znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 279/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., H, zastúpenej advokátkou JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny   základných   práv a slobôd   a práva   zaručeného   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 8. decembra 2009 v konaní sp. zn. 3 S 86/2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. marca 2011 v konaní sp. zn. 3 Sžo 83/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), pre namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   S 86/2008-37 z 8. decembra   2009   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) z 15. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 83/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 14. mája 2007 na predpísanom tlačive   požiadal   podľa   príslušných   nariadení   Rady   (ES),   ale aj   podľa   nariadenia   vlády Slovenskej   republiky   č.   81/2007   Z.   z.   o   podmienkach   poskytovania   podpory v poľnohospodárstve formou jednotnej platby na plochu (ďalej len „nariadenie č. 81/2007 Z. z.“) a podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 159/2007 Z. z. o podmienkach poskytovania   podpory   v poľnohospodárstve   formou   doplnkových   národných   priamych platieb   v   rastlinnej   výrobe   P.,   B.   (ďalej   len   „platobná   agentúra“),   o jednotnú   platbu na plochu o výmere 256,05 ha a o podporu plodín na ornej pôde o výmere 3,20 ha na rok 2007,   pričom   súčasťou   jeho   žiadosti   bola   aj   žiadosť   o vyrovnávací   príspevok na znevýhodnené oblasti na rok 2007.

Platobná   agentúra   rozhodnutím   č.   500/1681/14457/2007   z 29.   novembra   2007 rozhodla   o neposkytnutí   jednotnej   platby   na   plochu   a o podpore   plodín   na   ornej   pôde v sume 5 563,70 Sk. Nevyhovujúci výrok odôvodnila naddeklaráciou výmery, na ktorú bola požadovaná jednotná platba na plochu, a to o 66,21 ha, čo predstavuje 34,88 %.

Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal všeobecnosť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia,   ako   aj   absenciu   dôvodov   nevyhovujúceho   rozhodnutia.   Zdôraznil, že deklarované plochy „boli v plnom rozsahu a kvalite ošetrené. Vašim pracovníkom sme doložili záznamy o vykonaní týchto prác. Rozdiel 66,21 ha je pre nás nepochopiteľný. Vaši pracovníci   pri   návšteve   u nás   vykazovali   rozdiel   42,37   ha.   Ako   nás   informovali,   nikto netvrdil,   že   tieto   plochy   obrobil.   Ani   za   našej   prítomnosti   zástupca   spornej   strany   to netvrdil, hovoril len, že oni majú na tieto plochy nájomnú zmluvu. O tom sme nevedeli, ale to nie je dôvod na nepriznanie platby nám. Je pravda, že sme dňa 14.11.2007 podpísali záznam-zápis, ale tento nebol úplne vypísaný a nebol nám následne zaslaný, preto nevieme v čom je spor. Ak by niekto tvrdil, že tieto sporné plochy obrobil, malo to byť v zápise uvedené   a mal   by   to   podpísať,   aby   mohol   byť   za   toto   stíhaný.   Z uvedených   dôvodov žiadame, aby nám bola priznaná Jednotná platba na plochu za 256,05 ha.“.

Ministerstvo   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo pôdohospodárstva“) rozhodnutím č. 2326/2008 z 21. februára 2008 odvolanie sťažovateľa zamietlo   a napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie   platobnej   agentúry   potvrdilo.   Zistilo, že „platobná   agentúra   po   krížových   kontrolách   2.   augusta   2007   zaslala   účastníkovi konania oznámenie o nezrovnalostiach vo výmerách... V oznámení mal účastník konania možnosť   do 10   dní   odo   dňa   doručenia   upraviť   prípadne   potvrdiť   výmeru   v špecifikácii nezrovnalostí, ktorú deklaroval v žiadosti. Účastník konania na zaslané oznámenie reagoval a upravenú   špecifikáciu   nezrovnalostí   22.   augusta   2007   predložil...   v špecifikácii nezrovnalostí   na všetkých   dieloch,   na   ktorých   mu   bola   zistená   nezrovnalosť   potvrdil pôvodnú   výmeru,   ktorú   deklaroval   v žiadosti.   Z uvedeného   dôvodu   sa   uskutočnila   13. novembra   2007   KNM,   ktorá   zistila,   že   v roku   2007   sporné   diely...   deklarovala   okrem účastníka konania aj spoločnosť B. s. r. o., pričom ani jedna strana nevedela preukázať relevantnými dôkazmi užívanie sporných dielov. Z uvedených dôvodov nemohla kontrolná skupina (KS) jednoznačne určiť užívateľa sporných dielov, preto bola na týchto dieloch obidvom dotknutým stranám stanovená   výmera   0,00   ha.   Na   základe uvedeného vznikla účastníkovi konania nadmerná výmera... vo výške 66,21 ha.“.

Podľa   názoru   ministerstva   pôdohospodárstva „platobná   agentúra   vydaním napadnutého rozhodnutia postupovala správne. Pri vydávaní napadnutého rozhodnutia... vychádzala z výsledkov krížových kontrol a KNM. Za účastníka konania sa KNM zúčastnil konateľ spoločnosti Ing. J. D., ktorý správu z KNM podpísal a priložil aj svoje vyjadrenie formou stanoviska k rozdielom vo výmerách. V priloženom stanovisku sa účastník konania vyjadril, že síce platnú nájomnú zmluvu na sporné diely nemá, ale aj napriek tomu ich v roku   2007   užíval...   V závere   tohto   stanoviska   sám   účastník   konania   navrhuje,   aby do vyriešenia sporu o užívaní predmetných pozemkov nebola ani jednej strane na sporné diely poskytnutá podpora.“.

Ministerstvo   pôdohospodárstva   vyhodnotilo   tvrdenie   sťažovateľa,   že   nepozná dôvody   napadnutého   rozhodnutia,   ako neopodstatnené, „lebo   dôvody   krátenia   platby vyplynuli   zo   zistení   z uskutočnenej   KNM,   čo   je   uvedené   v špecifikácii   platieb,   ktorá   je súčasťou napadnutého rozhodnutia“. Pokiaľ išlo o rozdiely medzi naddeklaráciou uvedenou pracovníkmi platobnej agentúry počas konania a naddeklaráiou uvedenou v prvostupňovom rozhodnutí,   ministerstvo   pôdohospodárstva   poukázalo   na   skutočnosť,   že „platobná agentúra   k uvedenej   námietke   v doplnenom   konaní   konštatuje,   že   zistený   rozdiel   – nadmerná výmera vo výške 66,21 ha vyplynula zo zistení z uskutočnenej KNM po spočítaní deklarovaných výmer sporných dielov, na ktorých bola obom sporným stranám priznaná nulová výmera“.

Ministerstvo   pôdohospodárstva   ďalej   zdôraznilo,   že „sám   účastník   konania v odvolaní   priznáva,   že správu   z KNM   podpísal.   Z toho   vyplýva,   že   ak   podľa   tvrdenia účastníka konania správa z KNM nebola úplne vypísaná, nemal ju ako štatutárny orgán zastupujúci   právnickú   osobu   podpisovať,   lebo   v opačnom   prípade   musí   niesť   všetky vzniknuté   následky.“.   Sťažovateľ   taktiež „nevyužil   možnosť   uvedenú   (predtlačenú) v samotnej správe z KNM v časti E, kde sa pod poznámkami osoby poskytujúcej informácie za žiadateľa nachádza informácia či žiadateľ chce, aby mu bola dodatočne zaslaná kópia správy   z KNM.   Z uvedeného   vyplýva,   že   účastník   konania   si   pred   podpísaním   správy pozorne neprečítal to, čo je v správe predtlačené.“.

Proti   rozhodnutiu   ministerstva   pôdohospodárstva   podal   sťažovateľ   žalobu podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   V nej   namietal,   že   dotknuté   správne   orgány   sa nezaoberali jeho žiadosťou o vyrovnávací príspevok na znevýhodnené oblasti na rok 2007. Ďalej   uviedol,   že   súčasťou   jeho   žiadosti   o platby   bol „Zoznam   poľnohospodárskych pozemkov“,   ktorý „žalobcovi   zaslal   Pôdohospodárska   platobná   agentúra   a kde   aj   ona samotná   potvrdila   celkovú   výmeru   dielov   užívaných   a obhospodárovaných/užívaných žalobcov, t. j. dielov: 4701/1, 4804/1, 5803/1, vyjmúc diel 5901/1, ktorý doplnil žalobca v rozsahu   skutočne   užívanej   a obhospodárenej   výmery   tohto   dielu,   t. j.   28,48   ha a ktorého obhospodárenie, tak, ako aj všetkých vyššie uvedených dielov preukázal príkazmi na prácu a výkaz práce..., ktoré tvorili prílohu jeho listu zo dňa 15.11.2007 (stanovisko k rozdielom vo výmeroch)“. Sťažovateľ kritizoval, že „v špecifikácii nezrovnalostí zo dňa 02.08.2007... platobná agentúra neuviedla dôvod, na základe ktorého žalobca nemá nárok na požadované dotácie, takže žalobca nevedel a nemohol vedieť, že o dotáciu na tie isté diely sa uchádza iný subjekt, keďže tieto diely preukázateľne obhospodáril... a ktoré diely a ich   výmery   obhospodárované   a užívané   žalobcom   potvrdila   aj...   platobná   agentúra“. Napokon sťažovateľ s poukazom na čl. 28 bod 2 nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004, ktoré   ustanovuje   podrobné   pravidlá   na   uplatňovanie   krížového   plnenia,   modulácie a integrovaného   správneho   a   kontrolného   systému   uvedeného   v   nariadení   Rady   (ES) č. 1782/2003, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá pre režimy priamej podpory v rámci spoločnej   poľnohospodárskej   politiky   a   ktorým   sa   zavádzajú   niektoré   režimy   podpory pre poľnohospodárov   (ďalej   len   „nariadenie   Komisie   č.   796/2004“),   označil   za účelové tvrdenie ministerstva pôdohospodárstva, že správu z kontroly na mieste „nedostal preto, že o to nepožiadal“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   3   S 86/2008-37   z 8.   decembra   2009   sťažovateľovu žalobu   zamietol.   Po   preskúmaní   vyžiadaného   administratívneho   spisu   dospel   k záveru, že „žalovaný   sa   vo   svojom   rozhodnutí   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   žalobcu, ktoré uviedol   vo   svojom   odvolaní.   Súd   sa   stotožnil   s právnym   záverom   žalovaného, že správny orgán prvého stupňa vychádzal pri vydávaní svojho rozhodnutia z výsledkov krížových kontrol a kontrol na mieste. Kontrolou na mieste dňa 13.11.2007 sa zistil rozdiel – nadmerná výmera vo výške 66,21 ha sporné diely Č. 4701/1, 4804/1, 5803/1 a 5901/1. Tieto   diely   deklarovala   aj   spoločnosť   B.   spol.   s r.   o.   Ani   jedna   spoločnosť   nevedela preukázať   vlastníctvo   alebo   nájom   k uvedeným   dielom.   Výmera   66,21   ha   predstavuje 34,88%   výmery   a preto   žalobcovi   nevznikol   nárok   na   dotácie   v zmysle   článku   138 nariadenia Komisie ES č. 1973/2007.“.

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal nesprávne obsadenie senátu   krajského   súdu,   pretože „predsedníčkou   senátu   na   pojednávaní   konanom   dňa 8.12.2009 bola JUDr. D. F...., napadnutý rozsudok deklaruje senát, kde je predsedníčkou JUDr. V. Š.“. Podľa sťažovateľa tvrdenie krajského súdu, že ministerstvo pôdohospodárstva sa   vysporiadalo   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa, „nezodpovedá   skutkovému   stavu. Žalobca   vo   svojom   odvolaní   (zo dňa   27.12.2007)   nemal   možnosť   čokoľvek   namietať, pretože   odvolaním   napadnuté   rozhodnutie...   platobnej   agentúry...   neobsahovalo odôvodnenie,   ktorým   by   bol   zrejme,   jasne   a zrozumiteľne   odôvodnený   dôvod   –   t.   j. naddeklarácia. Prvostupňový správny orgán sa neriadil ust. § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb.... Dôvod tejto naddeklarácie bol zdôvodnený až žalovaným v jeho rozhodnutí, ktorého preskúmania sa žalobca domáha.“. K záveru krajského súdu, podľa ktorého nebolo možné v konaní jednoznačne určiť užívateľa sporných dielov, sťažovateľ uviedol, že „kontrolná skupina to nemohla určiť preto, že ju to ani nezaujímalo. Vôbec sa nezaoberala tým, kto sporné diely skutočne obhospodáril tak, ako to vyplýva z bodu 67 Nariadenia komisie (ES) č. 796/2004...“. Sťažovateľ tiež namietal nedoručenie kópie správy z kontroly na mieste, pričom podľa jeho názoru, „ak by kontrolná skupina konajúca podľa Správneho poriadku postupovala   podľa   jeho   §   3,   dospela   by   k nespochybniteľnému   skutkovému   stavu svedčiacemu o tom, kto skutočne sporné diely obrobil“. Správne orgány sa nevysporiadali s listom   sťažovateľa   z 15.   novembra   2007   adresovaným   platobnej agentúre,   a teda „ide o také porušenia procesných práv, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí správnych orgánov a z ktorými sa nevysporiadal ani prvostupňový súd“.

Najvyšší súd rozsudkom z 15. marca 2011 v konaní sp. zn. 3 Sžo 83/2010 odvolaním napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil,   keď   dospel   k záveru,   že   napadnuté rozhodnutie   ministerstva   pôdohospodárstva   požiadavkám   vyplývajúcim   z ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Správny   poriadok“) „zodpovedá.   Žalovaný   pochybenie   prvostupňového správneho   orgánu   napravil   tým,   že   podrobnejšie   rozviedol   závery,   pre   ktoré   žalobcovi podporu   na   jednotnú   platbu   na   plochu   neposkytol...   a reaguje   v ňom   tiež   na   námietky žalobcu   uvedené   v odvolaní.“.   Najvyšší   súd   poukázal   na   fakt,   že   platobná   agentúra „po krížových kontrolách zistila nezrovnalosti vo výmere deklarovanej v žiadosti žalobcu, Keďže   na   jej   oznámenie   ohľadne   nezrovnalosti   reagoval   žalobca   potvrdením   výmery, uskutočnilo   sa   konanie   na   mieste,   kde   bolo   zistené,   že   sporné   diely...   okrem   žalobcu deklarovala aj spoločnosť B...., však ani jedna zo spoločností dokladmi nepreukázala ich užívanie.   Pretože   kontrolná   skupina   nemohla   určiť   užívateľa,   vychádzala   z ustanovenia článku 138 nariadenia Komisie (ES) 1973/2004...“. Najvyšší súd v zhode s krajským súdom „mal z predloženého spisového materiálu za preukázané, že skutkový stav bol správnymi orgánmi náležite zistený a správne právne posúdený. Keďže žalobca v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ani také právne relevantné námietky, s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol dostatočne vysporiadal, Najvyšší súd... rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. a § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“.

Námietku   nesprávneho   obsadenia   senátu   krajského   súdu   najvyšší   súd   vyhodnotil ako „nedôvodnú,   pretože   zo   spisu   krajského   súdu   vyplýva,   že   senát   pojednával a rozhodoval v zložení z predsedníčky senátu JUDr. V. Š. a členiek senátu JUDr. D. F. a JUDr. V. S. V zápisnici o pojednávaní zo dňa 08.12.2009, kde je na druhej strane uvedené predsedníčka senátu   JUDr.   D.   F.,   ide o zrejmú nesprávnosť podľa § 40 ods.   3 O. s. p., pretože JUDr. D. F.   nebola   predsedníčkou senátu podľa Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2009 Spr. 3620/2008, avšak mohla byť a bola sudcom spravodajcom.“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   opätovne   namieta   nesprávne obsadenie   senátu   krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval   v jeho   veci   a v tom   vidí   porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Sťažovateľ poukázal na dôvody svojho odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu platobnej agentúry a uviedol, že „dôvod naddeklarácie bol zdôvodnený až druhostupňovým správnym   orgánom...,   ktorého   preskúmania   zákonnosti   sa   sťažovateľ   domáhal   svojou žalobou.   V žalobe   uvedenými   dôvodmi   a dôkazmi   sa   prvostupňový   súd   nevysporiadal rovnako ako ani odvolací súd, ktorý rozhodol verejným vyhlásením rozsudku bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd tak konal v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a) OSP, podľa   ktorého   mal   obligatórne   nariadiť   pojednávanie,   pretože   to   vyžadovala   potreba zopakovania   a doplnenia   dokazovania   navrhovaného   sťažovateľom   už   v prvostupňovom konaní.   Odvolací   súd svojim   faktickým postupom porušil   ústavné   právo na   spravodlivý proces zahŕňajúce právo na zopakovanie, doplnenie a vykonanie dokazovania.“.

Ďalej   sťažovateľ   dôvodí,   že   najvyšší   súd   si   osvojil   názor   krajského   súdu, „že kontrolná skupina nemohla jednoznačne určiť užívateľa sporných dielov.   Kontrolná skupina   to   nemohla   určiť   preto,   že   ju   to   ani   nezaujímalo.   Vôbec   sa   nezaoberala   tým, kto sporné diely skutočne obhospodáril tak, ako to vyplýva z bodu 67 Nariadenia komisie (ES)   č.   796/2004...“.   Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   nedostal   správu   z vykonanej   kontroly na mieste.   Podľa   jeho   názoru „ak   by   kontrolná   skupina   konajúca   podľa   Správneho poriadku postupovala podľa jeho § 3, dospela by k nespochybniteľnému skutkovému stavu svedčiacemu o tom, kto skutočne sporné diely obrobil“.

Sťažovateľ   kritizuje   i vyjadrenie   ministerstva   pôdohospodárstva   k jeho   odvolaniu proti rozsudku krajského súdu, kde sa uvádza, že hodnovernosť sťažovateľom predložených výkazov   prác „je   otázna“.   Pri   takomto   hodnotení   bolo   podľa   sťažovateľa „zákonnou povinnosť   konajúcich   orgánov   zistiť,   kto   skutočne   inkriminovanú   pôdu   obhospodáril. A preto sa nemožno stotožniť ani s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu na strane 4, 1. odsek, posledná veta: Obidve sporiace sa strany sporné diely obrobili, ale jednoznačne nepreukázali ich užívanie. Na základe čoho dospel odvolací súd k takémuto záveru?“.

Správne   orgány   konajúce   v jeho   veci   podľa   sťažovateľa   nepostupovali   v súlade s relevantnými ustanoveniami Správneho poriadku, pretože „neboli skúmané ani výkazy prác   pracovníkov   sťažovateľa   a ani   neboli   títo   pracovníci   vypočutí,   ako   to   sťažovateľ navrhoval   a nikto   neskúmal,   kto   predmetnú   poľnohospodársku   pôdu   skutočne   obrobil“. Napokon sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že „v identickej právnej veci sa preskúmania rozhodnutia   správnych   orgánov   domáhal...   aj   v iných   konaniach   vedených   na   KS v Bratislave, ktorý vo všetkých prípadoch vyhovel žalobám sťažovateľa a v jednom prípade bolo jeho rozhodnutie potvrdené aj NS SR“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodol ústavný súd nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo na zákonného sudcu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   1,   2   Ústavy   SR,   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžo 83/2010 zo dňa 15.03.2011   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   3S   86/2008-37   zo   dňa 08.12.2009 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3   Sžo   83/2010   zo   dňa 15.03.2011 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 86/2008-37 zo dňa 08.12.2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10 000 eur (slovom: desaťtisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 261,82 eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

V alternatívnom petite sťažovateľ navrhuje rozhodnutie týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo na zákonného sudcu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1,   čl.   48   ods.   1,   2   Ústavy   SR,   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžo 83/2010 zo dňa 15.03.2011 porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3   Sžo   83/2010   zo   dňa 15.03.2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10 000 eur (slovom: desaťtisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 261,82 eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti prvej alternatívy sťažnostného petitu napádajúcej rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 86/2008-37 z 8. decembra 2009 ústavný súd poukazuje na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý podmieňuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach fyzických osôb   a právnických   osôb   zistením,   že ochranu   tam   uvedeným   právam   a slobodám neposkytuje   iný   súd.   V opačnom   prípade   ústavný   súd   nemá   dostatok   právomoci na poskytnutie   takejto   ochrany   a predbežne   prerokúvanú   sťažnosť   musí   odmietnuť   (ide o tzv.   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu).   Vzhľadom   na   to,   že   napadnutý rozsudok krajského súdu bol rozhodnutím súdu prvého stupňa, mal sťažovateľ možnosť podať proti   nemu riadny   opravný prostriedok   –   odvolanie, na základe ktorého ochranu základným   právam,   ktorých   porušenie   v prvostupňovom   konaní   sťažovateľ   tvrdil,   bol oprávnený poskytnúť najvyšší súd ako súd odvolací. To vylučuje právomoc ústavného súdu konať o predloženej sťažnosti v uvedenej časti, preto v tomto rozsahu ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, ktoré   najvyšší   súd odvolacím   rozsudkom   neodstránil,   vidí   sťažovateľ   v nesprávnom obsadení   senátu   krajského   súdu,   pretože   na   titulnej   strane   zápisnice   o pojednávaní nariadenom   na   8.   december   2009   je   ako   predsedníčka   senátu   krajského   súdu   uvedená JUDr. V. Š., kým na druhej strane zápisnice je uvedená „predsedníčka senátu JUDr. D. F. oboznamuje s obsahom žaloby...“. Najvyšší súd tento nesúlad po konfrontácii s príslušným rozvrhom práce vysvetlil ako zrejmú nesprávnosť.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   za   zákonného   sudcu   treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie na určitý súd, jeho funkcia nezanikla a bol   určený   na   prerokovanie   konkrétnej   veci   v súlade   s rozvrhom   práce   súdu (III. ÚS 116/06). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu) miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce prijatého   v súlade   so   zákonom   (pozri   napr.   I. ÚS 8/94,   II. ÚS 15/96,   II. ÚS 43/97, II. ÚS 47/99, III. ÚS 31/01).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť   okrem   iného založená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Ústavný súd rovnako ako najvyšší súd považuje predmetnú   sťažnostnú námietku za nedôvodnú.   Najvyšší   súd   dostatočne   objasnil   dôvod   formálnej   vnútornej   rozpornosti dotknutej   zápisnice.   Navyše,   z vyžiadaného   spisu   krajského   súdu   ústavný   súd   zistil, že JUDr. D. F. skutočne v sťažovateľovej veci bola sudcom spravodajcom, a preto zjavne došlo   k omylu   na   druhej   strane   zápisnice,   kde   je   JUDr.   F.   označená   ako predsedníčka senátu, hoci úkony na pojednávaní, ktoré sú jej následné v zápisnici pripísané (oboznámenie s obsahom žaloby, s vyjadrením žalovaného, ako aj s pripojeným administratívnym spisom), celkom jednoznačne patria spravodajcovi v prerokovávanej veci.

Z   dôvodov   sťažnosti   ani   z obsahu   spisu   krajského   súdu   tak   nevyplývajú   žiadne okolnosti, ktoré by na podklade citovaných judikovaných postojov ústavného súdu i ESĽP signalizovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy   a čl.   38   ods.   1   listiny   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   V tejto   časti   je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu z 15. marca 2011 v konaní sp. zn. 3 Sžo 83/2010 ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh podľa konštantnej judikatúry   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu na báze konkrétnejších výhrad   v podstate   namieta   potvrdenie   prvostupňového   rozsudku   krajského   súdu, ktorý neakceptoval   sťažovateľovu   kritiku   nedostatočného   zistenia skutkového   stavu   veci v relevantnom   správnom   konaní,   s   následným   nesprávnym   právnym   posúdením   veci žalovaným   správnym   orgánom   –   ministerstvom   pôdohospodárstva.   Okrem   toho, podľa názoru   sťažovateľa   bol   najvyšší   súd   povinný   na   prerokovanie   odvolania   proti rozsudku krajského súdu povinný nariadiť pojednávanie.

3.1   Ústavný   súd   v prvom   rade   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   najvyšší   súd napadnutým rozsudkom rozhodoval ako súd odvolací v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP, teda v konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov. Jednou   zo základných   čŕt   správneho   súdnictva   v podobe   tohto   konania   je   zásada preskúmania rozhodnutia a postupu správneho orgánu iba v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe   (pozri   napr.   §   250j   ods.   1   a 2   OSP).   To   znamená,   že   aj   keby   rozhodnutie alebo postup   správneho   orgánu   vykazovali   vady   významné   z pohľadu   ich   zákonnostnej kvality, nemôže ich všeobecný (správny) súd zohľadniť, ak ich žalobca v žalobe nenamieta. Preto dôležitou obsahovou súčasťou žaloby je podľa § 249 ods. 2 OSP okrem iného aj rozsah, v akom sa rozhodnutie a postup napáda, ako aj uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Tomu zodpovedá aj stabilná judikatúra   v správnom   súdnictve,   podľa   ktorej   súd nevyhľadáva za   účastníka   konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 OSP majú tvoriť   obsah   žaloby   a   určovať   rozsah   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   súdom... (rozsudok najvyššieho súdu z 29. februára 2000 vo veci sp. zn. 4 Sž 114/99).

Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že žalobca vo svojej žalobe (č. l. 1 – 3) vymedzil tieto žalobné dôvody:

-   správne   orgány   v jeho   veci   nerozhodli   o celom   obsahu   jeho   jednotnej   žiadosti zo 14. mája   2007   (chýbalo   rozhodnutie   o žiadosti   o vyrovnávací   príspevok za znevýhodnené oblasti na rok 2007),

- platobná agentúra sama potvrdila celkovú výmeru dielov užívaných sťažovateľom, a to v prílohe žiadosti označenej ako „Zoznam poľnohospodárskych pozemkov“,

- v špecifikácii nezrovnalostí z 2. augusta 2007 platobná agentúra „neuviedla dôvod, na základe ktorého žalobca nemá nárok na požadované dotácie, takže žalobca nevedel a nemohol vedieť, že o dotáciu na ‚tie isté diely‘ sa uchádza iný subjekt, keďže tieto diely preukázateľne obhospodáril...“,

- sťažovateľ nedostal správu z kontroly na mieste tak, ako to požaduje čl. 28 bod 2 nariadenia Komisie č. 796/2004,

- sťažovateľ naznačil nesprávne právne posúdenie veci pri identifikácii obsahu pojmu „obhospodarovaná poľnohospodárska pôda“ podľa § 2 nariadenia č. 81/2007 Z. z..

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   popísanú   zásadu   súdneho   prieskumu   výlučne v medziach žaloby v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nemôže   od   všeobecných   (správnych)   súdov   v takomto   konaní   očakávať   oficiózne vyhľadávanie ďalších možných nedostatkov a vád v namietanom správnom konaní. Ústavný súd preto ani nemôže priznať dôvodnosť tým námietkam predneseným sťažovateľom v jeho sťažnosti,   ktoré   vybočujú   z medzí   jeho   žaloby   podanej   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku. V opačnom prípade by ústavný súd celkom poprel zákonné limity prieskumu v správnom súdnictve, ktoré všeobecné (správne) súdy musia rešpektovať.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody, ktorými sťažovateľ odôvodnil porušenie svojich označených   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   sa   čiastočne   prelínajú   so   žalobnými dôvodmi doručenými krajskému súdu 5. mája 2008. Podstatný stupeň totožnosti ústavný súd   zistil   pri   žalobnej   (i   sťažnostnej)   námietke   týkajúcej   sa   posúdenia   obsahu   pojmu „obhospodarovaná poľnohospodárska pôda“ podľa § 2 ods. 1 a 2 nariadenia č. 81/2007 Z. z.,   ako   aj   v otázke   namietania   nedoručenia   správy   z kontroly   na   mieste.   Ostatnými žalobnými   dôvodmi   sa   ústavný   súd   nemá   dôvod   zaoberať,   ak   ich   sťažovateľ   nijako v sťažnosti   nenamietal.   Inak   by   ústavný   súd   rozhodoval   o sťažovateľovej   žalobe,   a nie o jeho sťažnosti.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa v sťažovateľovej veci konajúce   správne   orgány   museli   vysporiadať s dôkazným   úskalím,   ktoré   bolo   vyvolané skutočnosťou,   že   rovnaké   sporné   diely   deklarovali   ako   obhospodarované   dvaja   odlišní žiadatelia. Preto platobná agentúra realizovala kontrolu na mieste (13. novembra 2007), ktorá   neviedla   k odstráneniu   pochybností,   pretože „ani   jedna   spoločnosť   dokladmi nepreukázala ich užívanie“. Navyše sťažovateľ vo svojom stanovisku z 15. novembra 2007 k rozdielom   vo výmerách   uviedol,   že   potom,   ako   Slovenský   pozemkový   fond   uzavrel nájomnú zmluvu týkajúcu sa sporných dielov s iným subjektom, „vec je v súdnom konaní“ (konanie   o určenie   platnosti   nájomnej   zmluvy   vedené   na   Okresnom   súde   Humenné pod sp. zn. 17 C 61/2007).

V tejto súvislosti hodno poukázať na fakt, že sťažovateľ ani tvrdením, ani dôkaznými návrhmi   nevyvrátil   konštatovanie   ministerstva   pôdohospodárstva   uvedené   v odôvodnení jeho odvolacieho rozhodnutia z 21. februára 2008, podľa ktorého sa sťažovateľ v stanovisku k rozdielom   vo   výmerách   obhospodarovaných   plôch   po uskutočnení kontroly   na mieste «vyjadril, že síce platnú nájomnú zmluvu na sporné diely nemá, ale aj napriek tomu ich v roku 2007 užíval („ošetroval“). V závere tohto stanoviska sám účastník konania navrhuje, aby   do   vyriešenia   sporu   o užívaní   predmetných   pozemkov   nebola   ani   jednej   strane na sporné diely poskytnutá podpora.».

Z rekapitulovaných   nesporných   a z obsahu   vyžiadaného   spisu   krajského   súdu aj preukázaných faktov je teda zrejmé, že tak správne orgány, ako aj všeobecné (správne) súdy   konajúce   v sťažovateľovej   veci   považovali   za   relevantnú   skutkovú   náplň   pojmu „obhospodarovaná poľnohospodárska pôda“ aj preukázanie právneho vzťahu k pozemkom tvoriacim sporné diely.

Podľa   vlastnej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   interpretačné   ponímanie   pojmu   „obhospodarovaná poľnohospodárska pôda“, ktoré preferoval vo svojom rozsudku krajský súd i najvyšší súd, predstavuje   práve   také   právne   posúdenie   veci,   do   ktorého   ústavný   súd   z titulu   svojej oddelenosti   od   systému   všeobecného   súdnictva   nemôže   zasahovať.   Tento   výklad   totiž bez akýchkoľvek   pochybností   nie   je   arbitrárny,   keďže   nepopiera   účel   a význam relevantných   právnych   noriem   upravujúcich   poskytovanie   jednotlivých   druhov   podpory na obhospodarovanie   poľnohospodárskej   pôdy.   Iba   na   podporu   svojho   formulovaného záveru   ústavný   súd   uvádza,   že   výlučné   zohľadnenie   faktického   stavu   (užívanie alebo „ošetrovanie“ pôdy), ktorého sa zjavne sťažovateľ domáha, bez akéhokoľvek zreteľa na   právny   stav   by   mohlo   viesť   k absurdným   výsledkom,   keď   aj   neoprávnený   užívateľ sporných   dielov   (ústavný   súd   tu,   pravdaže,   nemá   na   mysli   sťažovateľa)   by   mal   nárok na predmetnú podporu.   Takýto   výsledok   iste   nie je zmyslom   a účelom   nielen   právnych predpisov   slovenského   právneho   poriadku,   ale   ani   predpisov   Európskej   únie, preto ak správne orgány vyžadovali od sťažovateľa preukázanie právneho vzťahu, ktorý by bol   spôsobilý   dokázať oprávnenosť užívania sporných   dielov,   a súdy   konajúce   o žalobe sťažovateľa tento prístup akceptovali a potvrdili, nemožno ich postupu z ústavno-právneho hľadiska nič vytknúť. V tomto svetle potom aj pracovné výkazy ako predložené dôkazné prostriedky   nemohli   pre sťažovateľa   privodiť   priaznivejší   výsledok,   keďže   sú   spôsobilé priamo preukázať iba faktum, nie právny vzťah sťažovateľa k sporným dielom.

Pokiaľ   ide   o nedoručenie   správy   z   kontroly   na   mieste,   sťažovateľ   nespochybnil tvrdenie ministerstva pôdohospodárstva uvedené v odôvodnení jeho žalobou napadnutého rozhodnutia,   v ktorom   sa   uvádza,   že „účastník   konania   nevyužil   možnosť   uvedenú (predtlačenú)   v samotnej   správe   z KNM   v časti   E,   kde   sa   pod   poznámkami   osoby poskytujúcej informácie za žiadateľa nachádza informácia, či žiadateľ chce, aby mu bola dodatočne zaslaná kópia správy z KNM“. Takisto treba zdôrazniť, že konateľ sťažovateľa bol pri kontrole na mieste prítomný a správu z tejto kontroly podpísal. V nadväznosti na to sa ako logický javí postoj ministerstva pôdohospodárstva, že „ak podľa tvrdenia účastníka konania správa z KNM nebola úplne vypísaná, nemal ju ako štatutárny orgán zastupujúci právnickú osobu podpisovať...“. Navyše, nedoručenie správy z kontroly na mieste v situácii, keď sa sťažovateľ mal možnosť oboznámiť s jej obsahom, čo potvrdil jej podpisom, treba považovať za vadu, ktorá nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP), pretože takto sťažovateľ nebol ukrátený na svojom práve vyjadriť sa k nej.

3.2   Sťažovateľ   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   ďalej   namietal,   že   krajský   súd   sa dôkazmi uvedenými v žalobe nezaoberal, pričom najvyšší súd tento postoj potvrdil.

Ústavný súd tu poukazuje na § 250i ods. 1 OSP, podľa ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého   rozhodnutia.   Citované   ustanovenie   neumožňuje   všeobecnému   (správnemu) súdu vykonávať dokazovanie patriace správnemu orgánu, pretože by tak došlo k zásahu súdnej   moci   do   sféry   výkonnej   moci.   Súd   tak   môže   vykonať   dôkazy   nevyhnutné na preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia,   nie   na   rozhodnutie   o veci   tvoriacej   predmet správneho konania. Výnimku predstavuje množina prípadov uvedených v § 250i ods. 2 OSP, do ktorej však sťažovateľova vec nepatrí.

3.3 Sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací nenariadil na prejednanie   odvolania   sťažovateľa   pojednávanie.   Najvyšší   súd   tak   podľa sťažovateľa „konal v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a) OSP, podľa ktorého mal obligatórne nariadiť   pojednávanie,   pretože   to   vyžadovala   potreba   zopakovania   a doplnenia dokazovania navrhovaného sťažovateľom už v prvostupňovom konaní“.

Podľa   §   250ja   ods.   2   OSP   odvolací   súd   rozhodne   o   odvolaní   spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi   pojednávanie,   ak   to   považuje   za   potrebné   alebo   ak   vykonáva   dokazovanie. Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.

Z citovaného   ustanovenia   je   zreteľné,   že   sťažovateľov   poukaz   na   §   214   ods.   1 písm. a) OSP argumentačne neobstojí, a to nielen formálno-právne. Z materiálneho hľadiska správne   súdnictvo   nie   je   vybudované   na   riešení   skutkového   sporu   medzi   žalobcom a žalovaným správnym orgánom. Sporové prvky možno identifikovať v právnom posúdení veci, na riešenie právneho sporu však pojednávanie nie je potrebné. Správne súdnictvo má charakter   prieskumu,   a   to   z hľadiska   kritéria   zákonnosti.   Preto   význam   pojednávania ako úkonu súdu, na ktorom sa v plnej miere uplatňuje kontradiktórnosť pri objasňovaní skutkového pozadia prejednávanej kauzy, je v správnom súdnictve neporovnateľne menší ako v „klasickom“ civilnom sporovom konaní. Je potom logické, ak sa v druhej inštancii súdneho   prieskumu   pojednávanie   v duchu   právnej   úpravy   obsiahnutej   v Občianskom súdnom   poriadku   nariaďuje   len   výnimočne   a prevažne   na   základe   úvahy   samotného odvolacieho súdu.

V sťažovateľovom   prípade   bolo   pojednávanie   nariadené   a za   účasti   sťažovateľa aj prebehlo   v prvostupňovej   fáze   súdneho   prieskumu,   pretože   sťažovateľ   na   ňom   trval. Za týchto   okolností   v spojení   s dôkaznou   situáciou,   ktorá   viedla   správne   orgány k rozhodnutiu o žiadosti sťažovateľa, nemožno uvažovať o relevantnom príčinnom vzťahu medzi základnými právami sťažovateľa zaručenými čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a nenariadením pojednávania najvyšším súdom ako súdom   odvolacím   v konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku.

3.4   Napokon   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vysporiadať   sa   s poukazom sťažovateľa na iné rozhodnutia krajského súdu v obdobných veciach, v ktorých na rozdiel od tu prerokovávanej veci krajský súd rozhodol o žalobách sťažovateľa opačne.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať in abstracto judikatúru   všeobecných súdov,   a suplovať tak poslanie, ktoré podľa   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)   zákona   o   súdoch]   patrí   najvyššiemu   súdu   (m.   m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09). Na druhej strane však diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Z rozhodnutí   krajského   súdu,   ktoré   sťažovateľ   priložil   k svojej   sťažnosti,   však vyplýva,   že   dôvody   týchto   rozhodnutí,   ktorými   bolo   vyhovené   žalobám   sťažovateľa podaným proti odvolacím rozhodnutiam ministerstva pôdohospodárstva v právne totožných veciach,   spočívali   v nevykonaní ohliadky   na   mieste   a v nedôslednom   vykonaní krížovej kontroly (rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 147/2007-79 z 21. októbra 2010), v neúplnosti predloženého   administratívneho   spisu   (rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   4   S 157/2009-64 z 11. februára   2011)   a   v nemožnosti   sťažovateľa   oboznámiť   sa   so správou   o kontrole na mieste   v spojení   s nedostatočným   odôvodnením   rozhodnutia   žalovaného   správneho orgánu (rozsudok   krajského súdu č.   k. 4 S 190/2009-45 z 11. februára 2011). Išlo teda o vady, ktoré ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh a ani z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu v tu prerokovávanej kauze sťažovateľa nezistil.

Rozdielnosť v rozhodovaní krajského súdu v právne podobných veciach sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu nespĺňa podmienky ústavného významu, ktorý by mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k záveru o porušení označených základných práv sťažovateľa. Aj v tejto časti je tak argumentácia sťažovateľa nedôvodná.

4. Keďže žiadnu z námietok sťažovateľa nevyhodnotil ústavný súd ako spôsobilú viesť   pri   meritórnom   prerokovaní   sťažnosti   k záveru   o   porušení   jeho   ústavou a medzinárodnými   zmluvami   garantovaných   práv,   odmietol   sťažnosť   ako   celok a nezaoberal sa ďalšími návrhmi formulovanými v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012