znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 279/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   R.,   R.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M.   K., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 SžoKS/93/2005 zo 16. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2008 doručená   sťažnosť   J.   R.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   M.   K, Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 SžoKS/93/2005 zo 16. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania na strane žalobcu, a to na základe podanej žaloby o preskúmanie rozhodnutia Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“) č. p. PK-17-5-2004 z 24. marca 2004 (ktorým SIS zamietla odvolanie sťažovateľa podané proti personálnemu rozkazu riaditeľa č. 1188 zo 4. novembra 2003, ktorým   bol sťažovateľ na základe žiadosti   uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka SIS).

Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol: «Prostredníctvom svojho právneho zástupcu som   podal   žalobu   na   Krajský   súd   v   Košiciach proti   Slovenskej   informačnej   službe o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Slovenskej informačnej   služby   (SIS)   zo   dňa 24.03.2004, č.p. PK - 17 - 5/2004. Týmto rozhodnutím Slovenskej informačnej služby bolo zamietnuté   moje   odvolanie   proti   personálnemu   rozkazu riaditeľa   sekcie   D   Slovenskej informačnej   služby   č.   1188   zo   dňa   4.11.2003   a   napadnutý personálny   rozkaz   bol potvrdený, a to aj napriek tomu, že pri prvotnom právnom úkone, žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru absentovala zložka dobrovoľnosti. Uvedený rozpor so zákonnými ustanoveniami bol aj predmetom žalobného návrhu. Krajský súd rozhodnutím zo dňa 19.04 2005 č.k. 1 S 46/04-64 žalobný návrh v celom rozsahu zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že   po vykonanom dokazovaní dospel k právnemu názoru, že napadnuté rozhodnutie i postup SIS je v súlade so zákonom. Svoje rozhodnutie SIS odôvodnila tým, že o uvoľnení sťažovateľa zo služobného pomeru príslušníka informačnej služby k 31.12.2003 rozhodla na základe jeho žiadosti o uvoľnenie, ktorú osobne podpísal a podal svojmu nadriadenému. Takto jednoznačne a nespochybniteľne preukázal svoju vôľu, aby zanikol jeho služobný pomer k SIS. Tým, že sťažovateľ predložil žiadosť o uvoľnenie, naplnil tak podľa § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov   Policajného zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže Slovenskej republiky   a   Železničnej polície   v   znení   neskorších predpisov   skutkovú podstatu dôvodu na uvoľnenie žalobcu zo služobného pomeru. Skutočnosti, ktoré by potvrdzovali argumenty sťažovateľa, že predmetnú žiadosť nepodal slobodne, ale na základe príkazu, pod nátlakom a z donútenia, neboli SIS počas odvolacieho správneho konania zistené. K takémuto záveru však nebolo vykonané potrebné dokazovanie. Krajský súd sa stotožnil s účelovo podanými vyjadreniami   SIS,   pričom   moje   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   neakceptoval. Na preukázanie mojich tvrdení som navrhol vykonať dôkazy, a to výsluchom svedkov a vyžiadaním listinných dôkazov od žalovaného. Súd tieto dôkazy nevykonal. Navyše keďže súd nemal úplné spisy správneho orgánu rozhodol v rozpore s ustanovením § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p., zákona č. 99/1963 Zb. v platnom znení.

Proti rozhodnutiu krajského súdu som prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal dňa 9.06.2005 odvolanie, v ktorom boli podrobne, rozvedené dôvody, pre ktoré je toto rozhodnutie v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona ako, aj v rozpore s objektívnou pravdou. Porušovateľ sa skutočnosťami uvedenými v písomne podanom odvolaní nezaoberal dostatočne, neúplné zistil skutkový stav, nakoľko neboli vykonané navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto sťažovateľ ani nemohol preukázať, že konal pod nátlakom a neslobodne. Krajský súd predovšetkým uspokojil len s účelovými a často nepravdivými tvrdeniami SIS, pričom netrval na predložení navrhovaných dôkazov.

Je logické, že keď v monokratickom štátnom orgáne, akým Slovenská informačná služba nepochybne je, si jej príslušník z donútenia podá žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru, tak v správnom konaní, v ktorom s konečnou platnosťou rozhoduje Riaditeľ SIS, nemôže byť úspešný, navyše keď Riaditeľ SIS verejne deklaruje svoj postup (článok SME zo dňa   27.03.2003   „Pittner:   Eštébaci   už   v   tajnej   službe   viac   nebudú").   Za   danej spoločenskej situácie   som   v   správnom   konaní   nemohol   očakávať   úspech.   Preto   som   sa spoliehal na súdnu ochranu, ktorú mi zaručuje Ústava SR.

Navrhoval som zabezpečiť písomnosť SID, v ktorá obsahuje zoznam príslušníkov, ktorí sú povinní opustiť rady SIS a tiež akým spôsobom (č.p:77/32-D-43-45/2003 zo dňa 8.4.2003). Najvyšší súd SR sa však príslušnými ustanoveniami zákona neriadil a rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.»

Po citácii dotknutého ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) sťažovateľ ďalej uvádza:

„SIS,   keďže   svoj   postup   nemohla   riadne   podložiť   zákonnými   ustanoveniami uvádzal účelové   tvrdenia   o   pracovných   poradách,   ktorých   predmetom   bola   pomoc odchádzajúcim príslušníkom,   ďalej   tiež   účelovo   argumentuje   právnou   úpravou,   ktorá v tom čase platná nebola a pod. Podľa názoru žalovaného, činnosť v bývalých zložkách ŠtB predstavovala bezpečnostné   riziko.   Podľa   ustanovenia   §   15   ods.   2   zákona č. 241/2001Z.z.oochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného v tom čase „Za bezpečnostné riziko podľa odseku 1 sa považuje a) činnosť proti záujmom Slovenskej republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, medzinárodných stykov, ekonomických záujmov štátu, činnosti štátneho orgánu alebo proti záujmom, ktoré sa Slovenská republika zaviazala chrániť podľa medzinárodných zmlúv, b) úmyselné porušenie právnych predpisov, v dôsledku ktorého by mohlo nastať   ohrozenie záujmov Slovenskej republiky, alebo zistenie skutočností, ktoré majú vplyv na dôveryhodnosť a ovplyvniteľnosť osoby a môžu ovplyvniť schopnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach." Navyše dňa 21.10.2003 bol vydaný zákon č. 432/2003 Z.z., ktorým sa okrem iného mení ustanovenie § 76 ods.4 zákon č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností tak, že osobám, ktoré boli k 1. novembru 2001 určené na oboznamovanie sa so štátnym tajomstvom v období po 1. januári 1997, sa považujú za oprávnené osoby pre stupeň utajenia Prísne tajné alebo Tajné podľa tohto zákona do 31.10.2004, ak nenastanú iné okolnosti na zánik oprávnenia. V zmysle uvedeného v danej dobe neexistovali žiadne zákonné prekážky pre zotrvanie mojej osoby v služobnom pomere k žalovanému. Tieto podmienky sa zmenili až prijatím zákona č.215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.05.2004. V zmysle ustanovenia § 14 ods.1tohto zákona za bezpečnostné spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto bol pracovne zaradený   a   aktívne vykonával   činnosť   v   ustanovených   štruktúrach   bývalej   Štátnej bezpečnosti.   Pre   posúdenie   právneho   stavu   prejednávanej   veci   je   uvedené   ustanovenie absolútne   irelevantné.   Rovnako   sú   v   tejto   súvislosti   právne   irelevantné   aj   spojenia   ako budúci zámer zákonodarcu a pod. Harmonogramy odchodu bývalých príslušníkov ŠtB zo služobného   pomeru,   pracovné   porady, termíny   na   podanie   žiadostí   atď.   boli   len nátlakovými aktivitami SIS na ukončenie služobného pomeru s dotknutým príslušníkmi. Vzhľadom   k tomu,   že   na   ukončenie služobného   pomeru   príslušníkov,   ktorí   v   pôsobili v zložkách   ŠtB   neboli   v tom   čase   zákonné predpoklady,   SIS   mi   túto   povinnosť   uložila príkazom.“  

Sťažovateľ   po   opätovnej   citácii   niektorých   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku pokračuje v argumentácii takto: „Vzhľadom k tomu, že súd v konaní rozhodol tak, že moju žalobu zamietol, resp. rozhodnutie o zamietnutí mojej žaloby potvrdil, porušil moje   základné   práva   upravené   v   čl.   46 a   nasl.   Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj upravené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd.   Za porušenie môjho základného práva považujem to, že súd neprejednal moju vec spravodlivo, pretože   rozhodol   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu.   Keďže   súd nepostupoval v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona, porušil moje právo na súdnu ochranu.   Mám zato, že na preukázanie neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že nebol urobený slobodne postačovali mnou predložené listiny, napr. žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru resp. navrhované dôkazy, ktoré však vykonané neboli. Základné právo na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy SR   podľa   stabilizovanej judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná vo   veci   v   súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom   je   zákon   č. 99/1963   Zb.   Z   vyššie   uvedeného   je   zjavné   že najvyšší   súd nepostupoval s citovaným predpisom a dopustil sa jeho viacerých porušení, pričom poprel ich   účel   a   význam.   Uvedené   málo   za   následok   nezákonné   a   nespravodlivé   rozhodnutie o mojom žalobnom návrhu a tým porušenie môjho práva na súdnu ochranu.“

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo (sloboda) J. R.   upravené v čl.46 a nas. Ústavy Slovenskej republiky   a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž-o- KS 93/2005 porušené bolo.  

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   č.   k.   4   Sž   -   o -   KS 93/2005 z 16.októbra.2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. J. R. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 7.915,- Sk, ktoré je Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr. M. K. do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   S   46/04-64   z 19.   apríla   2005   zamietol   žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia SIS č. p. PK-17-5-2004 z 24. marca 2004 (ktorým SIS zamietla odvolanie sťažovateľa podané proti personálnemu rozkazu riaditeľa č. 1188 zo 4. novembra 2003, ktorým bol sťažovateľ na základe žiadosti uvoľnený zo služobného pomeru príslušníka SIS).

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Z obsahu administratívneho spisu žalovanej a žaloby vyplynulo, že žalobca žiada preskúmať a následne zrušiť rozhodnutie žalovanej,   ktorá   zamietla   odvolanie   žalobcu   proti   rozhodnutiu personálneho rozkazu riaditeľa Sekcie D žalovanej č. 1188 zo dňa 4.11.2003 a tento personálny rozkaz, na základe ktorého bol žalobca podľa § 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. na základe vlastnej   žiadosti   uvoľnený   dňom   31.12.2003   zo   služobného pomeru   príslušníka žalovanej potvrdil. Ako z obsahu žaloby žalobcu vyplýva tento tvrdí, že žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru podal na základe príkazu svojich nadriadených, pod tlakom a z donútenia, preto táto jeho žiadosť nebola prejavom jeho slobodnej vôle. Ako to žalobca v žalobe uvádza dňa 21.10.2003 sa na základe pokynu jeho priameho nadriadeného zúčastnil   pracovného   rokovania   u   riaditeľa   Sekcie   D   žalovanej   za prítomnosti riaditeľa personálnej sekcie žalovanej a priameho nadriadeného žalobcu - riaditeľa odboru a ďalších príslušníkov Sekcie D žalovanej. Na tejto porade, ako tvrdí žalobca, riaditeľ personálnej sekcie žalovanej prítomných informoval o tom, že si buď podajú žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru do   27.10.2003,   pričom   každý dostane   v   plnej   výške   výsluhový dôchodok   a   odchodné,   alebo   ak   tak   neurobia, Bezpečnostný   úrad žalovanej   ukončí   previerku   všetkých   „bez   vyjadrenia",   na   základe čoho bude na každého z prítomných vypracované služobné hodnotenie so záverom „nespôsobilý   pre   výkon   služby"   a služobný pomer   s   nimi   bude   ukončený   prepustením podľa § 192 ods. 1 písm. d) zákona č. 73/1998 Z. z., pričom každému sa bude krátili odchodné o jednu tretinu.

Podľa žalobcu bola teda jeho žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru absolútne neplatným   právnym   úkonom   v   zmysle   ustanovenia   §   250   ods.   1   písm.c)   zákona   č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého právny úkon, ktorý nebol urobený slobodne, je neplatný. Žalobca   tvrdí,   že   z   jeho   strany   nešlo   o   prejav   jeho   vôle,   ale o   prejav   vôle   jeho nadriadených,   ktorých   príkazy bol v zmysle ustanovenia   §   48   ods.3   písm.   a)   zákona č. 73/1998 Z.z. povinný plniť,   že   uvedený   právny   úkon   vykonal   z   donútenia   a   pod nátlakom,   spočívajúcom   vo   vyhrážke   jeho   nadriadených,   že   v   prípade nepodania   si   žiadosti   o   uvoľnenie   neprejde   bezpečnostnou previerkou. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa toho, že žiadosti o uvoľnenie si musel podať súc viazaný príkazmi nadriadených, tak žalobca v žalobe zároveň uvádza, že v zmysle ustanovenia § 48   ods.4   zákona   č.73/1998   Z.   z.   upozornil svojich   nadriadených   na   rozpor   tohoto príkazu so všeobecne záväznými   právnymi   predpismi,   a   to   dňa   21.10.2003   počas pracovného rokovania.

K   tejto   námietke   žalobcu   súd   uvádza,   že   v   zmysle   ustanovenia   §   48 ods.4   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   ak   sa   policajt   domnieva,   že   rozkaz,   nariadenie, príkaz   alebo   pokyn   jeho nadriadeného   je   v rozpore   so   všeobecne   záväzným právnym predpisom,   je   povinný   na   to   nadriadeného   upozorniť.   Ak nadriadený trvá   na   splnení   rozkazu,   nariadenia,   príkazu   alebo pokynu,   musí   ho   policajtovi písomne potvrdiť   a policajt je povinný ho splniť. Žalobca v žalobe nič neuvádza v tom smere,   že by   jeho   nadriadený   takýto   príkaz   po   tom,   čo   bol   upozornený   na jeho nezákonnosti, aj písomne potvrdil. Ak sa tak nestalo, tak potom v zmysle citovaného ustanovenia   §   48   ods. 4 zákona   č. 73/1998 Z. z. jeho druhej vety žalobca nebol takýmto   príkazom viazaný,   a   preto   pre   absenciu   písomného   potvrdenia   takéhoto príkazu nemožno ani len uvažovať o tom, že by takýto príkaz bol vydaný a žalobca písomne nepotvrdený príkaz bol povinný splniť.

Preto   súd   uzatvára,   že žalobca   nepreukázal,   že   by bol   konal na základe   príkazu svojho nadriadeného, ako to v žalobe, tvrdil, ale bolo preukázané, že žalobca pod vplyvom právnych   následkov nepodania   si   žiadosti   o   uvoľnenie   z   funkcie,   hrozby   krátenia odchodného o jednu tretinu a ostatných výhod sa rozhodol podať si žiadosť o uvoľnenie zo   služobného   pomeru,   ktorej   žiadosti žalovaná   nemohla   nevyhovieť   vzhľadom na ustanovenie § 191 ods.1 zákona č. 73/1998 Z. z.

Súd zastáva názor zhodne s vyjadrením žalovanej, ktoré je logické a presvedčivé, že obsahom   porady   dňa   21.10.2003   bolo informovanie   žalobcu   jeho   nadriadenými o postupe   v   prípade   nepodania   si   žiadosti   o   uvoľnenie   zo   služobného   pomeru do 27.10.2003,   ako   aj   upovedomenie   o   pravdepodobnom   pre   žalobcu nepriaznivom výsledku bezpečnostnej previerky vykonanej v súlade so zákonom, a na ňu nadväzujúcom služobnom   hodnotení,   preto nemohlo   ísť   o   bezprávnu   vyhrážku   voči   žalobcovi,   ale naopak, išlo o pre žalobcu cennú informáciu pri jeho rozhodovaní sa   o tom, či si má podať alebo nepodať žiadosť o uvoľnenie s ohľadom na uvedené výhody, najmä výšku   odstupného,   ktorá   ako sám   žalobca   na   pojednávaní   súdu   uviedol,   činila cca 100.000,-Sk,   ktorá   suma   predstavovala   krátenie   odstupného   o   jednu tretinu. Preto takýto postup žalovanej, pokiaľ informovala žalobcu a ostatných prítomných na   pracovnej   porade,   možno považovať,   za   právne   dovolenú   „vyhrážku",   pretože v skutočnosti išlo o postup súladný so zákonom.

Ako   z   vyššie   zisteného   skutkového   stavu   vyplýva,   súd, aplikujúc   naň   citované zákonné ustanovenia uzatvoril, že žalobca postupoval v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 a 3 zákona, keď si podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru písomne, doručil ju nadriadenému,   a   to   prostredníctvom   bezprostredne   nadriadeného   tomu   nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o jeho uvoľnení zo služobného pomeru.

Naopak,   žalobca   nevyužil   ani   postup   podľa   ustanovenia   §   191 ods.4   zákona č.73/1998 Z. z., ak mal za to, že na svojej žiadosti ne zotrváva a mohol túto zobrať späť, čo však neurobil. Preto súd zastáva názor, že žalobca vyčkával na vyplatenie odstupného v   plnom   rozsahu   a   potom   sa   až   rozhodol   podať   žalobu   proti žalovanej   zo   zištných dôvodov, spochybňujúc svoj vlastný prejav vôle,   o   ktorom   kontraproduktívne   tvrdil, že ho neurobil slobodne, ak si sám podal žiadosť, o uvoľnenie zo služobného pomeru a o ktorom tvrdil, že ho urobil na príkaz nadriadeného, čo však najmä v správnom konaní a tiež   ani   v   súdnom   preskúmacom konaní   ničím   nepreukázal,   najmä   nepreukázal,   že postupoval   podľa §   48   ods.4   zákona   č.   73/1998   Z.z.,   lebo   si   nezabezpečil   písomné potvrdenie tzv. „príkazu", o ktorom tvrdil, že bol príkazom, a preto ho nebol povinný, aj   keď   ho   za   príkaz   považoval,   splniť. V   konaní   nebolo   preukázané   ani   tvrdenie žalobcu, že urobil právny úkon podaním žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru pod tlakom, psychického donútenia, bezprávnou vyhrážkou, pretože vyhrážky, na ktoré poukazoval žalobca boli dovolenými právnymi vyhrážkami,   ktoré boli v skutočnosti informáciami   prospešnými pre   žalobcu,   ktoré   využil   a   na   základe   ktorých   si   podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru.

Súd   uznáva   za   dôvodnú   jedine   žalobnú   námietku   žalobcu,   že žalovaná nepostupovala procesne v súlade s ustanovením § 243 ods.2 zákona č. 73/1998 Z. z., avšak   nakoľko   išlo   o   vadu   postupu žalovanej,   ktorá   nemala   vplyv   na   zákonnosť napadnutého rozhodnutia,   súd   na   túto   vadu   v   súlade   s   ustanovením   §   250i   ods.3 O.s.p. neprihliadol.

Na   základe   týchto   podstatných   dôvodov   súd   nepovažoval   za potrebné   vykonať ďalšie   dokazovanie   navrhnuté   žalobcom,   ani preskúmavať   napadnuté   rozhodnutie z hľadísk, ktoré žalobca prednášal na pojednávaní súdu, lebo žalobca mohol rozšíriť rozsah napadnutého rozhodnutia len v lehote podľa § 250b O.s.p.»

Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu   odvolanie, v ktorom sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom argumentoval takto:«Súd   vo   svojom   rozhodnutí   konštatuje,   že   žalobca   nepreukázal,   že   by   konal na základe   príkazu   svojho   nadriadeného,   ale   naopak   bolo   preukázané,   že   žalobca   pod vplyvom právnych následkov nepodania si žiadosti o uvoľnenie z funkcie, hrozby krátenia odchodného o jednu tretinu a ostatných výhod sa rozhodol podať si žiadosť o uvoľnenie zo služobného   pomeru, ktorej   žiadosti   žalovaný   nemohol   nevyhovieť   vzhľadom na ustanovenie par. 191 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Uvedený záver súd vyvodzuje najmä z ust. par 191 ods. 1-4 zákona č. 73/1998 Z.z. a z vyjadrenia žalovaného k žalobe, pričom v danej súvislosti vôbec neberie do úvahy návrh žalobcu na vykonanie dôkazov zo dňa 21.3.2005 a podanie žalobcu zo dňa 18.4.2005.

Vykonaním dôkazov navrhovaných v uvedených podaniach by sa preukázalo, že žalobca   konal   pod   nátlakom   nadriadených   a   podanie   žiadosti   o   uvoľnenie   zo služobného pomeru nebolo prejavom jeho slobodnej vole.

Žalobca sa v súvislosti s podaním žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru riadil ustanoveniami zákona č. 73/1998 Z. z. vrátane ustanovenia par. 48 ods. 3 písm. a), v zmysle ktorého mu bol daný príkaz na podanie si uvedenej žiadosti. Žalobca svojho nadriadeného upozornil   na   rozpor   jeho   príkazu   so   všeobecne   záväzným   právnym predpisom, avšak tento na splnení príkazu trval, čo písomne potvrdil na tretej strane žiadosti   o   prepustenie   zo služobného   pomeru.   Týmto   bola   splnená   aj   povinnosť vyplývajúca   žalobcovi   z   ustanovenia par.   48   ods.   4   cit.   zákona.   Predmetná   žiadosť obsahovala dôvody, z ktorých bola podávaná. V zmysle ust. par. 191 ods. 6 cit. zákona príslušný nadriadený nemusel s podaním žiadosti súhlasiť. Svojím podpisom však svoj súhlas dal a tým potvrdil i splnenie príkazu.

Vyjadrenie   žalovaného   rozhodne   nemožno   považovať   za   logické   a   presvedčivé. Prečo by   sa   organizovali   pracovné   porady,   ktorých   obsahom   bolo   poskytnutie pomoci príslušníkom pri odchode zo služobného pomeru? Ako nadriadení vedeli, ktorí príslušníci chcú byť uvoľnení zo služobného pomeru? Naopak, je verejne známou vecou (bolo   to napr. obsiahnuté   aj   v   správe   o   činnosti   SIS   za   rok   2003),   že   všetci   bývalí príslušníci ŠtB musia opustiť SIS. Vzhľadom k tomu, že v tom čase platná legislatíva neobsahovala mechanizmy ako týchto príslušníkov z radov SIS dostať, boli organizované pracovné porady s cieľom „pomôcť" týmto príslušníkom. Takýto postup je preukázateľný aj   časovou   postupnosťou udalostí,   keď   posledný   možný   termín   podania   žiadosti o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   bol 27.10.2003.   Ukončenie   pôsobenia   všetkých bývalých príslušníkov ŠtB v SIS bolo naplánované na 31.12.2003. Za týmto účelom bol dokonca   spracovaný   aj   harmonogram postupného   uvoľňovania   bývalých   príslušníkov ŠtB, ktorý je v SIS vedený pod č. 77/32-D-43-45/2003. Súd však nepovažoval za potrebné sa s týmto záznamom oboznámiť.

Súd   neakceptoval   ani   vyjadrenia   žalobcu,   ktoré   boli   predložené   v   písomnom vyjadrení zo dňa 18.4.2005 a ktoré boli aj osobne prednesené na konanom pojednávaní. Zavádzajúce   sú   aj   vyjadrenia   žalovaného   ohľadom   v   tom   čase   platnej   právnej úpravy   na   úseku   ochrany   utajovaných   skutočností   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov. Par. 76 ods. 4 nestanovoval, tak ako uvádza žalovaný vo svojom vyjadrení, že osoba, ktorá bola k 1.11.2001 určená na oboznamovanie sa so štátnym tajomstvom po 1. januári 1997, sa považovala za oprávnenú osobu pre stupeň Prísne tajné alebo Tajné podľa tohto zákona do 31. októbra 2003. Tento stav platil len do 30.10.2003, pričom zákonom č. 432/2003 Z.z. zo dňa 21.10.2003, ktorým sa mení okrem iného aj zákon č. 241/2001   Z.z.   o   ochrane utajovaných   skutočností   sa   s   účinnosťou   od   31.10.2003 vyššie uvedené oprávnenie osoby určenej na oboznamovanie sa so štátnym tajomstvom predĺžilo do 31.10.2004. Teda v čase konania pracovnej porady a následného podania žiadosti bol platný právny stav iný ako uvádza žalovaný. Tvrdenie, že vyjadrenia riaditeľa personálnej   sekcie   informačnej   služby nemohli   byť   podľa   názoru   žalovaného   ani žalobcovi   ani   iným   účastníkom   pracovného rokovania   objektívne   považované za akýkoľvek   nátlak   a   boli   len   skonštatovaním pracovných   dôsledkov,   ktoré   by nevyhnutne na základe vtedy platného zákona nastali v   náväznosti   na   nespôsobilosť dotknutých príslušníkov na výkon štátnej služby   v informačnej   službe   v   dôsledku zániku   ich   oprávnenia   na   oboznamovanie   sa s utajovanými skutočnosťami možno s poukázaním na vyššie uvedenú novelizáciu zákona o ochrane utajovaných skutočností považovať minimálne za účelové.

Rovnako za účelové možno považovať aj tzv. „objasnenie" postupu pri vykonávaní bezpečnostných previerok podľa zákona č. 241/2001 Z.z. v spojení so zákonom 215/2004 Z.z. V zmysle   zákona   č.   241/2001   Z.z.   sa   za   spoľahlivú   osobu   nepovažuje   ten, u koho bolo zistené bezpečnostné riziko. Za bezpečnostné riziko sa považovalo zistenie skutočností,   ktoré majú   vplyv   na   dôveryhodnosť   a   ovplyvniteľnosť   osoby   a   môžu ovplyvniť schopnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach, pričom ich bližšie nešpecifikoval,(par. 15 ods. 2). Zákonodarca umožnil subjektom vykonávajúcim bezpečnostné   previerky zvážiť   a   samostatne   sa   rozhodnúť,   ktoré   skutočnosti   bude považovať za bezpečnostné riziko. V žiadnom prepise však nebolo stanovené, že toto riziko predstavuje   aj   činnosť   v štruktúrach ŠtB.   Uvedené   bolo   zachytené   až   v   zákone   č. 215/2004 Z.z., ktorý však nadobudol účinnosťaž 1.5.2004. V tejto súvislosti považujeme za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že predmetné ustanovenie zákona č. 251/2004 Z.z. (par. 15ods.l) bolo generálnym prokurátorom napadnuté na Ústavnom súde SR. Súd v odôvodnení rozhodnutia kvalifikuje postup žalovaného ako právne dovolenú „vyhrážku"   a   to   z   dôvodu,   že   má   za   to,   že   v   skutočnosti   išlo   o   postup   súladný   so zákonom. S týmto názorom nemožno súhlasiť. Nemožno považovať za zákonný postup, keď nadriadený odovzdá   žalobcovi   tlačivo   na   podanie   žiadosti   o   uvoľnenie   zo   služobného pomeru a určí mu termín dokedy má túto žiadosť podať. Súd však nemal záujem zaoberať sa uvedenými skutočnosťami. Nevykonal dôkazy nevrhnuté žalobcom s poukázaním na ust. par. 250 b O.s.p.

Máme zato, že takýto postup súdu nie je správny. Žalobca rozsah napadnutého rozhodnutia nerozširoval, rozsah napadnutého rozhodnutia ostal počas celého konania nezmenený. Žalobca len poukázal, po oboznámení sa s vyjadrením žalovaného na dôkazy, ktoré preukazujú jeho tvrdenia.»

Najvyšší súd ako súd odvolací napadnuté rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 219 OSP   ako   vecne   správne   potvrdil,   čo   odôvodnil   takto: „... Najvyšší   súd   Slovenskej republiky sa   stotožnil   so   záverom   vysloveným   súdom   prvého   stupňa,   že   žalobca nepreukázal, že dôvodom k podaniu jeho žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru mal byť príkaz alebo pokyn jeho nadriadeného k takejto žiadosti, pretože aj žalobcovi muselo byť jasné, že nemohlo ísť o príkaz alebo pokyn vydaný v súvislosti s plnením služobných úloh, ktorý by bol povinný (za splnenia zákonných predpokladov) splniť, keďže podanie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru zjavne nemožno považovať za plnenie úloh spojených s funkciou príslušníka žalovanej. Ak by sa aj nedôvodne domnieval, že takýto rozkaz dostal, nepreukázal, že by takýto príkaz aj po jeho upozornení na nezákonnosť takéhoto príkazu, bol v zmysle § 48 ods. 4 zákona ostatnej službe nadriadeným písomne potvrdený, v dôsledku čoho by bol povinný ho splniť. Nemožno hovoriť ani o neprípustnom nátlaku   v   súvislosti   s   obsahom   porady dňa   21.10.2003,   na   ktorej   bol   žalobca nadriadenými   informovaný   o   možnom následnom   postupe   v   prípade   nepodania   si žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, pretože upozornenie na zákonný postup nie je možné považovať za nedovolenú vyhrážku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ide zo strany žalobcu o účelovú obranu majúcu za cieľ spochybniť vlastné rozhodnutie podať   žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru urobené pod dojmom informácií o právnych   následkoch, ak   by tak   neurobil,   ktorú účelovo použil až   potom,   čo   využil výhody plynúce z podania takejto   žiadosti,   preto   dôvodne   krajský   súd   na   ňu neprihliadol   a žalobu spochybňujúcu rozhodnutie žalovaného o uvoľnení žalobcu zo služobného   pomeru vydané   na   základe   takejto   žiadosti   ako   nedôvodnú   zamietol. Rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   všetky   formálne   i   obsahové   náležitosti a   jeho súčasťou   je   náležité   vyčerpávajúce   odôvodnenie   obsahujúce   aj   logicky zdôvodnené stanovisko súdu k vzneseným námietkam, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a preto toto rozhodnutie podľa § 219 OSP potvrdil.“

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali   základom   na   ich   rozhodnutia.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (podobne   aj   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

  Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   sa   stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Podstata rozhodovania spočívala v posúdení skutkových okolností týkajúcich sa toho, či   bol sťažovateľ   k podaniu svojej žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka SIS nejakým spôsobom donútený formou príkazu zo strany žalovanej (SIS). Najvyšší súd konštatoval neexistenciu takéhoto príkazu dôvodiac, že podanie žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za plnenie úloh   spojených   s funkciou   príslušníka   SIS,   a preto   sťažovateľovi   muselo   byť   jasné,   že v tomto prípade nemôže ísť o pokyn k plneniu úloh spojených s výkonom funkcie. Najvyšší súd   sa   tiež   vyjadril   k otázke „neprípustného   nátlaku“, ku   ktorému   podľa   vyjadrenia sťažovateľa malo dôjsť na porade vykonanej SIS, a uviedol, že ju považuje za „upozornenie na   zákonný   postup“,   ktoré   nemožno   kvalifikovať   ako „nedovolenú   vyhrážku“.   Tieto skutkové úvahy najvyššieho súdu   a z nich plynúce právne závery sa javia ako celkom logické a sú náležite zdôvodnené, pričom ústavný súd zdôrazňuje, že k otázke ich správnosti sa nemôže vyjadrovať.

Vychádzajúc   zo   zistených   okolností   ústavný   súd   konštatuje,   že   v odôvodnení namietaného   rozhodnutia   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa v dostatočnej miere, k právnemu záveru, ktorý bol východiskom jeho rozhodovania dospel po skutkovej úvahe majúcej logické východiská.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný   súd   teda   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   a   z tohto   dôvodu   už   nerozhodoval   o jeho návrhu, ktorým sa domáhal zrušenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS/93/2005 zo 16.   októbra   2007,   ako   aj priznania   trov   právneho   zastúpenia   právnemu   zástupcovi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008