znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 278/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   P.,   B.,   t. č. vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom Mgr. M. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Košice I č. k. 2 Pv 5/06-8 z 27. januára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2006 doručená   sťažnosť   Ing.   P.   P.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. M. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry Košice I (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 5/06-8 z 27. januára 2006.

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľ ako oznamovateľ 29. marca 2005   podal   Okresnému   riaditeľstvu   Policajného zboru   K. (ďalej   len „policajný orgán“) trestné oznámenie, ktorým namietal, že konaním JUDr. V. B., správcu konkurznej podstaty úpadcu   H.,   a.   s.,   K.,   došlo   k spáchaniu   trestných   činov   zneužitia   právomoci   verejného činiteľa,   poškodzovania   cudzích   práv   a ďalších   trestných   činov.   Konanie   bolo   vedené policajným orgánom pod sp. zn. ČVS: 3444/1-OVS-K1-2005.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   je   členom   štatutárneho   orgánu   predstavenstva   spoločnosti H., a. s. (ďalej len „Spoločnosť“). Prostredníctvom spoločnosti B., s. r. o., K., nadobudol majetkovú   účasť   v Spoločnosti   a stal   sa   jej   majoritným   akcionárom.   Na   mimoriadnom valnom   zhromaždení   Spoločnosti   23.   mája   2002   v K.   bolo   rozhodnuté   o tom,   že   jej predsedom predstavenstva sa stane sťažovateľ s účinnosťou momentom rozhodnutia.

Dňa 27. mája 2002 podal sťažovateľ návrh na zápis zmien do Obchodného registra týkajúci sa zmien v predstavenstve Spoločnosti. Konanie bolo vedené Okresným súdom Košice I (ďalej len „registrový súd“) pod sp. zn. 31 ZpZ/1129/2002.

Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   sp.   zn.   4   K 18/02   z 28.   mája   2002   vyhlásil konkurz na majetok Spoločnosti a za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. V. B., advokáta, so sídlom K.

Sťažovateľ namietal, že na výzvu registrového súdu na odstránenie vád návrhu, ako aj na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku reagoval správca konkurznej podstaty (listom doručeným 19. júla 2002), pričom tento vady neodstránil, súdny poplatok neuhradil a jeho o výzvach   neupovedomil,   dokonca   sa   vzdal   opravného   prostriedku   proti   uzneseniam registrového súdu v tomto konaní (proti uzneseniu zo 17. januára 2003 a proti uzneseniu z 20. januára 2003 o zastavení konania o zápis zmien do obchodného registra), hoci nešlo o konanie, v ktorom mal byť podľa zákona o konkurze a vyrovnaní vo vtedy platnom znení oprávnený konať správca konkurznej podstaty.

Podľa sťažovateľa napriek týmto skutočnostiam policajný orgán vydal uznesenie, ktorým   vec   odložil.   Proti   tomuto   uzneseniu   policajného   orgánu   podal   sťažovateľ   ako oznamovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodoval   prokurátor   okresnej   prokuratúry   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 5/06.

Dňa 27. januára 2006 prokurátor okresnej prokuratúry rozhodol o zrušení uznesenia policajného orgánu a vec odmietol podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku s tým, že skutočnosti uvedené oznamovateľom nezakladajú dôvod na začatie trestného stíhania ani v jednom   prípade   zo   sťažovateľom   uvádzaných   možných   trestných   činov.   Podľa sťažovateľa však okresná prokuratúra svoje rozhodnutie bližšie neodôvodnila.

Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že   okresná   prokuratúra   vydala   rozhodnutie,   proti   ktorému   už   nie   je   prípustný   riadny opravný prostriedok, pričom svojím konaním porušila jednu zo základných zásad trestného konania, a to zásadu vyhľadávaciu, keď skutočnosti vyhodnotila iba na základe oznámenia sťažovateľa, nepreverovala ich postupom podľa Trestného poriadku, hoci z oznámenia boli zrejmé skutočnosti, ktoré mohli nasvedčovať spáchaniu viacerých trestných činov.

Sťažovateľ tvrdí, že sa domáhal, aby vo veciach týkajúcich sa obchodného registra bolo správcovi   konkurznej   podstaty   zabránené konať za Spoločnosť,   a to   prostriedkami trestného práva. Svojím rozhodnutím však okresná prokuratúra porušila práva a právom chránené záujmy sťažovateľa, ktorý takto nie je všeobecne fakticky akceptovaný ako člen štatutárneho   orgánu   Spoločnosti.   Sťažovateľ   uvádza,   že   momentálne   je   vo   väzbe v súvislosti   s konaním na Špeciálnom súde   v Pezinku, vedenom   pod sp.   zn. 1 Tš 8/05, a preto je uplatňovanie akýchkoľvek ďalších práv preňho značne sťažené.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením   č.   k.   2   Pv   5/06-8 z 27. januára   2006   okresná   prokuratúra   porušila   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil uznesenie okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 5/06-8 z 27. januára 2006, vec jej vrátil na ďalšie konanie a priznal náhradu trov právneho zastúpenia jeho právnemu zástupcovi Mgr. M. K. v sume 6 825,40 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 51 ústavy sa však práva uvedeného v čl. 46 ods. 1 možno domáhať len v medziach zákonov vykonávajúcich ustanovenie tohto článku.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je tvrdené porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresná prokuratúra vo veci oznámenia o podozrení zo spáchania trestných činov správcom konkurznej podstaty konala v rozpore so   zákonom,   vyúsťujúcim   v konečnom   dôsledku   do   sťažovateľom   tvrdeného neakceptovania   jeho   osoby   ako   člena   štatutárneho   orgánu   Spoločnosti.   Sťažovateľ   sa ochrany svojich   práv domáhal podaním trestného oznámenia, keďže podľa   jeho názoru konanie   správcu   konkurznej   podstaty   napĺňalo   zákonné   podmienky   vzniku   trestnej zodpovednosti.

Zo   sťažnosti   a jej   prílohy   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   sťažovateľom   podaného oznámenia o podozrení zo spáchania trestnej činnosti z 29. marca 2005 rozhodol policajný orgán   (Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   K.,   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície, odbor   skráteného   vyšetrovania)   uznesením   sp.   zn.   ČVS-ORP-3444/1-OSV-K1-2005 z 27. decembra 2005 tak, že vec odložil.

Keďže sťažovateľ so skutkovými a právnymi závermi policajného orgánu nesúhlasil, 10. januára 2006 podal proti rozhodnutiu o odložení veci sťažnosť, t. j. riadny opravný prostriedok,   o ktorom   bol   príslušný   rozhodovať   prokurátor   vykonávajúci   dozor   nad zachovávaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní (§ 230 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006). V rámci svojej prieskumnej činnosti bol prokurátor oprávnený v plnom rozsahu posúdiť procesný postup a závery orgánu činného v trestnom konaní rozhodujúceho v prvom stupni tak po skutkovej ako aj právnej stránke. Prokurátor rozhodujúci o sťažnosti bol oprávnený napadnuté rozhodnutie zrušiť v prípade záveru   o jeho   nezákonnosti   alebo   neopodstatnenosti   a mohol   ho   nahradiť   vlastným rozhodnutím [§ 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku].

Na základe sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o odložení veci prokurátor, ktorý vykonával nad vyšetrovaním dozor, svoju prieskumnú právomoc uplatnil. Po preskúmaní vyšetrovacieho spisu dospel k záveru, že policajný orgán rozhodol o odložení veci z dôvodu premlčania trestného stíhania neopodstatnene, bez náležitého posúdenia obsahu podaného trestného   oznámenia   z hľadiska   naplnenia   skutkových   podstát   jednotlivých,   v oznámení označených trestných činov a uznesenie ani náležite neodôvodnil. Preto okresná prokuratúra uznesením   č.   k.   2   Pv   5/06-8   z 27.   januára   2006   zrušila   uznesenie   policajného   orgánu z dôvodu jeho neopodstatnenosti a súčasne podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku trestné oznámenie sťažovateľa z 29. marca 2005 odmietla, pretože v danej veci nevidela dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Okresná   prokuratúra   vo   svojom   rozhodnutí   vychádzala   z charakteru   a podstaty funkcie správcu konkurznej podstaty a jeho práv, ktoré mu pri výkone funkcie zveril zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov a dospela k právnemu záveru,   že   nemožno   jeho   konanie,   spočívajúce   v manipulácii   s listovými   zásielkami adresovanými   Spoločnosti   ako   úpadcovi,   považovať   za   protiprávne.   Podľa   okresnej prokuratúry konanie JUDr. V. B. nemožno kvalifikovať ani podľa § 209, § 240 Trestného zákona (účinného do 31. decembra 2005), naviac z obsahu podaného trestného oznámenia nevyplynuli žiadne skutočnosti, nasvedčujúce úmyslu menovaného spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.

Podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku proti predmetnému rozhodnutiu okresnej prokuratúry sťažnosť nie je prípustná. Podľa citovaného ustanovenia Trestného poriadku   je   sťažnosť   prípustná,   ak   prokurátor   rozhodnutie   policajta   nahradil   svojím vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby. V okolnostiach prípadu však o tento prípad nejde.

Ústavný   súd   najprv   pripomína,   že   nie   je   súčasťou   systému   orgánov   činných v trestnom   konaní,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch   nápravy   a ochrany   práv   a slobôd   (vrátane   základných   práv   a slobôd) fyzických   osôb   a právnických   osôb   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové   a právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (III. ÚS 38/05).

Z   citovaného   rozhodnutia   okresnej   prokuratúry,   ktoré   sťažovateľ   v konaní   pred ústavným súdom napáda, je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že označený orgán činný v trestnom konaní na základe trestného oznámenia sťažovateľa preskúmal prípadnú trestnú zodpovednosť osoby, ktorá sa mala podieľať na zmarení zápisu jeho osoby ako štatutárneho orgánu Spoločnosti do obchodného registra, a dospel k záveru o nenaplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného činu konkrétnou osobou v danom prípade.

Zo záverov konečného rozhodnutia okresnej prokuratúry v predmetnej veci pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a zmyslu.   Ústavný   súd   sa vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nedomnieva, že by závery okresnej prokuratúry   v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené,   či arbitrárne alebo nezlučiteľné so sťažovateľom označeným článkom ústavy.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že konaním okresnej prokuratúry došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy evidentne z dôvodu, že preverovanie jeho trestného oznámenia z 29. marca 2005 nemalo taký priebeh a najmä výsledok aký očakával, ide o zjavnú neopodstatnenosť. Z označeného základného práva totiž nevyplýva, resp. jeho súčasťou nie je dosiahnutie trestného stíhania voči konkrétnej osobe (III. ÚS 109/06).Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v rámci   ktorej   už uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe   podaného   trestného   oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva   a slobody   podľa druhej   hlavy   ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd“ (II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že „Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán   prokuratúry   povinný   podať   obžalobu   voči   označeným   osobám.   Takéto   základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku, prípadne v zákone o prokuratúre“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Sťažovateľ   sa   cítil   byť   poškodený   údajným   trestným   činom   a keď   sa   obrátil   na orgány činné v trestnom konaní, požíval ochranu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Hoci z tohto práva mu nevyplývalo subjektívne právo na trestné stíhanie iného (ako už bolo uvedené vyššie), bol oprávnený, aby tieto orgány venovali jeho trestnému oznámeniu pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam.

Orgány   činné   v trestnom   konaní   sú   povinné   trestné   oznámenie   prešetriť   a o ňom rozhodnúť. To sa aj stalo (bolo konané o trestnom oznámení sťažovateľa). Neznamená to však, že ak kompetentné orgány v danom prípade po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o trestnosti skutkov, ktoré sú predmetom sťažnosti sťažovateľa, porušili jeho zákonom chránené, a to i ústavné práva. Nikto nemá právny nárok a už vonkoncom nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa trestnému oznámeniu) bolo   vyhovené.   Ak   dôkazy,   ktoré   boli   vykonané,   nedávajú   podklad   pre   začatie   alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže policajný orgán začať konať alebo pokračovať v konaní.   Keď   je   sťažovateľ   presvedčený,   že   policajný   orgán   bezdôvodne   odložil   jeho podnet, čím porušuje zákon (Trestný poriadok), potom je sťažnosť ako opravný prostriedok, ktorý   podával   oznamovateľ,   namieste.   Sťažovateľ   ako   oznamovateľ   trestného   činu   má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok   konania zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).

K porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   okresnou prokuratúrou by teda mohlo dôjsť v prípade, ak by táto nevenovala trestnému oznámeniu sťažovateľa, resp. sťažnosti voči rozhodnutiu policajného orgánu, náležitú pozornosť, čo sa však v okolnostiach prípadu nestalo.

Tieto skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa podaná proti okresnej   prokuratúre   je   zjavne   neopodstatnená,   preto   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol.

Navyše   ústavný   súd   poznamenáva,   vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému porušeniu jeho základného práva a právom chráneného záujmu (že nie je akceptovaný ako člen   štatutárneho   orgánu   spoločnosti   v dôsledku   údajného   zmarenia   zápisu   označenou osobou)   ide   aj   o nedostatok   jeho   právomoci   na   prerokovanie   tejto   časti   sťažnosti sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím okresnej prokuratúry vo veci sťažovateľa nie je dotknuté jeho právo na prípadnú náhradu škody   uplatnením nároku voči osobe označenej v trestnom oznámení v občianskoprávnom konaní. Argumenty sťažovateľa   o sťaženom   uplatňovaní   akýchkoľvek   ďalších   práv   z dôvodu   väzby   nie   sú podľa   ústavného   súdu   dôvodné,   pretože   ich   môže   uplatňovať   prostredníctvom splnomocneného advokáta.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2006