znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 277/2010-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   februára   2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti spoločnosti I., W., D., S., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária K., s. r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát   JUDr.   K.   K.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 28. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 14/2009 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   spoločnosti   I.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 28. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 14/2009 p o r u š e n é   n e b o l o. O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 277/2010-20 z 25. augusta 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti I. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „najvyšší súd“) č. k. 1 Obdo V 14/2009-703 z 28. januára 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   19.   decembra   2003   v   právnej   veci   sťažovateľky   vyhovel   jej   návrhu   na   vydanie zmenkového   platobného   rozkazu   č.   k.   17   Zm   362/03-39,   ktorý   ponechal   v   platnosti rozsudkom č. k. 7 Cb 65/2004-585 z 25. marca 2008. O trovách konania rozhodol krajský súd samostatným uznesením č. k. 7 Cb 65/2004-592 z 25. marca 2008. Proti uvedenému rozsudku a uzneseniu krajského súdu podal odvolanie odporca, na základe ktorého najvyšší súd   ako   súd   odvolací   uznesením   č.   k.   5   Obo   62/2008-651,   č.   k.   5   Obo   63/2008-651 z 22. októbra   2008   zrušil   obe   prvostupňové   rozhodnutia   a   vec   vrátil   krajskému   súdu na ďalšie   konanie.   Uvedené   uznesenie   najvyššieho   súdu   nadobudlo   právoplatnosť 12. februára 2009.

Proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   podala   sťažovateľka dovolanie a navrhla uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dovolaní   sťažovateľka   uviedla,   že   v   odvolacom   konaní   nerozhodoval   zákonný   sudca v zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľky   odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia   uviedol,   že «opatrením predsedu súdu z 30.   januára 2008   bola   do   senátu   5   O   pod   č.   2/   zaradená   JUDr.   Ď.   aj   ako   predsedníčka   senátu a pod poradovým číslom 3/ bol uvedený JUDr. Š., tiež aj ako predseda senátu.

Od 1. marca 2008 do 31. decembra 2008 bola sudkyňa Krajského súdu v Košiciach JUDr. Z. K. dočasne pridelená na výkon sudkyne na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2008 bola, podľa článku VII ods. 2 Rozvrhu práce na rok 2008, pridelená do senátu 5 O. Tým sa stala štvrtou členkou senátu 5 O.

Zo   spisu   vyplýva,   že   vec   bola   predložená   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní 2. júna 2008 a bola pridelená na vybavenie senátu „5 Obo“. Prvé pojednávanie odvolacieho súdu sa konalo dňa 8. októbra 2008 a bolo odročené na neurčito. V tento deň senátu „5 Obo" predsedal JUDr. Š. a členmi senátu boli JUDr. P. a JUDr. K. Ďalšie pojednávanie   odvolacieho   súdu,   na   ktorom   bolo   vo   veci   rozhodnuté,   sa   uskutočnilo 22. októbra 2008. Na tomto pojednávaní predsedal senátu JUDr. Š. a členmi senátu boli JUDr. Ď. a JUDr. K. Podľa vyjadrenia JUDr. P. z 18. januára 2010 (č.l. 700 spisu), ona určila za členku senátu v prejednávanej veci JUDr. K.

Podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce, predseda senátu organizuje a riadi prácu senátu. Ak je v senáte viac predsedov, organizuje práce ten, ktorý je uvedený pod číslom jeden zloženia senátu, čo bola v tomto prípade A. P. (JUDr. Š. Š. - predseda č. 2). JUDr. A. P. poverená   riadením   senátu   bola   preto   oprávnená   určiť   JUDr. K.   za   členku   senátu v prejednávanej veci. Obsadenie súdu (senátu) v takomto zložení bolo v súlade s platným rozvrhom práce a odvolacie konanie tak nebolo zaťažené vadou podľa § 237 písm.   g/ O. s. p., ktoré by zakladalo prípustnosť dovolania.»

.Sťažovateľka   v   podanej   sťažnosti   tvrdila,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho súdu   došlo   k   porušeniu   označených   práv.   Argumentovala   tým,   že   najvyšší   súd „nepresvedčivo   zdôvodnil“ zmenu   zloženia   senátu.   Ďalej   podľa   názoru   sťažovateľky „v odvolacom konaní nemala vôbec rozhodovať členka senátu JUDr. K....“, keďže „JUDr. K. ale nebola do senátu 5 O zaradená rozvrhom práce, resp. jeho zmenou schválenou sudcovskou radou najvyššieho súdu, ale výlučne len opatrením predsedu najvyššieho súdu zo dňa 29. januára 2008. Členka senátu JUDr. K. preto nebola zákonnou sudkyňou...“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 8. septembra 2010 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Dovolací   spis   a   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené 29. októbra   2010.   Predseda   najvyššieho   súdu   v   ňom   zhodnotil   námietky   uvedené sťažovateľkou   v sťažnosti   za nedôvodné,   keďže „personálne   zloženie   senátu   5 O   bolo určené   rozvrhom   práce   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2008,   ktorý   bol vydaný 14. decembra 2007 opatrením predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. Spr 71/07. V senáte bola podľa rozvrhu pod č. 1 zaradená JUDr. P. ako predsedníčka senátu a pod č. 2 JUDr. Š., tiež ako predseda senátu. Tretí člen senátu v rozvrhu určený nebol. Opatrením predsedu súdu z 30. januára 2008 bola do senátu 5 O pod č. 2 zaradená JUDr. Ď. aj ako predsedníčka senátu a pod poradovým číslom 3 bol uvedený JUDr. Š., tiež aj   ako   predseda   senátu.   Napokon   opatrením   predsedu   súdu   z 29.   januára   2008   bola do senátu zaradená dočasne pridelená sudkyňa Krajského súdu v Košiciach JUDr. Z. K. Zákonným   sudcom   v každej   veci   pridelenej   do   senátu   5   O   boli   všetci   menovaní sudcovia. Podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce, predseda senátu organizuje a riadi prácu senátu. Ak je v senáte viac predsedov, organizuje prácu ten, ktorý je uvedený pod č. 1 zloženia senátu, čo bola v tomto prípade JUDr. A. P. Súčasťou organizácie a riadenia práce   v   senáte   je   aj   určenie   zloženia   senátu   v   konkrétnej   veci,   čo   v   tomto   prípade znamenalo určenie troch sudcov zo štyroch zaradených v senáte 5 O. Určenie zloženia senátu bolo preto v kompetencii JUDr. P. Keďže pre výber sudcov nebol určený žiaden formálny postup výber zostal na zvážení JUDr. P. Pri výbere zrejme vychádzala z pomerov v senáte, zo stavu agendy, z momentálneho zaťaženia a úloh jednotlivých členov senátu. Výber a určenie členov musí byť operatívne s prihliadnutím na okamžitú situáciu, preto sa nedeje žiadnym formálnym aktom ani rozhodnutím a neodôvodňuje sa. To platí ako pre určenie zloženia senátu, tak aj pre prípadnú zmenu. K námietke sťažovateľa, že JUDr. K. nebola do senátu zaradená zmenou rozvrhu práce ale výlučne len opatrením predsedu, uvádzame, že aj rozvrh práce vydáva predseda súdu opatrením. Každá zmena zaradenia sudcov do senátov je svojou podstatou zmenou rozvrhu, bez ohľadu na to, či je opatrenie, ktorým sa táto zmena robí nazvaná zmenou rozvrhu alebo len opatrením...“.

V   závere   vyjadrenia   predseda   najvyššieho   súdu   žiadal   sťažnosť „zamietnuť“ a zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca podaním doručeným ústavnému súdu 6. decembra 2010 vyjadril súhlas s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti a zároveň v ňom argumentačne zotrval na svojich „návrhoch a tvrdeniach“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Tvrdenia sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   sú   argumentačne   spojené   s   prípadným porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi je v ňom implikované. Zároveň základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi nachádza spoločného menovateľa v ústavou požadovanej kvalite súdnej ochrany, ktorú zastrešuje práve čl. 46 ods. 1 ústavy formulujúci základné právo na súdnu ochranu. Ústavný súd preto pristúpil najprv k preskúmaniu namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca, ktorý   vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   noriem,   námietok   sťažovateľky   a   vyjadrení účastníkov, ako aj z vyžiadaných dokumentov relevantných na posúdenie veci ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:

1. Rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2008 (sp. zn. Spr. 718/07 zo 14. decembra 2007) (ďalej len „rozvrh práce“) (s. 28) určil v rámci senátu 5 O dvoch predsedov a zároveň aj stálych členov senátu, a to pod. č. 1 JUDr. A. P. a pod č. 2 JUDr. Š. Š., pričom tretí člen senátu nebol určený a zastupovanie tretieho člena senátu bolo určené v poznámke č. 3.

2. Podľa čl. II ods. 9 rozvrhu práce (s. 11) predseda senátu organizuje a riadi prácu senátu. Ak je v senáte viac predsedov, organizuje práce ten, ktorý je uvedený pod číslom jeden zloženia senátu.

3. Podľa čl. VII ods. 2 rozvrhu práce (s. 14) dočasne pridelených sudcov na výkon súdnictva do jednotlivých senátov prideľuje a pridelenie mení predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

4. Opatrením predsedu najvyššieho súdu č. k. Spr. 718/07-12 z 29. januára 2008 bola JUDr. Z. K. dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu (od 1. marca 2008 do 31. decembra 2008) do senátu 5 O pod vedením predsedníčky senátu JUDr. A. P.

5. Opatrením predsedu najvyššieho súdu č. k. Spr. 718/07-7 z 30. januára 2008 bola ako predsedníčka senátu 5 O uvedená pod č. 2 JUDr. Z. Ď. a JUDr. Š. Š. pod č. 3 ako predseda   senátu.   Zastupovanie   v   senáte   bolo   určené   v   poznámke   č.   4   s týmto   znením: „Počas práceneschopnosti JUDr. Š. Š. v senáte 5 O zastupuje v mesiacoch II. a III. JUDr. I. I., v mesiacoch IV. až VI. JUDr. A. P., v mesiacoch VII. až IX. JUDr. V. P., v mesiacoch X. až XII. JUDr. H. H.“

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   senáte   5   O   po   zmenách   rozvrhu   práce   boli   traja predsedovia senátu a jedna dočasne pridelená členka senátu na výkon funkcie sudcu, teda zavedenými opatreniami nastala v senáte 5 O situácia, že bol v ňom nadpočet členov senátu o   jedného   sudcu,   pričom   zásady   na   určenie   zloženia   senátu   v   jednotlivých   prípadoch (s ohľadom na nadpočet členov senátu) nebol rozvrhom práce ani jeho zmenami určené.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj   sudcov,   ktorým   boli   veci   následne   pridelené,   treba   takisto   považovať   za   zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý   je   v   súlade   s   ustanoveniami   právnych   predpisov,   nemožno   preto   bez   ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   pri   posúdení   námietky sťažovateľky,   že   v   odvolacom   konaní nerozhodoval   zákonný   sudca,   sa   zaoberal   najmä otázkou,   či   JUDr.   K.   bola,   alebo   nebola   v   predmetnej   veci   zákonnou   sudkyňou. K okolnostiam odôvodňujúcim zmenu v zložení senátu na prvom a druhom pojednávaní v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že „podľa   čl.   II   ods.   9   rozvrhu   práce, predseda senátu organizuje a riadi prácu senátu... JUDr. A. P. poverená riadením senátu bola preto oprávnená určiť JUDr. K. za členku senátu v prejednávanej veci“.

Predseda najvyššieho súdu v písomnom vyjadrení z 25. októbra 2010 k namietanej zmene zloženia senátu najvyššieho súdu uviedol: „Stotožňujem sa so záverom dovolacieho senátu,   že   obsadenie   senátu,   ktorý   rozhodoval   v   odvolacom   konaní   bolo   v súlade   s rozvrhom práce a vo veci rozhodovali zákonní sudcovia. K prípadným úvahám, či postupom prvej   predsedníčky   senátu   nedošlo   k   odňatiu   účastníka   zákonnému   sudcovi,   sa   žiada poznamenať, že JUDr. P. vec žiadnemu z pôvodne určených členov senátu neodňala, ale v senáte nahradila sama seba iným členom senátu.“

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na zákonného sudcu je i zásada   prideľovania   súdnej   agendy   a   určenia   zloženia   senátov   na   základe   pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48 ods. 1 ústavy patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, respektíve senátu vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania.

Zo zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený do konkrétneho senátu.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   sudkyňa   JUDr.   Z.   K.   bola zákonnou sudkyňou, keďže bola opatrením predsedu najvyššieho súdu pridelená do senátu 5 O   najvyššieho   súdu.   Toto   opatrenie   predsedu   najvyššieho   súdu   bolo   vydané   v súlade s platným rozvrhom práce najvyššieho súdu (podľa čl. VII ods. 2 rozvrhu práce).

Vzhľadom na nadpočet členov senátu 5 O bolo zloženie senátu v konkrétnom prípade v   rukách   predsedníčky   senátu   uvedenej   pod   č.   1,   ktorou   bola   JUDr.   A.   P.,   ktorá   ako predsedníčka senátu uvedená pod č. 1 mala právo organizovať a riadiť prácu senátu, a teda aj určiť zloženie senátu pre konkrétnu vec pridelenú na rozhodnutie do senátu 5 O, ako to uskutočnila v posudzovanom prípade.

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   skutočnosť,   že   k   zmene   zloženia   senátu v posudzovanom prípade nedošlo na základe zastúpenia sudcu, ale de facto jeho nahradením iným   členom   toho   istého   senátu.   Keďže   všetci   sudcovia,   ktorí   v   posudzovanej   veci rozhodovali, boli podľa platného rozvrhu práce súdu členmi príslušného senátu určeného na rozhodnutie vo veci a k zmene zloženia senátu došlo v súlade s platným rozvrhom práce súdu, ústavný súd je toho názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   nemohol   považovať   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu   za   nesúladné   so   základným   právom   sťažovateľky   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi.

Sťažovateľka   porušenie   svojho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. ústavy a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako už bolo uvedené, odvodzovala a odôvodňovala porušením základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods.   1   ústavy.   V   sťažnosti   argumentovala   najmä   tým,   že   najvyšší   súd   napadnutým uznesením „dovolanie odmietol“, čím jej „odmietol poskytnúť nielen hmotnoprávnu, ale aj procesnú ochranu jej práva na zákonného sudcu z dôvodu zákonnej absencie zákonného základu pre takúto ochranu“. Ďalším argumentom sťažovateľky bolo tvrdenie, že najvyšší súd „nepresvedčivo zdôvodnil“ zmenu zloženia senátu.

Ústavný súd sa s touto argumentáciou sťažovateľky nestotožňuje a konštatuje, že najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol práve pre nesplnenie podmienky prípustnosti dovolania. Najvyšší súd v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia okrem iného vecne skúmal aj námietku sťažovateľky týkajúcu sa nesprávne obsadeného súdu a primeraným spôsobom sa s ňou vysporiadal. Na základe toho potom najvyšší súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľky je nedôvodná, a teda nie je splnená ani podmienka prípustnosti   dovolania.   Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   tak poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok, preto napadnuté uznesenie nemožno považovať za svojvoľné, resp. arbitrárne, keďže najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľky zaoberal a preskúmateľným spôsobom sa s ňou vysporiadal.

K zmene v rozvrhu práce, ktorého dôsledkom bola zmena v zložení senátu, došlo skôr, ako senát pristúpil k rozhodovaniu v preskúmavanej veci. Nemožno teda túto zmenu spájať ako účelovú, priamo sa viažucu na prerokúvané konanie.

K zmene v zložení senátu došlo na základe právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce súdu. Takýto postup je zákonný, a teda aj súladný s ústavou. Ani iná právna úprava, ktorá upravuje postup v konaní, t. j. Občiansky súdny poriadok, takýto postup nevylučuje.

Opačne, je potrebné predvídateľným spôsobom zapojiť do činnosti súdu sudcov, ktorí sú dočasne pridelení na súd. Takýto postup spĺňa aj požiadavky Európskeho súdu pre ľudské práva zdôraznený vo veci Iwanczuk proti Poľskej republike č. 39279/05 (rozsudok zo 17. novembra 2009), keď posudzoval námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že nezávislosť súdnictva a právna istota uplatnenia právnych noriem vyžaduje osobitnú jasnosť uplatnených noriem v každej jednej veci a jasné záruky zaistenia objektívnosti a transparentnosti a predovšetkým zabránenie akéhokoľvek zdania svojvôle pri prideľovaní jednotlivých vecí sudcom.

Keďže   ústavný   súd   konštatoval,   že   nedošlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli argumentačne späté a závislé od vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi,   nebol   splnený   ani   predpoklad   dôvodnosti   námietok sťažovateľky vo vzťahu k týmto jej právam.

Ústavný súd stabilne zotrváva na názore, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu nedošlo ani k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

K tomuto rozhodnutiu sa pripája podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika a odlišné dôvody sudcu Jána Auxta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2011