znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 278/2010-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 9093/1993 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2010 doručená   sťažnosť   J.   B.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 9093/1993.

Sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 12 Cb 9093/1993, ktorého predmetom je zaplatenie sumy 2 330,55 €. Sťažovateľ je v tomto konaní v procesnom postavení povinného z titulu ručenia.

Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uviedol, že „potom, čo pohľadávka žalobcu prešla na Slovenskú konsolidačnú, a.s. a potom, čo sa zistilo, že žalovaný v treťom rade zomrel, po 17-tich rokoch dňa 17. 4. 2010 bol vydaný rozsudok, ktorým žalovaných teda aj mňa zaviazali na zaplatenie sumy žalobcovi 1 681, 81 eur s 5% úrokom z od 16. 9. 1993 do   14.   4.   2010   tak,   že   plnením   jedného   zo   žalovaných   zaniká   povinnosť   ostatných žalovaných plniť žalobcovi“.

Sťažovateľ tvrdí, že „prieťahy boli spôsobené hlavne konajúcim súdom:

1. platobný rozkaz č. k. 12 Cb 9093/93-11 vydaný až po troch rokoch od začatia konania

2. zrušenie platobného rozkazu po piatich rokoch od jeho vydania a ôsmich rokoch od   začatia   konania.   Navyše   je   otázne,   či   dôvod   zrušenia   t.j.   nedoručenie   platobného rozkazu jednému z účastníkov -ručiteľovi bol správny postup

3. vydanie prvého meritórneho rozhodnutia 12 Cb 9093/1993-70 dňa 14.4.2010 teda po 17-tich rokoch od začatia konania.“

Ďalej sťažovateľ zastáva názor, že «aj keď uvedené konanie právoplatne skončilo, môže súd uvedenú sťažnosť prejednať a rozhodnúť vo veci samej. Ide mi hlavne o to, aby súd skonštatoval, či došlo resp. nedošlo porušeniu základného práva občana.

Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ustálená judikatúra ÚS SR napr. nález Ústavného súdu   III   ÚS   113/03,   v   ktorom   je   uvedené   že   „pre   posúdenie   namietaného   porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je v zásade podstatné   to,   z   akého   dôvodu   predmetné   konanie   skončilo,   ale   to,   či   v   ňom   bolo postupované bez zbytočných prieťahov alebo v primeranej lehote.“ Podobne v uvedenom zmysle rozhodol aj Európsky súd pre ľudské práva vo veci Číž proti Slovenskej republike rozsudok z 23. 9. 2003 k sťažnosti č. 66142/01.».

Sťažovateľ   sa   podaním   označeným   ako „Sťažnosť   na   postup   súdu   a   prieťahy v konaní“ obrátil na predsedu krajského súdu, pričom požiadal o preskúmanie postupu súdu v konaní sp. zn. 12 Cb 9093/1993 a sp. zn. 14 Cb 9102/1993. Predseda krajského súdu listom   sp.   zn.   Spr.   237/2010   z   28.   januára   2010   k   napadnutému   konaniu   uviedol,   že „prieťahy   v   konaní   sú   zapríčinené   aj   Vašou (sťažovateľovou,   pozn.) procesnou nedisciplinovanosťou, keďže pojednávania, na ktoré Ste bol riadne a včas predvolaný, Ste sa   nezúčastnil   a   neprítomnosť   na   pojednávaní   neospravedlnil.  ...Naviac   pojednávanie nariadené na 30.4.2008 bolo odročené z dôvodu, že Ste požiadal o pridelenie právneho zástupcu.“ Zároveň   v   liste   informoval   o   určenom   termíne   pojednávania   v   napadnutom konaní na 24. február 2010.

  Z príloh sťažnosti vyplynulo, že krajský súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom zo 14. apríla 2010.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn, 12 Cb/9093/1993 porušené bolo.

Sťažovateľovi J. B., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,-EUR (slovom desaťtisíc   eur),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   Košice   povinný   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť J. B. trovy právneho zastúpenia v sume 254,88,-EUR (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet právneho zástupcu JUDr. M. Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb 9093/1993.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že v právnej veci sťažovateľa sp. zn. 12 Cb 9093/1993 rozhodol krajský súd rozsudkom zo 14. apríla 2010. Sťažovateľ v podanej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 7. júna 2010) uvádza, že „uvedené konanie právoplatne   skončilo“,   avšak   táto   informácia   je   na   základe   zistenia   ústavného   súdu nepravdivá,   keďže   napadnuté   konanie   právoplatne   skončilo   až   7.   júla   2010.   Podľa informácie poskytnutej krajským súdom rozsudok bol expedovaný 24. apríla 2010.

V súlade so svojou judikatúrou (IV. ÚS 61/03, III. ÚS 41/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na   ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Ako z uvedeného vyplýva, sťažnosť na postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   12   Cb   9093/1993   bola   ústavnému   súdu   doručená   7.   júna   2010,   teda   potom, ako krajský   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol.   V   čase   podania   sťažnosti   už   krajský   súd vykonal   všetky   procesné   úkony   (prichádzajúce   do   úvahy   v   danom   štádiu   konania) smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľa, a teda už nemohol ovplyvniť priebeh konania,   a   ani   porušiť   označené   práva   sťažovateľa.   Nikto   z   oprávnených   osôb   proti rozsudku nepodal odvolanie, preto ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd v tomto štádiu nemohol vykonávať. Z tohto dôvodu bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods.   2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV.   ÚS   61/03,   IV.   ÚS   138/04, III. ÚS 317/05).

Ako už bolo uvedené, napadnuté konanie právoplatne skončilo 7. júla 2010, teda v čase rozhodovania ústavného súdu už porušovanie označených práv netrvalo a konanie o podanej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nad rámec zdôvodnenia k tejto časti sťažnosti však považuje ústavný súd za potrebné vysporiadať sa   aj   so   svojím   rozhodnutím   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   113/03, na ktoré, ako riešiace obdobný prípad, sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti poukázal. V prvom rade je potrebné uviesť, že v uvedenej veci sťažovateľka vystupovala v opačnej procesnej pozícii (ako navrhovateľka – oprávnená) na rozdiel od postavenia sťažovateľa ako povinného   v   posudzovanej   veci.   Takisto   závažnosť   predmetu   konania   sa   tiež   nedá porovnávať,   keďže   v   namietanej   judikatúre   išlo   o   vyživovaciu   povinnosť,   v   prípade sťažovateľa ide o plnenie z titulu ručiteľského záväzku. Čo sa týka správania sťažovateľa, z vyjadrenia predsedu krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ mal tiež podiel na celkovej dĺžke   napadnutého   konania,   pričom   v   prípade   sťažovateľky   ústavný   súd   jej   správanie hodnotil ako aktívne a v jej správaní nezistil žiadne nedostatky. Navyše sťažovateľ uviedol, že ide o ustálenú judikatúru, hoci judikatúra vo veciach, v ktorých je namietané porušenie označených   práv,   je   natoľko   rozmanitá,   že   otázku   existencie   zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa   správania   účastníka   konania   a   spôsobu,   akým   v   konaní   postupoval   súd   (napr. I. ÚS 70/98,   III.   ÚS   113/03).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je preto   aplikácia   uvedenej judikatúry v okolnostiach prípadu sťažovateľa nenáležitá.

Z uvedených dôvodov majúc na pamäti účel a funkciu označených práv ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010