znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 28/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. P., súdneho exekútora, P., zastúpeného advokátom JUDr. P., P., spol. s r. o., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Ndob   38/2006   z 23.   septembra   2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra 2006   doručená   sťažnosť   Mgr.   I.   P.,   súdneho   exekútora,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   P.,   P.,   spol.   s   r.   o.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ndob 38/2006 z 23. septembra 2006, ktorým bola v právnej veci sťažovateľa sp. zn. 19 Rob 304/06 „založená“ miestna príslušnosť Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 5. mája 2006 mu bol doručený platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 23 Rob 186/2006 z 21. apríla 2006, proti ktorému podal v zákonom stanovenej lehote odpor a v rámci ktorého namietal aj miestnu nepríslušnosť tohto súdu. Sťažovateľ sa domnieva, že pravdepodobne na základe jeho námietky o miestnej nepríslušnosti okresný súd postúpil vec Okresnému súdu Prešov, ktorý s postúpením veci nesúhlasil,   a preto   vec   predložil   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o otázke   miestnej príslušnosti.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa predmetom súdneho sporu, v rámci ktorého najvyšší súd   rozhodol   o miestnej   príslušnosti   konkrétneho   súdu,   bola   žaloba   o zaplatenie   sumy 514 057   Sk   z právneho   titulu   náhrady   škody.   Sťažovateľ   v danom   spore   vystupuje   ako odporca,   ktorý   mal   spôsobiť   škodu   povinnému   v rámci   exekučného   konania, a to vykonaním   exekúcie   prikázaním   pohľadávky   z účtu   v banke.   Podľa   vyjadrenia sťažovateľa okresný   súd,   ktorému   bola doručená   žaloba o náhradu   škody,   nepostupoval správne, keď akceptoval navrhovateľom (v exekučnom konaní povinný) zvolenú miestnu príslušnosť   súdu   v zmysle   ustanovenia   §   87   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku, pretože podľa jeho názoru žiadne skutočnosti nenasvedčovali tomu, že k vzniku škody došlo v obvode   okresného   súdu.   Túto   skutočnosť   odôvodnil   tým,   že k vykonaniu   exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke došlo na základe upovedomení o začatí exekúcie, ako   aj   následne   vydaných   exekučných   príkazov,   pričom   tieto   rozhodnutia   boli   vydané v sídle   exekútorského   úradu,   teda   v P.   Miestnu   príslušnosť   podľa   sťažovateľa   nemohla založiť   skutočnosť,   že   v konečnom   dôsledku   boli   finančné   prostriedky   odpísané   z účtu povinného   v pobočke   banky   (S.,   a. s.)   v N.,   pretože   banka   vykonala   len   úkony,   ktoré jej ukladali exekučné príkazy.

Sťažovateľ vyjadril názor, že na prerokovanie a rozhodnutie je v danej právnej veci miestne príslušným Okresný súd Prešov, pretože v zmysle ustanovenia § 84 Občianskeho súdneho   poriadku   a s prihliadnutím   na   jeho   sídlo,   ktoré   sa   nachádza   v P.,   je   tento   súd jeho všeobecným   súdom.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Ndob 38/2006 z 23. septembra 2006 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,   pretože   na   prerokovanie   návrhu   o náhradu   škody   určil   nesprávne   miestnu príslušnosť konajúceho súdu.

Podľa sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že uznesenie najvyššieho súdu nebolo riadne   a dostatočne   odôvodnené,   a základné   právo   nebyť   odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   tým,   že   na   prerokovanie   právnej   veci   sťažovateľa bol určený okresný súd bez splnenia zákonných podmienok miestnej príslušnosti.

Sťažovateľ nenavrhuje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Ndob 38/2006 zo dňa 23.9.2006 bolo porušené   ústavné   právo   sťažovateľa   garantované   v čl.   48   ods.   1   Ústavy   SR,   pretože na prejednanie veci sťažovateľa bol určený Okresný súd v Nitre bez splnenia zákonných podmienok miestnej príslušnosti a ústavné právo sťažovateľa garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože predmetné uznesenie nebolo riadne a dostatočne odôvodnené.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Ndob 38/2006 zo dňa 23. 9. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   §   87   písmeno   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   popri   všeobecnom   súde odporcu   je   na   konanie   príslušný   aj   súd,   v ktorého   obvode   došlo   ku   skutočnosti,   ktorá zakladá právo na náhradu škody.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.   Namietať   porušenie   svojich   práv   v konaní   pred   ústavným   súdom   sú   totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené   s nadobudnutím   a uplatňovaním   takýchto   práv.   Z konania   o ústavnej   sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení každého reálne   sa   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde,   že   tomuto   oprávneniu   zodpovedá povinnosť súdu nezávisle   a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Nakoniec zdôraznil, že ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy,   pričom   ústavný   súd   súdnu   ochranu   v konaní   o sťažnosti   poskytuje   iba   vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   predmetným   článkom ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý   proces,   ktorého   základným   predpokladom   uplatnenia   je   nezávislosť a nestrannosť   súdu,   pričom   ochrana   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   neznamená,   že   súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04).

Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   „súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03)“.

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   zohráva   v demokratickej   spoločnosti   natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov,   ktorých   následkom   by   mohlo   byť   jeho   neodôvodnené,   prípadne   svojvoľné obmedzenie   alebo   odňatie.   Konanie   a rozhodovanie   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti   svoje   rozhodnutia   odôvodniť.   Odôvodnenie   rozhodnutí   dovoľuje   účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil   pri svojom rozhodovaní o veci   samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“). Európsky súd pre ľudské práva v prípade Hadjanastssiou v. Grécko uviedol, že: „Zmluvné strany (dohovoru)   požívajú širokú   možnosť   voľby primeraných   prostriedkov, aby zaistili, že ich súdne systémy spĺňajú požiadavky čl. 6 dohovoru. Vnútroštátne súdy musia   však   dostatočne   jasne   uviesť   dôvody,   na   ktorých   sa   zakladajú   ich   rozhodnutia“ (sťažnosť   č.   20945/87   a   rozsudok   súdu   zo 16. decembra   2002).   Požiadavka   jasného a jednoznačného odôvodnenia   súdnych   rozhodnutí bez ohľadu   na to,   či   ide   o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje o uplatnení alebo ochrane základných práv a slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach (II. ÚS 6/03).

Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety   ústavy   treba   brať   do   úvahy   nielen   príslušnú   zákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým ustanovenia   ústavy   a dohovoru   o nezávislom   a nestrannom   výkone   súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na   základe   osobného   presvedčenia   a správania   konkrétneho   sudcu   v danej   veci,   a tiež podľa objektívneho   hľadiska,   teda   zisťovaním,   či sudca   poskytoval   dostatočné   záruky, aby bola   z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek   oprávnená   pochybnosť.   V tomto   smere ide o zvažovanie   zistiteľných   skutočností,   ktoré   môžu   nestrannosť   sudcu   spochybniť. Z tohto   pohľadu   môžu   mať   dokonca   určitý   význam   aj zjav   –   zdanie   (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgisko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať.

Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych prameňov sudcu, ktorý   spĺňa   zákonom   určené   predpoklady   pre   výkon   tejto   funkcie,   bol   natrvalo   alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. III. ÚS 16/00).

Z uvedeného vyplýva, že ústavný imperatív inkorporovaný v čl. 48 ods. 1 ústavy a súvisiacich   článkoch   dohovoru,   resp.   ústavný   princíp   zákonného   sudcu   vyplývajúci z judikatúry ústavného súdu, ktorý bol zakotvený aj v citovaných vykonávacích všeobecne záväzných   predpisoch,   treba   pokladať   za   celkom   neopomenuteľnú   podmienku   výkonu súdnej moci, totiž na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“. Ústavnou požiadavkou na zabezpečenie princípu zákonného sudcu,   resp.   senátu   je teda   pridelenie   napadnutej   veci   podľa   vopred   daných zásad   náhodným   výberom   v súlade   s rozvrhom   práce,   ktorý   zostavuje   predseda   súdu po predchádzajúcom prerokovaní so sudcami a vyššími súdnymi úradníkmi daného súdu a ktorý musí obsahovať zákonom ustanovené obsahové náležitosti (I. ÚS 239/04).

Ústavný súd nezistil namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndob 38/2006 z 23. septembra 2006.   Z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   postúpil predmetnú   vec   Okresnému   súdu   Prešov,   ktorý   s postúpením   veci   nesúhlasil   a predložil ju najvyššiemu súdu na rozhodnutie podľa § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd zistil, že na prerokovanie veci je podľa § 11 ods. 1, § 9 ods. 1 a § 87 písm. b) Občianskeho   súdneho   poriadku   miestne   príslušný   okresný   súd.   Z vyžiadaného   súdneho spisu   vyplýva,   že   navrhovateľ   Mgr.   R.   N.   –   R.   (v   exekúcii   v postavení   povinného) mal peňažné prostriedky vedené v S., a. s., pobočka N. Z jeho bankového účtu vedeného pobočkou banky (S., a. s.) v N. bola na základe exekučného príkazu odpísaná žalovaná suma   v prospech   exekútora.   Vzhľadom   na to   bola   miestna   príslušnosť   okresného   súdu stanovená   v súlade   s   §   87   písmeno   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ústavný   súd v napadnutom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndob 38/2006 z 23. septembra 2006 nezistil   skutočnosti,   z ktorých   by   boli   vyvodené   závery   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndob 38/2006 z 23. septembra 2006, ktoré sťažovateľ   napadol   svojou   sťažnosťou,   nemá   charakter   zjavne   neodôvodnený   alebo arbitrárny. Vzhľadom na to sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2007