znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 277/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   M.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   B.   N., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva zaručeného čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 150/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2007   doručená   sťažnosť   R.   M.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   v prítomnosti   účastníka   konania   a základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom   zaručených   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivý   súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) vydaným 16. augusta 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 150/2007. Na základe výzvy ústavného súdu z 31. marca 2008 právny zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť podaním doručeným 15. apríla 2008.

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že od 13. augusta 1996 sťažovateľ vystupoval   ako   odporca   v 5.   rade   v konaní   pred   Okresným   súdom   Poprad   (ďalej   len „okresný súd“) začatom na návrh P. T., V. (ďalej len „žalobca“), ktorého predmetom bolo posúdenie   platnosti   kúpnej   zmluvy   uzavretej   medzi   žalobcom   ako predávajúcim a odporcami ako kupujúcimi. Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 785/96-91 z 10. júla 1997 určil, že predmetná kúpna zmluva je neplatná.

Na základe podaného odvolania odporcov Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. Co 491/97-114 z 25. februára 1998 napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k odporcom v 1. až 5. rade potvrdil.

Odporcovia   využili   právo   podať   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom z 24. februára 2000 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 88/99 tak, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti potvrdzujúcej rozsudok   okresného   súdu   a spolu   s týmto   rozsudkom   naň   nadväzujúce   súvisiace rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Po nadobudnutí právoplatnosti neskôr zrušeného rozhodnutia krajského súdu a ešte pred jeho zrušením najvyšším súdom ako súdom dovolacím žalobca previedol vlastníctvo nehnuteľností   (tie   boli   predmetom   spornej   kúpnej   zmluvy)   na   iných   nadobúdateľov. V dôsledku toho odporcovia 18. septembra 2000 podali v konaní pred okresným súdom vzájomný návrh podľa § 97 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorým   žiadali   určiť,   že   sú   podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností.

Žalobca v konaní pred okresným súdom vzal svoj pôvodný žalobný návrh z roku 1996 späť. Následkom toho okresný súd napriek nesúhlasu odporcov späťvzatie žalobného návrhu   pripustil   a svojím   uznesením   č.   k.   9   C   785/96-327   z 15.   marca   2005   konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy zastavil a vylúčil vzájomné návrhy odporcov v 3. až 5. rade na samostatné   konanie.   Uvedené   uznesenie   bolo   okresným   súdom   doplnené   uznesením č. k. 9 C 785/1996-361 z 15. apríla 2005, ktorým okresný súd rozhodol o trovách konania vo vzťahu k odporcom v 1., 2. a 5. rade.

Proti uzneseniu o zastavení konania podal sťažovateľ aj odporcovia v 3. a 4. rade odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   zo   14.   júla   2006   vydaným   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6   Co   118/2006   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Odmietol aj odvolanie   sťažovateľa   proti   výroku   o vylúčení   vzájomných   návrhov   na   samostatné konanie.

Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ a odporcovia v 3. a 4. rade dovolaním [prípustnosť dovolania zakladali na ustanovení § 237 písm. f) OSP], ktoré najvyšší súd uznesením zo 16. augusta 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 150/2007 odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dovolatelia „v danej veci namietali procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ OSP a to, že súdy nerešpektovali záväzný právny názor dovolacieho súdu vyslovený v rozsudku z 24. februára 2000, sp. zn. 5 Cdo 88/99 a vydali zmätočné rozhodnutie, ktorým zastavili konanie a nie je z neho zrejmé, aké   konanie   bolo   zastavené,   keďže   súbežne   prebiehalo   viacero   konaní   a nerozhodli o trovách konania ako celku (o trovách konania o určení neplatnosti zmluvy a vzájomnom návrhu)“.

Najvyšší súd vychádzal z právneho názoru, že iná vada podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP „je   právne   relevantná,   ak   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci“, a že „dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôkaze až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné... Vada tejto povahy   je   síce   relevantným   dovolacím   dôvodom,   ktorý   možno   uplatniť   v procesne prípustnom dovolaní, samo o sebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá.“.

Námietky   dovolateľov,   že   súdy   nerozhodli   o všetkých   trovách   konania,   označil najvyšší súd za nedôvodné s poukazom na uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 785/96-361 z 15. apríla 2006, ktorým tento rozhodol aj o trovách konania vo vzťahu k tým odporcom, ktorých opomenul v uznesení z 15. marca 2006.

Porušenie svojich označených základných práv vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd   mu   odmietnutím   jeho   dovolania „znemožnil   realizovať   moje   práva   priznané   mi zákonom najmä Občianskym súdnym poriadkom a tak sa spravodlivo domáhať ochrany svojich práv, pretože odmietnutím dovolania potvrdil nezákonnosť postupu súdov obidvoch stupňov, ktorí mi odňali reálne konať pred súdom a ochrániť svoje práva. Najvyšší súd v podstate   potvrdil   nezákonný   postup   súdov   nižšieho   stupňa,   napriek   zaužívanej rozhodovacej   praxi   Najvyššieho   súdu   v súvislosti   so   závažnými   dôvodmi   nepripustenia späťvzatia žaloby.“. Podľa názoru sťažovateľa „ak akákoľvek spornosť veci medzi tými istými   účastníkmi   trvá,   súd   túto   spornosť   musí   vyriešiť   a tým   nie   je   daný   dôvod na pripustenie späťvzatia návrhu. Potvrdením nezákonného postupu súdov nižšieho stupňa mi   Najvyšší   súd   znemožnil   reálne   uplatnenie   základného   práva   tým,   že   sa   mi   ako účastníkovi   súdneho   konania   neposkytla   ochrana   v zákonom   predpokladanej   kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov nebolo ani v základných medziach rešpektované...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa R. M., bytom T. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a uznesením Najvyššieho súdu SR pod č. k. 2 Cdo 150/2007 zo dňa 16. 8. 2007 bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Cdo 150/2007 zo dňa 16. augusta 2007.

3.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   26.961,-Sk a zaplatiť ich na účet právneho zástupcu JUDr. B. N. do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd nenapravil porušenie procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich zastavenie konania   v dôsledku   späťvzatia   žalobného   návrhu,   ktorého   sa   mal   dopustiť   okresný   súd a následne aj krajský súd.

Ústavný   súd   z vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   v dovolaní zo 4. októbra 2006 podanom proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolacieho opieral sťažovateľ prípustnosť dovolania o ustanovenie § 237 písm. f) OSP, ale aj o ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Odňatie možnosti konať pred súdom videl v tom, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bolo na základe späťvzatia žaloby žalobcom konanie   napriek   nesúhlasu   sťažovateľa   zastavené.   Okresný   súd   tak   podľa   jeho   názoru nerešpektoval   ustanovenie   §   96   ods.   2   OSP,   ktoré   konajúcemu   súdu   neumožňuje po späťvzatí   žalobného   návrhu   zastaviť   konanie,   ak   odporca   so   späťvzatím   návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí.

Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP je podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov daný vtedy, ak súd svojím postupom znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup prejavil v priebehu konania (nemusel sa však aj pri rozhodovaní) (napr. rozsudok najvyššieho súdu vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. Obdo V 68/2001).

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu sťažovateľovi zastavením konania vedeného pod sp. zn. 9 C 785/96 neodňal možnosť konať pred súdom. Povinnosť vyžiadať si stanovisko odporcu k späťvzatiu žaloby v tomto konaní si   okresný   súd   riadne   splnil, a keďže   predmetom   tohto konania okrem   otázky   platnosti kúpnej   zmluvy bolo i určenie   vlastníctva   k predmetu   spornej   zmluvy (petit   vzájomného návrhu), vylúčil vzájomný návrh sťažovateľa (č. l. 181 – 183) na samostatné konanie. Práve súvis predmetu vzájomného návrhu a pôvodného predmetu konania bol základom na záver okresného súdu, že nie sú   dané vážne dôvody,   pre ktoré   nemôže späťvzatie žalobného návrhu žalobcu pripustiť. Postoj okresného súdu k sťažovateľovmu vzájomnému návrhu preto nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom. Vylúčenie vzájomného návrhu na samostatné konanie nemá v okolnostiach posudzovaného prípadu za následok odopretie rozhodnutia o uplatnenom práve sťažovateľa. V konaní, na ktoré bol vzájomný návrh vylúčený, bude konajúci súd rozhodovať o určení vlastníckeho práva sťažovateľa k predmetu spornej kúpnej zmluvy, čo bez posúdenia platnosti tejto zmluvy ako predbežnej otázky nebude možné.

Ak   teda   krajský   súd   potvrdil   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu č. k. 9 C 785/96-361 z 15. marca 2005 a následne najvyšší súd nezistil v takom postupe krajského súdu existenciu vady podľa § 237 písm. f) OSP, neprichádza do úvahy žiadna možnosť,   aby   ústavný   súd   v rámci   meritórneho   prerokovania   podanej   sťažnosti   mohol konštatovať   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   46   ods. 1   ústavy alebo jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Druhým tvrdeným dovolacím dôvodom bola podľa sťažovateľa iná vada v konaní krajského   súdu,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Najvyšší   súd sa s prípadnou   existenciou   tejto   vady   vysporiadal   formulovaním   právneho   názoru, podľa ktorého,   ak   takáto   vada „je   síce   relevantným   dovolacím   dôvodom,   ktorý   možno uplatniť   v procesne   prípustnom   dovolaní,   samo   osebe  ...   ale   prípustnosť   dovolania nezakladá“.   Inými   slovami,   ak   nie   je   daná   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   OSP, nemožno v dovolacom konaní skúmať danosť dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. f) OSP.

Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu,   pokiaľ   ide   o danosť dovolacieho dôvodu zakotveného v § 241 ods. 2 písm. b) OSP, nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu totiž najvyšší súd správne posúdil ako   také,   ktoré   netrpí   zmätočnosťou   z uplatneného   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   237 písm. f)   OSP,   a keďže   iný   dôvod   procesnej   prípustnosti   podľa   §   237   a   §   239   OSP v sťažovateľovom   prípade   nebol   daný,   nemohol   dovolací   súd   pristúpiť   k vecnému prerokovaniu   podaného   dovolania,   v ktorom   by   sa   mohol   zaoberať   otázkou   inej   vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (posledná veta na strane 5 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   predmetným   uznesením najvyššieho   súdu.   Uvedený   článok   v sebe   inkorporuje   viacero   práv   prislúchajúcich účastníkovi konania. Ide o verejný charakter súdneho procesu, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo byť prítomný pri prerokovaní svojej veci a právo vyjadriť sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   V odôvodnení   podanej   sťažnosti   sťažovateľ nenamietal   existenciu   zbytočných   prieťahov   v konaní   okresného   súdu.   Z vyžiadaného súdneho spisu v nadväznosti na odôvodnenie podanej sťažnosti ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti   signalizujúce   porušenie   zásady   verejnosti   v konaní   pred okresným   súdom alebo porušenie práva sťažovateľa byť prítomný na pojednávaniach súdov a zúčastňovať sa tých   procesných   úkonov,   pri   ktorých   mu   to   Občiansky   súdny   poriadok   umožňuje. Sťažovateľ taktiež voči postupu konajúcich súdov nenamietal odopretie práva na vyjadrenie k vykonávaným dôkazom. Preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008