znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 278/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   J.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   H., Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv zaručených   v čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 Co 3/07 zo 7. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. J. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. februára 2008 doručené podanie V. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Ústavná sťažnosť pre porušenie základných práv na súdnu a právnu ochranu, na porušenie práv a slobôd a o náhrade škody spôsobenej rozhodnutím vo veci vedenej na Okresnom súde v Bardejove č. k. 3C 72/05“.

Na základe obsahu podania bol ústavný súd toho názoru, že zámerom sťažovateľa bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Keďže sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa   podaním   z   22.   júna   2008,   aby   sťažnosť   doplnila   a   odstránila   nedostatky. Ústavný súd vo výzve okrem   iného výslovne upozornil právnu zástupkyňu sťažovateľa na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania a vyzval ju, aby upravila návrh výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha   (petit   návrhu)   tak,   aby   mohol   byť kvalifikovaným podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavnému súdu bolo na základe výzvy 25. júla 2008 doručené podanie právnej zástupkyne sťažovateľa z 21. júla 2008, v ktorom sťažovateľ zotrval v podstatnej časti na argumentácii obsiahnutej v pôvodnej sťažnosti, ktorú doplnil označením základných práv, ktorých porušenie namieta, a pokiaľ ide o návrh na rozhodnutie vo veci samej, tento právna zástupkyňa upravila tak, že navrhla, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým by vyslovil, že „... rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 7.3.2007, číslo konania 12Co/3/2007-10 (správne má byť č. k. 12 Co/3/2007-101, pozn.)   boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa   V.   J.   podľa   článkov   47   ods.   3   a 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a priznal sťažovateľovi náhradu škody vo výške 70.000,-Sk“.

Zo sťažnosti, doplnenia sťažnosti a doručených príloh vyplýva, že sťažovateľ ako žalovaný bol účastník konania vedeného na Okresnom súde Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 C 72/05 o náhradu škody v sume 42 936 Sk s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom č. k. 3 C 72/05-58 zo 14. novembra 2006 rozhodol, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobcovi uplatnenú náhradu škody spolu s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozhodol rozsudkom   č. k. 12 Co 3/07-101 zo 7. marca 2007 tak, že potvrdil rozsudok okresného   súdu.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   včas   dovolanie Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   uznesením sp. zn. 2 Cdo 133/07 z 22. novembra 2007 dovolanie sťažovateľa odmietol.

Porušenie   označených   práv   sťažovateľ   vidí   v tom,   že   „... konanie   na   súde pozostávalo z viacerých pojednávaní. Jedno z pojednávaní bolo Krajským súdom v Prešove vytýčené na deň 14.2.2007 o 10.00 hod. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalovaného (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ, pozn.) JUDr. E. H. riadne   a včas   doručené.   Avšak   listom   zo   dňa   31.01.2007   právny   zástupca   žalovaného ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   tomto   pojednávaní   a požiadal   Krajský   súd   v Prešove o odročenie   pojednávania   z dôvodu   kolízie   pojednávaní   a svojej   nevyhnutnej   účasti   na pojednávaní vedenom pod sp. zn. 2 T 2/07. V tomto prípade sa jednalo o väzobnú vec. Krajský súd túto žiadosť o odročenie pojednávania na iný termín nevzal do úvahy a v tento deň pojednával, o čom svedčí aj zápisnica z pojednávania zo dňa 14.2.2007. Pojednávanie na   odvolacom   súde   sa   teda   konalo   v neprítomnosti   žalovaného   a v neprítomnosti   jeho právneho zástupcu.

Keďže   sa   napriek   vyššie   uvedenej   skutočnosti   uskutočnilo   na   odvolacom   súde v uvedenom termíne pojednávanie, bola žalovanému postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom...

Postupom   súdu   tak   žalovanému   bola   odňatá   zákonom   zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a boli porušené rovnaké možnosti na   uplatnenie   jeho   práv.   Bolo   mu   znemožnené   brániť   sa   pred   odvolacím   súdom dostatočným   spôsobom   proti   vyjadreniam   a výpovedi   žalobcu   a bola   mu   v plnej   miere znemožnená príprava na pojednávanie pred odvolacím súdom.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že rozsudkom   krajského súdu   č.   k. 12 Co 3/07-101 zo 7. marca 2007 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a priznal mu „náhradu škody vo výške 70.000,-Sk“.

II.

  Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje aj, a najmä, na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 3/07-101 zo 7. marca 2007, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom), ktorý právna zástupkyňa sťažovateľa na základe výzvy ústavného súdu vymedzila podaním doručeným 25. júla 2008.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   zákonných   podmienok na prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   zákon   o   ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 235/03). Inými slovami, ak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z toho dôvodu na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127 ústavy zaoberať opodstatnenosťou námietok o porušení základného práva zaručeného v ústave alebo v príslušnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

Z obsahu kópie na vec sa vzťahujúceho rozhodnutia krajského súdu č. k. 12 Co 3/07-101 zo 7. marca 2007 s vyznačenou doložkou právoplatnosti (ktoré tvorí jednu z príloh k sťažnosti)   považoval   ústavný   súd   za   preukázané, že napadnuté   rozhodnutie   krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 18. apríla 2007. Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená   28.   februára   2008   (na   poštovú   prepravu   odovzdaná   26.   februára   2008). Z uvedeného   je   nesporné,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   vo   veci namietaného porušenia svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania vedeného ústavným súdom (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa zamietol ako podanú oneskorene.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   rozsudku krajského   súdu   č.   k. 12   Co   3/07-101   zo   7.   marca   2007   sťažovateľ   podal   dovolanie najvyššiemu   súdu,   ktorý   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   133/07   z 22.   novembra   2007   jeho dovolanie odmietol, pričom skutkovým a právnym základom podaného dovolia boli tie isté skutočnosti, ktoré sťažovateľ namietal aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   odhliadnuc   od   oneskoreného   podania   by   sťažnosť musela byť vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy odmietnutá aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008