znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 28/06-25

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti V. M., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 40 Er 394/00 na neverejnom zasadnutí 21. júna 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 394/00 p o r u š i l základné právo V. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   40   Er   394/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   V.   M.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   25 000   Sk (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania V. M. v sume 6 309 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť slovenských korún) jej právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. J. F., Advokátska kancelária, B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti V. M. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 28/06-9 z 18. januára 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   V.   M.,   bytom   B.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 394/00.

Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   v sťažnosti uviedla, že 11. novembra 1998 podala proti obchodnej spoločnosti P. T., s. r. o., B. (ďalej aj odporca v I. rade), J. P., bytom B. (ďalej aj odporca v II. rade), Z. P., bytom T. (ďalej len odporca v III. rade), a proti Ing. B. J., bytom B. (ďalej len odporca v IV. rade), návrh na vydanie   platobného   rozkazu.   Okresný   súd   vydal   17. novembra   1998   v predmetnej   veci platobný rozkaz sp. zn. 30 C 330/98. Odporca v II. rade podal 25. novembra 1998 proti platobnému rozkazu odpor. Sťažovateľka žiadala okresný súd o jeho doručenie (5. januára 1999, 1. marca 1999 a 29. marca 1999), aby sa k jeho obsahu mohla vyjadriť. Nebolo jej vyhovené. Podaním adresovaným predsedovi okresného súdu (z 20. augusta 1999) žiadala sťažovateľka o vytýčenie pojednávania. Na pojednávaní konanom 2. novembra 1999 bol medzi   sťažovateľkou   a odporcami   v I.   rade   a v II.   rade   uzatvorený   zmier.   Vo   vzťahu k odporcom v III. rade a v IV. rade bolo konanie zastavené na základe späťvzatia návrhu sťažovateľkou.

Povinní   -   odporca   v I.   rade   a odporca   v II.   rade   však   povinnosť   vyplývajúcu   im z právoplatného   a vykonateľného   súdneho   rozhodnutia   o schválení   súdneho   zmieru dobrovoľne   nesplnili.   Sťažovateľka   preto   podala   7.   marca   2000   návrh   na   vykonanie exekúcie. Obrátila sa na exekútora JUDr. V. S.. Sťažovateľka vzala na vedomie, že povinný

- odporca v II. rade podal 26. apríla 2000 proti exekúcii námietky. Okresný súd námietky povinného   uznesením   sp.   zn.   40   Er   394/2000   zo   16.   februára   2001   zamietol.   Súdom poverený exekútor však 11. mája 2001 sťažovateľke oznámil, že podľa jeho zistení bude exekúcia   pre   nemajetnosť   oboch   povinných   neúspešná.   Sťažovateľka   však „...vie,   že povinný J. P. k 14. 5. 2002 údajne splatil 114 tis. Sk chýbajúcej časti základného imania (adekvátne jeho obchodnému podielu v s. r.   o.   P.   T.,),   v inkriminovanom čase vlastnil osobné   motorové   vozidlo   Škoda   Felícia,   EFF   613   a   dokonca   k   30.   9.   2004   dokúpil obchodný podiel v s. r. o. A.“.

V   októbri   2004   požiadala   sťažovateľka   okresný   súd   v   súlade   s   §   44   ods.   6 Exekučného   poriadku   o   zmenu   exekútora.   Ani   po   opakovaných   urgenciách,   dokonca adresovaných priamo do rúk predsedu súdu, sa „ale dodnes nič nestalo“. Okresný súd o jej žiadosti - napriek „...opakovaným návštevám v spisovej kancelárii, telefonickým žiadostiam o informáciu   k   stavu   exekučného   konania   a   písomným   podaniam,   vrátane   sťažnosti   na postup súdu podanej priamo predsedovi OS Bratislava III dňa 3. 11. 2005 v zmysle zák. č. 757/2004 Z. z. v platnom znení - nerozhodol.“

Sťažovateľka poukazujúc na judikatúru ústavného súdu namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.: 40 Er 394/2000 porušil právo V. M., (...), bytom: B., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   sa   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   40   Er   394/2000 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. V. M., (...), bytom: B., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25.000, - Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť V. M., (...), bytom: B., trovy konania (...).“

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že súhlasí s upustením od verejného ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci,   pokiaľ   ústavný   súd   dospeje   k záveru,   že   od ústneho pojednávania nemožno očakávať jej ďalšie objasnenie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 28.   februára   2006   predložil   okresný   súd 29. marca 2006 v prílohe listu č. Spr. 3173/2006 z 22. marca 2006 ústavnému súdu spis týkajúci sa sťažovateľkinej veci vedenej pod sp. zn. 40 Er 394/00 a uviedol, že súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci samej. K tvrdeniam sťažovateľky v sťažnosti   sa   okresný   súd   nevyjadril   (kópia   sťažnosti   bola   okresnému   súdu   za   týmto účelom doručená 6. marca 2006 spolu s uznesením o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie).

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   týkajúceho   sa posudzovaného   konania   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe predložených listín a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka   podala   10.   marca   2000   návrh   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu exekútorovi   JUDr.   V.   S.,   Exekútorský   úrad,   B.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   ktorý   na základe   uvedeného   návrhu   podal   16.   marca   2000   okresnému   súdu   žiadosť   o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd vydal poverenie 31. marca 2000.

Súdny   exekútor   predložil   okresnému   súdu   2.   mája   2000   námietky   povinného v II. rade   (odporca   v II.   rade)   proti   výkonu   exekúcie   a neskôr   24.   mája   2000   predložil námietky proti výkonu exekúcie povinného v I. rade (odporca v I. rade).

Na základe pokynu sudcu zo 16. mája 2000 bol 14. júna 2000 pripojený spis týkajúci sa základného konania vo veci.

Sťažovateľka   doručila   24.   októbra   2000   okresnému   súdu   podanie,   ktorým   sa domáhala urýchleného rozhodnutia o podaných námietkach a pokračovania v exekučnom konaní a 30. januára 2001 podala sťažnosť na prieťahy vo veci predsedovi okresného súdu.

Okresný   súd   rozhodol   o námietkach   uznesením   zo   16.   februára   2001   tak,   že „...námietky povinného proti exekúcii a proti trovám exekúcie zamieta...“ s odôvodnením, že „...Námietky povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie neobsahujú ani jeden zo zákonných dôvodov uvedených v § 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z....“ Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo vypravené 2. marca 2001.

Dňa   13.   októbra   2004   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky adresované : „...do rúk predsedu súdu JUDr. B. T....“, v ktorom sa uvádza : „Vami riadený súd v marci 2000 pod č. 5103*009845 vydal v mojom záujme súdnemu exekútorovi JUDr. V. S. poverenie na exekúciu voči vyššie uvedeným povinným.

Spomenutý exekútor ale dodnes – podľa môjho názoru – neurobil v danej veci nič podstatné pre dosiahnutie súdnym rozsudkom predvídaného efektu. Dokonca som sa inými cestami dozvedela, že dr. V. S. stratil exekútorské oprávnenie. V predmetnej veci nemám s kým komunikovať a nikto ma ani kompetentne neinformuje čo a ako ďalej.

Preto   podľa   §   44   ods.   6   Exekučného   poriadku   prosím   o zmenu   exekútora   – navrhujem poveriť Exekútorský úrad Ing. Bc. Š. H., M.,.“ Toto podanie sa v spise okresného súdu sp. zn. 40 Er 394/00 nenachádza. Sťažovateľka predložila ústavnému súdu   prílohe svojej sťažnosti jeho kópiu, na ktorej je vyznačené potvrdenie a dátum podania podateľňou okresného súdu.

Okresnému   súdu   bolo   23.   februára   2005   doručené   podanie   právneho   zástupcu sťažovateľky,   ktorým   oznámil,   že   prevzal   jej   právne   zastupovanie   v predmetnej   veci a zároveň uviedol: „Meritórne vychádzame z faktu, že naša mandantka požiadala korektne podľa   platného   Exekučného   poriadku   o zmenu   exekútora.   Dodnes   rozhodnuté   nebolo   – prosíme o aktuálnu informáciu. (...)“

Právny zástupca sťažovateľky urgoval rozhodnutie o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora podaného 13. októbra 2004 aj v ďalších dvoch podaniach z 19. septembra 2005 a z 3.   novembra   2005,   podaných   v tie   isté   dni   (kópie   uvedených   podaní   predložila sťažovateľka ústavnému súdu v prílohe sťažnosti).

III.

3.1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby   konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   škodu   jednej   zo   strán.   Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

3.2. Predmetom ústavnej sťažnosti je tá časť exekučného konania, v rámci ktorej rozhodoval   okresný   súd   o návrhoch   procesných   strán   v rámci   exekučného   konania vedeného pod sp. zn. 40 Er 394/2000.

Keďže   o hmotných   právach   účastníkov   konania   bolo   už   právoplatne   rozhodnuté exekučným titulom vo veci samej, ktorý je podkladom pre nariadenie a výkon exekúcie, rozhodovanie o návrhoch procesných strán v rámci exekučného konania možno spravidla považovať za konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne jednoduché.

V preskúmavanom konaní podľa zistenia ústavného súdu okresný súd rozhodoval o návrhu   sťažovateľky   na   vydanie   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   o námietkach povinného   a napokon   mal   rozhodnúť   aj   o návrhu   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho exekútora. Rozhodovanie exekučného súdu v incidenčnom spore vyvolanom námietkami povinného spočívalo len v právnom posúdení ich obsahu okresným súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je teda možné konštatovať, že uvedený prípad je z hľadiska právnej a faktickej náročnosti štandardným prípadom, ktorý nevykazuje žiadne znaky právnej alebo skutkovej zložitosti, ktorá by mohla ovplyvniť dĺžku jeho konania pred okresným súdom.

3.3. Správanie   sťažovateľky   v   posudzovanom   konaní   hodnotí   ústavný   súd   ako aktívne. Sťažovateľka doručila 13. októbra 2004 okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora   v predmetnej   veci   nesprávne   adresovaný   predsedovi   okresného   súdu.   Táto skutočnosť   mohla   síce   spôsobiť   krátke   predĺženie   konania,   pokiaľ   ide   o   rozhodovanie o tomto   návrhu,   nemožno   ju   však   akceptovať   ako   dôvod   ospravedlňujúci   dlhodobú nečinnosť   okresného   súdu   v danej   veci.   V rámci   predmetného   exekučného   konania sťažovateľka viackrát využila právne prostriedky, ktoré jej zákon za účelom ochrany jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje. V správaní sťažovateľky teda   ústavný   súd   nezistil   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v rámci tohto exekučného konania.

3.4. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobia   nečinnosti   v postupe okresného súdu v tejto veci, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Okresný   súd   v incidenčnom   spore   začatom   2.   mája   2000,   keď   súdny   exekútor predložil okresnému súdu námietky povinného v II. rade proti výkonu exekúcie (neskôr 24. mája 2000 námietky proti výkonu exekúcie povinného v I. rade), rozhodol po viac ako deviatich mesiacoch uznesením č. k. 40 Er 394/00-17, Ex 128/00 zo 16. februára 2001. Keďže rozhodovanie o námietkach povinného spočívalo iba v právnom posúdení ich obsahu okresným súdom, ústavný súd považoval za primeranú na rozhodnutie v tejto veci dobu maximálne troch mesiacov. Zostávajúcu časť označeného obdobia od predloženia námietok súdnym   exekútorom   po   rozhodnutie   okresného   súdu   (približne   šesť   mesiacov)   posúdil ústavný súd ako obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní zavinením okresného súdu.

Sťažovateľka doručila 13. októbra 2004 okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora v preskúmavanom konaní adresovaný jeho predsedovi. Z obsahu spisu okresného súdu v tejto veci ústavný súd zistil, že tento návrh sťažovateľky sa v ňom nenachádzal. Dôkaz   o doručení   takéhoto   návrhu   okresnému   súdu   však   sťažovateľka   ústavnému   súdu predložila v rámci príloh k ústavnej sťažnosti. Okresný súd o tomto návrhu sťažovateľky do dňa podania ústavnej sťažnosti nerozhodol.

Podanie sťažovateľky bolo síce nesprávne adresované predsedovi okresného súdu, čo mohlo   spôsobiť   krátke   predĺženie   konania,   pokiaľ   ide   o   rozhodovanie   o tomto   návrhu, okresný súd bol však v zmysle § 41 ods. 2 v spojení s § 254 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku   v znení   platnom   a účinnom   v danom   čase   povinný   podanie   sťažovateľky s ohľadom   na   jeho   obsah   (v   podaní   sťažovateľka   riadne   označila   spisovú   značku konania, špecifikovala účastníkov konania, a z jeho obsahu bolo zrejmé, čoho sa domáha s odvolaním sa na konkrétne ustanovenie Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom v danom   čase)   posúdiť   ako podanie do   spisu,   ktoré   obsahuje návrh   na zmenu súdneho exekútora.   Okresný   súd   tak   nekonal   a   aj   napriek   ďalším   podaniam   sťažovateľky   a jej právneho zástupcu ohľadne podania aktuálnej informácie o stave konania vo veci návrhu na zmenu   súdneho   exekútora   (doručených   mu   23.   februára   2005,   19.   septembra   2005 a 3. novembra 2005). O návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol a ani nevykonal vo vzťahu   k sťažovateľke   alebo   jej   právnemu   zástupcovi   žiadny   procesný   úkon   smerujúci k prípadnému   odstráneniu   nedostatkov   v podmienkach   konania,   pokiaľ   mal   za   to,   že nemôže vo veci konať a rozhodnúť. Nečinnosť okresného súdu pri rozhodovaní o tomto návrhu trvala do   dňa   podania   ústavnej sťažnosti   (16.   decembra   2005)   viac ako štrnásť mesiacov.

Nečinnosť   okresného   súdu   v   označených   obdobiach   (spolu   viac   ako   dvadsať mesiacov, t. j. 1 rok a osem mesiacov) je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde považovať vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené (bod 1. výroku nálezu).

3.5.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci (rozhodovania súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora sťažovateľky) konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza (bod 2. výroku nálezu).

3.6.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   finančného zadosťučinenia vo výške 25 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy najmä „... vzhľadom na charakter veci...“, dĺžku trvania konania, ako aj z dôvodu opakovaného výskytu zbytočných prieťahov   v tomto   konaní,   v ktorom   okresný   súd   spôsobuje   sťažovateľke „...   svojou nečinnosťou (...) neprimerane veľké ťažkosti, možno i nevratnú škodu“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   za   primerané   v tomto   prípade   priznať   finančné zadosťučinenie vo výške uplatnenej v sťažnosti, t. j. vo výške 25 000 Sk (bod 3. výroku nálezu), ktorá zohľadňuje charakter posudzovaného konania (podľa názoru ústavného súdu požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo - napr. III. ÚS 15/03),   dobu   posudzovaného konania, dĺžku   zbytočných   prieťahov v   konaní (jeden   rok a osem mesiacov) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky.

3.7. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný súd   priznal   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   vo   výške   6   310,10   Sk, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby realizované v roku 2005 (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd), ako aj režijného paušálu a DPH.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania   pred   ústavným   súdom   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

V súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. mohla sťažovateľka požadovať náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,   písomné   podanie   vo   veci   –   sťažnosť)   advokátom,   ktorý   je   platiteľom   dane z pridanej hodnoty, teda 2 x 2 501 Sk + 2 x 150 Sk + 19 % DPH.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľke podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 309 Sk (bod 4. výroku nálezu). Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na priznanie náhrady trov konania nevyhovel (bod 5. výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2006