, že vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.

Súčasne porušovateľ poukazoval na skutočnosť, že som sa nedomáhal neplatnosti výpovede   z   nájmu,   pričom   opakovane   som   tvrdil   a   predkladal   listinnými   dôkazmi,   že výpoveď   z   nájmu   mi   nebola   daná   a   už   vôbec   nie   prenajímateľom.   Všetkým   nájomcom domu  ...   boli   hromadne   odovzdané   odstúpenia   od   zmlúv   o   ubytovaní,   učinené   treťou osobou, nie prenajímateľom (teda bez príslušnej, právnej legitimity založiť právne účinky odstúpenia), a preto nebolo voči čomu a komu sa relevantne právne brániť a už vôbec nie v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu (ktorá výpoved' nebola daná).“

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd rozhodol arbitrárnym spôsobom, bez opory v zákone a   v   rozpore   s   vykonaným   dokazovaním,   a   preto   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol, že „Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom,   boli   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   24.   08.   2010,   sp.   zn. 3Co/356/2009, porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 24. 08. 2010, sp. zn. 3Co/356/2009 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 333 €. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania – právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254, 88 €.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

1. Predmetom časti sťažnosti sťažovateľa je nesprávne právne posúdenie predmetu sporu, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľ   sa   návrhom   domáhal   určenia nájomného vzťahu k bytu (pričom z vykonaného dokazovania v konaní pred všeobecnými súdmi   bolo   zrejmé,   že   predmetom   nájmu   na   základe   uzavretej   zmluvy   o ubytovaní z 9. januára 2003 nebol byt, ale obytná miestnosť).

Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu aj za arbitrárne. Arbitrárnosť vidí v tom,   že   krajský   súd   považoval   nájom   jeho   „bytu“   za   skončený   v   dôsledku   zničenia predmetu   nájmu,   ako   aj   preto,   že   nepodal   žalobu   o neplatnosť   výpovede   z nájmu v trojmesačnej zákonnej lehote, v dôsledku čoho márne uplynula výpovedná lehota.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   posudzovať   skutkové závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   O   arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd po podrobnom   opísaní   priebehu   konania   pred   okresným   súdom   a   podstatných   argumentov účastníkov konania vyhodnotil aj právne posúdenie sporu okresným súdom. Z vykonaného dokazovania krajský súd, obdobne ako okresný súd, ustálil, že predmetom nájmu na základe zmluvy   o ubytovaní   nebol   byt,   ako   sa   nesprávne   domnieval   sťažovateľ,   ale   obytná miestnosť.   Vychádzal   pritom   z   písomného   stanoviska   Stavebného   úradu   mesta   Košice (z 25. júna 2007 a 21. augusta 2007), ktorý sa vyjadroval k charakteru nehnuteľnosti, ako aj zo zápisu   o prevzatí budov, stavieb a rozvodných   zariadení z 20. augusta   1963. Sám žalobca v priebehu konania uvádzal, že nehnuteľnosť, v ktorej obýval obytné priestory, je slobodárňou,   nie   bytovým   domom.   Slobodáreň „je   potrebné   chápať   ako   zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností je   potrebné   považovať   za   osobitný   druh   nájmu,   ktorý   popri   nájme   bytu   slúži   na uspokojovanie   trvalých   potrieb   občana   na   bývanie.   Ide   o nájom   obytných   miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie upravený v 717 a 718 OZ.“.

Krajský   súd   tiež   konštatoval,   že „keďže   sťažovateľovi   nevznikol   nájom   k bytu nemôže sa úspešne domáhať určenia, že je nájomcom bytu a nájom k tomuto bytu naďalej trvá...“ . Súčasne sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu k otázke zániku nájomného vzťahu z dôvodu zániku prenajatej veci podľa 680 ods. 1 Občianskeho zákonníka,   pretože   ten   jednoznačným   spôsobom   (i na   základe   znaleckého   posudku) preukázal, že pôvodné ubytovacie jednotky zanikli v dôsledku stavebných úprav.

Popísané úvahy krajského súdu týkajúce sa právneho posúdenia nehnuteľnosti sú podľa   názoru   ústavného   súdu   logické,   riadne   odôvodnené   a   vychádzajú   z dostatočne zisteného   skutkového   stavu   veci   potrebného   pre   rozhodnutie.   Krajský   súd   aplikoval a interpetoval   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   podstatné   pre   posúdenie predmetu   sporu   správne   (opierajúc   sa   o relevantné   dôkazy),   a preto   závery   uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné. Preto neexistuje žiadny dôvod na to, aby do nich zasiahol. V posudzovanom prípade ústavný súd nezistil   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   známky   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľom označených práv.

V tejto spojitosti je tiež potrebné uviesť, že do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním   a hodnotením   dôkazov.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   krajského   súdu   ako správne,   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu, ani jej právom na spravodlivé súdne konanie, preto predloženú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne IV. ÚS 446/2010 a III. ÚS 2/2011).

2.   Sťažovateľ   sa   v   časti   sťažnosti   domáhal   aj   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   na   nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   1   ústavy   označeným rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ   však   k namietanému   porušeniu   základného   práva   vo   svojej   sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, resp. bližšie neodôvodnil, v čom vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 21 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu, a   keďže   sťažnosť   v tejto   časti   nemá   zákonom   predpísané   náležitosti   (a   sťažovateľ   je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími jeho návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011