znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 28/04-29

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti JUDr. L. H., bytom N. D.,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   G.   H.,   Advokátska   kancelária,   N.   D.,   pre   namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 59/00 na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 59/00   p o r u š i l základné   právo   JUDr.   L.   H.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. JUDr. L. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom   dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Krajský   súd   v Trenčíne p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti JUDr. L. H. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III.   ÚS   28/04-8   zo   4.   februára   2003   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   JUDr.   L.   H.,   bytom   N.   D.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   Mgr.   G. H.,   Advokátska   kancelária, N. D.,   pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 b 9/00. Právna zástupkyňa sťažovateľky sťažnosť doplnila podaním z 29. marca 2004.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 19. septembra 2000 podala na krajskom súde návrh na určenie neplatnosti uznesenia Valného zhromaždenia spoločnosti TEBYT-EX, s. r. o. (ďalej len „návrh na určenie neplatnosti uznesenia“ a „valné zhromaždenie“), ktorým bola sťažovateľka odvolaná z funkcie konateľky tejto spoločnosti. V predmetnej veci krajský súd podľa sťažovateľky dodnes nekonal. Sťažovateľke bol novým vedením dotknutej obchodnej spoločnosti zakázaný vstup do jej priestorov a vzhľadom na to, že hrozilo podľa nej nebezpečenstvo „tunelovania“ tejto spoločnosti na jej škodu, podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý však krajský súd ako neopodstatnený zamietol. Sťažovateľka sa ako spoločník spoločnosti TEBYT-EX,   s. r. o. (ďalej len „žalovaný“), nemohla   legálnou   cestou   domôcť   ani   práv,   ktoré   jej   patria   zo   zákona   a spoločenskej zmluvy, ako je nahliadnutie do účtovných dokladov spoločnosti. Nečinnosť krajského súdu v právnej   veci   sťažovateľky   podľa   nej   ešte   viac   posmelila   osoby   konajúce   v mene žalovaného,   ktoré   ignorovali   sťažovateľkine   základné   práva   ako   spoločníka   žalovaného a ktorých konaním sa z prosperujúcej spoločnosti stala spoločnosť krachujúca. Žalovaný bol v čase podania návrhu na určenie neplatnosti uznesenia výrobcom tepla a teplej úžitkovej vody pre celé mesto Nová Dubnica a hospodáril so ziskom. Podľa názoru sťažovateľky, keby osoby konajúce za žalovaného pokračovali v podnikaní za účelom dosiahnutia zisku, tak ako to bolo započaté ňou, aj v súčasnosti by žalovaný hospodáril so ziskom. Osoby konajúce za žalovaného využívajúc nahromadený zisk z predchádzajúcich rokov uzatvorili podľa nej množstvo nevýhodných zmlúv, nevymáhali dlhy a predovšetkým zrušili predmet činnosti   –   výrobu   tepla   a teplej   úžitkovej   vody   pre   mesto   Nová   Dubnica,   ktorý   bol základným   predmetom   činnosti   žalovaného   a zdrojom   príjmov.   Uvedené   zmeny   sa uskutočnili bez vedomia a súhlasu sťažovateľky a tak, aby sa o tom dozvedela čo najneskôr, prípadne vôbec.

Okresný   súd   Trenčín   ako   súd   registrový   zamietol   návrh   na   výmaz sťažovateľky z funkcie   konateľky   žalovaného   pre   neprávoplatné   zvolanie   valného   zhromaždenia,   na ktorom bola odvolaná a proti uzneseniu ktorého následne podala návrh na určenie jeho neplatnosti   krajskému   súdu.   Hoci   sťažovateľka   má   k dispozícii   právoplatné   uznesenie Okresného   súdu   Trenčín,   druhá   strana   si   podľa   nej „vymohla   u rozhodujúceho   sudcu zrušenie právoplatnosti a podala proti nemu odvolanie na Krajský súd v Trenčíne“. Ani v tejto veci sa dodnes nekonalo a nerozhodlo. Sťažovateľka   ďalej   vo   svojej   sťažnosti uviedla, že vzhľadom na to, že aj sudca Okresného súdu Trenčín vyslovil vo veci sporného valného   zhromaždenia   právny   názor,   že   bolo   zvolané   v rozpore   so   zákonom,   čiže   išlo o otázku   procesnú,   ktorá   nebola   komplikovaná,   ba   práve   naopak   jednoduchá,   vyzývala príslušný krajský súd na rýchle rozhodnutie veci s poukázaním na jej jednoduchosť, ale zároveň naliehavosť dosiahnutia právnej istoty vo veci. Napriek uvedeným skutočnostiam krajský súd dodnes vo veci nekonal.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Cb 59/00 porušil právo JUDr. H. L., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajskému súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cb 59/00 sa prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. JUDr. H. L. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000,- Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

V sťažnosti   zdôvodnila   požadované   finančné   zadosťučinenie   tak,   že   nečinnosťou krajského súdu v predmetnej veci bola „sťažovateľke spôsobená veľká finančná a morálna ujma, nakoľko nemohla riadne spravovať a zveľaďovať a ani nakladať so svojím majetkom, ktorý   predstavoval   pre   sťažovateľku   ročný   príjem   cca   400   000,-   Sk   z podielu   na   zisku spoločnosti TEBYT-EX s. r. o.“

Sťažovateľka   ústavnému   súdu   predložila   taktiež   fotokópiu   listu   č.   Spr.   1540/02 z 30.   apríla   2002   preukazujúceho   využitie   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to sťažnosti na   prieťahy   v konaní   v zmysle   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z 1.   marca   2004   sa   k sťažnosti   sťažovateľky   vyjadril krajský súd listom sp. zn. Spr. 135/04 z 5. marca 2004 prostredníctvom svojho predsedu. Vo svojom vyjadrení opísal   doterajší priebeh   konania a záverom   uviedol: „Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie sťažovateľky v jej sťažnosti, že od podania návrhu krajský súd vo veci dodnes nekonal (t. j. do 8. 1. 2004), sa nezakladá na pravde a už v čase podania sťažnosti sťažovateľka mala doručené predvolanie na pojednávanie stanovené na deň 15. 1. 2004. Napokon ona sama na tomto pojednávaní požiadala o prerušenie konania z dôvodu, že je potrebné   vyčkať   na   rozhodnutie   v inej   veci.   Mám   za   to,   že   súd   v súlade   so   zákonom rozhodol   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   avšak   v merite   veci   nemohol doposiaľ   rozhodnúť   práve   pre   vyššie   uvedenú   prekážku,   pre   ktorú   bolo   aj   konanie prerušené.

Z uvedeného   dôvodu   nepovažujem   sťažnosť   za   dôvodnú   a preto   ju   navrhujem zamietnuť.

Súčasne Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby Ústavný súd konal vo veci samej na verejnom ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky k listu predsedu krajského súdu z 5. marca 2004 zaujala stanovisko vo svojom podaní z 29.   marca 2004,   v ktorom mu vytkla,   že sa vec nedostala na prerokovanie „v októbri – novembri roku 2002“, tak ako to uviedol vo svojej odpovedi   na   sťažovateľkinu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   v ďalšom   texte   svojho   listu podrobne   opísala   priebeh   pojednávania   15.   januára   2004,   pretože   zápisnica z pojednávania   podľa   nej „neodráža   pravdivo   to,   čo   sa   skutočne   udialo   a skresľuje skutočnosť v akej sa sťažovateľka nachádza“. Podľa sťažovateľky predmetné pojednávanie nebolo   riadne   v zmysle   §   114   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) pripravené,   pretože   účastníkom konania nebolo   oznámené,   že v predmetnej veci   bol   do spisu   pripojený   registrový   spis,   krajský   súd   taktiež   nezabezpečil   vyjadrenia   strán k rozhodnutiu registrového súdu, neoznámil sťažovateľke včas nedostatky petitu žaloby, na pojednávaní nezabezpečil účasť konateľa žalovaného, ďalších spoločníkov a osôb, ktoré sa na valnom zhromaždení zúčastnili, za účelom ich vypočutia, čím vo veci konajúca sudkyňa podľa nej „nezabezpečila riadne vedenie konania s cieľom rozhodnutia veci v zmysle OSP na základe riadne zisteného skutkového stavu“. Sťažovateľka ďalej uviedla, že aj následný postup krajského súdu v predmetnej veci považuje za „ďalšie úmyselné prieťahy, keď si predsedníčka dá 6 mesiacov na čakanie (pozn. na rozhodnutie registrového súdu), pričom musí veľmi dobre vedieť, že registrový súd rozhoduje rýchlejšie ako jej senát“, a taktiež vyjadrila   svoj   nesúhlas   s názorom   krajského   súdu,   že   k zbytočných   prieťahom v predmetnom   konaní   nedošlo.   V závere   svojho   listu   sťažovateľka   vyjadrila   svoj   súhlas s prerokovaním   jej   sťažnosti   ústavným   súdom   na   neverejnom   zasadnutí   bez   nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Krajskému   súdu   bola   19.   septembra   2000   doručená   žaloba   sťažovateľky   proti žalovanému o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia zo 17. septembra 2000 ako spoločníčky žalovaného.

Sťažovateľka   vo   svojom   podaní   z 27.   decembra   2001   (doručenom   29.   decembra 2001) požiadala krajský súd o vydanie predbežného opatrenia v tejto veci.

Krajský súd uznesením č. k. 7 Cb 59/00-39 z 15. januára 2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť   8.   februára   2001,   sťažovateľkin   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietol.

Pokynom súdnej kancelárii z 15. januára 2001 nechal vo veci konajúci sudca vyzvať sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy, doručiť jej, ako aj ostatným účastníkom konania uznesenie č. k. 7 Cb 59/00-39 a súčasne doručiť žalovanému aj návrh na začatie konania spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril.

Sťažovateľka na základe výzvy krajského súdu súdny poplatok zaplatila 29. januára 2001.

Krajský súd sa listom č. Spr. 1540/02 z 2. apríla 2002 vyjadril ku sťažovateľkinej sťažnosti na prieťahy v konaní.

Pokynom súdnej kancelárii z 20. novembra 2003 vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania v predmetnej veci na 15. január 2004, nechal naň predvolať účastníkov konania a súčasne nechal požiadať o zapožičanie registrového spisu žalovaného.

Podľa úradného záznamu spísaného 14. januára 2004 sa do kancelárie krajského súdu dostavil   advokát   JUDr.   J.   K.,   ktorý   na   základe   predloženej   plnej   moci,   ktorou   ho splnomocnil žalovaný na jeho zastupovanie v predmetnej veci, požiadal o nahliadnutie do spisu.

Krajský   súd   na   pojednávaní   15.   januára   2004   vypočul   sťažovateľku   a   následne konanie   v predmetnej   veci   prerušil   až   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 17 Sro 1104/00. O prerušenie konania požiadala počas pojednávania aj samotná sťažovateľka.

Krajský súd uznesením č. k. 7 Cb 59/00-58 z 15. januára 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. februára 2004, konanie v predmetnej veci prerušil.

Pokynom súdnej kancelárii z 22. januára 2004 nechal vo veci konajúci sudca doručiť spomínané uznesenie o prerušení konania účastníkom konania v predmetnej veci.

Listom z 10. februára 2004 krajský súd vrátil spis S. r. o. 10807/R po zapožičaní.

Pokynom z 2. marca 2004 nechal vo veci konajúci sudca vyznačiť právoplatnosť uznesenia o prerušení konania, spis dať na lehotu 6 mesiacov a po jej uplynutí vyžiadať informácie o stave konania na Okresnom súde Trenčín.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred krajským súdom je žaloba o neplatnosť uznesenia   valného   zhromaždenia   žalovaného.   Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení sťažovateľky   a   krajského   súdu   ani   z nimi   predložených   na   vec   sa   vzťahujúcich   listín ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci,   avšak   po skutkovej   stránke   možno   konštatovať,   že   v danom   prípade   ide   o vec   skutkovo   zložitú vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania,   ktoré   môže   spôsobiť   predĺženie konania. Spomínaná skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť nečinnosť krajského súdu v konaní o žalobe sťažovateľky.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd nezistil žiadne   okolnosti,   v dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom konaní. Sťažovateľka včas reagovala na výzvu krajského súdu, zúčastnila sa pojednávania a za účelom ochrany svojho základného práva v predmetnom konaní využila opravné prostriedky, ktoré jej zákon na jeho ochranu poskytuje.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobie nečinnosti v postupe krajského súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti krajského súdu začalo 15. januára 2001, keď boli v predmetnej veci krajským súdom vykonané prvotné úkony   smerujúce   k príprave   pojednávania,   a trvalo   tridsaťštyri   mesiacov,   teda   až   do 20. novembra 2003, keď vo veci konajúci sudca vytýčil termín pojednávania v predmetnej veci   a súčasne   nechal   vykonať   ďalšie   úkony   súvisiace   s jeho   prípravou.   Nečinnosť krajského súdu vo vyššie označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl.   48 ods.   2 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako tri roky a sedem mesiacov. Z uvedenej doby podstatnú časť (dva roky a desať mesiacov, t. j. teda   viac   ako   polovicu)   tvorí   obdobie,   v ktorom   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti krajského súdu.

Vzhľadom   na   povinnosť   súdu   ustanovenú   v   §   200a   ods.   4   OSP   (ako   aj   §   32 Obchodného   zákonníka   v znení   pred   nadobudnutím   účinnosti   jeho   poslednej   novely   - zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   530/2003   Z.   z.   o   obchodnom   registri a o zmene a   doplnení   niektorých   zákonov)   upozorniť registrový   súd   na nezhodu   medzi skutočným právnym stavom a stavom zápisov v obchodnom registri, ak táto skutočnosť pri jeho   činnosti   vyjde   najavo,   a   oprávnenie   registrového   súdu   začať   konanie   o zápise   za účelom   dosiahnutia   zhody   medzi   zapísaným   a skutočným   stavom   aj   bez   návrhu s konštatovaním   predsedu   krajského   súdu,   že „(...)   v   merite   veci   nemohol   doposiaľ rozhodnúť   práve   pre   vyššie   uvedenú   prekážku (pozn.   potreba   počkať   na   rozhodnutie registrového   súdu),   pre   ktorú   bolo   konanie   prerušené“, nemožno   súhlasiť.   Uznesenie valného   zhromaždenia   konštituovalo   určité   právne   účinky   týkajúce   sa   aj   statusu sťažovateľky, ktorá následne podala krajskému súdu návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia. Predmetom konania vedeného registrovým súdom je zápis obsahu uvedeného uznesenia valného zhromaždenia do obchodného registra. Registrový súd však nemá   právomoc   určiť,   či   uznesenie   valného   zhromaždenia   žalovaného   je   v rozpore   so zákonom   alebo   so   spoločenskou   zmluvou.   Rozhodnutie   o tejto   otázke   je   predmetom konania pred krajským súdom, ktorého rozhodnutie v merite veci má význam aj pre ďalší postup registrového súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na krajskom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľnú. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľky bolo porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil, že nečinnosťou krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Krajský súd uznesením č. k. 7 Cb 59/00-58 z 15. januára 2004 konanie v predmetnej veci podľa § 109 ods. 2 OSP prerušil, a teda došlo k vzniku zákonnej prekážky, ktorá bráni ďalšiemu postupu krajského súdu v predmetnej veci.

Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť ústavný súd žiadosti sťažovateľky v časti, v ktorej žiadala, aby krajskému súdu prikázal konať vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 7 Cb 59/00 bez prieťahov, nevyhovel.

Ústavný súd však zdôrazňuje, že je výhradne na krajskom súde, aby v uvedenej veci zvážil   možnosť   využitia   postupu   v zmysle   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP,   avšak   zároveň považuje v tejto súvislosti za potrebné upozorniť, že aj § 109 ods. 2 OSP, tak ako napokon každé   zákonné   ustanovenie,   sa   musí   vykladať   a uplatňovať   v súlade   s ústavou   (čl.   152 ods. 4 ústavy). Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca   právo na to, aby sa   jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, musí sa krajský súd pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 OSP spravovať preto aj požiadavkou, ktorá je zakotvená   v tomto   článku   ústavy   a ktorá   ukladá   povinnosť   prijať   príslušné   opatrenia umožňujúce   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (pozri I. ÚS 21/00).

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, pretože nečinnosťou krajského súdu v predmetnej veci bola „sťažovateľke spôsobená veľká finančná a morálna ujma, nakoľko nemohla   riadne   spravovať   a zveľaďovať   a ani   nakladať   so   svojím   majetkom,   ktorý predstavoval pre sťažovateľku ročný príjem cca 400 000,- Sk z podielu na zisku spoločnosti TEBYT-EX s. r. o.“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 25 000 Sk. Táto suma zohľadňuje s prihliadnutím na predmet konania krajského súdu, dĺžku zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   (dva   roky   a desať   mesiacov)   a s nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

4.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   konania vychádzal   z ustanovenia   §   36 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Sťažovateľka   ani   jej právna zástupkyňa si napriek výzve ústavného súdu v konaní neuplatnili nárok na náhradu trov   konania   v predmetnej   veci,   a preto   náhrada   trov   konania   ústavným   súdom   nebola priznaná.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004