znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 279/09-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť Ing. M. K., B., a J. N., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Co 177/2006 a jeho rozsudkom vydaným 20. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. K. a J. N. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   ich   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave z 20. novembra 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 177/2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. novembra 2008 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 177/2006 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločne a nerozdielne Ing. M. K. a J. N. trovy konania v sume 502,93 € (slovom päťstodva eur a deväťdesiattri centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky JUDr. E. Ľ., B.

4. Vo zvyšnej časti návrhu Ing. M. K. a J. N. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 279/09-13 z 8. septembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   M.   K.,   B.,   a J.   N.,   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   ich   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 177/2006 a jeho rozsudkom vydaným v tomto konaní 20. novembra 2008.

Sťažovatelia vystupovali ako navrhovatelia v konaní Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 157/2002. Od S., a. s., B. (ďalej len „odporca“), sa domáhali   určenia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   (dve   pozemkové   parcely) situovaným v okrese B., katastrálne územie S. Tvrdili, že o vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam   prišli   na základe   kúpnej   zmluvy,   ktorú   uzavreli   2. decembra 1985 s Mestskou správou komunikácií B. v dôsledku psychického nátlaku vyvíjaného vtedajšími orgánmi   štátnej   moci.   Uzavretá   kúpna   zmluva   je   podľa   ich   názoru   absolútne   neplatná i z dôvodu jednostranného určenia ceny kupujúcim a z dôvodu neurčitosti zmluvy.

Okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   rozsudkom   č. k.   16 C 157/2002-345 z 23. februára 2006 návrh sťažovateľov zamietol.

K prejudiciálnej otázke absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 1985 okresný súd   uviedol,   že   sťažovatelia   nepreukázali   tvrdenú   tieseň   ani   nevýhodné   podmienky pri uzatváraní zmluvy. Vo vzťahu ku kúpnej cene okresný súd poukázal na jej určenie podľa v   tom   čase   platných   a   účinných   právnych   predpisov,   pričom   sťažovatelia   nepredložili „žiaden   relevantný   doklad,   z   ktorého   by   bolo   zrejmé,   akú   hodnotu   resp.   akú   cenu nehnuteľnosť v čase uzavretia kúpnej zmluvy mala, a teda, že kúpna cena nebola v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi“.

Okresný   súd   tiež   zdôraznil   skutkové   zistenie,   že   uzavretiu   kúpnej   zmluvy predchádzalo   rozhodnutie   o   vyvlastnení   vydané   19.   júla   1984   bývalým   Obvodným národným   výborom   B.,   odborom   výstavby   a územného   plánovania,   pričom   však   toto rozhodnutie   bolo   na   základe   odvolania   sťažovateľov   zrušené   rozhodnutím   bývalého Národného výboru... B. z 18. decembra 1984. Ďalej okresný súd vo vzťahu ku kúpnej cene poukázal i na skutočnosť, že sťažovatelia v odvolaní proti inému rozhodnutiu z 20. júna 1985,   ktorým   im   bolo   uložené predloženie   statického   posudku   na porušené   konštrukcie domu, „uvádzali, že do domu neinvestovali, nakoľko sa očakávala jeho asanácia“. Rovnako tak zo svedeckej výpovede Ing. J. B., vtedajšieho riaditeľa Mestskej správy komunikácií B., vyplývalo, že sťažovateľ Ing. M. K. v tom čase „inicioval ich stretnutie za účelom dohody o odkúpení predmetného domu“.

Okresný   súd   vychádzal   aj   zo   záveru,   že   sťažovateľmi   tvrdená   skutočnosť zníženia kúpnej ceny po uzavretí zmluvy „z nijakých dokladov nevyplynula, navrhovateľ v 1. a 2. rade síce predložil súdu kópiu poštovej poukážky na sumu 8.699,- Kčs, avšak z predloženej poštovej poukážky nevyplýva dôvod zaplatenia tejto sumy“.

Okresný   súd   tiež   spochybnil   pasívnu   legitimáciu   odporcu   v   konaní   vo   vzťahu k jednej   z   dvoch   sporných   pozemkových   parciel,   keďže   z   výpisu   z   príslušného   listu vlastníctva zistil, že ako vlastník tejto parcely je v katastri nehnuteľností vedený iný subjekt.

Napokon okresný súd poukázal i na skutočnosť, že sťažovatelia sa vydania sporných nehnuteľností mohli domáhať podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“), pretože tento zákon sa vzťahuje na zmiernenie majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo okrem iného   aj   občianskoprávnymi   úkonmi   vykonanými   v   období   od   25. februára 1948 do 1. januára 1990. Keďže však „uplatnenie reštitučných nárokov bolo viazané na lehoty“, aplikáciou právneho režimu všeobecných občianskoprávnych predpisov na sťažovateľmi uplatnený nárok by „bola narušená právna istota osôb – subjektov, ktoré po tom, keď bolo zrejmé, že nebol uplatnený reštitučný nárok tieto nehnuteľnosti získali od povinnej osoby“.

Rozsudok okresného súdu napadli sťažovatelia odvolaním, v ktorom vyjadrili názor, že okresný súd ich prípadu „nevenoval patričnú pozornosť a vec neposudzoval z hľadiska v žalobe a v konaní tvrdených dôvodov neplatnosti namietanej kúpnej zmluvy, ale z hľadísk, ktoré   si   sám   vytvoril   a   na   ne   hľadal   odpoveď,   opäť   bez   akejkoľvek   odozvy   na   nami uvádzané závery platnej judikatúry či jurisprudencie“. Kritizovali, že „je absurdné, ak orgán aplikácie práva bez akéhokoľvek dokazovania tvrdí, že kúpna cena trojpodlažného obytného domu zo 6 bytmi s prísl., dvorom, s prísl. v centre B. v roku 1985, bola znalcom správne určená sumou 68.875 Sk, za ktorú sa v tom čase nedala kúpiť ani samostatná garáž kdekoľvek na sídlisku“, a ďalej, že okresný súd pri zisťovaní správnej ceny «mal za pomoci znalca vychádzať z poslednej vety § 19 ods. 4 vyhl. č. 129/1984 Zb., ktorá znie doslovne: „Dohodnutá   vyššia   cena   však   nesmie   prekročiť   náklady   na   obstaranie   rovnakej   alebo porovnateľnej stavby v mieste a čase prevodu po odpočítaní priemerného opotrebenia“. Ide o zisťovanie tzv. zostatkovej ceny nehnuteľnosti, ku ktorej sa malo dospieť tak, že znalec vyčíslil   skutočné   náklady   na   vybudovanie   rovnakej   nehnuteľnosti,   od   ktorých   potom odpočítal bežnú amortizáciu a vyčíslil tzv. reprodukčné náklady.».

Vo vzťahu k hodnoteniu dôkazu (podacieho lístka) okresným súdom sťažovatelia uviedli,   že   z   jeho   obsahu   jednoznačne   vyplýva,   že   sumu   8 699 Kčs   vrátili «titulom „preplatku nehn. r. 85“, čo potvrdzuje..., že jednak

- cenu určoval len kupujúci a

- vrátenie   jej   časti   spôsobilo   neplatnosť   kúpnej   zmluvy,   pretože   v   jej   písomnom vyhotovení chýbala cena, na ktorej sa mali obidve strany dohodnúť».

Podľa názoru sťažovateľov vtedajší kupujúci im „hrozil vyvlastnením nehnuteľnosti, čo nemal právo urobiť, čo nakoniec konštatoval aj okresný súd (vyvlastňovacie rozhodnutie, či rozhodnutie o zadovážení statického posudku, boli ako nezákonné zrušené)“. Vyhrážky pritom dosahovali intenzitu vyžadovanú ustanovením § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“), pretože sťažovatelia podľa ich tvrdenia „bojovali o svoj majetok so socialistickým režimom 40 rokov a za ten čas prišli o všetko – počnúc osobným automobilom, hotelom, obytným domom – a ešte aj boli viackrát vysídlení z miesta bydliska, či vylučovaní zo škôl a pod., ale súd to spochybňuje a časovo lokalizuje do obdobia, kedy sa mu to hodilo“.

K   spochybneniu   pasívnej   legitimácie   odporcu   vo   vzťahu   k   jednej   zo   sporných pozemkových parciel okresným súdom sťažovatelia v odvolaní uviedli, že odporca sa stal v dôsledku   rozdelenia   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   republiky   právnym   nástupcom subjektu, ktorý je ako vlastník parcely evidovaný v katastri nehnuteľností, pričom «listom vlastníctva   sa   nezakladá   subjektivita   tam   evidovaného   „vlastníka“,   ako   sa   to   mylne domnieva okresný súd,   lebo túto otázku   riešia   iné právne predpisy   –   OZ,   OBZ,   zákon o združovaní občanov ap. – na ktoré si však okresný súd ani nespomenul».

K   otázke   aplikácie   reštitučných   právnych   predpisov   sťažovatelia   vyjadrili   názor, že ich   vzťah   k   Občianskemu   zákonníku   je   vzťahom   špeciálnym   ku   všeobecnému „za podmienky, že sú splnené všetky predpoklady pre ich použitie“.

Krajský   súd   o   podanom   odvolaní   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   3   Co   177/2006-388 z 20. novembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Vychádzal   z   názoru,   že   sťažovatelia „v   odvolaní   neuviedli   žiadne   skutočnosti, resp. tvrdenia,   s   ktorými   by   sa   nebol   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku   dôsledne   vysporiadal“,   preto   odôvodnenie   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku založil na ustanovení § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Zároveň na zdôraznenie správnosti napadnutého prvostupňového   rozsudku   doplnil,   že z dokazovania pred okresným   súdom   nevyplynuli skutočnosti o danosti bezprávnej vyhrážky ako psychického donútenia takej intenzity, ktoré vzbudzuje u konajúceho dôvodný strach, pretože «k násilnému vyvlastneniu nehnuteľnosti nikdy nedošlo (navrhovatelia boli aktívni, na ich odvolanie bolo rozhodnutie o vyvlastnení zrušené), v konaní nebolo preukázané, že žiadosť o statický posudok slúžila ako zámienka pre „opätovné vyvlastnenie“ a že štátne orgány sledovali jediný cieľ zbaviť navrhovateľov majetku».

Problematická   kúpna   zmluva   nebola   podľa   názoru   krajského   súdu   uzavretá ani za nápadne nevýhodných podmienok, „pretože kúpna cena bola určená podľa vtedy platnej vyhlášky č. 129/84 Zb.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia vyjadrili nesúhlas s právnymi závermi oboch konajúcich súdov, pretože «nebrali dostatočne do úvahy dobové súvislosti a okolnosti,   v   ktorých   sťažovatelia   nesporne   prišli   aj   o   iný   majetok   (hnuteľnosti, nehnuteľnosti a p.), či možnosť sa riadne uplatniť v spoločnosti, ktoré vyvrcholili v zabraní zostávajúceho   súkromného   majetku,   ktorého   sa   sporná   kúpna   zmluva   dotkla   a   ktorej cieľavedome   predchádzala   hrozba   jeho   vyvlastnenia   a   potom   ukladanie   neúmerných povinností na jeho správu a udržiavanie, hoci nájomné bolo regulované a ešte aj viazané na osobitných   účtoch,   pričom   dispozícia   s   bytmi   patrila   výlučne   do   kompetencie býv. národných výborov.

V   tejto   súvislosti   je   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   jednak nepreskúmateľné a jednak vnútorne rozporné. Na jednej strane konštatuje a pripúšťa akúsi ekonomickú tieseň (viď str. 5, tretí odsek), čo by zakladalo prípadné odstúpenie od zmluvy, ak by sa naplnili aj nápadne nevýhodné podmienky (tie už nevzhliadol, lebo podľa neho bola   cena   určená   podľa   cenových   predpisov)   a   na   strane   druhej   bagatelizoval   hrozbu násilného vyvlastnenia (viď druhý odsek strany 5 rozsudku), ku ktorému „nikdy nedošlo pre aktívne správanie sa sťažovateľov“.».

Sťažovatelia   taktiež   namietli   skutočnosť,   že   sa   konajúce   súdy   riadne   nezaoberali navrhovanými dôkazmi (list z 11. mája 1948 špecifikujúci odhadnú hodnotu predmetných nehnuteľností,   znalecký   posudok   určujúci   cenu   sporných   nehnuteľností   predložený v odvolacom konaní, podací lístok preukazujúci vrátenie časti kúpnej ceny).

Vo vzťahu k právnemu hodnoteniu veci sťažovatelia namietli, že nemohli využiť právny   režim   zákona   o   mimosúdnych   rehabilitáciách,   pretože „z   neho   expresis   verbis vyplýva, že cudzí štát (Maďarská republika, ktorej v r. 1990 boli dané sporné nehnuteľnosti do trvalého užívania) nemohol byť povinnou osobou [§ 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona], takže voči nemu by žaloba o vydanie nemohla obstáť“.

Napokon   sťažovatelia   kritizovali   hodnotenie   otázky   pasívnej   legitimácie   odporcu konajúcimi súdmi.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   16.   septembra   2009   vyzval predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

V odpovedi doručenej ústavnému súdu 2. októbra 2009 predsedníčka krajského súdu sprostredkovala   vyjadrenie   predsedníčky   senátu   prerokúvajúceho   kauzu   sťažovateľov, ktorá „uviedla, že trvá na odôvodnení, uvedenom v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 177/2006-388 zo dňa 20. 11. 2008 a nemá k veci viac čo dodať“. Predsedníčka krajského súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným súdom a doručila mu zberný spis vedený pod sp. zn. 3 Co 177/2006.

Vyjadrenie krajského súdu zaslal ústavný súd 8. októbra 2009 právnej zástupkyni sťažovateľov s možnosťou zaujať stanovisko.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   doručila   14.   októbra   2009   ústavnému   súdu stanovisko, v ktorom k stručnému vyjadreniu krajského súdu uviedla, že „nemohol inak reagovať, pretože inak by sám uznal nezákonnosť a protiústavnosť svojho rozhodnutia. Preto   zotrvávame   na   stanovisku,   že   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   ústavne nekonformným spôsobom interpretoval takmer všetky čiastkové otázky (ne)platnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej mali sťažovatelia stratiť voje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ako aj princíp (zásadu), že právo vlastníkov má rovnaký zákonný obsah.“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   tiež   poukázala   na   cenové   predpisy   účinné pred rokom   1990,   ktoré „odrážali   delenie   vlastníctva   na   osobné   a   súkromné“,   z   čoho sa potom „vyvodzovali dôsledky, ktoré nie sú prijateľné v demokratickej spoločnosti hlavne tým, že diskriminovali veľmi výrazne dve skupiny vlastníkov, ktorým by inak patrilo rovnaké zaobchádzanie a ich vlastníckemu právu rovnaký zákonný obsah. V konkrétnom prípade išlo o pozemky a obytný dom, ktoré boli posúdené ako súkromné vlastníctvo, ale pokiaľ by boli klasifikované   ako   osobné   vlastníctvo,   náhrada   za   ich   prevod   (prechod)   by   bola niekoľko 10-násobne vyššia. Tento rozporuplný postoj k vlastníctvu... mal nutne nájsť svoj výraz pri úvahe súdu o tom, či bol právny úkon platný alebo neplatný.“.

Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci a vyčíslili náhradu trov konania sumou 502,93 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Predmetom   konania,   v   ktorom   sťažovatelia   vystupovali   ako   navrhovatelia,   bolo určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam.   Ako   prejudiciálna   sa   v   tomto   konaní vyskytla otázka platnosti kúpnej zmluvy z roku 1985, ktorou sťažovatelia mali prísť o svoje vlastnícke právo k predávaným nehnuteľnostiam.

Ústavný súd konštantne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli   byť   predmetom   ústavno-súdnej   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). V tomto poňatí   sa   odráža   i   skutočnosť,   že   ústavný   súd   nie   je „ďalšou“   inštanciou   všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).

Napriek   citovanej   judikatúre   berúc   do   úvahy   charakter   námietok   sťažovateľov bolo pre   poskytnutie   dôslednej   ochrany   označeným   základným   právam   sťažovateľov nevyhnutné, aby ústavný súd podrobil postup a rozhodovanie oboch všeobecných súdov prieskumu tak po stránke skutkovej, ako aj právnej. Len tak bolo totiž možné dať odpoveď na všetky ústavne relevantné otázky nastolené sťažovateľmi v ich sťažnosti, ktoré ústavný súd viedli i k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Z obsahu odôvodnení oboch rozsudkov ústavný súd zistil, že okresný súd i krajský súd sa ťažiskovo zaoberali problematikou prípadnej absolútnej neplatnosti spornej kúpnej zmluvy. Záver o tejto otázke potom mal byť nápomocný pre rozhodnutie o merite veci, teda o   určení   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam.   Pre   toto   rozhodnutie   bola   však relevantná   aj skutočnosť,   že   argumentácia   sťažovateľov   ako   navrhovateľov   v   konaní v prospech absolútnej neplatnosti zmluvy sa zakladala na tvrdeniach o psychickom donútení zo strany vtedajšej štátnej správy, ktorý sa prejavil najprv vo vyvlastnení nehnuteľností, a potom,   ako sťažovatelia   dosiahli zrušenie   vyvlastňovacieho rozhodnutia,   aj v   ukladaní povinností   zaťažujúcich   sťažovateľov   do   tej   miery,   že   napokon   súhlasili   so   zmluvným predajom nehnuteľností.

Tieto   skutočnosti   správne   neušli   pozornosti   okresného   súdu,   ktorý   v   odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na možnosť právneho posudzovania kauzy sťažovateľov podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, čo by vylučovalo aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy. Ústavný súd hodnotí tento právny   názor   ako   správny,   keďže,   ako   zdôraznil   aj   okresný   súd,   jeho   nerešpektovanie by výrazne narúšalo požiadavku   právnej   istoty   nastolenú   v   procese   reštitúcií   samotným zákonodarcom, ktorý uplatňovanie reštitučných nárokov časovo obmedzil.

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   pre   meritórne   rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam prioritnou bola otázka skúmania, či sťažovatelia   svoje   vlastnícke   nároky   mohli   uplatňovať   podľa   reštitučných   právnych predpisov. Až po negatívnej odpovedi na túto otázku malo význam zaoberať sa prípadnou absolútnou   neplatnosťou   kúpnej   zmluvy z roku   1985.   Okresný   súd však v   prvom   rade analyzoval   možnosť   absolútnej   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a   len   okrajovo   poukázal na možnosť aplikácie reštitučných právnych predpisov na prerokovávanú kauzu.

K tomu je potrebné dodať, že zo súvisiaceho spisu sp. zn. 12 C 68/1992 okresný súd mal   vedomosť   o   tom,   že   sťažovatelia   sa   domáhali   podľa   zákona   o   mimosúdnych rehabilitáciách vydania predmetných nehnuteľností, pričom za odporcov v tomto konaní označili „v   I.   rade.   S.,   v   II.   rade.   Čsl.   štát,   právny   nástupca   I.   generálny   investor   B. v III. rade   Maďarská   republika   zastúpená   Veľvyslanectvom   maďarskej   republiky   B.“. Výpočet odporcov v súvisiacom konaní naznačuje, že reštitučný nárok bol uplatnený aj voči cudziemu   štátu   (Maďarská   republika),   ktorý   podľa   §   4   ods.   1   písm.   b)   zákona o mimosúdnych rehabilitáciách nebol kvalifikovaný ako povinná osoba. Na druhej strane v konaní   o   určovacej   žalobe   sťažovateľov   títo   už Maďarskú   republiku   ako   odporcu neoznačili.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Už uvedené okolnosti posudzovaného prípadu bezpochyby vyvolávajú pochybnosti o tom,   či   sťažovatelia   mohli   v   procese   reštitúcií   uplatňovať   svoje   vlastnícke   právo k dotknutým   nehnuteľnostiam.   Odpoveď   na   túto   otázku   mala   pre   prerokovávanú   vec podstatný význam, pretože ak by okresný súd dospel k jednoznačnému záveru o danosti skutkových   dôvodov   na   ochranu   vlastníckeho   práva   sťažovateľov   prostredníctvom reštitučných   predpisov,   potom   by   určovaciu   žalobu   sťažovateľov   bolo   potrebné bez ďalšieho zamietnuť. Okresný súd však túto otázku vyriešil len poukazom na právny názor, ktorý je síce správny, no jeho formulácii nepredchádzala potrebná analýza okolností konkrétneho prípadu. Okresný súd preto vo svojom rozsudku neodôvodnil dostatočne záver o   použiteľnosti   právneho   názoru   o   vzťahu   všeobecných   občianskoprávnych   predpisov a predpisov reštitučných na prípad sťažovateľov.

Rovnakým nedostatkom podľa názoru ústavného súdu trpí aj odôvodnenie rozsudku krajského   súdu,   pretože   hoci   sťažovatelia   v   odvolaní   poukázali   na   potrebu   skúmania splnenia   všetkých   predpokladov   na   uplatnenie   reštitučných   predpisov,   odvolací   súd sa týmto problémom v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal.

Ako nedostatočné ústavný súd hodnotil aj odôvodnenie rozsudku   krajského súdu vo vzťahu k určeniu ceny, za ktorú sťažovatelia v roku 1985 predali sporné nehnuteľnosti. Sťažovatelia v odvolaní poukazovali na konkrétne ustanovenie cenového právneho predpisu (§ 19 ods. 4 vyhlášky Slovenského cenového úradu   č. 129/1984 Zb. o cenách stavieb, pozemkov,   porastov,   úhradách   za   zriadenie   práva   osobného   užívania   pozemkov a o náhradách za dočasné užívanie pozemkov), ktoré sa podľa ich názoru malo aplikovať pri určení ceny nimi predávaných nehnuteľností. Keďže sa tak nestalo, mala byť sporná kúpna zmluva uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok.

Krajský   súd   reagoval   na   túto   námietku   konštatovaním,   že „nebolo   preukázané, že kúpna   zmluva   bola   uzavretá   v   tiesni   za   nápadne   nevýhodných   podmienok“,   pretože „kúpna   cena   bola   určená   podľa   vtedy   platnej   vyhlášky   č.   129/84   Zb.“. Pritom   nijako nevysvetlil,   prečo   nemožno   aplikovať   na   prípad   sťažovateľov   už   uvedené   ustanovenie cenového právneho predpisu. Takáto odpoveď však bola dôležitá pre zistenie, či cena bola určená podľa právneho predpisu, čo na platnosť kúpnej zmluvy vyžadovalo v roku 1985 účinné ustanovenie § 399 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

V   otázke   určovania   kúpnej   ceny   nebolo   bez   významu   ani   tvrdenie   sťažovateľov ako navrhovateľov, že po určitom čase od uzavretia kúpnej zmluvy boli povinní vrátiť časť prijatej   kúpnej   ceny,   a   teda,   že   za   scudzené   nehnuteľnosti   reálne   dostali   nižšiu   cenu, než určovali vtedajšie právne predpisy. Sťažovatelia pre účely preukázania tejto skutočnosti predložili kópiu poštovej poukážky, ktorú okresný súd vyhodnotil tak, že z nej „nevyplýva dôvod   zaplatení...   sumy“. V   odvolaní   na   to   sťažovatelia   reagovali   poukazom   na obsah poukážky, podľa ktorého vracali sumu 8 699 Kčs z titulu „preplatku nehn. r. 85“. Krajský súd   ani   na   túto   námietku   nijako   nereagoval   a   uspokojil   sa   odkazom   na   odôvodnenie prvostupňového rozsudku spojené s tvrdením o určení kúpnej ceny v súlade s právnymi predpismi.

Všetky   uvedené   skutočnosti   zistené   ústavným   súdom   z   podkladov,   ktoré   mal k dispozícii, ho vedú k záveru o porušení základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu, ktorého   sa   krajský   súd   dopustil   nedostatočným   odôvodnením   svojho   potvrdzujúceho rozsudku.   Obsah   odvolania   sťažovateľov   totiž   podľa   názoru   ústavného   súdu   vyvolával potrebu podrobnejšie sa v odôvodnení rozsudku krajského súdu vysporiadať s jednotlivými odvolacími námietkami, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci.

V podanom odvolaní je účastník konania bezpochyby oprávnený namietať právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd potom môže využiť postup podľa § 219 ods. 2 OSP len v tom prípade, ak odvolacie námietky týkajúce sa právneho posúdenia veci sú totožné s dôvodmi návrhu na začatie konania, prípadne ak takéto námietky obsiahnuté v odvolaní   už   účastník   konania   uplatnil   v   priebehu   prvostupňovej   fázy   konania a prvostupňový   súd   na   ne   nereagoval   požadovaným   spôsobom.   Vzhľadom   na   uvedené je ústavný   súd   toho   názoru,   že   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   neboli   splnené podmienky na tak strohé odôvodnenie, aké využil krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku. Ústavný preto súd vyhovel návrhu sťažovateľov a vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a tak ústavný súd vyslovil i porušenia práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľov v tej časti, ktorou namietali postup krajského súdu v predmetnom konaní. Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by mohli naznačovať porušenie označených základných práv postupom krajského súdu.   I   tvrdenia   o existencii   opomenutých   dôkazov   v   konaní krajského   súdu (čo by   mohlo   viesť   k   záveru   o   chybách   postupu   súdu)   boli   v   sťažnosti   napokon konkretizované   argumentáciou,   že   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia dôsledne   nevysporiadal   so   všetkými   navrhovanými   dôkazmi,   resp.   že   ich   posudzoval svojvoľne.   Teda   v   konečnom   dôsledku   tak   sťažovatelia   opätovne   dospeli   ku   kritike rozhodnutia (nie postupu) krajského súdu v odvolacej fáze konania.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

K aplikácii citovaného ustanovenia v okolnostiach prerokúvanej sťažnosti ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho právne názory, ktoré ho viedli k vysloveniu porušenia označených základných práv sťažovateľov a k následnému zrušeniu rozsudku krajského súdu, nesmerujú k jednoznačnému záveru o tom, ako má krajský súd o podanom odvolaní meritórne   rozhodnúť.   Základom   pre   výrok   tohto   nálezu   bolo   totiž   výlučne   zistenie nedostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude preto opätovne preskúmať odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, aby vo svojom rozhodnutí o podanom odvolaní dôsledne zodpovedal na všetky relevantné odvolacie námietky prednesené sťažovateľmi. Ústavný súd tu má na mysli predovšetkým odvolaciu námietku, ktorá sa týkala právneho posúdenia   veci,   a   to   konkrétne   aplikovateľnosti   právneho   názoru   o   špeciálnom   vzťahu reštitučných   predpisov   ku   všeobecným   občianskoprávnym   predpisom   o   absolútnej neplatnosti   právnych   úkonov.   Ak   táto   otázka   bude   vyriešená   záverom,   že   nárok sťažovateľov   nemožno   posudzovať   podľa   reštitučných   predpisov,   potom   bude   úlohou krajského súdu vysporiadať sa s prípadnou absolútnou neplatnosťou spornej kúpnej zmluvy z hľadiska dôvodov tvrdených sťažovateľmi, s osobitným zameraním na právne posúdenie otázky   kúpnej   ceny   zaplatenej   sťažovateľom   pri   uzavretí   kúpnej   zmluvy   v   roku   1985, a to z hľadiska dôsledného vyhodnotenia skutkových okolností vo väzbe na následný záver o rešpektovaní alebo nerešpektovaní vtedy účinných právnych predpisov, ktoré regulovali výšku kúpnej ceny.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia si v sťažnosti uplatnili trovy konania za „tri úkony právnej pomoci (pôvodné dva + toto vyjadrenie)“ v sume 502,93 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2009. Základná tarifa podľa ustanovení §   11   ods.   2   vyhlášky   predstavuje   1/6   z   výpočtového   základu   [§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy   20   950   Sk   (695,41   €)   pre   úkony   vykonané   v   roku   2009],   čo   predstavuje za jeden úkon v roku 2009 odmenu v sume 115,90 € a k tomu režijný paušál v sume 6,95 €. Podľa   § 13 ods. 2 vyhlášky sa   základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nárok   na   náhradu   trov   konania   za   tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2009 (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť a stanovisko z 12. októbra 2009),   preto   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   po   znížení   podľa   §   13   ods.   2   vyhlášky v tomto prípade predstavuje sumu 556,32 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál dvakrát za tri úkony právnej pomoci, teda šesťkrát po 6,95 €. Spolu by tak náhrada trov   právneho   zastúpenia   podľa   relevantných   ustanovení   vyhlášky   predstavovala   sumu 598,02   €.   Keďže   si   sťažovatelia   uplatnili   nárok   na   náhradu   trov   konania   len   v   sume 502,93 €, musel ústavný súd rešpektovať ich dispozičné právo, a priznal im tak náhradu trov konania len v uplatnenej sume, teda 502,93 €.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009