znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 279/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   DREVODOMY   RAJEC,   s. r. o., Námestie SNP 2/2, Rajec, zastúpenej advokátom Mgr. Rastislavom Otrubom, Advokátska kancelária, Kvačalova 1227/55, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť   majetok   zaručeného   v čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím Krajského úradu v Žiline sp. zn. 2011/00379/Dub zo 14. marca 2011, ako aj „všetkými nadväzujúcimi rozhodnutiami nadväzujúcimi na toto rozhodnutie“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   DREVODOMY   RAJEC,   s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   DREVODOMY   RAJEC,   s.   r.   o., Námestie SNP 2/2,   Rajec   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústavy“)   rozhodnutím   Krajského   úradu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   úrad“) sp. zn. 2011/00379/Dub   zo 14.   marca   2011   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie“),   ako   aj „všetkými nadväzujúcimi rozhodnutiami nadväzujúcimi na toto rozhodnutie“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou správneho konania o umiestnení stavby. Obec Vyšný Kubín ako miestne príslušný stavebný úrad vydal rozhodnutie sp. zn. 202/2010/206-TS/A10 z 8. júla 2010, ktorým rozhodol o umiestnení stavby aj napriek nesúhlasnému stanovisku Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“).   Ministerstvo   podalo   proti   uvedenému rozhodnutiu stavebného úradu obce Vyšný Kubín odvolanie, o ktorom rozhodol krajský úrad napadnutým rozhodnutím, ktorým zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutie stavebného úradu obce Vyšný Kubín. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozhodnutím krajského úradu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti opisuje, že proti napadnutému rozhodnutiu krajského úradu   podala   odvolanie   adresované   ministerstvu,   o ktorom   rozhodlo   ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 2011/2930/V-958/Lig z 25. mája 2011 tak, že zamietlo sťažovateľkino odvolanie. Sťažovateľka následne podala aj žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajskému súdu v Bratislave, ktorý rozsudkom sp. zn. 1 S 115/2011 z 5. apríla 2012 žalobu sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka tiež podala aj odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 17/2012 z 13. júna 2013 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa uvedené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR v konaní vedenom Krajským úradom Žilina pod. spis. zn.: 2011/00379/Dub bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského úradu Žilina, ktoré bolo vydané dňa 14.03.2011   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.:   2011/00379/Dub   ako   i   všetky   súvisiace rozhodnutia nadväzujúce na uvedené rozhodnutie a vec sa vracia Krajskému úradu Žilina

-odbor štátnej stavebnej správy na ďalšie konanie.

3. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 EUR.

4. Ústavný súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi sťažovateľa   Mgr.   Rastislavovi   Otrubovi   so   sídlom:   Kvačalova   1227/55,   01004   Žilina vo výške 138,84 EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Samotná sťažovateľka tak formuláciou sťažnostného petitu určila ústavnému súdu rozsah, v akom sa napadnutým   rozhodnutím   krajského   úradu   má   zaoberať.   Viazanosť   ústavného   súdu návrhom sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľka   domáha v petite   svojej   sťažnosti   (m. m.   III.   ÚS   2/05,   II.   ÚS   19/05),   keď   navyše   znenie   petitu sťažnosti   vzhľadom   na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovateľka v predloženej sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva vlastniť   majetok   (čl.   20   ods.   1   ústavy),   ktorého   sa   mal   dopustiť   krajský   úrad   svojím napadnutým rozhodnutím. Základné právo vlastniť majetok je právom hmotnej povahy.

1.   K namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   napadnutým rozhodnutím krajského úradu

Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutie krajského úradu, keďže ho už preskúmalo ministerstvo na základe podaného   odvolania   a následne   aj   krajský   súd   a najvyšší   súd   na   základe   žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podanej sťažovateľkou, ktoré boli oprávnené a zároveň povinné poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozhodnutiu krajského úradu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Ústavný súd iba nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že pokiaľ ide o tú časť petitu   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   zrušenia „nadväzujúcich   rozhodnutí   vo   veci“ (bod 2   petitu   sťažnosti),   tak   k tejto   časti   petitu   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   je nezrozumiteľný a nejasný, a preto aj nevykonateľný, pretože sťažovateľka v bode 1 petitu svojej   sťažnosti   nenavrhla vysloviť   porušenie   základného   práva   vlastniť majetok   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ďalšími „nadväzujúcimi rozhodnutiami vo veci“, čo spôsobuje vnútorný rozpor   petitu   sťažnosti   a zároveň   aj jeho nevykonateľnosť,   pretože   nie je možné zrušiť rozhodnutie orgánu verejnej moci z dôvodu jeho protiústavnosti, keď sa jeho protiústavnosť nenamieta, respektíve sa v konečnom návrhu (petite) nenavrhlo vyslovenie porušenia toho

-ktorého   základného   práva   podľa   ústavy   takýmto   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci. Navyše,   nejasnosť   a nevykonateľnosť   tejto   časti   petitu   je daná   aj tým, že sťažovateľka nekonkretizovala, o ktoré rozhodnutia ktorých orgánov malo ísť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd by o tejto časti sťažnosti mohol rozhodnúť i tak, že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, a preto túto časť sťažnosti by ústavný súd mohol odmietnuť v rámci predbežného prerokovania z uvedeného dôvodu.

Nad   rámec   uvedených   dôvodov   akcentujúc   presvedčivosť   svojho   rozhodnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade, ak by sťažovateľka predostrela jasný a zrozumiteľný a konkrétny petit, v ktorom by namietala porušenie označeného základného práva podľa čl. 20   ods.   1   ústavy   konečným   rozhodnutím   v jej   veci,   aj   v takom   prípade   by   bolo nevyhnutné   jej   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   s poukazom na stabilnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základne právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014