znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 279/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. zastúpenej advokátom Mgr. R. P., Advokátska kancelária, B., vo veci   namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 282/2009, 1 Sžo 283/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010 doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy porušenia   práv   plynúcich   z   dohovoru   zaručeného   čl.   13   dohovoru   a   práva   na   pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 10. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 282/2009, 1 Sžo 283/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Mesto Nitra ako príslušný stavebný úrad (ďalej len   „stavebný   úrad“)   vydalo   9.   júna   2006   sťažovateľovi   stavebné   povolenie č. SP 9196/2006-004-Ing.Ki, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. júna 2006. Sťažovateľom uskutočnenú   stavbu   stavebný   úrad   povolil   užívať   kolaudačným   rozhodnutím č. SP 19443/2006-006-Ing.Ki z 27. októbra 2006.

Zároveň 13. júna 2006 Mgr. J. B., N. (ďalej len „žalobkyňa“), požiadala stavebný úrad   o   vstup   do   stavebného   konania,   čo   zdôvodnila   uplatnením   reštitučných   nárokov na pozemky, ktorých sa stavba uskutočnená sťažovateľom má dotýkať. Stavebný úrad jej listom z 11. júla 2006 oznámil právoplatné skončenie stavebného konania a uviedol, že nároky žalobkyne „nezasahujú do časti pozemkov, kde bude realizovaná stavba“.

Žalobkyňa 20. októbra 2006 podala žalobu, ktorou žiadala, aby Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) podľa § 250b ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) uložil stavebnému úradu povinnosť doručiť jej stavebné povolenie, a zároveň navrhla zrušenie stavebného povolenia vydaného sťažovateľovi. V žalobe argumentovala tvrdením, že prebieha konanie o jej reštitučných nárokoch na pozemky, ktoré boli stavbou sťažovateľa dotknuté.

Medzitým Krajský stavebný úrad v Nitre po preskúmaní stavebného povolenia mimo odvolacieho   konania   rozhodnutím   č.   KSUNR-2006-614-010   z   23.   októbra   2006   zrušil právoplatné   stavebné   povolenie,   ale   na   základe   odvolania   sťažovateľa   Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, odbor štátnej správy a územného plánovania, rozhodnutím č. 2007/8576/17058-3/Ka z 13. marca 2007 rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Nitre zrušilo.

Na základe žiadosti krajský súd uznesením č. k. 29 S 39/2006-127 zo 16. apríla 2008 pripustil sťažovateľa do konania o žalobe žalobkyne ako vedľajšieho účastníka na strane stavebného úradu. Krajský súd uznesením č. k. 29 S 39/2006-156 z 28. novembra 2008 uložil   stavebnému   úradu   povinnosť   doručiť   žalobkyni   stavebné   povolenie.   Vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ v čase podávania žiadosti o vydanie stavebného povolenia vedel o uplatnení   reštitučného   nároku   k   sporným   pozemkovým   parcelám,   a teda   že „jeho vlastníctvo   je   spochybnené“.   Preto   so   žalobkyňou   mal   stavebný   úrad   konať   ako s účastníčkou   stavebného   konania   a   vydanie   stavebného   povolenia   jej   oznámiť   jeho doručením.   V   poučení   o   opravnom   prostriedku   krajský   súd   uviedol,   že „proti   tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok“.

Stavebný   úrad   19.   januára   2009   doručil   stavebné   povolenie   žalobkyni,   ktorá 28. januára   2009   doručila   stavebnému   úradu   odvolanie   proti   stavebnému   povoleniu. Stavebný úrad oznámil 27. februára 2009, že jej odvolanie považuje za neprípustné, pretože sa nejde o odvolanie podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“).

Opierajúc sa o informáciu o podaní odvolania žalobkyňou krajský súd podľa § 250d ods. 3 OSP uznesením z 26. februára 2009 zastavil konanie o žalobe žalobkyne. Krajský súd potom 17. apríla 2009 uznesením č. k. 29 S 39/2006-192 opravil uznesenie z 28. novembra 2008, ktorým uložil stavebnému úradu povinnosť doručiť stavebné povolenie žalobkyni, a to tak, že stavebný úrad označil ako žalovaného v I. rade a sťažovateľa ako žalovaného v II. rade. Povinnosť doručiť stavebné povolenie žalobkyni potom bola uložená žalovanému v I. rade. Zároveň v ten istý deň krajský súd uznesením č. k. 29 S 39/2006-190 rovnakým spôsobom   opravil   aj   uznesenie   z   26.   februára   2009,   ktorým   bolo   konanie   o   žalobe žalobkyne   zastavené.   V   oboch   opravných   uzneseniach   krajský   súd   poučil   účastníkov konania o ich práve podať odvolanie.

Sťažovateľ   podal   proti   obom   uzneseniam   krajského   súdu   v   znení   ich   opravných uznesení odvolania. V odvolaní proti uzneseniu o povinnosti doručiť žalobkyni stavebné povolenie v spojení s opravným uznesením zo 17. apríla 2009 argumentoval poukazom na zmenu   právnej   úpravy   účinnú   od   15.   októbra   2008   [zákon   č.   348/2008   Z.   z. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)], na základe ktorej ho podľa jeho názoru krajský súd mal pribrať do konania ako účastníka, „pretože vedľajší účastník nemá rovnaké oprávnenia ako účastník...“. Hoci krajský súd opravným uznesením zo 17. apríla 2009 „fakticky   prijal   T.   za   účastníka   konania...,   k   úplnému   napraveniu“ nezákonného a neústavného stavu „môže dôjsť len vtedy, ak T. budú zachované všetky práva, ktoré by malo, keby k uvedenému nezákonnému/neústavnému stavu nedošlo. Inými slovami, vo svetle práva   na   spravodlivý   súdny   proces   musí   byť   §   204   ods.   1   OSP   s   ohľadom   na   T. interpretovaný a aplikovaný tak, že T. má právo odvolať sa proti celému uzneseniu...“. V odvolaní sťažovateľ tiež spochybňoval právnu relevanciu reštitučných nárokov žalobkyne pre stavebné konanie, v ktorom bolo stavebné povolenie vydané.

V odvolaní proti uzneseniu krajského súdu o zastavení konania v spojení s opravným uznesením   zo   17.   apríla   2009   sťažovateľ   namietal   porušenie   princípov   právneho   štátu. Podľa jeho názoru totiž krajský súd „porušil zásadu prezumpcie platnosti a správnosti rozhodnutí štátnych orgánov a postupoval spôsobom, ktorý je absolútne nepredvídateľný, keďže   Stavebné   povolenie   je   právoplatné   a   nikdy   nebolo   právoplatne   zrušené   a T.   sa spolieha   na   jeho   správnosť   a   v   dobrej   viere   užíva   na   jeho   základe   získané   práva“. Sťažovateľ tvrdil, že žalobkyňa nemala právo podať odvolanie, keďže stavebné povolenie je už právoplatné, a touto otázkou sa krajský súd vôbec nezaoberal. Rovnako ako v prvom odvolaní, aj v tomto prípade sťažovateľ namietal, že nebol pribratý do konania ako jeho účastník hneď po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku, teda hneď po 15. októbri 2008.

Najvyšší   súd   o   oboch   podaných   odvolaniach   sťažovateľa   rozhodol   uznesením z 10. marca 2010 v konaní sp. zn. 1 Sžo 282/2009, 1 Sžo 283/2009 tak, že ich odmietol. V prvom prípade bol najvyšší súd toho názoru, že poučenie krajského súdu o neprípustnosti podania opravného prostriedku proti jeho uzneseniu o povinnosti stavebného úradu doručiť žalobkyni stavebné povolenie je vzhľadom na dikciu   právnej úpravy správne. Poukázal pritom predovšetkým na ustanovenie § 246c ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorej opravný prostriedok   je   v   správnom   súdnictve   prípustný,   len   ak   je   to   ustanovené   v   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku. Keďže ustanovenie § 250b ods. 2 OSP regulujúce právo súdu uložiť správnemu orgánu povinnosť doručiť rozhodnutie opomenutému účastníkovi konania výslovne neformuluje právo podať proti takému rozhodnutiu opravný prostriedok, potom zákonodarca „prejavil vôľou v spojení s právnou úpravou ustanovenou v § 246c ods. 1,   veta   druhá   O.   s.   p.   tak,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   opravný prostriedok“. Relevantné ustanovenia podľa názoru najvyššieho súdu nepripúšťajú dvojaký výklad, a preto nemožno uvažovať o výklade preferovanom sťažovateľom, podľa ktorého ústavná   konformita   interpretácie   právnych   noriem   v   danom   prípade   podanie   odvolania umožňuje.

Druhé odvolanie sťažovateľa najvyšší súd taktiež odmietol. Vychádzal zo záveru, že uznesením o zastavení konania o žalobe žalobkyne „neboli dotknuté žiadne subjektívne práva   odvolateľa   T.,   a.   s.,   keďže   preskúmavacie   konanie   voči   rozhodnutiu   žalovaného správneho orgánu, ktoré bolo vydané v jeho prospech, bolo zastavené.“. Sťažovateľ tak „nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa v zmysle § 246c ods. 1 O. s. p. v spojení s § 201, pretože súd prvého stupňa týmto uznesením zastavil konanie, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o povolení stavby v jeho prospech, v dôsledku čoho napadnutým rozhodnutím súdu nedošlo k porušeniu žiadnych jeho   subjektívnych   práv,   a   nemožno   ho   považovať   za   neúspešného   účastníka v preskúmavacom konaní.“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   tvrdené   porušenie   základného práva   na   súdnu   ochranu   zdôvodňuje   porušením   dvojinštančnosti   súdneho   konania v správnom súdnictve, keďže najvyšší súd pri odmietnutí jeho odvolania proti uzneseniu o uložení   povinnosti   stavebnému   úradu   doručiť   žalobkyni   stavebné   povolenie   dospel k záveru, že také odvolanie nie je prípustné. Záver najvyššieho súdu by podľa sťažovateľa bol akceptovateľný len v prípade, „ak by účastníkom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bol iba ten kto tvrdil, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať a správny orgán, a práva žiadnych ďalších   osôb   by   predmetným   rozhodnutím   neboli   dotknuté“.   Sťažovateľ   je   však   toho názoru,   že   z   prvostupňového   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že „nariadením doručenia   a   následným   doručením   Stavebného   povolenia   pani   B.   automaticky   došlo k ‚zrušeniu‘   alebo   ‚odňatiu‘   právoplatnosti   Stavebného   povolenia.“.   Podľa   sťažovateľa „platné   právo   inštitút   ‚odňatia’   právoplatnosti   právoplatnému   rozhodnutiu   nijakým spôsobom   neupravuje   ani   takýto   pojem   nepozná.   Jediný   spôsob,   akým   je   možné   odňať účinky právoplatnému rozhodnutiu je zrušiť takéto rozhodnutie v konaní o riadnom alebo mimoriadnom   opravnom   prostriedku,   alebo   rozsudkom   v   správnom   súdnictve.   Stavebné povolenie však takýmto spôsobom nikdy zrušené nebolo.“.

Aj účelom novely Občianskeho súdneho poriadku účinnej od 15. októbra 2008 bolo podľa   sťažovateľa „efektívne   zabezpečiť   osobám,   ktorých   právo   na   spravodlivý   proces môže byť v správnom súdnictve zrušením rozhodnutia dotknuté, právo na spravodlivý súdny proces. Novela OSP však môže svoj cieľ dosiahnuť len vtedy, ak sa dotknutá osoba môže efektívne brániť proti spochybňovaniu jej práv aj pri rozhodovaní podľa § 250b ods. 2 OSP. V   opačnom   prípade   je   jej   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces   iba iluzórne.“.   Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodnutím   krajského   súdu   mu   boli „efektívne odňaté práva nadobudnuté na základe právoplatného Stavebného povolenia, ktoré nebolo nikdy platne zrušené. Sťažovateľ má za to, že ako minimálnu procesnú garanciu by mal mať právo domáhať sa, aby takéto rozhodnutia preskúmal súd druhej inštancie.“.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že stavebné povolenie možno považovať za majetok, ktorý je predmetom ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. „Krajský súd do takéhoto existujúceho práva Sťažovateľa zasiahol Pôvodným uznesením a Uznesením o zastavení v konaní, v ktorom efektívne Sťažovateľa o tento ‚majetok‘‚obral‘. Najvyšší súd tvrdí, že preskúmanie Pôvodného uznesenia ako aj Uznesenia o zastavení je neprípustné. Inými slovami, Najvyšší súd tvrdí, že OSP umožňuje zbaviť niekoho majetku v konaní, na ktoré sa nevzťahuje zásada dvojinštančnosti. Takýto výklad je neudržateľný.“

Porušenie   svojich   označených   práv   sťažovateľ   tvrdí   aj   s   poukazom   na   záver najvyššieho súdu,   ktorý   ho viedol   k odmietnutiu   odvolania proti uzneseniu o zastavení konania   o   žalobe   žalobkyne.   Podľa   tohto   záveru   sťažovateľ   nebol   oprávnený   podať odvolanie, pretože ho vzhľadom na zastavenie konania nemožno považovať za neúspešného účastníka,   pričom   výklad   ustanovenia   §   201   OSP   priznáva   právo   podať   odvolanie   iba neúspešnému účastníkovi konania.

Sťažovateľ v sťažnosti dôvodil, že „nie je možné urobiť záver, že Sťažovateľ bol v konaní úspešný. Ak by kritériom úspešnosti malo byť vyhovenie návrhom účastníka v konaní v plnom rozsahu, tak Krajský súd návrhom Sťažovateľa nevyhovel.“. Keďže k zastaveniu konania „došlo potom, čo v predmetnom konaní súd svojim postupom ‚odňal‘ Stavebnému povoleniu Sťažovateľa právoplatnosť a umožnil ‚otvorenie‘ Stavebného konania, ktoré bolo právoplatne ukončené a na základe ktorého Sťažovateľ legálne nadobudol práva a tieto užíval“, potom nemožno uzavrieť, že zastavenie konania prinieslo sťažovateľovi úspech. Preto   ak   najvyšší   súd   odmietol   odvolanie   z   dôvodu   úspechu   sťažovateľa   v   konaní, „negarantoval rovnaké procesné práva všetkým účastníkom konania, ale medzi účastníkmi selektoval a rozhodol (na základe kritérií, ktoré platné právo nepozná), ktorý z účastníkov má a ktorý nemá právo podať opravný prostriedok. V dôsledku takéhoto postupu Sťažovateľ bez akéhokoľvek vlastného zavinenia nemá reálnu možnosť obrátiť sa na súd, aby mu bola poskytnutá súdna ochrana.“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práv   vlastniť   majetok   podľa článku   20   Ústavu   Slovenskej   republiky   a   práv   pokojne   užívať   majetok   podľa   článku   1 Dodatkového   Protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. marca 2010, sp. zn. 1 Sžo 282/2009, 1 Sžo 283/2009 porušené bolo.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. marca 2010, sp. zn. 1 Sžo 282/2009, 1 Sžo 283/2009 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiku   je   povinný   nahradiť   Sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   predostrel   námietky   proti   odmietnutiu oboch jeho odvolaní najvyšším súdom.

V prípade prvého odvolania smerujúceho proti uzneseniu krajského súdu, ktorým uložil   stavebnému   úradu   povinnosť   doručiť   žalobkyni   stavebné   povolenie   vydané v prospech sťažovateľa, najvyšší súd dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho podať nemožno.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a   iných orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). Tento záver bezpochyby možno aplikovať aj na postup všeobecného súdu v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa   §   250b   ods.   2   OSP   ak žalobu   podá   niekto,   kto   tvrdí,   že   mu   rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie   o   žalobe.   Ak   sa   v   rámci   správneho   konania   po   vykonaní   pokynu   súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   už   na   prvý   pohľad   možno   uzavrieť,   že   výklad a následná   aplikácia   citovaných   ustanovení   najvyšším   súdom   rešpektujú   požiadavku ochrany   sťažovateľových   práv   a   právom   chránených   záujmov.   Platí   to   predovšetkým pri formálnom hodnotení súvislosti citovaných ustanovení. Ak totiž § 246c ods.   1 OSP vzťahujúci   sa   vzhľadom   na   svoje   systematické   zaradenie   na   všetky   typy   konania v správnom súdnictve výslovne ustanovuje prípustnosť opravného prostriedku v správnom súdnictve   len   voči   tým   rozhodnutiam   súdov,   pri   ktorých   to   zákon   explicitne   uvádza, a zároveň v ustanovení § 250b ods. 2 OSP zákon výslovne právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o uložení povinnosti doručiť správne rozhodnutie účastníkovi konania, s ktorým   správny   orgán   nekonal,   nepripúšťa,   potom   právny   záver,   že   proti   takému rozhodnutiu   odvolanie   nie   je   prípustné   v   žiadnom   prípade   nemožno   kvalifikovať   ako arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

Ústavný súd sa na tomto mieste plne stotožňuje so spôsobom, akým sa najvyšší súd vysporiadal so sťažovateľovou argumentáciou v odvolaní, ktorá spočívala v poukaze na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa interpretačného postupu všeobecných súdov v tých prípadoch, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným   a   druhý   ústavne   nesúladným   spôsobom).   Najvyšší   súd   správne   zhodnotil,   že v prípade   sťažovateľa „nejde   o   situáciu,   keď   ustanovenie   právneho   predpisu   dovoľuje dvojaký výklad, keďže vôľa zákonodarcu v právnej norme ustanovenej... v § 250b ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1, veta druhá je výslovne ustanovená“. K tomuto záveru ústavný súd nemá čo doplniť, pretože ním najvyšší súd dostatočne objasnil svoje interpretačné úvahy a zodpovedal   na   argumentáciu   sťažovateľa   obsiahnutú   v   odvolaní   spôsobom   súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ani materiálne hľadisko pri predbežnom prerokovaní sťažnosti však podľa názoru ústavného súdu nesvedčí v prospech sťažovateľa.

Predovšetkým sťažovateľom prezentovaná konštrukcia, že uznesením krajského súdu č.   k.   29   S   39/2006-156   z   28.   novembra   2008   bola   vydanému   stavebnému   povoleniu „odňatá“   právoplatnosť,   nezohľadňuje   dôsledne   všetky   procesné   aspekty   problematiky. Ak totiž   správny   orgán   s   fyzickou   osobou   alebo   právnickou   osobou   nekoná   ako s účastníkom konania, hoci tak konať mal a mal mu predpísaným spôsobom oznámiť svoje rozhodnutie,   potom   toto   vydané   administratívne   rozhodnutie,   hoci   doručené   všetkým ostatným účastníkom konania, nemôže nadobudnúť právoplatnosť. Vyplýva to z legálnej definície právoplatného administratívneho rozhodnutia obsiahnutej v ustanovení § 52 ods. 1 Správneho   poriadku   [rozhodnutie,   proti   ktorému   sa   nemožno   odvolať   (podať   rozklad), je právoplatné].   Preto,   ak   všeobecný   súd   v   správnom   súdnictve   rozhodnutím   uloží správnemu orgánu doručiť prvostupňové správne rozhodnutie subjektu, s ktorým sa malo v správnom konaní konať ako s účastníkom, potom zo štvrtej vety § 250b ods. 2 OSP jednoznačne   vyplýva,   že   cieľom   súdneho   rozhodnutia   je   okrem   iného   aj   zabezpečiť opomenutému   účastníkovi   možnosť   podať   proti   správnemu   rozhodnutiu   prvého   stupňa odvolanie. Ak by však podané odvolanie opomenutého účastníka v správnom konaní viedlo k zmene alebo k zrušeniu individuálneho správneho aktu, neznamená to, že ostatní účastníci definitívne stratili možnosť domáhať sa svojich hmotných subjektívnych práv. Slúži im na to práve inštitút správneho súdnictva, v rámci ktorého sa   môžu   domáhať prieskumu a zrušenia správnych rozhodnutí.

V prerokúvanom prípade ústavný súd konštatuje, že aj keby odvolanie žalobkyne proti vydanému stavebnému povoleniu viedlo k jeho zmene alebo zrušeniu druhostupňovým správnym orgánom, neznamená to, že sťažovateľ už definitívne stráca možnosť ochrany svojho subjektívneho práva na uskutočnenie stavby. Žalobou podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku by sa v takom prípade bez akýchkoľvek pochybností mohol domáhať preskúmania zákonnosti druhostupňového správneho rozhodnutia.

Ústavný súd sa preto nestotožňuje s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej mu prvostupňovým rozhodnutím krajského súdu z 28. novembra 2008 boli „efektívne odňaté práva nadobudnuté na základe právoplatného Stavebného povolenia“. Uznesenie krajského súdu o uložení povinnosti stavebnému úradu doručiť stavebné povolenie žalobkyni ako opomenutej   účastníčke   stavebného   konania   predsa   nemožno   považovať   za   meritórne rozhodnutie o žalobe žalobkyne. Aj to je zrejme dôvod, prečo zákonodarca v právnej úprave neumožnil ostatným účastníkom správneho konania podať proti rozhodnutiu podľa § 250b ods. 2 OSP opravný prostriedok, a vylúčil tak uplatňovanie zásady dvojinštančnosti súdneho konania v tomto prípade.

Námietky zdôvodňujúce tvrdené porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 28. novembra   2008,   tak   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   nedôvodné   a   nespôsobilé   v   rámci meritórneho   prerokovania   sťažnosti   priviesť   ústavný   súd   k   záveru   o   ústavnej   vadnosti rozhodnutia najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   a   práv zaručených dohovorom rozhodnutím, ktorým najvyšší súd odmietol jeho odvolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 29 S 39/2006-182 z 26. februára 2009 o zastavení konania o žalobe žalobkyne. Najvyšší súd bol toho názoru, že sťažovateľ nie je oprávnenou osobu na podanie odvolania proti takému prvostupňovému rozhodnutiu, lebo vzhľadom na spôsob rozhodnutia (zastavenie konania) nemožno dospieť k záveru, že by sťažovateľ bol v konaní o žalobe neúspešný. Podľa najvyššieho súdu len neúspešný účastník konania má podľa § 201 OSP právo podať proti prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu odvolanie.

Aj v tomto prípade sa ústavný súd stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, a to   nielen   preto,   že   interpretačný   postoj   najvyššieho   súdu   je   v   súlade   s   ustálenou judikatúrou   všeobecných   súdov   (napríklad rozsudok   najvyššieho   súdu   z 28.   mája   2009 v konaní sp. zn. 9 So 74/2009).

Odvolanie   v   správnom   súdnictve   (ale   aj   v   iných   druhoch   právom   regulovaných aplikačných   procesov)   predstavuje   opravný   prostriedok.   Jeho   účelom   je   teda   dosiahnuť nápravu autoritatívnych rozhodnutí porušujúcich práva účastníkov konania. Z toho vyplýva, že účastník konania má právo podať opravný prostriedok, ak ním napadnuté rozhodnutie v závislosti od procesného postavenia účastníka konania mení jeho právne pomery alebo ich naopak ponecháva nezmenené spôsobom, s ktorým účastník nesúhlasí.

Sťažovateľ vystupoval v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku na strane žalovaného, a preto jeho záujem v tomto konaní spočíval v tom, aby vydané   stavebné   povolenie,   na   základe   ktorého   už   stavbu   uskutočnil,   nebolo   krajským súdom zrušené. K takému záveru mohlo dôjsť buď zamietnutím žaloby, alebo zastavením konania bez meritórneho rozhodnutia. Konanie krajského súdu bolo zavŕšené uznesením o zastavení konania, pretože žalobkyňa napadla stavebné povolenie odvolaním v správnom konaní a jej žaloba tak nespĺňala požiadavku plynúcu z ustanovenia § 247 ods. 2 OSP (pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa   tejto   hlavy,   aby   išlo   o   rozhodnutie,   ktoré   po   vyčerpaní   riadnych   opravných prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú,   nadobudlo   právoplatnosť).   Vydané   stavebné povolenie tak naďalej ostalo platným [aj keď v dôsledku pochybenia stavebného úradu (nie v dôsledku rozhodnutí krajského súdu) neprávoplatným] administratívnym rozhodnutím, ktorým bolo sťažovateľovi priznané subjektívne právo uskutočniť stavbu. Právna pozícia sťažovateľa   sa   tak   uznesením   krajského   súdu   o   zastavení   konania   nijako   nezmenila. Ukončenie   prvostupňovej   fázy   konania   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku preto v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako neúspech sťažovateľa v procese súdnej ochrany jeho subjektívnych práv.

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   nedostatku   ústavne relevantnej   súvislosti   medzi   uznesením   najvyššieho   súdu   o   odmietnutí   odvolaní   proti rozhodnutiam   krajského   súdu   a   sťažovateľovým   základným   právom   na   súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jeho právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08).   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Zjavne   neopodstatnená   je   predložená   sťažnosť   aj   v   časti   namietajúcej   porušenie práva zaručeného čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd tu odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej   uplatňovanie práva   vyplývajúceho z čl.   13 dohovoru   musí   nadväzovať na aspoň obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva   chráneného   dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých   sa   jednotlivcovi podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131).

Z citovanej judikatúry vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami,   ktoré   dohovor   garantuje.   Vzhľadom   na to,   že   ústavný   súd   dospel k záveru   o neopodstatnenosti   sťažnosti   v   časti   namietajúcej   porušenie   iného   práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1), zároveň konštatuje, že v rámci meritórneho prerokovania časti sťažnosti namietajúcej porušenie práva zaručeného čl. 13 dohovoru by za žiadnych okolností nemohol dospieť k záveru o porušení tohto práva.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite (zrušenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   priznanie   nároku   na   náhradu   trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010