znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 277/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 10/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2009   doručená   sťažnosť J.   P.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 10/2007.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namietal prieťahy v konaní najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 4 M Cdo 10/2007, ktoré bolo iniciované 8. júna 2007 podaním mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“).   V danom   prípade   generálny   prokurátor   podal   mimoriadne dovolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 7 C 123/2005 z 28. apríla 2006, avšak podľa vyjadrenia sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 M Cdo 10/2007 z 27. augusta 2007 konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil. Proti   tomuto   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   na   základe   ktorej ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 178/08 zo 4. februára 2009 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že podaniami zo 4. mája 2009, 5. júna 2009 a 6. augusta 2009   žiadal   najvyšší   súd   o rozhodnutie   v danej   veci,   pričom   zároveň   dodal,   že   ku   dňu podania   ústavnej   sťažnosti   nebolo   vo   veci   rozhodnuté   a ani   mu   nebolo   oznámené, kedy tak najvyšší súd učiní.

Okrem   toho   sťažovateľ   konštatoval: „Zdôrazňujem,   že   toto   dlhotrvajúce   konanie má vplyv na moje nároky na výplatu odstupného, ktoré mi malo byť vyplatené v máji 2003, čo veľmi nepriaznivo pôsobilo a naďalej pôsobí na môj zdravotný stav, pričom Najvyšší súd SR nielen že vo veci nesprávne rozhodol, ale aj po rozhodnutí Ústavného súdu SR nekoná a na moje žiadosti o rozhodnutie veci, ktoré nesporne treba považovať za upozornenia, resp. sťažnosti na prieťahy v konaní, vôbec nereagoval.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„1. Právo J. P. na spravodlivé rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Cdo 10/2007 porušené bolo.

2.   Prikazuje   sa   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   ďalej   konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť J. P. z titulu primeraného finančného   zadosťučinenia   1.   000,- € slovom   tisíc   eur   a   nahradiť   mu trovy   právneho zastúpenia v sume 314,06 € slovom tristoštrnásť eur 6 centov k rukám advokáta JUDr. J. V. (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   uviedol,   že   namieta   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 10/2007. Ústavný súd však zistil, že   potom,   ako   ústavný   súd   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   178/08-26   zo   4.   februára   2009   zrušil uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   M   Cdo   10/2007   z 27.   augusta   2007   a vec   vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, je v súčasnej dobe táto vec na najvyššom súde vedená pod sp. zn. 4 M Cdo 7/2009. Aj napriek tejto skutočnosti, ktorá sa nepremietla do petitu sťažnosti, nepovažoval ústavný súd za podstatné vyzývať sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku   podania   spočívajúceho   v neuvedení   aktuálnej   spisovej   značky   namietaného konania, pretože už pri predbežnom prerokovaní zistil, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pre neprípustnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   v prípadoch   namietaného   porušenia   základných   práv   v   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   zapríčinených   všeobecným   súdom   skúma,   či   sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorý mu na ochranu jeho práv poskytuje zákon č. 757/2004 Z. z. o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“) v ustanoveniach § 62 a nasl. Využitie tohto prostriedku nápravy, ktorý je podľa názoru ústavného   súdu   účastníkovi   súdneho   konania   ľahko   dostupný,   nevyžaduje   ústavný   súd ako podmienku prijatia   sťažnosti na   ďalšie   konanie,   ak z okolností konkrétneho prípadu vyplýva, že uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavom súde), najmä ak využitie uvedeného prostriedku nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú   ochranu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. III. ÚS 132/05, III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06).

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu nepostupoval   tak,   ako   mu   to   umožňuje   zákon   o súdoch.   Namiesto   toho,   aby   v prípade nespokojnosti s plynulosťou a rýchlosťou konania podal sťažnosť predsedovi najvyššieho súdu, adresoval tomuto súdu podania, v ktorých v podstate žiadal o rozhodnutie vo veci. Aj keď   sťažovateľ   doručil   tieto   podania   najvyššiemu   súdu,   neurobil   však   voči   nemu relevantný   právny   úkon,   z ktorého   by jednoznačne   vyplývalo,   že   podáva   sťažnosť na prieťahy v konaní.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   navyše   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (napr. II.   ÚS   165/05),   podľa   ktorej   podania   adresované   všeobecnému   súdu,   predmetom ktorých sú žiadosti o určenie termínov pojednávania alebo o rozhodnutie vo veci, nemôžu nahrádzať kvalifikované sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré musia spĺňať predpoklady stanovené v § 62 a násl. zákona o súdoch.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   podania   označené   sťažovateľom   a pripojené k ústavnej sťažnosti vzhľadom na ich obsah a uvedenie adresáta nemali účinky sťažnosti na prieťahy v konaní, a preto sťažovateľ nepreukázal, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu   podnikol   kroky   na   ochranu   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy, a ani nepreukázal,   že   túto   podmienku   nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa (obdobne II. ÚS 47/08, I. ÚS 71/08, III. ÚS 248/08).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009