SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 279/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného JUDr. JozefomHoličom, Advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušeniabližšie neoznačených práv postupom Okresného súdu Nitra v konanívedenom pod sp. zn. 4 T 100/2011, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenompod sp. zn. 1 To 6/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 2 Tdo 41/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola18. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia bližšie neoznačených „ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z Ústavy SR a medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy SR“ postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 T 100/2011, postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 6/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 41/2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdusp. zn. 4 T 100/2011 z 26. augusta 2013 odsúdený za trestný čin týrania blízkej osobya zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z.Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Odvolanie sťažovateľa podané proti tomutorozsudku krajský súd uznesením sp. zn. 1 To/6/2014 z 18. marca 2014 podľa § 319 zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) zamietol. Sťažovateľom podané dovolanie odmietol najvyšší súd uznesenímsp. zn. 2 Tdo 41/2014 z 12. augusta 2014.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v sťažnosti adresovanejústavnému súdu predostiera nesúvislú a neucelenú polemiku so skutkovými a právnymizávermi rozsudku okresného súdu, ktorú opiera o subjektívne úvahy týkajúce sa hodnoteniavykonaných dôkazov.
Mimo kontext právnej veci sťažovateľa prezentuje právny zástupca sťažovateľa svojevšeobecné, kritické názory na adresu práce orgánov činných v trestnom konaní [«Inak povedané, prokurátor nekoná nezávisle a nestranne a zásadne zvýhodňuje policajta, či orgán činný v trestnom konaní, na úkor obvineného (pokiaľ obvinený nie je prominentom, politikom, „celebritou“ a pod.). Zavedením nových útvarov PZ, Úradu špeciálnej prokuratúry, či Špecializovaného trestného súdu, za účinnosti Zákona č. 301/2005 Z. z. (tzv. „nový Trestný poriadok“), sa porušenia procesných predpisov, a to aj mimoriadne závažných, spájajú s priamym dopadom na porušenia práva na slobodu, na nezákonné obmedzenie slobody, či práva na obhajobu.»] a tiež na adresu „súdnej praxe“ pri aplikáciiustanovení Trestného poriadku o odmietnutí obžaloby („Súd obžalobu odmietne, t. j. nie je na úvahe súdu, že chyby prípravného konania odstráni, doplní či konvaliduje na pojednávaní. Súd odmietne obžalobu ak zistí závažné procesné chyby aj iné, než porušenie ustanovení zabezpečujúcich právo na obhajobu! Je mi známe, že všetky odvolacie súdy judikujú odmietnutie obžaloby zásadne nesprávne a v rozpore s gramatickým výkladom citovaného ustanovenia.“).
V ďalšom bode sťažnosti prezentuje právny zástupca sťažovateľa svojské úvahyo možnej motivácii oznamovania trestnej činnosti týrania blízkej osoby a zverenej osobyorgánom činným v trestnom konaní zo strany poškodených obetí («V súčasnosti je treba prihliadať na to, že trestné oznámenie pre týranie zverenej osoby je prostriedkom vyriešenia finančnej a bytovej situácie ako i osamostatnenia sa od partnera. Po kampani politickej strany sa latentné týranie „každej piatej ženy“ stalo vážnym nápadom trestných oznámení. Veď média vyzývali týrané ženy, aby sa vzopreli a zmenili stav ponižovania a týrania.»),na čo nadväzujú jeho skutkové úvahy o „pochybnosti“ výpovede svedkyne poškodenejv trestnej veci sťažovateľa.
V závere sťažnosti vo vzťahu k odvolaciemu konaniu v trestnej veci sťažovateľaprezentuje právny zástupca sťažovateľa nekonkretizované tvrdenia o porušení „zásady in dubio pro reo“ a o nedostatku odôvodnenia rozsudku, ktoré sa snaží právny zástupcapodporiť právne irelevantnou argumentáciou o nedostatočnom kvantitatívnom rozsahuuznesenia („malo celkom 4 strany“).
Vo vzťahu k dovolaciemu konaniu formuluje právny zástupca sťažovateľa značnenezrozumiteľné argumentačné úvahy prezentované ako výhrady proti skutkovým zisteniamkonajúcich súdov („Naopak sa mohlo skúmať, či medzi útokmi uplynul dlhší čas, či intenzita a prudkosť či následok fyzického incidentu bol prečinom alebo priestupkom. Ak by boli časovo poukladané jednotlivé skutky, mohli súdy ustáliť, že aj jednotlivé skutky v časovej súvislosti a pri frekvencii 2-3 x za týždeň, mohli byť hmotnoprávne uznané tak, ako to súdy urobili.“) a konštatuje, že vina sťažovateľa nebola preukázaná.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v závere svojej sťažnosti sťažovateľnavrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovilporušenie jeho „základného práva“ postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.4 T 100/2011, krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 6/2014 a najvyššiehosúdu v konaní venom pod sp. zn. 2 Tdo 41/2014, predmetné rozhodnutia zrušil, „odložil vykonateľnosť“ rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 100/2011 z 26. augusta 2013a „rozhodnutia o nariadení výkonu trestu odňatia slobody“ a priznal tiež sťažovateľovináhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy.
Sťažnosť sťažovateľa nespĺňala všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatiekonania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a sícev nej absentuje náležité a zrozumiteľné odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo nevyhnutnývýchodiskový rámec pre preskúmanie namietaných postupov konajúcich súdov z pozíciesťažovateľom namietaného porušenia označených článkov ústavy a dohovoru(prezentovaných v odôvodnení sťažnosti), ako aj kvalifikovaný návrh rozhodnutia petit̶sťažnosti.
Argumentácia obsiahnutá v sťažnosti má charakter neucelených a chaotických,mnohokrát logicky a právne nezrozumiteľných argumentačných pasáží. Právnym zástupcomsťažovateľa viackrát prednesené všeobecné tvrdenia o porušení „procesných práv“ nemajúžiadnu oporu v konkrétnej, logicky zrozumiteľnej a zároveň právne zmysluplnejargumentácii.
Sťažnosť tak neobsahuje konzistentné a zároveň právne relevantné zdôvodnenie, t. j.také vymedzenie konkrétnych nedostatkov v postupe konajúcich súdov, ktoré byvykazovalo ústavnoprávnu relevanciu.
Petit sťažnosti sťažovateľa nemá kvalifikovanú podobu, pretože neobsahuje konkrétnušpecifikáciu základných práv alebo slobôd, ktoré mali byť v prípade sťažovateľa porušené.V petite sťažovateľ odkazuje na porušenie svojho „základného práva“ bez toho, aby honáležite špecifikoval jeho slovným označením, vymedzením príslušného článku, ako ajuvedením, či ide o právo vyplývajúce z ústavy či inej záväznej medzinárodnej zmluvy.
Ústavný súd zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísanýchnáležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnejpovinnosti. Túto úlohu plní práve inštitút povinného právneho zastúpenia v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04).
Ústavný súd z uvedeného dôvodu sťažnosť odmietol už pri jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd na záver dodáva, že podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je advokát povinný pri výkoneadvokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva azáujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak súna to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(II. ÚS 117/05).
Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2015