znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 28/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva spočívajúceho v zákaze vyžadovať od iného vykonanie nútených   alebo povinných   prác podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 3 CoE 33/2007 z 18. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2007 faxom a následne 4. októbra 2007 poštou doručená sťažnosť Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva spočívajúceho   v zákaze   vyžadovať   od   iného   vykonanie   nútených   alebo   povinných   prác podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE 33/2007 z 18. júla 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Dňa 17. 1. 2007 podal sťažovateľ na Okresný súd Košice - okolie vyčíslenie trov exekúcie.

Okresný súd Košice - okolie uznesením sp. zn. 0 Er 885/2001 zo dňa 25. 1. 2007 exekúciu   zastavil   a   oprávnenému   uložil   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   - sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 1.883.- Sk.

Dňa 6. 2. 2007 podal proti tomuto uzneseniu sťažovateľ odvolanie. Dňa 2. 8. 2007 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.   zn.   3   CoE   33/2007   zo   dňa   18.   7.   2007,   ktorým   potvrdil   uznesenie   súdu I. stupňa vo výroku   o   náhrade   trov   exekúcie   a   účastníkom   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal. (...)

K porušeniu práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru: Uznesenie Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu potvrdilo rozhodnutie okresného súdu, ktorým tento nepriznal odmenu súdnemu exekútorovi v súlade s vyčíslením trov exekúcie.

Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v   rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý je oprávnený   vykladať   a   aplikovať   zákon,   ale   toto   jeho   právo   podlieha   určitým obmedzeniam, spočívajúcim v tom, že výklad a aplikácia zákonov musí byť v súlade s ich obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie   súdu   I.   stupňa,   konal   v   rozpore   s   obsahom,   zmyslom   a   účelom   zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14. Rovnaký názor, teda, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z. a Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 MCdo 16/2005. Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I. stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol: „Z citovaného § 14 ods. 2 prvá vety vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť, že odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu, že odmena sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením“.

Rovnako Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 2 CoE 113/2006 zo dňa 23. 3. 2007 uviedol: „Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu I. stupňa, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uvedené v časovej špecifikácii. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 veta prvá Vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.   možno   jeho   jazykovým   (gramatickým)   výkladom   vyvodiť, že odmena   patrí   exekútorovi   aj   vtedy,   ak   úkon   exekučnej   činnosti   netrval   celú   hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu, je v rozpore s týmto ustanovením“.

Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 zo dňa 28. 4. 2006: „Podľa dovolacieho súdu, z ostatne citovanej právnej normy možno jej jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti. Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony:   sčítanie   času   trvania   jednotlivých   úkonov exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore   v   citovanými   právnymi normami“.

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu   v   Košiciach   je   teda   zjavne arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie   a   aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR.

K porušeniu práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 ústavy: (...)

Sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia   využije   súdny   výkon   rozhodnutia   alebo   podá   návrh   na   exekúciu.   V   prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady ( súdny poplatok 2% ) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že túto odmenu bude musieť zaplatiť on sám. Sťažovateľ nie je a ani nebol súčasťou súkromnoprávnych vzťahov medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to   rozhodnutia   je   v   rozpore so sťažovateľom uvádzaným práv. (...)»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľa

-   na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy,

-   na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

-   práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,

- práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR,

bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 CoE 33/2007 zo dňa 18. 7. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 3 CoE 33/2007 zo dňa 18. 7. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažovateľových námietok bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoE 33/2007 z 18. júla 2007 došlo k porušeniu uvedených práv, pretože krajský súd   ním   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Košice-okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 0 Er 885/2001-17 z 25. januára 2007, ktorým došlo k zastaveniu exekúcie a ktorým bola   oprávnenému   uložená   povinnosť   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   exekúcie   v sume 1 883 Sk, teda v sume nižšej, než sťažovateľ vyčíslil, a to z dôvodu, že trovy nad rámec priznanej sumy okresný súd nepovažoval za trovy vyčíslené v súlade so zákonom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v rámci exekučného konania vedeného   sťažovateľom   ako   súdnym   exekútorom   pod   sp.   zn.   Ex   539/01   oprávnený 4. decembra   2006   navrhol   exekúciu   zastaviť.   Na   základe   toho   sťažovateľ   predložil okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie spolu s vyčíslením trov exekúcie v sume 2 835 Sk. Okresný súd uznesením č. k. 0 Er 885/2001-17 z 25. januára 2007 exekúciu zastavil,   pričom   oprávnenému   uložil   povinnosť   uhradiť   sťažovateľovi   ako   súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 1 883 Sk.

Proti   prvostupňovému   uzneseniu   –   ohľadom   výroku   o trovách   exekúcie   podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom dôvodil predovšetkým prezentovaním uvedeného názoru: „Okresný súd pochybil, ak spočítal časy úkonov, ktoré boli vykonané v rôzne dni (vždy totiž ide o novú aj začatú hodinu), čo možno vyvodiť z postupu súdu, keď uvádza celkový čas vynaložený   na exekúciu   -   300   minút,   ku   ktorému   dospel   spočítaním   časov   úkonov vykonaných v rôzne dni, bez zohľadnenia dôležitej skutočnosti, že ide o vždy o inú aj začatú hodinu“. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 M Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 a na uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 386/02-38.  

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   CoE   33/2007 z 18. júla 2007 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o náhrade trov exekúcie potvrdil.

Krajský   súd v namietanom uznesení poukázal na obsah rozhodnutia   súdu   prvého stupňa, ako aj na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v odvolaní.

V rámci   odvolacieho   konania   krajský   súd   vychádzal   z príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich odvolacie konanie a z ustanovení § 14 a nasl. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách   súdnych   exekútorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 288/1995“), teda z ustanovení upravujúcich odmenu exekútora pri zastavení exekúcie, ako   aj   náhradu   hotových   výdavkov.   V tejto   súvislosti   odvolací   súd   okrem   iného konštatoval: «Všeobecným súdom je daná exekučným poriadkom právomoc vo vymedzených okruhoch   exekučnej   činnosti   vydávať   rozhodnutia,   tieto   preskúmavať,   čím   sa   tak zabezpečuje   princíp   kontroly   zákonnosti   nad   núteným   výkonom   rozhodnutia uskutočňovaného súdnym exekútorom (...). Povinnosťou súdu pri uvedenej činnosti je potom pri   rozhodovaní   vykladať   i aplikovať   všeobecne   záväzné   právne   normy   nezávisle a nestranne, a to bez ohľadu na následne právne účinky dopadu takýchto rozhodnutí na ich účastníkov. (...) Odmena súdneho exekútora sa skladá z dvoch zložiek. V prvom prípade je to   počet   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu.   Teda   čas   účelne   vynaložený   na exekúciu. Je zrejmé, že ide o celkový čas a to iba účelne vynaložený pri exekúcii, bez ohľadu na počet (množstvo) úkonov exekučnej činnosti. Počet úkonov exekučnej činnosti v danom prípade je rozhodujúci iba z hľadiska ich samotnej dĺžky, pričom túto dĺžku je súd povinný preskúmať   z hľadiska   účelnosti,   t.   j.   či   niektorý   z úkonov   exekučnej   činnosti   nebol vykonávaný neprimerane dlhú dobu. Nemôže odstáť taká právna argumentácia pri „určení počtu hodín na exekúciu (resp. času)“, ak sa vychádza z toho, že pre každý jednotlivý úkon je   potrebné   samostatne   vypočítavať   výšku   časovej   odmeny.   V tomto   prípade   totiž už nehovoríme o počte hodín vynaložených na exekúciu, ale o počte úkonov, pri ktorých sa odmena vypočítava jednotlivo, t. j. pri každom úkone samostatne v závislosti od dĺžky úkonu. Nesprávnosť argumentov súdneho exekútora ako odvolateľa pri výpočte odmeny podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu potvrdzuje existencia druhej zložky nároku na odmenu, ktorou je paušálna suma za jednotlivé úkony exekučnej činnosti podľa ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 288/1995 Z. z., ktorá stojí popri „časovej odmene“ podľa ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 288/1995 Z. z. Úkony exekučnej činnosti, za ktoré patrí paušálna suma súdnemu exekútorovi, taxatívne vymedzuje ust. § 15 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z. z.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nie   je   možné   považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v uznesení sp. zn. 3 CoE 33/2007 z 18. júla 2007   vyslovil   svoje   názory   opierajúc   sa   o výklad   jednotlivých   ustanovení   vyhlášky č. 288/1995. Poukázal na rozhodovaciu činnosť a postavenie všeobecných súdov v rámci exekúcie   ako   takej   a pridŕžaním   sa   konkrétnych   ustanovení   citovanej   vyhlášky sťažovateľovi   ozrejmil,   z akého   dôvodu   sa   stotožňuje   s názorom   súdu   prvého   stupňa o nepriznaní náhrady trov exekúcie vo vyčíslenej sume. Odvolací súd pritom odobril postup okresného súdu, ktorý v súlade s § 200 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, a zaviazal oprávneného uhradiť sťažovateľovi trovy exekúcie v sume 1 883 Sk.

Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu. Krajský súd zreteľne odôvodnil svoje skutkové zistenia s použitím príslušných zákonných ustanovení, a preto nemožno konštatovať, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa o tom, že v iných prípadoch týkajúcich sa totožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

V   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 116/05,   III.   ÚS   218/07), v nadväznosti   na   vyššie   uvedený   záver   a   vychádzajúc   z toho,   že   absencia   porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, ústavný súd postupoval   aj   pri   posudzovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Ústavný súd totiž v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných   súdov, ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným   predpokladom   na   to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (II. ÚS 71/07). Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ústavy   všeobecným   súdom   a nevyhovenie   návrhu   nemožno   chápať   ako   poškodenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ústavy. Právomoc všeobecného súdu rozhodovať vo veciach občianskoprávnych vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy.

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru ústavný súd upriamuje pozornosť na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má   nespravodlivý   či   vynútený   charakter   a výkon   takejto   práce   je   neodvratný (Van der Mussele c. Belgicko z 23. novembra 1983, obdobne aj I. ÚS 191/06). Ústavný súd je zároveň toho názoru, že v predmetnej veci sťažovateľ nebol nijako nútený vykonávať exekučnú   činnosť,   keďže   rešpektoval   návrh   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie,   na základe čoho požiadal exekučný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Za tohto stavu   preto   vôbec   nemožno   hovoriť   o tom,   že   by   sťažovateľ   vykonával   v danej   veci exekútorskú   činnosť   proti   svojej   vôli.   Je   to   tak   tým   viac,   že   sťažovateľ   vykonáva súdnoexekútorskú činnosť ako slobodné povolanie (obdobne I. ÚS 199/07), a teda aj ako podnikateľskú činnosť za účelom tvorby zisku.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa už na predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2008