znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 28/05-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Máriusa Krajčoviča, N., vo veci namietaného porušenia jeho práv   vyplývajúcich   z čl.   3   a čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   Útvarom   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Nitra počas vyšetrovania v jeho trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 3 T 40/04 a jeho práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd Okresným   súdom   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   40/04   a jeho   žiadosť o prepustenie z väzby a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Máriusa   Krajčoviča o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2004   doručená   sťažnosť   Máriusa   Krajčoviča, N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho práv vyplývajúcich z čl. 3 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Útvarom   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra počas vyšetrovania v jeho trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 T 40/04 a jeho práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 40/04.

Sťažovateľ uviedol, že 19. januára 2004 bol zadržaný políciou a bez oboznámenia dôvodov   zadržania   bol   predvedený   na   Útvar   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva Policajného zboru Nitra. Osobná sloboda mu bola obmedzená 19. januára 2004 o 20.25 h. Sťažovateľ tvrdí, že po obmedzení jeho osobnej slobody „bol neustále bitý, ponižovaný   a bolo   mi vyhrážané fyzickou likvidáciou zo strany   polície.   Útočili   aj proti mojej rase a nútili ma priznať sa k trestnému činu, ktorý som nespáchal“. Ďalej uvádza, že k trestnému činu, z ktorého bol obvinený, nechcel vypovedať, ale polícia urobila zápisnicu o predbežnom   vypočutí,   ktorej   obsah   podľa   jeho   tvrdenia   prispôsobila   výpovedi poškodeného J. Š. Podľa jeho tvrdenia uvedenú zápisnicu bol prinútený podpísať a bolo mu vyhrážané zabitím v prípade, ak by rovnako nevypovedal pred vyšetrovateľom a sudcom. Vyšetrovateľ iba ústne oznámil sťažovateľovi, že má prideleného obhajcu (JUDr. M.) a ten súhlasil   s vypočúvaním   sťažovateľa   bez   jeho   prítomnosti.   Dňa   22.   januára   2004   sudca rozhodol   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm. a),   b),   a c)   Trestného poriadku   a odovzdal   mu   uznesenie   o ustanovení   obhajcu.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že opísaným konaním boli porušené jeho práva a slobody garantované čl. 3 a čl. 6 ods.   1 písm. c) dohovoru.

Sťažovateľ taktiež namieta, že okresný súd porušil jeho právo na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 40/04 konal a rozhodol sudca JUDr. H., ktorý taktiež rozhodol o vzatí obžalovaného do väzby uznesením sp. zn. 3 Tp 6/04, ktoré na základe sťažnosti sťažovateľa Krajský súd v Nitre zrušil uznesením sp. zn. 1 Tpc 3/2004 a ponechal sťažovateľa vo väzbe podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Sťažovateľ tiež žiadal, aby bol ihneď prepustený na slobodu.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd   teda   nezakladá   automaticky   právomoc ústavného súdu   na   konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Z podania sťažovateľa vyplýva, že k namietanému porušeniu zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru Útvarom justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Nitra   malo   dôjsť   počas výsluchu v čase od 19. januára 2004 do 22. januára 2004, keď bolo rozhodnuté o jeho vzatí do väzby.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach.

Podľa   §   13   Trestného   poriadku   súdnictvo   v trestných   veciach   vykonáva   sústava všeobecných súdov.

Podľa   §   12   ods.   1   Trestného   poriadku   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   sa rozumejú súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán.

Zákonom,   ktorý   upravuje   postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   (aj prokuratúry), je Trestný poriadok. Trestnoprávnu ochranu možno zabezpečiť len zákonom ustanoveným postupom. Trestné stíhanie pred súdmi je možné len na základe obžaloby podanej prokurátorom (§ 2 ods. 8 Trestného poriadku).

Z ustanovení   §   158   Trestného   poriadku   vyplýva   povinnosť   prokurátora   prijímať oznámenia o trestných činoch, ako aj nakladať s takými oznámeniami, z ktorých je zrejmé, že došlo k spáchaniu trestného činu.

Podľa § 175 Trestného poriadku iba prokurátor je oprávnený podať obžalobu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pokiaľ bolo počas výsluchu použité voči sťažovateľovi násilie, mal sťažovateľ takýto prostriedok   ochrany   k dispozícii   a mohol   sa   obrátiť   na príslušnú   prokuratúru   s trestným oznámením   na   príslušníkov   polície,   ktorí   ho   vypočúvali   pre   podozrenie   zo   spáchania trestného činu. Podanie trestného oznámenia prokurátorovi je potrebné považovať za účinnú možnosť, prostredníctvom ktorej by sa vec dostala pred všeobecný súd, ktorý by rozhodol o vine páchateľov a tiež o náhrade škody.

Nie   je   teda   žiadny   iný   spôsob   v postupe   štátnych   orgánov,   ktorý   by   umožňoval v trestnom konaní predloženie trestnej veci na rozhodnutie súdu.

Podľa § 89 ods. 4 Trestného poriadku dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila.

Ako z uvedeného ustanovenia vyplýva, sťažovateľ mal možnosť v priebehu trestného stíhania žiadať, aby dôkazy, ktoré podľa jeho názoru boli získané nezákonným donútením, alebo hrozbou takého donútenia, boli vylúčené z trestného konania.

Rovnako aj sťažovateľom namietané porušenie práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm.   c)   dohovoru   bolo   možné   odstrániť   v priebehu   trestného   stíhania,   najneskôr   do právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   v časti,   v ktorej sťažovateľ   namietal   porušenie   jeho   práv   podľa   čl.   3   a čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Okrem   toho   sťažovateľ   mohol   využiť   aj   ďalší   účinný   prostriedok   nápravy,   a to sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie jeho práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným   súdom   vyplývajúceho   z čl.   6   ods.   1   dohovoru   okresným   súdom   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 40/04. Zásah do jeho práva mal spočívať v tom, že v uvedenom konaní na okresnom súde rozhodoval ten istý sudca ako o väzbe sťažovateľa. Sťažovateľ sa domnieva, že rozhodnutie o väzbe musí brať do úvahy indíciu zavinenia, a preto by mohlo ohroziť objektivitu a nestrannosť konania.

Podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca, prísediaci, vyšší súdny úradník, probačný a mediačný úradník, prokurátor, vyšetrovateľ   a policajný   orgán   a zapisovateľ,   u ktorého   možno   mať   pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 30 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti je procesná strana povinná vzniesť bezodkladne, ako sa dozvedela o dôvodoch na jej vznesenie. Úkon, ktorý vykonala vylúčená   osoba,   nemôže   byť podkladom   na   rozhodnutie   v trestnom   konaní   s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.

Účelom citovaného ustanovenia je zabezpečiť procesným stranám možnosť hneď reagovať   na   zaujatosť   a možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   priamo   u orgánu disponujúceho   možnosťou   zjednať   bezprostrednú   nápravu.   Sťažovateľ   však   nepredložil ústavnému súdu dôkaz, že sa ochrany svojho práva, porušenie ktorého namieta v súvislosti s označenými   skutočnosťami,   domáhal   využitím   vznesenia   námietky   zaujatosti   voči sudcovi, ktorý v jeho trestnej veci rozhodol v prebiehajúcom trestnom konaní.

Keďže ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o porušení základného práva alebo slobody ako už bolo uvedené iba subsidiárne, a keďže podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   tento   môže   odmietnuť   sťažnosť   pre   nedostatok   svojej právomoci, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť, tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.

Obsahom   sťažnosti   bola   aj   žiadosť   sťažovateľa,   aby   bol   ihneď prepustený na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľ, prokurátor a sudca sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca   tak   koná   v prípravnom   konaní   iba   pri   rozhodovaní   o   návrhu   prokurátora   na predloženie väzby (§ 71 ods. 1), pri rozhodovaní o návrhu prokurátora o zmene dôvodov väzby a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 2.

Podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie   na slobodu.   Ak   v prípravnom   konaní prokurátor   takej   žiadosti   nevyhovie, predloží   ju   bez meškania súdu.   O takej   žiadosti   sa   musí   neodkladne   rozhodnúť.   Ak   sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Uvedená   právna   úprava   zakladajúca   právomoc   všeobecných   súdov   poskytnúť sťažovateľovi   ochranu   pred   porušením   osobnej   slobody   sťažovateľa   zaručenej   v čl.   17 ods. 1 a 2 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o namietanom porušení osobnej   slobody.   Sťažovateľ   mal   k dispozícii   dostupný   a účinný   prostriedok   nápravy, využitím ktorého mohol dosiahnuť účinnú ochranu svojej osobnej slobody priamo v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde žiadosť o prepustenie z väzby odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. februára 2005