znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 278/03Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. B. M., H., ktorou namieta porušenie   svojho práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob 401/03 zo 7. augusta 2003   a   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 1 K 295/98-356 z 12. mája 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. B. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2003   doručená   sťažnosť   JUDr.   B.   M.,   H.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho práva   na zachovanie osobnej cti   a dobrej   povesti   podľa   čl. 19 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podnikať   a uskutočňovať   inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob 401/03 zo 7. augusta 2003 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 K 295/98-356 z 12. mája 2003.

Porušenie svojich práv vidí navrhovateľ v nasledovnom, ním opísanom skutkovom stave.Krajský súd podľa § 8 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o konkurze a vyrovnaní“) uznesením č. k. 1 K 295/98-356 z 12. mája 2003 zbavil sťažovateľa funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu BUKÓZA, a. s., Hencovská, Vranov nad Topľou a do tejto funkcie ustanovil inú osobu.   Krajský   súd   pritom   hodnotil   niektoré   právne   kroky   sťažovateľa   vo   funkcii konkurzného   správcu   ako   nekvalifikované   a konštatoval   okrem   iného,   že   tento nerešpektoval právoplatné a vykonateľné rozhodnutie krajského súdu. Sťažovateľ tvrdí, že dôvody, o ktoré krajský súd oprel svoje uvedené uznesenie, sú nepravdivé, čo rozsiahle odôvodňuje. Ďalej uvádza, že z funkcie správcu konkurznej podstaty mohol byť odvolaný iba na schôdzi veriteľov, čo sa v jeho prípade nestalo. Táto schôdza sa koná na súde, resp. pred súdom, a zvolať ju môže len konkurzný súd.

Proti uzneseniu krajského súdu   č. k. 1 K 295/98-356 podal sťažovateľ odvolanie. Dôvody odvolania sú v zásade obdobné ako tie, ktoré uviedol v ústavnej sťažnosti. Zároveň s odvolaním   vzniesol   sťažovateľ   námietku   predpojatosti   voči   sudcovi   konajúcemu v konkurznom konaní sp. zn. 1 K 295/98, ktorú odôvodnil jeho údajným pomerom k veci aj k účastníkom   konania.   Pomer   k veci   mal   vyplývať   hlavne   z nesprávneho   vedenia konkurzného   konania.   Pomer   k účastníkom   konania   mal   spočívať   hlavne   v tolerovaní nevýhodného   predaja   pohľadávok   úpadcu   dcére   predchádzajúcej   správkyne   konkurznej podstaty a v známosti sudcu s jedným z konateľov úpadcu z minulého pracoviska. Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa aj o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol 7. augusta 2003 uznesením sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob 401/03, ktorým uznesenie krajského súdu   č.   k.   1   K   295/98-356   potvrdil   a rozhodol,   že   konkurzný   sudca   nie   je   vylúčený z prejednávania a rozhodovania v danej veci. Podľa prezenčnej pečiatky bolo toto uznesenie doručené krajskému súdu 4. septembra 2003 a sťažovateľ uvádza, že jemu bolo doručené 16. septembra 2003.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného tvrdí: „Najvyšší súd týmto svojim rozhodnutím jednak   znemožnil   účastníkom   tohto   konkurzného   konania,   teda   veriteľom,   ale   aj vtedajšiemu   správcovi   tohto   úpadcu BUKÓZA, a. s. Vranov nad Topľou v konkurze JUDr. B. M. riadne konať pred súdom v zmysle ust. § 237, písm. f) O. s. p., a to podľa zákona, konkrétne v zmysle ust. § 8 ods. 5 ZKV a uplatniť a využiť ich zákonné práva na schôdzi konkurzných veriteľov.“ Sťažovateľ opakovane tvrdí, že im postupom krajského a najvyššieho súdu bolo znemožnené uplatňovať svoje práva pred súdom.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho uvedených ústavných práv, zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob 401/03 a uznesenie krajského súdu č. k. 1 K 295/98-356, vrátil vec na ďalšie konanie a tak obnovil stav pred porušením jeho základných práv a slobôd. Zároveň žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   v bližšie   neurčenej   výške   z dôvodu   straty   klientov   a odloženie vykonateľnosti napadnutých súdnych rozhodnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, t. j. možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi postupom vyššie uvedených súdnych   orgánov   vyúsťujúcim   do   zbavenia   sťažovateľa   funkcie   správcu   konkurznej podstaty   v konkurznom   konaní   sp.   zn.   1   K   295/98   a základnými   ústavnými   právami, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Konkurzné konanie ako každé iné súdne konanie je autonómne v tom, že postupovať v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh môže len súd, na ktorom konkurzné konanie prebieha,   a len v rámci tohto konania. Do súdneho konania nemôže zasahovať žiaden iný súd, s výnimkou súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku (ale ani ten istý súd v rámci iného konania). Usmerňovať činnosť správcu konkurznej podstaty môže súd len v rámci konkrétneho konkurzného konania.

Správca nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania, ale je len osobou na konaní   zúčastnenou.   V postavení   účastníka   konania   je   správca   len   v prípade,   ak   ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie, pričom mu patrí právo opravného prostriedku   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zbavený funkcie správcu uznesenie najvyššieho súdu zo 14. mája 2001 sp. zn. 7 Obo 109/2001).

Podľa   §   8   ods.   5   zákona o konkurze   a vyrovnaní môže   súd zbaviť správcu   jeho funkcie na návrh úpadcu, samotného správcu alebo z vlastného podnetu za predpokladu, že sú na to dôležité dôvody. Súd rozhoduje uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Podľa   aplikovateľnej   judikatúry všeobecných   súdov   za dôležitý   dôvod,   pre ktorý môže   súd   aj   bez   návrhu   zbaviť   správcu   funkcie,   je   potrebné   považovať   tiež   celkovú nečinnosť správcu alebo jeho čiastočnú nečinnosť, spočívajúcu napr. v tom, že nereaguje na výzvy   súdu   alebo   podľa   nich   nepostupuje   (uznesenie najvyššieho súdu z 28. marca 2002 sp. zn. 5 Obo 52/2002).

Sťažovateľ namietal, že správcu môže súd ustanoviť do funkcie, resp. tejto funkcie zbaviť len po predchádzajúcom rozhodnutí schôdze veriteľov. Podľa neho to vyplýva z § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Najvyšší súd už rozhodol, že ustanovenie správcu do funkcie patrí do právomoci súdu. Nová úprava ustanovenia § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní (účinná od 1. augusta 2000) ustanovuje postup pri zbavení funkcie správcu a poukazom na ustanovenie § 9 ods. 3 zákona aj pri zbavení funkcie osobitného správcu (uznesenie najvyššieho súdu z 30. marca 2001 sp. zn. 7 Obo 55/01). V citovanom rozhodnutí konštatoval, že pokiaľ súd prvého stupňa zbavil správcu jeho funkcie, musel potom súčasne ustanoviť nového správcu, aby konkurzná podstata nebola po určitú dobu bez správcu, ako by sa mohlo reálne stať v prípade,   ktorého   sa   dovoláva   sťažovateľ,   teda   do   doby,   kým   by   o novom   správcovi rozhodla schôdza konkurzných veriteľov, a ktorého by súd ustanovil na tejto schôdzi. Ak v danom   prípade   bude   zvolaná   schôdza   konkurzných   veriteľov   a za   podmienok ustanovených   zákonom   bude   schválený   nový   správca   konkurznej   podstaty,   súd   prvého stupňa ho na tejto schôdzi ustanoví, a tým funkcia doterajšieho správcu zanikne (uznesenie najvyššieho súdu z 28. júna 2001 sp. zn. 7 Obo 126/2001).

Ústavný súd akceptuje judikatúru najvyššieho súdu a na nej založené rozhodnutie, ktoré   je   v súlade   s ústavou.   Vychádza   pritom   z tohto,   že   k odopretiu   súdnej   ochrany nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na všetkých stupňoch všeobecných súdov za predpokladu, že tieto súdy riadne vo veci konali a rozhodli (II. ÚS 88/01, II. ÚS 38/03, III. ÚS 47/03).

V ustanovení   §   8   ods.   5   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   je,   aj   keď   nejasne a systematicky   nevhodne   usporiadaný,   upravený   aj   postup   pri   „odvolávaní“   a menovaní správcu konkurznými veriteľmi. Len zo zámeru novely zákona o konkurze a vyrovnaní je možné prísť k záveru, že ustanovenie nového správcu schôdzou konkurzných veriteľov je samostatným spôsobom ustanovenia správcu v zásade nezávislým na vôli a činnosti súdu. Text ods. 5 tretej vety citovaného ustanovenia znamená, že súd ustanoví nového správcu aj na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Na schôdzi konkurzných veriteľov môže navrhnúť prítomný   konkurzný veriteľ   alebo prítomní konkurzní   veritelia,   ktorých súčet   pohľadávok   predstavuje   najmenej   30%   pohľadávok   počítaných   podľa   výšky pohľadávok,   schválenie   nového   správcu.   Na   schválenie   tohto   návrhu   je   potrebná dvojtretinová   väčšina   prítomných   alebo   riadne   zastúpených   konkurzných   veriteľov počítaných   podľa   výšky   pohľadávok   (§   10 ods.   6).   Ak   schôdza   konkurzných   veriteľov schváli návrh na ustanovenie nového správcu, súd je povinný (vyplýva to z dikcie „súd ustanoví“)   ustanoviť   nového   správcu   na   základe   rozhodnutia   schôdze   konkurzných veriteľov,   a to   priamo   na   tejto   schôdzi.   Súd   v takom   prípade   ustanoví   nového   správcu uznesením,   pričom   nerozhoduje   o zbavení   funkcie   doterajšieho   správcu,   pretože   tomu zaniká funkcia ex lege rozhodnutím schôdze konkurzných veriteľov. Súd doručí uznesenie doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu.

Pre všetky   spôsoby odvolávania správcu (iný je postup vo vyrovnávacom konaní) platí, že zbavením funkcie správcu nezaniká správcova zodpovednosť za činnosť počas výkonu funkcie. Účinky doteraz vykonaných úkonov zostávajú zachované. Správca, ktorý bol   zbavený   funkcie,   má   povinnosť   riadne   informovať nového   správcu   a odovzdať   mu všetky doklady.III.

Podľa čl. 46 ods. ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Právo na prístup k súdnej ochrane však nemá a nemôže mať   absolútnu   povahu.   Účelom   citovaného   článku   ústavy   je   zaručiť   každému   prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Zo zákona o konkurze a vyrovnaní vyplývajú pre ustanoveného správcu konkurznej podstaty   určité   povinnosti   a súd   je   zasa   oprávnený   vyžiadať   si   od   správcu   správu a vysvetlenie, nahliadať do účtov a pod. (§ 12 zákona o konkurze a vyrovnaní). V danom prípade bola podľa sťažnosti a jej príloh dôvodom na zbavenie funkcie tá skutočnosť, že sťažovateľ ako konkurzný správca vo viacerých smeroch nepostupoval podľa ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní (odstupovanie od zmlúv, na ktoré dal súd súhlas pri speňažovaní majetku úpadcu, nepodávanie informácií súdu o týchto skutočnostiach).Ústavný súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že súd nesporne aj bez návrhu môže   zbaviť   správcu   funkcie.   Dôvody,   ktoré   uviedol   krajský   súd   vo svojom   uznesení, nesporne považoval za dôležité, keď pristúpil k takému právnemu riešeniu. Správca ako účastník konania (pretože ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie) využil právo podať opravný prostriedok, odvolanie, proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým   bol   zbavený funkcie   správcu.   Odvolací   súd   sa   v predmetnej   veci   napriek   tomu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ   požaduje,   aby   ústavný   súd   inak   hodnotil   závery,   ku   ktorým   dospel krajský   súd   a najvyšší   súd   v spojitosti   so   zbavením   jeho   funkcie   správcu   konkurznej podstaty.   Na   iné   právne   hodnotenie   a zmenu   právnych   názorov   všeobecných   súdov utváraných pri ich zákonných postupoch ústavný súd však nie je oprávnený. Ústavný súd je oprávnený   aj   povinný   posúdiť   prípadnú   neústavnosť   konania   alebo   rozhodovania všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu   ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy) alebo či ich rozhodnutia nie sú svojvoľné. Takto vymedzená právomoc   ústavného   súdu   však   nemá   za   následok   vznik   oprávnenia   a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a používania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Postup krajského súdu a najvyššieho súdu v predmetnej veci sťažovateľa nemožno pokladať za prejav ich svojvôle a nemožno ho pokladať za postup poškodzujúci záujmy konkurzných veriteľov a znemožňujúci im riadne využívať a uplatňovať ich zákonné práva na schôdzi konkurzných veriteľov. Výklad dotknutých zákonných ustanovení prezentovaný sťažovateľom vedie k obchádzaniu účelu zákona o konkurze a vyrovnaní. Jeho dôsledkom je, že súd by nemohol reálne uplatňovať svoju právomoc v rámci dohliadacej povinnosti vyplývajúcej   z ustanovenia   § 12 zákona o konkurze a vyrovnaní.   Ak   by však najbližšia schôdza konkurzných veriteľov schválila nového správcu, súd je povinný ustanoviť nového správcu na základe   rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov priamo na tejto schôdzi. Ak teda zákonodarca priznal súdu právo zbaviť správcu jeho funkcie, tak treba aj § 8 ods. 5 zákona   o konkurze   a   vyrovnaní   vykladať   tak,   aby   takéto   rozhodnutie   súdu   mohlo nadobudnúť právoplatnosť.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti   medzi   konaním   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   a možným   porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1, ale tiež aj v čl. 48 ods. 2 ústavy v predmetnom   konkurznom   konaní   a v nadväznosti   na   to   k záveru   o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.  

Keďže   postupom   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v súlade   s príslušnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, nemôže dôjsť z titulu zbavenia funkcie správcu   v konkurznom   konaní k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   základných   práv alebo slobôd – v okolnostiach prípadu práva na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl.   35   ods.   1   ústavy,   bolo   treba   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

V časti   týkajúcej   sa   porušenia   sťažovateľových   práv   rozhodnutím   o námietke zaujatosti konkurzného sudcu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 161/03,   Ndob 401/03   zo   7.   augusta   2003)   je   sťažovateľova   sťažnosť   taktiež   zjavne   neopodstatnená. Najvyšší   súd   o jeho   námietke   zaujatosti   rozhodol,   čiže   nedošlo   k denegatio   iustitie. Rozhodnutie najvyššieho súdu o námietke zaujatosti konajúceho sudcu nie je arbitrárne. Naviac, po vznesení námietky zaujatosti už namietaný sudca vo veci nekonal.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd už nerozhodoval o návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 161/03, Ndob 401/03 zo 7. augusta 2003 a uznesenia krajského súdu č. k. 1 K 295/98-356 z 12. mája 2003. Tiež bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   na rozhodnutie ústavného súdu.   Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. decembra 2003