znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 278/2013-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   J.,   zastúpenej spoločnosťou S., s. r. o., B., v mene ktorej koná prokurista a advokát JUDr. M. G., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4 C/17/2008-356 z 8. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., J. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   (ďalej   len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C/17/2008-356 z 8. februára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľ   sa   vo   svojom   podaní   zo   dňa   30.   1.   2008,   označenom   ako   žaloba o náhradu škody spôsobenej porušením predkupného práva (ďalej len „žaloba“) domáhal voči   Žalovanému   zaplatenia   škody   vo   výške   145.677,24   EUR.   Sťažovateľ   má   za   to,   že predmetná škoda vznikla z dôvodu porušenia zmluvného predkupného práva vyplývajúceho z   nájomnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   Sťažovateľom   a   Žalovaným.   Žalovaný   porušil predkupné právo tým, že scudzil pozemky, s ktorými je predmetné predkupné právo spojené, počas   trvania   nájomného   vzťahu   tretej   osobe   [ktorou   je   Pozemkové   spoločenstvo poľnohospodárskych a lesných pozemkov a urbárnikov Obce S., (ďalej len „Pozemkové spoločenstvo“)], prostredníctvom kúpnej zmluvy s kúpnou cenou vo výške 1,- Sk. Sťažovateľ má za to, že výška škody spôsobenej Sťažovateľovi spočíva v rozdiele medzi cenou, za ktorú mohol Sťažovateľ predmetné pozemky nadobudnúť v prípade využitia predkupného práva a ich skutočnou trhovou hodnotou, nakoľko o tento rozdiel by sa navýšil majetok Sťažovateľa. Nakoľko   sa   Sťažovateľ   žalobou   podanou   proti   Žalovanému   domáhal   nároku na náhradu   škody   vo   výške   145.677,24   €,   ktorá   Sťažovateľovi   vznikla   porušením obligačného   predkupného   práva   Žalovaným.   Vzhľadom   na   uplatnený   nárok   musel prvostupňový   súd   v   konaní   skúmať   splnenie   všetkých   zákonných   predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za škodu...

Ako   vyplýva   z   odôvodnenia   Rozsudku   OS,   prvostupňový   súd   má   preukázané,   že Sťažovateľ   nedokázal   vznik   škody   a   príčinnú   súvislosť   ako   ďalšie   zo   zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Súd prvého stupňa tvrdí, že „z predkupného práva uzatvoreného medzi účastníkmi nevyplývalo pre navrhovateľa právo získať sporné nehnuteľnosti do vlastníctva za určitú vopred dohodnutú sumu. Z ničoho teda nevyplývala povinnosť odporcu, ponúknuť navrhovateľovi na predaj sporné nehnuteľnosti za 1,- Sk. Odporca v konaní tvrdil, že pokiaľ by k tomu došlo, suma by bola iná... Keďže nie je z čoho garantované, že by musel odporca navrhovateľovi ponúknuť nehnuteľnosti za sumu 1,- Sk, navrhovateľ nedokázal, výšku vzniknutej škody.“ Prvostupňový súd pri formulovaní tohto záveru vychádza z toho, že medzi účastníkmi konania nebola vopred dohodnutá kúpna cena, a teda Žalovaný nebol povinný ponúknuť Sťažovateľovi pozemky na predaj za 1,- Sk. Odvolací súd v odôvodnení Rozsudku KS uviedol, že porušenie predkupného práva nezakladá postup podľa § 605 a § 606 Občianskeho zákonníka. Ďalej odvolací súd uviedol, že „z ničoho nevyplýva, že odporca bol povinný ponúknuť navrhovateľovi pozemky za tých istých podmienok a za cenu, ktoré ponúklo Pozemkové spoločenstvo.“

S uvedenými závermi súdu prvého a druhého stupňa, že v danom prípade nie je z ničoho garantované, že by musel Žalovaný Sťažovateľovi ponúknuť pozemky za 1,- Sk, nemožno súhlasiť. Realizáciu predkupného práva a podmienky, za ktorých má byť uzavretá zmluva o kúpe predmetu predkupného práva upravujú ust. § 605 a § 606 Občianskeho zákonníka.   Z   predkupného   práva   vyplýva   povinnosť   povinného   z   predkupného   práva ponúknuť vec na predaj oprávnenej osobe. Pri nehnuteľnostiach musí byť ponuka písomná. Ponuka musí obsahovať všetky podmienky, za ktorých má byť kúpna zmluva uzavretá. Ak sa účastníci na týchto podmienkach vopred dohodli, platia pre predaj veci oprávnenej osobe tieto dohodnuté podmienky, ktoré musia byť v ponuke uvedené. Ak účastníci neuzavreli v tomto   smere   žiadnu   dohodu,   povinný   uvedie   v   ponuke   cenu   ponúknutú   inou   osobou, prípade i podmienky ponúknuté popri cene...

Rozhodnutia   Porušovateľa   v   1.   a   2.   rade   je   možné   bezpochyby   považovať za arbitrárne,   svojvoľné,   nepresvedčivé   a   iracionálne.   Extrémny   rozpor   samotných rozhodnutí Porušovateľa v 1. a 2. a odôvodnenia týchto rozhodnutí s kogentnými právnymi normami a všeobecne uznávanou právnou teóriou zakladá ich rozpor s čl. 46 Ústavy SR a zároveň s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález: „Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 8. 2. 2012, sp. zn. 4 C/17/2008 a následne rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 5. 12. 2012, sp. zn. 15 Co/73/2012, boli porušené základné ľudské práva Sťažovateľa a podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej Republiky,   podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 8.   2.   2012,   sp.   zn.   4   C/17/2008,   v   celom   rozsahu   zrušuje   a   rozsudok   Krajského   súdu v Banskej Bystrici zo dňa 5. 12. 2012, sp. zn. 15 Co/73/2012, v celom rozsahu zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na nové konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/17/2008-356 z 8. februára 2012, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom   bol   krajský   súd,   ktorý   napadnutý   rozsudok   preskúmal   v   odvolacom   konaní a rozhodol rozsudkom č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012. Krajský súd označeným rozhodnutím potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/17/2008-356 z 8. februára 2012.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   februára   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   15   Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/17/2008-356 z 8. februára 2012, je arbitrárny. Sťažovateľka namieta, že krajský súd nesprávne vyložil ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   o   predkupnom   práve   v   rozpore   so   všeobecne uznávanou   právnou   teóriou.   Rozsudok   krajského   súdu   je   podľa   názoru   sťažovateľky nedostatočne odôvodnený. Krajský súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy.

Krajský súd v rozsudku č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012 dospel k týmto právnym záverom:

„Navrhovateľ namieta, že v prípade riadneho chodu udalostí, t. j. ak by nedošlo ku škodovému konaniu odporcu, by navrhovateľ nadobudol do svojho vlastníctva pozemky za   1,-   Sk,   pričom   výpočet   škody   predstavuje   rozdiel   medzi   trhovou   hodnotou   sporných pozemkov a kúpnou cenou 1,- Sk.

Odvolací súd uvádza, že tento predpoklad nie je správny. Ako už bolo konštatované, odporca by bol povinný za takúto sumu previesť sporné nehnuteľnosti v prípade, ak by to bolo   vopred   dohodnuté,   a ak   nie,   v   prípade,   že   by sa   odporca rozhodol nehnuteľnosti odpredať a iná osoba by mu takúto sumu ponúkla. Potom by bol dodržiac predkupné právo povinný ponúknuť, nehnuteľnosti na odpredaj navrhovateľovi. Keďže však odporca porušil predkupné právo, nevznikla mu už potom žiadna povinnosť voči navrhovateľovi ohľadom kúpy sporných pozemkov. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie R 30/2000, z ktorého vyplýva nárok navrhovateľa na náhradu škody, pričom treba zdôrazniť, že vzhľadom na to, že predkupné právo bolo dohodnuté iba ako záväzkovo-právny vzťah, ktorý nemá vecnú právnu povahu, kúpna zmluva medzi prenajímateľom, vlastníkom nehnuteľností, v ktorej sa prenajaté   nehnuteľnosti   nachádzajú   a   treťou   osobou,   nie   je   neplatná   podľa   §   39 Občianskeho zákonníka. Len v prípade, že by predkupné právo bolo dohodnuté ako vecné, porušením tohto práva by navrhovateľovi vzniklo právo domáhať sa od nadobúdateľa, aby mu vec ponúkol na predaj a nadobúdateľovi tak vznikne právna povinnosť ponúknuť vec oprávnenému   za   podmienok,   za   akých   mu   mala   pôvodne   ponúknuť   povinná   osoba. Vzhľadom   na   obligačný   charakter   predkupného   práva   v   rozhodovanej   veci   však   tento postup nie je možný a platí, čo bolo uvedené vyššie, teda len možnosť domáhať sa náhrady škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka, a to bez vzťahu k právnej úprave § 605 a § 606 Občianskeho   zákonníka.   Odporcovi   teda   nevznikla   povinnosť   predať   navrhovateľovi nehnuteľnosti za 1,.- Sk a preto u navrhovateľa nemohol vzniknúť ušlý zisk vo výške, ako vo svojom návrhu tvrdí.   Z návrhu na začatie konania jednoznačne vyplýva,   ako dospel k žalovanej   sume,   teda   ako   rozdiel   pozemkovým   spoločenstvom   vlastníctvo   previedol na tento   subjekt   bez   toho,   aby   ponúkol   navrhovateľovi   nehnuteľnosti   na   predaj.   Keďže porušil predkupné právo, navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody, ktorej podmienky okresný   súd   aj   posudzoval   a   vychádzal   z predpokladov   vzniku   zodpovednosti   za   škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. Odporca nebol povinný ponúknuť navrhovateľovi pozemky na predaj za sumu 1,- Sk, pretože to nebolo ani dohodnuté, takúto sumu neponúklo ani pozemkové spoločenstvo za sporné nehnuteľnosti.

Škoda navrhovateľa nemôže predstavovať ušlý zisk v rozdiele sumy 1,- Sk a trhovou hodnotou pozemku, pretože bolo preukázané, že odporca by za takúto sumu nehnuteľnosti navrhovateľovi   nepreviedol   a   ani   nemohol   previesť,   a   to   aj   s   prihliadnutím   na   zákon č. 369/1990 Zb., § 8 ods. 3 podľa ktorého majetok obce sa má zveľaďovať a zhodnocovať a vo svojej celkovej hodnote zásadne nezmenšený zachovať.

Aj   vzhľadom   na   takto   vymedzený   predmet   konania   nie   sú   dôvodné   námietky navrhovateľa ohľadom skutočností, že mu vznikla vo veci oveľa väčšia škoda, keď uzavrel zmluvu s Ing. P. H...

Okresný súd vo svojom rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Vo svojom rozhodnutí okresný súd neuvádza, že nevykonal niektorý dôkaz, pretože ani v odvolaní navrhovateľ neargumentuje,   že   by   navrhoval   vykonanie   niektorého   dôkazu   a   súd   ho   nevykonal.   Aj spomínaná zmluva o spolupráci bola súdom riadne vykonaná, ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní. V danom prípade nejde o to, že by navrhovateľ navrhol vykonanie dôkazu a tento by súd nevykonal, resp. by ho odmietol vykonať. V takom prípade je súd povinný uviesť, prečo návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovel. V rozhodovanom prípade však tomu tak nie je, keďže navrhovaný dôkaz, aj keď bez vzťahu k veci, súd vykonal.

Keďže daný dôkaz vzhľadom na tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu, ako aj počas konania, nie je podstatný pre rozhodnutie vo veci, nie je dôvod, aby sa v rozhodnutí ním   bližšie zaoberal,   pretože povinnosťou súdu   podľa §   157 ods.   2 O.   s.   p.   je uviesť, z ktorých   dôkazov   vychádzal   pri   rozhodovaní.   Ako   bolo   uvedené,   daný   dôkaz   nie   je podstatný   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Navrhovateľ   v   konaní   výšku   uplatnenej   škody jednoznačne vyvodil, a to opakovane vo svojich podaniach, z rozdielu trhovej ceny a ceny, za   ktorú   previedol   odporca   nehnuteľnosti   pozemkovému   spoločenstvu.   Vzhľadom na tvrdenia   navrhovateľa   tento   dôkaz   nemohol   slúžiť   na   identifikovanie   uplatneného nároku, keďže to ani takto počas celého konania navrhovateľ netvrdil...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou   uplatnenia podmienok   predkupného   práva   a   aj   s   otázkou,   prečo   okresný   súd   nevykonal   dôkaz výsluchom Ing. H.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným smerom   ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým sťažovateľka   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľkou   v   jej   sťažnosti   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom   neporušil   sťažovateľkou   označené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu č. k. 15 Co/73/2012-407 z 5. decembra 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   považujúc   ju   za   zjavne   neopodstatnenú.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie rozsudku krajského súdu   č.   k.   15   Co/73/2012-407   z 5.   decembra   2012,   zrušenie   rozsudku   okresného   súdu č. k. 4 C/17/2008-356   z   8.   februára   2012   a   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie,   priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013