znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 28/03-41

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ing. V. L., btom P. B., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., A. k., P. B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 925/99 na neverejnom zasadnutí 9. júla 2003 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   925/99 p o r u š i l základné právo Ing. V. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 925/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. V. L. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ing. V. L. v sume 8 780 Sk (slovom osemtisícsedemstoosemdesiat slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. D., A. k.,   P. B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Ing. V. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 28/03-9 z 29. januára 2003 prijal podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. V. L., bytom P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   D. D.,   A.   k.,   P.   B.,   z 3.   decembra   2002 pre   namietané porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 925/99.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   sa   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   písomne   podaným   návrhom   z 11.   mája   1999   na   okresnom   súde   domáhal zaviazania ním označených odporcov ABC tip, s. r. o., M. R. Štefánika 10, V. a Ing. I. K., bytom V. (ďalej aj „odporca v prvom rade“; „odporca v druhom rade“ alebo „odporcovia“), na zaplatenie sumy 961 186 Sk s prísl. Jeho návrh bol na okresnom súde zaevidovaný pod sp. zn. Nc 395/99. Na základe výzvy okresného súdu sťažovateľ 15. júna 1999 zaplatil súdny   poplatok.   K uvedenému   číslu   konania   podal   16.   júna   1999   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia.   Vzhľadom   na   uplynutie   zákonnej   lehoty   v zmysle   §   75   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   listom   z 31.   augusta   1999   požiadal okresný   súd   o vyjadrenie,   čo   bráni   vydaniu   predbežného   opatrenia.   Sťažnosťou   z 11. januára   2000   podanou   predsedovi   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania „zákonnosti vo vybavovaní“ uvedenej veci. Predseda okresného súdu sa vo svojej odpovedi za vzniknuté prieťahy v konaní ospravedlnil a odôvodnil ich nízkym počtom sudcov na predmetnom   súde.   K rozhodnutiu   o predbežnom   opatrení   a k vytýčeniu   termínu pojednávania v uvedenej veci zo strany okresného súdu však nedošlo, preto sa sťažovateľ rovnakou žiadosťou z 1. marca 2000 obrátil na predsedu Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), odpoveď však nedostal. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu preto opätovne   vyzval   predsedu   okresného   súdu,   aby   vo   veci   konal   v zmysle   Občianskeho súdneho   poriadku   a aby   v kratkom   čase   určil   termín   pojednávania.   Okresný   súd sťažovateľovi doručil 23. júna 2000 uznesenie č. k. 16 C 925/99-14, ktorým bol jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý. Sťažovateľ listom z 30. júna 2000 opätovne žiadal okresný súd, aby vytýčil termín pojednávania a rozhodol vo veci. Sťažovateľovi bolo 20.   novembra   2001   doručené   oznámenie   okresného   súdu,   v ktorom   bol   určený   termín pojednávania na 21. január 2002, teda termín pojednávania bol stanovený až po 2 rokoch a 8   mesiachoch   od   podania   návrhu.   Ďalší   termín   pojednávania   bol   stanovený   až   na 12. marec 2002. Pre neúčasť odporcov bolo toto pojednávanie odročené na neurčito. Listom z 31. januára 2002 oznámil sťažovateľ okresnému súdu miesto pobytu Ing. Ivana Kvasnicu, ktorý je zároveň konateľom ABC tip, s. r. o., Varín, na základe čoho požiadal o zaslanie predvolania na pojednávanie obom odporcom na adresu špecifikovanú v liste. Do podania sťažnosti ústavnému súdu nebol stanovený nový termín pojednávania.

Na   základe   vyššie   popísaného   skutkového   stavu   podľa   sťažovateľa   okresný   súd svojím   postupom   porušil   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu (pokiaľ ide o základné kritériá rozhodné pre posúdenie, či právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo alebo nebolo porušené) v sťažnosti uviedol, že predmetom konania je vec, ktorá nie je ničím   špecifická,   a podľa   neho   skutková,   ale   ani   právna   povaha   veci   neodôvodňujú existujúci priebeh konania. Svoje správanie sťažovateľ hodnotí ako aktívne. Vo vzťahu k postupu okresného súdu v predmetnom konaní konštatuje nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie   predbežného   opatrenia,   realizáciu   procesných   úkonov   s veľkými   časovými odstupmi (napr. vytýčenie prvého termínu pojednávania až po 2 rokoch a 8 mesiacoch od podania   návrhu na začatie   konania). V postupe okresného súdu   sa   podľa   neho vyskytli viaceré obdobia nečinnosti, ktoré vo svojom súhrne ovplyvnili doterajšiu dĺžku konania.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby ústavný   súd   vo svojom náleze rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 925/99 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ďalej aby prikázal okresnému súdu konať tak, aby predmetná vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk, ktoré by bol okresný súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a aby zaviazal okresný súd na zaplatenie náhrady trov sťažovateľa v konaní v lehote troch dní od právoplatnosti nálezu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požadoval   priznať   primerané   finančné zadosťučinenie,   ktoré   žiadal   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   za   stav   právnej   neistoty spôsobený prístupom okresného súdu k predmetnej veci, v ktorom sa nachádza už dva a pol roka,   a na jeho   odôvodnenie   ďalej   uviedol: „(...)Prebiehajúce   konanie,   nakoľko   jeho predmetom je dosť značná suma vzhľadom na moje zárobkové pomery, má svoj dopad aj v oblasti   týkajúcej   sa   mojich   majetkových   pomerov.   Ak   takýto   stav   navodzuje   svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti, vyvoláva to vo mne stratu dôvery k tomuto orgánu.(...)“

Vo   svojom   podaní   zo 14.   apríla   2003   sťažovateľ   ústavnému   súdu   oznámil,   že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Predseda okresného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadril v liste sp. zn. Spr 3013/03 z 28. apríla 2003, ku ktorému bolo ako príloha pripojené aj stanovisko vo veci konajúceho sudcu. V uvedenom liste vzniesol predseda okresného súdu námietku predpojatosti voči sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi a požiadal o jeho vylúčenie z prejednávania uvedenej veci. Uviedol taktiež, že netrvá na ústnom pojednávaní v rámci prerokovania prijatej sťažnosti.Vo veci konajúci sudca vo svojom vyjadrení k sťažnosti (s ktorým sa predseda okresného súdu stotožnil)   okrem   iného   reagoval   na   tvrdenia   sťažovateľa   o zložitosti   predmetnej   veci, pričom   uviedol: „(...)   nie   je   jednoznačne   možné   tvrdiť,   že   sa   jedná   o bežnú   zmluvu o pôžičke, hlavne čo do obsahu vrátenia poskytnutej sumy – plnenia zo strany odporcu v rade   1/   navrhovateľovi,   kde   bude   potrebné   vykonať   dokazovanie,   najmä   vypočutím účastníkov konania. (...)“

Ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podľa   neho   nedodržal   procesné podmienky na začatie konania, keď vo svojom návrhu nesprávne uviedol sídlo odporcu v prvom rade, pričom uvedený nedostatok odstránil až po roku a dvoch mesiacoch, a taktiež poukázal   na   vzniknutý   problém   s doručovaním   písomností   okresného   súdu   odporcovi v druhom rade. Podľa jeho vyjadrenia „(...) pokiaľ by nenastali vyššie uvedené nedostatky procesného charakteru (§ 79 ods. 1 a § 115 ods. 1 O. s. p.), myslím si, že by došlo ku uskutočneniu pojednávania a vykonaniu dokazovania smerujúceho ku ukončeniu konania vo veci samej. (...)“

V ďalšom texte svojho vyjadrenia poukázal na personálne a organizačné problémy okresného súdu a navrhol ústavnému súdu, aby sťažnosť sťažovateľa zamietol, prípadne mu nepriznal primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Námietku   predpojatosti   vznesenú   predsedom   okresného   súdu   a vyjadrenie odmietnutého sudcu k nej predložil predseda tretieho senátu ústavného súdu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde a čl. II bodu 5 rozvrhu práce ústavného súdu predsedovi štvrtého senátu ústavného súdu. Tento senát na svojom neverejnom zasadnutí 28. mája 2003 uznesením sp. zn. IV. ÚS 107/03 rozhodol, že sudca ústavného súdu Ľubomír Dobrík nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti sťažovateľa.

Na   základe   uvedených   skutočností   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 13. mája 1999 proti odporcom na okresnom súde návrh na začatie konania,   ktorým   sa   domáhal   zaplatenia   pohľadávky   961   186   Sk   s príslušenstvom.   Na základe výzvy okresného súdu z 24. mája 1999 zaplatil sťažovateľ 21. júna 1999 súdny poplatok za podanie návrhu v predmetnej veci. Dňa 18. júna 1999 podal návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 23. júna 1999 bola predmetná vec prevedená do registra C. Listom z 2. júna 2000 sťažovateľ požiadal okresný súd o vydanie predbežného opatrenia a vytýčenie termínu pojednávania vo veci. Okresný súd uznesením č. k. 16 C 925/99-14 zo 16.   júna   2000   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol   a následne   ho   nechal doručiť účastníkom konania. Listom doručeným okresnému súdu 3. júla 2000 sťažovateľ opravil svoj návrh na začatie konania v časti označenia sídla odporcu v prvom rade. Vo veci konajúci sudca 10. júla 2000 nechal vyžiadať aktuálny výpis z obchodného registra týkajúci sa odporcu v prvom rade a zaslať výzvu Obecnému úradu Varín za účelom zistenia pobytu odporcu v druhom rade. Obecný úrad Varín odpovedal listom č. 423/2000 z 20. júla 2000 doručeným okresnému súdu 24. júla 2000. Pokynom súdnej kancelárii z 28. júla 2000 vo veci   konajúci   sudca   uložil   doručiť   uznesenie   na   novú   adresu   odporcovi   v prvom   rade a zaslať   výzvu   na   Mestský   úrad   v Žiline,   ako   aj   na   Register   obyvateľov   Slovenskej republiky   v Banskej   Bystrici   ohľadom   zistenia   pobytu   a oznámenia   adresy   odporcu v druhom rade. Odpoveď Mestského úradu v Žiline č. C-6588 z 1. augusta 2000 mu bola doručená 2. augusta 2000 a Register obyvateľov Slovenskej republiky v Banskej Bystrici odpovedal na výzvu okresného súdu listom č. p.: PPZ-prieb-49727/OI-RE-2000 z 1. augusta 2000 doručeným mu 4. augusta 2000. Uznesenie č. k. 16 C 925/99-14 zo 16. júna 2000 okresný súd opätovne doručoval odporcom 21. augusta 2000. Okresný súd 13. decembra 2001   vytýčil   termín   pojednávania   na   21.   január   2002   a nechal   naň   predvolať všetkých účastníkov konania. Listom z 18. januára 2002 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní   z dôležitých   pracovných   dôvodov.   Pojednávanie   konané   21.   januára   2002 v neprítomnosti obidvoch odporcov bolo okresným súdom odročené na neurčito za účelom zistenia   pobytu   odporcu   v druhom   rade.   Okresný   súd   následne   zaslal   25.   januára   2001 výzvu   na   Obecný   úrad   Varín.   Listom   z 31.   januára   2002   doručeným   okresnému   súdu 1. februára   2002   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu   adresu,   na   ktorej   sa   podľa   jeho poznatkov   odporca   v druhom   rade   zdržiava.   Obecný   úrad   Varín   listom   č.   97/2002 z 12. februára 2002 (doručeným 14. februára 2002) odpovedal na výzvu okresného súdu. Okresný   súd 14.   februára   2002   vytýčil   ďalší   termín   pojednávania   na   12. marec   2002 a nechal naň predvolať účastníkov konania. Na pojednávanie 12. marca 2002 sa odporcovia nedostavili a okresný súd ho odročil na neurčito.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o plnenie, ktorou sa sťažovateľ domáhal zaplatenia svojej pohľadávky zo zmluvy o pôžičke a o ručení uzavretej 31. mája 1995. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o skutkovej alebo právnej zložitosti veci. Pokiaľ ide o námietku okresného súdu, že   v danom   prípade   nešlo „o   bežnú   zmluvu   o pôžičke,   hlavne   čo   do   obsahu   vrátenia poskytnutej   sumy“, v dôsledku   čoho   vznikla   potreba   vykonať   dokazovanie   vypočutím účastníkov konania, ústavný súd nepovažuje ani túto okolnosť za takú, že by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci z hľadiska kritérií uplatňovaných pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

B) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako primerane aktívne.   Sťažovateľ   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   (zaplatil   súdny   poplatok), oznamoval okresnému súdu skutočnosti, ktoré mohli mať význam pre ďalší postup v konaní (adresu   odporcu   v druhom   rade,   ktorý   bol   zároveň   konateľom   odporcu   v prvom   rade), a aktívne sa domáhal urýchlenia postupu v posudzovanom konaní.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ v návrhu na začatie konania nesprávne uviedol sídlo odporcu, pričom uvedený nedostatok sťažovateľ odstránil až po roku a dvoch mesiacoch (od podania návrhu).

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. (...)

Podľa   §   103   OSP   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 43 ods. 1 OSP (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2001, t. j. v rozhodnom období) predseda senátu vyzve účastníkov, aby sa nesprávne alebo neúplné podanie opravilo alebo doplnilo. (...)

Podľa § 43 ods. 2 OSP ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní   a   v   konaní   nemožno   pre   tento   nedostatok   pokračovať,   súd   konanie   zastaví. O týchto následkoch musí byť účastník poučený.

Nedostatok   návrhu   sťažovateľa,   o ktorom   sa   zmieňuje   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení   k sťažnosti,   by   mohol   byť   príčinou   zbytočných   prieťahov   v konaní   na   strane sťažovateľa,   ak   by   vyvolal   na   strane   okresného   súdu   zodpovedajúcu   procesnú   aktivitu v zmysle vyššie uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku s cieľom odstrániť nedostatok v podmienkach konania, pričom by uvedený postup znamenal predĺženie lehoty prerokovania predmetnej veci. Okresný súd však vyššie označeným spôsobom (§ 43 OSP) nepostupoval, naopak, nedostatok návrhu v označení sídla odporcu v prvom rade odstránil sťažovateľ   sám   z vlastnej   iniciatívy   podaním   doručeným   okresnému   súdu   3.   júla 2000, pričom   okresný   súd   bol   do   uvedenej   doby   v tomto   smere   nečinný.   Ústavný   súd   preto nepovažoval nesprávne označenie sídla odporcu v prvom rade sťažovateľom v návrhu na začatie konania za okolnosť, ktorá by podstatným spôsobom prispela k predĺženiu celkovej doby posudzovaného konania a mala by byť preto zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posúdení existencie zbytočných prieťahov v predmetnom konaní.

C)   Ďalším   kritériom,   na   základe   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Okresný   súd   po   podaní   žaloby   urobil   vo   veci   prvotný   procesný   úkon   smerujúci k príprave pojednávania, ktorým bolo zaslanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, po jeho zaplatení sťažovateľom 21. júna 1999 a prevedení veci do registra C (23. júna 1999) však   v činnosti   smerujúcej   k príprave   pojednávania   vôbec   nepokračoval   a bol   vo   veci nečinný až do 16. júna 2000, keď rozhodol o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia (takmer jeden rok).

Okresný   súd   bol   v konaní   nečinný   aj   v období   od   21.   augusta   2000,   keď   sa   po doručení odpovedí Mestského úradu v Žiline a Registra obyvateľov Slovenskej republiky v Banskej   Bystrici   týkajúcich   sa   pobytu   odporcu   v druhom   rade   pokúsil   o opätovné doručenie uznesenia o predbežnom opatrení odporcom, do 13. decembra 2001, keď vytýčil termín pojednávania v uvedenej veci (takmer rok a dva mesiace), a následne v období od 22. marca 2002, po odročení pojednávania a vrátení nedoručených predvolaní poštou, do 28. apríla 2003, keď bol spis v uvedenej veci zaslaný ústavnému súdu (viac ako rok a jeden mesiac).

Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu v konaní sp. zn. 16 C 925/99 (spolu viac ako tri roky   v konaní, ktoré trvá o niečo viac ako štyry roky a jeden mesiac) nemožno rozumne oddôvodniť okolnosťami prípadu (problémy pri doručovaní písomností odporcom, na ktoré poukázal okresný súd) ani správaním niektorého z účastníkov konania. Uvedené obdobia nesvedčia o tom, že by okresný súd organizoval svoj procesný postup v uvedenom konaní v súlade s § 6 a § 100 OSP tak, aby bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty účastníkov konania ohľadne práv, ktorých sa žaloba týkala.

Ústavný súd posúdil preto uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu ako zbytočné prieťahy v konaní, v dôsledku ktorých došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr. 3013/03 z 28. apríla 2003 k ústavnej sťažnosti sťažovateľa argumentoval aj personálnymi a organizačnými problémami okresného súdu.

Ústavný súd v súvislosti s obdobnou argumentáciou všeobecných súdov v konaniach týkajúcich sa namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   opakovane   uviedol   (napr.   III.   ÚS   187/02,   III.   ÚS   29/03),   že nespochybňuje   možnosť   negatívneho   dopadu   prípadného   nedostatočného   obsadenia všeobecného   súdu   sudcami   a z toho   plynúcej   nadmernej   zaťaženosti   sudcov   z   hľadiska počtu   vecí,   v ktorých   konajú   ako   zákonní   sudcovia,   na   efektivitu   a rýchlosť   postupu súdnych   konaní.   Aj   napriek   tomu   však   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   uvedenú argumentáciu   ako právne významnú vo   vzťahu k sťažovateľom   namietanému porušeniu označených práv.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania   článku   6   ods.   1   dohovoru   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99, II. ÚS 58/02, III. ÚS 17/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02).

Článok 6 ods. 1 dohovoru „zaväzuje zmluvné štáty organizovať svoj súdny systém tak, aby bol schopný vyhovieť požiadavkám tohto článku“ (napr. rozsudok H. c. Francúzsko z 24. októbra 1989, § 58; rozsudok Salesi c. Taliansko z 26. februára 1993, § 24).

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk z dôvodu nemajetkovej újmy, ktorú utrpel vzhľadom na to, že predmetom sporu je pohľadávka pomerne vysokej hodnoty, čo v dôsledku nečinnosti okresného súdu vyvoláva v sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia pocit straty dôvery k tomuto orgánu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (viac ako tri roky) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel. Ústavný súd sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

4. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľa   uplatnil   trovy   právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2002 (prevzatie a príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom   a   písomné   podanie) vo   výške 2 x 11 785 Sk (s prihliadnutím na § 17 ods. 4 a § 13 ods. 1 a ods. 8 citovanej vyhlášky, pretože podľa jeho názoru ide v danom prípade o spojenie dvoch vecí – určenie porušenia práva   s príkazom   na   nápravu   a rozhodovanie   o priznaní   nemajetkovej   ujmy)   a dvakrát hodnotu paušálnej náhrady vo výške 2 x 100 Sk vrátane 10 % DPH, t. j. spolu 26 147 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3, § 22 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré   predstavuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   (III.   ÚS   34/03). Právomoc   ústavného   súdu   prikázať   všeobecnému   súdu,   ktorý   svojou   nečinnosťou v konkrétnom   konaní   porušil   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   aby vo   veci   konal, ako aj jeho právomoc priznať sťažovateľovi, ktorého práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie predstavujú iba   prostriedky   nápravy   porušenia   základných   práv,   ktoré   ústavný   súd   vyslovil.   Výrok ústavného   súdu,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov,   a výrok,   ktorým   priznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie, nemožno   preto   chápať   ako   rozhodnutia   v samostatných   veciach   spojených   na   spoločné konanie   s konaním,   v ktorom   sa   sťažovateľ   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv. Aplikácia § 17 ods. 4 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. v rámci rozhodovania o trovách konania pred ústavným súdom v takomto prípade neprichádza do úvahy.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. apríla 2002 do 31. decembra 2002 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 3 900 Sk   (základom   pre   výpočet   bola   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2001   vo   výške   11   693   Sk)   a hodnota   režijného paušálu 100 Sk.

Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2002 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie – sťažnosť z 3. decembra 2002) patrí odmena v sume 2 x 3 900 Sk. Odmena právneho zástupcu za poskytnutie právnych služieb v uvedenom konaní predstavuje 7 800 Sk. Podľa § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu pri určení náhrady trov konania odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty, t. j. spolu 8 580 Sk (s prihliadnutím na zaokrúhlenie podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.). Ku každému z úkonov právnych služieb v roku 2002 patrí režijný paušál vo výške 2 x 100 Sk. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto celkom sumu 8 780 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003