znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 279/04-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   H.,   bytom   P.,   zastúpeného   advokátom Mgr. R. T.,   PhD.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané porušenie   základných   práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1,   2   a ods.   3   písm.   b)   a c)   a čl.   7   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 121/01 a Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 359/01 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2004 doručená sťažnosť Ing. I. H., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. T., PhD., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie základných práv zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 121/01 a Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 2 To 359/01.

Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 121/01 z 28. júna 2001 uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona a s použitím ustanovení § 53 ods. 2 písm. b), § 53 ods. 3 a § 54 ods. 1 Trestného zákona mu bol uložený peňažný trest vo výmere 7 000 Sk a pre prípad jeho zmarenia náhradný trest odňatia slobody vo výmere jedného mesiaca. Podľa ustanovenia § 228 ods. 1 Trestného poriadku mu bolo uložené zaplatiť Sociálnej poisťovni škodu vo výške 11 328 Sk a poškodenej M. S. škodu vo výške 8 165 Sk, ktorá pozostáva z bolestného vo výške 5 500 Sk a rozdielu medzi zárobkom a nemocenskými   dávkami   vo výške   2   615   Sk.   Krajský   súd   odvolanie   sťažovateľa   na verejnom   zasadnutí   3.   novembra   2003   podľa   ustanovenia   §   256   Trestného   poriadku uznesením zamietol.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   práv   na   nestranný   a spravodlivý   proces   a „princíp zákonnosti trestných činov“ podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru. Podľa jeho názoru právny záver okresného súdu o subjektívnej stránke trestného činu, že je plne zodpovedný za uvedenú nedbanlivostnú trestnú činnosť, je v rozpore so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania.

Ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že psa voľne vypustil až po tom, ako sa presvedčil, že tam nie sú ľudia, teda nevedel, že v mieste, kde došlo ku skutku, sa nejakí ľudia nachádzajú. Vzhľadom na skutočnosť, že okolie dobre poznal, pravidelne tam so psami chodil 4 roky a nikdy tam nikoho nestretol, nemohol ani predpokladať, že sa tam nejakí ľudia nachádzajú.

Objektívnu mieru opatrnosti pri vodení psa mimo chovného priestoru musí každý zachovávať. Kto dodrží toto tzv. objektívne kritérium nedbanlivosti, je bez viny, aj keď k následku (udalosti) došlo.

Pojem verejného priestranstva nebol v čase skutku vo vyhláške ani inom všeobecne záväznom právnom predpise definovaný. Z charakteru miesta, kde došlo ku skutku, teda k pohybu psa bez vodítka, vyplýva, že nešlo o verejné priestranstvo a nešlo o miesto, kam má prístup široký okruh ľudí individuálne neurčených. Z toho dôvodu vyvodzuje záver, že neporušil   povinnosti   zakotvené   v ustanoveniach   § 5   ods.   2   písm.   c)   a d)   vyhlášky Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   č. 231/1998   Z.   z.   o chove spoločenských zvierat, divých zvierat a nebezpečných živočíchov a o ochrane pokusných zvierat, ako mu to kladie za vinu rozsudok okresného súdu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pes, ktorý spôsobil následok uvedený v rozsudku okresného súdu, mal výcvik, bol ovládateľný a nikdy nebol cvičený na útok a nebol útočnej, prípadne agresívnej povahy. Z vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   podľa   svojho   názoru   neporušil   žiadnu povinnosť, ktorá by vyplývala z príslušných zákonných ustanovení, pokiaľ psa nechal voľne sa   pohybovať   na   mieste,   ktoré   nie   je   verejným   priestranstvom   a ani   miestom,   kde   sa pohybujú   alebo zhlukujú   ľudia.   Nevedel   a vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   ani nemusel a nemohol   vedieť,   že   môže   spôsobiť   ťažkú   ujmu   na   zdraví.   Domnieva   sa,   že   nebola naplnená subjektívna stránka trestného činu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 224 ods. 1 Trestného zákona, pretože skutok, ktorého sa mal dopustiť, nie je trestným činom.

Sťažovateľ   namietal   taktiež   porušenie   práva   na   nestranný   a spravodlivý   proces a prezumpciu neviny podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. V tejto časti svoju sťažnosť odôvodnil tak, že obžaloba musí preukázať existenciu každého znaku trestného činu. On sám nevedel a vzhľadom na okolnosti a svoje pomery nemusel vedieť a ani nemohol, že môže spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví. O opaku jeho tvrdenia obžaloba nepredložila dôkazy.

Rozhodnutie o vine, len keď bola vina preukázaná spôsobom, ktorý vyžaduje zákon, má aj úzky vzťah k požiadavke nestrannosti sudcu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tým,   že   sa   okresný   súd   riadne   nevysporiadal   s námietkami   sťažovateľa,   porušil podľa neho jeho práva zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   arbitrárnosť   rozhodnutí   oboch   súdov vo svojej trestnej veci, a tým aj porušenie práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy. Uviedol, že odôvodnenie musí obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania, a ich zodpovedanie musí obsahovať dostatočnú odpoveď na tie právne   a skutkové   otázky,   ktoré   boli   predmetom   konania,   a ich   zodpovedanie   bolo   pre výsledok konania určujúce. V opačnom prípade nie je zrejmé, či rozhodnutie je výsledkom právom   upraveného   procesu   za   dodržania   princípov   spravodlivosti   alebo   výsledkom svojvôle realizovanej verejnou mocou.

Podľa sťažovateľa právny záver, že je plne zodpovedný za uvedenú nedbanlivostnú trestnú   činnosť,   nemal   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Záver   súdu   o naplnení subjektívnej   stránky   trestného   činu   nemôže   byť   založený   na   logickom   usudzovaní   a je v rozpore   s pravidlami   logiky,   pretože   nevyplýva   zo   skutkových   zistení   vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. V dôvodoch   rozhodnutia nie   je podložená žiadna   konkrétna skutočnosť, ktorá by odôvodňovala existenciu jeho zavinenia. Záver okresného súdu, že ak by mal psa riadne vycvičeného, bol by pes reagoval na jeho odvolanie a bol by sa za ním vrátil,   nie   je   podľa   sťažovateľa   v súlade   so zisteniami   vyplývajúcimi   z vykonaného dokazovania. Okresný súd tým, že v rozsudku neuviedol konkrétnu formu zavinenia skutku kladeného mu za vinu, porušil jeho právo mať primeraný čas a možnosť na prípravu jeho obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 2 písm. b) dohovoru.

Vzhľadom   na   kumuláciu   okolností   vytýkaných   v tomto   podaní,   ktoré   vo   svojom súhrne   a intenzite   odôvodňujú   konštatovanie   o vybočení   z rámca   hraníc   spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd poskytol ochranu.

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o primerané   finančné   zadosťučinenie   od   okresného súdu vo výške 50 000 Sk a krajského súdu vo výške 50 000 Sk, ktoré zdôvodnil tak, že:

a)   postupom   orgánov   činných   v trestnom   konaní   došlo   k porušeniu   jeho   práv chránených ústavou aj dohovorom,

b) porušenie jeho práv bolo svojvoľné a hrubé,

c) zrejmé prehliadnutie jeho osoby a obhajoby na neho dolieha osobitne nepriaznivo, pretože je stíhaný za skutok, ktorý nie je trestným činom,

d) k porušeniu jeho práv došlo postupom a rozhodovaním súdov, ktorých úlohou je práve opak – ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; vzhľadom   na   to   trpel   pocitmi   bezmocnosti,   menejcennosti   a bola   u neho   v podstate negovaná dôvera v možnosti poskytovania spravodlivosti v štáte,

e) osobitne významnou okolnosťou je aj doba, po ktorú bol trestne stíhaný.

Sťažovateľ   žiadal   o dočasné   opatrenie   a odloženie   vykonateľnosti   napadnutých právoplatných rozhodnutí oboch súdov z dôvodu, že takéto rozhodnutie by pre neho nemalo väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti. Žiadal, aby ústavný súd „vydal toto uznesenie:

1. Vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 28. 6. 2001, sp. zn. 3 T 121/01, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 3. 11. 2003, sp. zn. 2 To 359/01 sa odkladá.

2. Okresný súd v Prievidzi je povinný sa do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej dočasne zdržať výkonu peňažného trestu vo výmere 7.000,- Sk uloženého sťažovateľovi rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 28. 6. 2001, sp. zn. 3 T 121/01, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 3. 11. 2003, sp. zn. 2 To 359/01.

3. Sociálna poisťovňa je povinná sa do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej dočasne zdržať vykonávania práva na zaplatenie sumy 11.328,- Sk sťažovateľom priznaného jej rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 28. 6. 2001, sp. zn. 3 T 120/01, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 3. 11. 2003, sp. zn. 2 To 359/01.

4. M. S. je povinná sa do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej dočasne zdržať vykonávania práva na zaplatenie sumy 8.165,- Sk sťažovateľom priznaného jej rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 28. 6. 2001, sp. zn. 3 T 121/01, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 3. 11. 2003, sp. zn. 2 To 359/01.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že:„1.   Okresný   súd v Prievidzi   a Krajský   súd v Trenčíne   porušili   práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru a podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy SR.

2. Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru a podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy SR.

3. Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne porušili práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b), c) Dohovoru a podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

4. Rozsudok Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 28. 6. 2001, sp. zn. 3 T 121/01, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 3. 11. 2003, sp. zn. 2 To 359/01 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Prievidzi na nové prejednanie a rozhodnutie.

5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Okresný súd v Prievidzi, a peňažnú sumu vo výške 50.000,- Sk, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Okresný   súd   v Prievidzi   v Krajský   súd   v Trenčíne   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu bola sťažnosť doplnená 13. februára 2004 tak, že sťažovateľ predložil aj rozhodnutie krajského súdu a v doplnení uviedol, že trvá na tom, že i rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 2 To 359/01 z 3. novembra 2003 došlo k porušeniu jeho práva na:

„1. nestranný a spravodlivý proces a princíp zákonnosti trestných činov,

2. na nestranný a spravodlivý proces a princíp prezumpcie neviny,

3. na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a právo na obhajobu, tak, ako je to bližšie rozvedené v jednotlivých častiach mojej ústavnej sťažnosti.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú o občianskoprávnych a trestných veciach.Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   v zásade   oprávnený preskúmať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou všeobecných súdov je predovšetkým interpretácia a aplikácia zákonov, kým úloha   ústavného   súdu   spočíva   v kontrole   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením skutkových   a právnych   náležitostí   rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu   v jeho trestnej veci.

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu, ako aj zo samotného spisu je podľa názoru ústavného   súdu   zjavné,   že   tento   sa   zaoberal   námietkami   sťažovateľa.   Z jeho   záverov nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Osobitne je potrebné zdôrazniť skutočnosť, ktorú vzal do úvahy aj krajský súd, a to že   sťažovateľ   ako   majiteľ   psa   plemena   amerického   staffordshirského   teriéra   majúceho vrodené lovecké pudy, ktorého môže hlasitý či prudký pohyb vyprovokovať aj k útočnej reakcii   podľa   záverov   znaleckého   posudku   znalkyne   z odboru   kynológie   MUDr.   J.   F., mohol a mal poznať jeho nebezpečnosť a z toho dôvodu bolo jeho povinnosťou psa náležite zabezpečiť.

Aj   keď oba súdy   nepomenovali formu   nedbanlivostného konania, zo skutkového priebehu možno ustáliť, že išlo o formu nevedomej nedbanlivosti. Jej nedefinovanie, resp. výslovné nepomenovanie nemá dopad na zistený stav ústavnosti pri posúdení ústavným súdom.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by skutkové   alebo   právne   závery   všeobecných   súdov   v predmetnej   veci   bolo   možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru, a to najmä vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právam podľa čl. 50 ods. 2 a 3, čl. 49 a čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 7 ods. 1 dohovoru.

K tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na konanie bez prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   40/97)   konštatuje,   že   toto   právo   sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynulo smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci.

Aj keď sťažovateľ neuviedol, v ktorých obdobiach namieta prieťahy v konaní ani iné okolnosti   k tejto   časti   návrhu,   musel   sa   ústavný   súd   vysporiadať   s touto   námietkou na základe predloženého spisu bez bližšej argumentácie sťažovateľa.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojho práva (napr. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a iné).

Zároveň je potrebné uviesť, že ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov osvojil   judikatúru Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Z uvedených   dôvodov   nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 28/01).

V danom   prípade   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť   v spojení s rozhodnutím krajského súdu, čím došlo k nastoleniu právnej istoty, a tým k odstráneniu možnosti   vzniku   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl. 6   ods.   1 dohovoru, a sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci okresného súdu   a krajského súdu v danej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa   ústavy   a dohovoru,   sťažnosť   odmietol   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2004