znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 277/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 53/2007 a jeho uznesením sp. zn. 5 Tos 53/2007 z 12. júla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2007 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenia základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 53/2007 a jeho uznesením sp. zn. 5 Tos 53/2007 z 12. júla 2007.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby podanej prokurátorom Okresnému súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) 18. decembra 2006 trestne stíhaný v konaní vedenom pod sp. zn. 30 T 169/06 pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 v spojení s § 20 Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. b) v spojení s § 138 písm. c) a s § 20 Trestného zákona a pre zločin vydierania   podľa   § 189   ods. 1   v   spojení   s   § 20   Trestného   zákona.   Ešte   v   priebehu prípravného konania v uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 104/06 z 23. júna 2006 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby mu začala plynúť od 20. júna 2006.

Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   obhajcu   20.   júna   2007   žiadosť   o   prepustenie z väzby, eventuálne o   prepustenie   z väzby na slobodu   s uložením   dohľadu   probačného a mediačného   úradníka.   Na   hlavnom   pojednávaní   konanom   21.   júna   2007   okresný   súd po prerokovaní veci za účasti prokurátora, sťažovateľa a jeho obhajcu v trestnom konaní žiadosť zamietol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu (č. k. 30 T 169/2006-611) podal sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   jeho   obhajca   písomne   odôvodnil   v   podaní   z   21. júna   2007 doručenom okresnému súdu v ten istý deň. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 53/2007 z 12. júla 2007 sťažovateľovu sťažnosť zamietol.

Sťažovateľ   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   namieta,   že   krajský   súd   sa v uznesení sp. zn. 5 Tos 53/2007 z 12. júla 2007 nezaoberal písomnými dôvodmi sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 30 T 169/2006-611 z 21. júna 2007. Sťažovateľ tvrdí, že niektoré uznesenia v trestnom konaní „sa svojím významom a účinkami blížia alebo prakticky rovnajú rozsudku, pričom medzi ne je potrebné zaradiť i uznesenie o väzbe.

Z odôvodnenia uznesenia o väzbe musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.

Ak   odôvodnenie   rozhodnutia   o   vzatí   do   väzby   neobsahuje   vysporiadanie   sa   s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)“

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd v uznesení sp. zn. 5 Tos 53/2007 z 12. júla 2007 nevysporiadal s argumentáciou týkajúcou sa nezákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby a z tohto dôvodu je toto rozhodnutie arbitrárne.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil: „Konaním Krajského súdu v Trnave o žiadosti o prepustení z väzby sťažovateľa v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 5 Tos 53/2007 v súvislosti s rozhodnutím   tohto   súdu   zo   dňa   12. 7. 2007,   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   k   porušeniu   práva   sťažovateľa na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ďalej   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   5   Tos   53/2007   zo   dňa   12. 7. 2007   sa zrušuje. (...)“

II.

2.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   predbežne   prerokuje   každý   návrh   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

2.2 Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a   5   ústavy   je   osoba   vo   väzbe   oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a   hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom pre jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo   prepustiť   osobu   na   slobodu,   ak   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III. ÚS 38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Vzhľadom na vplyv pozbavenia osobnej slobody na základné práva jedinca musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2   a   5   ústavy   ale   aj   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru),   spĺňať   niektoré   fundamentálne požiadavky spravodlivého konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné   a   relevantné   dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Na druhej strane konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení (konaniami vo veci samej ohľadne viny obvinenej osoby) a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl. 5   dohovoru (napr. I. ÚS 200/06).

Aj   pokiaľ   ide   o   vzťah   ustanovení   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny upravujúcich   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   ustanovení   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení,   a   preto   na   konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny o práve na súdnu ochranu   (napr.   uznesenie   o   predbežnom   prerokovaní   vo   veci   sp. zn.   III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004).

Z   uvedeného   dôvodu odmietol   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako zjavne neopodstatnenú podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu o väzbe a uvedenými právami zaručenými v ústave, listine a v dohovore, porušenie ktorých sťažovateľ namietal.

2.3 Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ústavný súd pripomína, že v konaní podľa čl. 127 ústavy môže sťažovateľ uplatniť ochranu označeného základného práva len vtedy, ak ich nechráni iný súd v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.

Podľa   uvedeného   ustanovenia   ústavy   rozhodujú   súdy   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   v   trestnoprávnych veciach (vrátane rozhodovania o väzbe) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Sťažovateľ   žiadal   o   prepustenie   z   väzby   argumentujúc,   že   okresným   súdom konštatovaný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nie je daný, pretože dôvodom väzby v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia by mohla byť iba obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti, čo okresný súd presvedčivo a zákonným spôsobom neodôvodnil, pričom v jeho prípade nemôže dôjsť k pokračovaniu v stíhanom trestnom čine vzhľadom na vymedzenie tohto legálneho pojmu v § 122 Trestného zákona, a účel väzby v jeho prípade možno dosiahnuť aj po prepustení na slobodu určením dohľadu probačného a mediačného úradníka so súčasným zákazom približovať sa k poškodenému. Poukázal tiež na skutočnosť, že posledné hlavné pojednávanie vo veci sa konalo pred troma mesiacmi.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 30 T 169/2006 z 21. júna 2007 vyplýva, že okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol s tým, že dôvod väzby podľa § 71 ods.   1 písm. c)   Trestného poriadku   v čase uvalenia väzby existoval a naďalej trvá, čo odôvodnil v podstate nasledovne:

„Uznesením   tunajšieho   súdu   zo   dňa   23. 06. 2006   sp.   zn.   Tp   104/06   v   spojení s uznesením KS Trnava zo dňa 18. 7. 2006 sp. zn.   5 Tpo 37/2006 bol obv. J. B. vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku. Ako konkrétne skutočnosti odôvodňujúce   väzbu   obvineného   sudca   ustálil   to,   že   oba   obvinení   páchali   trestný   čin vydierania dlhší čas a systematicky. Ich protiprávne konanie voči poškodenému sa často opakovalo.   Obvinení   pokračovali   v   páchaní   trestnej   činnosti   závažného   charakteru   aj napriek tomu, že poškodený sa im pokúšal opakovane ujsť. Ich konanie sa vyznačovalo vyšším stupňom bezohľadnosti a surovosťou, teda, že sa opakovane dopúšťali úmyselnej trestnej činnosti a je daná dôvodná obava, že v prípade ich ponechania na slobode budú pokračovať v páchaní trestných činov obdobného charakteru.

Po   posúdení   žiadosti   oboch   obžalovaných,   súd   došiel   k   záveru,   že   tieto   nie   sú dôvodné nakoľko u oboch obžalovaných naďalej trvajú dôvody väzby tak, ako boli ustálené pri vyššie uvedenom uznesení (...) Na základe dôkazov doteraz vykonaných na hlavnom pojednávaní naďalej pretrváva voči nim podozrenie, že sa dopustili trestnej činnosti, ktorá je im v obžalobe kladená za vinu. (...) Trestnej činnosti sa obaja obžalovaní dopúšťali voči poškodenému dlhší čas, systematicky a surovým spôsobom. Ich prepustením (...) i naďalej hrozí obava, že by pokračovali v páchaní tejto trestnej činnosti. (...) Argumentáciu obhajoby v tom smere, že pre nečinnosť súdu niekoľko mesiacov nedošlo k pokračovanie hlavného pojednávania, súd nepovažuje za dôvodnú. V trestnej veci je konané bez prieťahov, avšak z dôvodov, ktoré boli na strane obžalovaného M. Č. nebolo možné pokračovať v hlavnom pojednávaní.“

V odôvodnení sťažnosti z 21. júna 2007 proti predmetnému uzneseniu okresného súdu obhajca sťažovateľa zopakoval podstatu argumentov proti ďalšiemu trvaniu väzby, ktoré boli uvedené už v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 53/2007 z 12. júla 2007 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 30 T 169/2006 z 21. júna 2007 zamietol. Podľa názoru   krajského   súdu „(...) naďalej   trvajú   dôvody,   pre   ktoré   boli   obžalovaní   vzatí do väzby. Na obžalovaných bola podaná obžaloba okrem iného aj pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. a trestnej činnosti sa mali dopúšťať počas dlhšieho časového obdobia opakovane. Konanie obžalovaných sa malo vyznačovať vysokým stupňom bezohľadnosti a systematickosťou. Prepustením obžalovaných na   slobodu   teda hrozí   obava,   že by   v páchaní   trestnej činnosti mohli   pokračovať,   čím naďalej trvá dôvod väzby uvedený v § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Z dôvodu, že obžalovaní sú trestne stíhaní pre obzvlášť závažný zločin, nebolo možné ani nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka, pretože tento postup v zmysle § 80 ods. 1 písm. c), ods. 2 Tr. por. je možný len vtedy, ak sú tu výnimočné okolnosti prípadu, ktoré však neboli zistené“.

Všeobecné súdy   dosiaľ uzavreli,   že   vo vzťahu   k sťažovateľovi   existuje   dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený, a súčasne zotrvali na úsudku o obave z pokračovania v trestnej činnosti, ktorý dôsledne uviedli ako dôvod trvania   ďalšej   väzby   opierajúci   sa   o   skutkové   okolnosti   trestnej   veci   sťažovateľa, predovšetkým   o   to,   že   sa   spolu   s   ďalšími   obžalovanými   mal   voči   osobe   poškodeného dopúšťať   opakovane,   systematicky   a   dlhší   čas   konania,   ktoré   sa   vyznačovalo bezohľadnosťou   a   surovosťou.   Podľa   obžaloby   naplnilo   toto   konanie   zákonné   znaky skutkových podstát viacerých trestných činov obdobného charakteru. Vzhľadom na tieto skutočnosti   a   prihliadajúc na   to,   že   naplnenie znaku   „dlhší   čas   trvajúceho“   konania   je potrebné   vykladať   individuálne   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu   aj   s   ohľadom na povahu a nebezpečnosť konania, pričom procesnoprávny pojem „pokračovať v trestnej činnosti“   v   zmysle   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   nemožno   stotožňovať, resp. zamieňať   s   obsahom   legálnej   definície   hmotnoprávneho   pojmu   pokračovania v trestnom čine (pokračovací trestný čin), dospel ústavný súd k záveru, že z rozhodnutí krajského   súdu   v   napádanom   rozhodnutí   z   12.   júla   2007   (s   prihliadnutím   na   obsah prvostupňového uznesenia okresného súdu z 21. júna 2007, ako aj na obsah súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 30 T 169/2006, ktorý si ústavný súd vyžiadal) nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd sa nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné so sťažovateľom označeným čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007