znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 279/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky   na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   JUDr. JozefomHoličom, Advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušeniabližšie   neoznačených   práv   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v konanívedenom pod sp. zn. 4 T   100/2011, postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v konaní   vedenompod   sp.   zn.   1   To   6/2014   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konanívedenom pod sp. zn. 2 Tdo 41/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola18. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   bližšie   neoznačených „ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z Ústavy   SR   a medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   127 Ústavy SR“ postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 4 T 100/2011, postupom   Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   To   6/2014   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 41/2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdusp. zn. 4 T 100/2011 z 26. augusta 2013 odsúdený za trestný čin týrania blízkej osobya zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z.Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Odvolanie sťažovateľa podané proti tomutorozsudku krajský súd uznesením sp. zn. 1 To/6/2014 z 18. marca 2014 podľa § 319 zákonač.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestnýporiadok“)   zamietol.   Sťažovateľom   podané   dovolanie   odmietol   najvyšší   súd   uznesenímsp. zn. 2 Tdo 41/2014 z 12. augusta 2014.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v sťažnosti   adresovanejústavnému súdu predostiera nesúvislú a neucelenú polemiku so skutkovými a právnymizávermi rozsudku okresného súdu, ktorú opiera o subjektívne úvahy týkajúce sa hodnoteniavykonaných dôkazov.

Mimo kontext právnej veci sťažovateľa prezentuje právny zástupca sťažovateľa svojevšeobecné,   kritické   názory   na   adresu   práce   orgánov   činných   v trestnom   konaní   [«Inak povedané,   prokurátor   nekoná   nezávisle   a nestranne   a zásadne   zvýhodňuje   policajta,   či orgán činný v trestnom konaní, na úkor obvineného (pokiaľ obvinený nie je prominentom, politikom,   „celebritou“   a pod.).   Zavedením   nových   útvarov   PZ,   Úradu   špeciálnej prokuratúry, či Špecializovaného trestného súdu, za účinnosti Zákona č. 301/2005 Z. z. (tzv. „nový   Trestný   poriadok“),   sa   porušenia   procesných   predpisov,   a to   aj   mimoriadne závažných, spájajú s priamym dopadom na porušenia práva na slobodu, na nezákonné obmedzenie slobody, či práva na obhajobu.»] a tiež na adresu „súdnej praxe“ pri aplikáciiustanovení Trestného poriadku o odmietnutí obžaloby („Súd obžalobu odmietne, t. j. nie je na   úvahe   súdu,   že   chyby   prípravného   konania   odstráni,   doplní   či   konvaliduje na pojednávaní.   Súd   odmietne   obžalobu   ak   zistí   závažné   procesné   chyby   aj   iné,   než porušenie ustanovení zabezpečujúcich právo na obhajobu! Je mi známe, že všetky odvolacie súdy   judikujú   odmietnutie   obžaloby   zásadne   nesprávne   a v rozpore   s gramatickým výkladom citovaného ustanovenia.“).

V ďalšom   bode   sťažnosti   prezentuje   právny   zástupca   sťažovateľa   svojské   úvahyo možnej motivácii oznamovania trestnej činnosti týrania blízkej osoby a zverenej osobyorgánom činným v trestnom konaní zo strany poškodených obetí («V súčasnosti je treba prihliadať na to, že trestné oznámenie pre týranie zverenej osoby je prostriedkom vyriešenia finančnej a bytovej situácie ako i osamostatnenia sa od partnera. Po kampani politickej strany sa latentné týranie „každej piatej ženy“ stalo vážnym nápadom trestných oznámení. Veď média vyzývali týrané ženy, aby sa vzopreli a zmenili stav ponižovania a týrania.»),na čo nadväzujú jeho skutkové úvahy o „pochybnosti“ výpovede svedkyne poškodenejv trestnej veci sťažovateľa.

V závere   sťažnosti   vo   vzťahu   k odvolaciemu   konaniu   v trestnej   veci   sťažovateľaprezentuje   právny   zástupca   sťažovateľa   nekonkretizované   tvrdenia   o porušení „zásady in dubio pro reo“ a o nedostatku odôvodnenia rozsudku, ktoré sa snaží právny zástupcapodporiť   právne   irelevantnou   argumentáciou   o nedostatočnom   kvantitatívnom   rozsahuuznesenia („malo celkom 4 strany“).

Vo vzťahu k dovolaciemu konaniu formuluje právny zástupca sťažovateľa značnenezrozumiteľné argumentačné úvahy prezentované ako výhrady proti skutkovým zisteniamkonajúcich   súdov   („Naopak   sa   mohlo   skúmať,   či   medzi   útokmi   uplynul   dlhší   čas,   či intenzita a prudkosť či následok fyzického incidentu bol prečinom alebo priestupkom. Ak by boli   časovo   poukladané   jednotlivé   skutky,   mohli   súdy   ustáliť,   že   aj   jednotlivé   skutky v časovej súvislosti a pri frekvencii 2-3 x za týždeň, mohli byť hmotnoprávne uznané tak, ako to súdy urobili.“) a konštatuje, že vina sťažovateľa nebola preukázaná.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   v   závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľnavrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o jeho   sťažnosti   nálezom,   ktorým   by   vyslovilporušenie jeho „základného práva“ postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.4 T 100/2011, krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 6/2014 a najvyššiehosúdu v konaní venom pod sp. zn. 2 Tdo 41/2014, predmetné rozhodnutia zrušil, „odložil vykonateľnosť“ rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   100/2011   z 26. augusta   2013a „rozhodnutia   o nariadení   výkonu   trestu   odňatia   slobody“ a priznal   tiež   sťažovateľovináhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňala všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatiekonania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a sícev nej absentuje náležité a zrozumiteľné odôvodnenie návrhu, ktoré by poskytlo nevyhnutnývýchodiskový rámec pre preskúmanie namietaných postupov konajúcich súdov z pozíciesťažovateľom   namietaného   porušenia   označených   článkov   ústavy   a dohovoru(prezentovaných v odôvodnení sťažnosti), ako aj kvalifikovaný návrh rozhodnutia   petit̶sťažnosti.

Argumentácia   obsiahnutá   v sťažnosti   má   charakter   neucelených   a chaotických,mnohokrát logicky a právne nezrozumiteľných argumentačných pasáží. Právnym zástupcomsťažovateľa viackrát prednesené všeobecné tvrdenia o porušení „procesných práv“ nemajúžiadnu   oporu   v konkrétnej,   logicky   zrozumiteľnej   a zároveň   právne   zmysluplnejargumentácii.

Sťažnosť tak neobsahuje konzistentné a zároveň právne relevantné zdôvodnenie, t. j.také   vymedzenie   konkrétnych   nedostatkov   v   postupe   konajúcich   súdov,   ktoré   byvykazovalo ústavnoprávnu relevanciu.

Petit sťažnosti sťažovateľa nemá kvalifikovanú podobu, pretože neobsahuje konkrétnušpecifikáciu základných práv alebo slobôd, ktoré mali byť v prípade sťažovateľa porušené.V petite sťažovateľ odkazuje na porušenie svojho „základného práva“ bez toho, aby honáležite špecifikoval jeho slovným označením, vymedzením   príslušného článku, ako ajuvedením, či ide o právo vyplývajúce z ústavy či inej záväznej medzinárodnej zmluvy.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísanýchnáležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnejpovinnosti.   Túto   úlohu   plní   práve   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04).

Ústavný   súd   z uvedeného   dôvodu   sťažnosť   odmietol   už pri jej   predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   na   záver   dodáva,   že   podľa   §   18   ods.   2   zákona   č. 586/2003 Z.   z.o advokácii a   o   zmene   a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní(živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   je   advokát   povinný   pri   výkoneadvokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva azáujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak súna to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom(II. ÚS 117/05).

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2015