znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 277/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. A., T., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. P., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sž-o-KS   248/2004 zo 16. novembra 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 42/04 zo   7.   apríla   2004,   dodatočným   platobným   výmerom   Daňového   úradu   v Trenčíne č. 645/230/99877/03/Juk   z 11.   decembra   2003   a   dodatočným   platobným   výmerom Daňového úradu v Trenčíne č. 645/230/99995/03 Juk z 11. decembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. A.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2006 doručená sťažnosť P. A., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. P., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-KS 248/2004 zo 16. novembra 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 42/04 zo 7. apríla 2004, dodatočným platobným výmerom Daňového úradu v Trenčíne (ďalej len „daňový úrad“) č. 645/230/99877/03/Juk   z 11.   decembra   2003   a   dodatočným   platobným   výmerom daňového úradu č. 645/230/99995/03 Juk z 11. decembra 2003.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ako   tréner   uzatvoril   28.   júna   2000   so   Š.,   Ž.   (ďalej   len „športový   klub“)   dohodu   o trénerskej   činnosti   podľa   §   51   Občianskeho   zákonníka s odkladom   jej   účinnosti   od   1.   augusta   2000,   a to vzhľadom   k tomu,   že   živnostenské oprávnenie na vykonávanie trénerskej   činnosti   - výuku futbalu - mu živnostenský   úrad vydal   až 26.   júla 2000.   Z uvedeného dôvodu   na výkon   trénerskej   činnosti   uzatvoril   za obdobie júl 2000 so športovým klubom dohodu o vykonaní práce. Počnúc 1. augustom 2000 začal sťažovateľ vykonávať trénersku činnosť už ako osoba samostatne zárobkovo činná na základe   živnostenského   oprávnenia.   V trénerskej   činnosti   pokračoval   aj   v   rokoch   2001 a 2002.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že za zdaňovacie obdobie roka 2001 a 2002 podal daňové priznanie   k dani   z príjmov   fyzických   osôb   podľa   zákona   č.   366/1999   Z.   z.   o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 366/1999 Z. z.“), a to daňové priznanie typu B1. Na základe týchto priznaní v zmysle dohody o výkone trénerskej činnosti ako   osoba   samostatne   zárobkovo   činná   zdanil   príjem   v roku   2001   a 2002   ako   príjem zo živnosti podľa § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 366/1999 Z. z.

Daňový   úrad   v protokole   o daňovej   kontrole   č.   645/340/22949/2003/Hud,   Dov z 22. apríla 2003 posúdil príjmy v súlade s daňovým priznaním sťažovateľa, t. j. ako príjem zo živnosti, avšak z dôvodu neuznania niektorých sťažovateľom uplatňovaných výdavkov upravil   základ   dane.   Následne   daňový   úrad   vydal   dodatočný   platobný   výmer č. 645/230/38641/03/Juk   zo   6.   mája   2003,   ktorým   vyrubil   sťažovateľovi   rozdiel   dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2001 v sume 27 906 Sk. Na odvolanie sťažovateľa odvolací orgán dodatočný platobný výmer zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie   s právnym   názorom,   že   príjmy   sťažovateľa   za   rok   2001   nie   sú   príjmami zo živnosti podľa § 7 ods. 1 písm. b) zákona č. 366/1999 Z. z., ale sú príjmami zo závislej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. a) citovaného zákona.

Následne daňový úrad začal u sťažovateľa vykonávať opakovanú daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie 2001 a súčasne aj daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za rok   2002.   V protokole   o opakovanej   daňovej   kontrole   č.   k.   645/340/97108/2003/Bob z 26. novembra   2003   správca   dane   prekvalifikoval   sťažovateľom   priznaný   príjem zo živnosti za príjem zo závislej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 366/1999 Z. z.

Dodatočným   platobným   výmerom   č.   645/230/99877/03/Juk   z 11.   decembra   2003 daňový úrad dorubil sťažovateľovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie   roka   2001   v sume   114   336   Sk.   Odvolanie   sťažovateľa   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej republiky, pracovisko Trenčín (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím č. k.   VIII/256/3518/2004/Šin   z 26.   marca   2004   odmietlo   a prvostupňové   rozhodnutie daňového úradu potvrdilo.

Podľa sťažovateľa obdobne postupoval daňový úrad aj pri kontrole zdaňovacieho obdobia   roka   2002.   Dodatočným   platobným   výmerom   č.   645/230/99995/03/Juk z 11. decembra 2003 daňový úrad dorubil sťažovateľovi rozdiel dane z príjmov fyzických osôb   v sume   40   118   Sk.   Aj   toto   prvostupňové   rozhodnutie   odvolací   daňový   orgán rozhodnutím č. k. VIII/256/3519/2004/Šin z 26. marca 2004 potvrdil.

Žalobou podanou 27. mája 2004 voči daňovému riaditeľstvu sa sťažovateľ domáhal preskúmania   zákonnosti   jeho   rozhodnutí.   Krajský   súd   ako   súd   prvého   stupňa   žalobu sťažovateľa   zamietol   ako   nedôvodnú   s tým,   že   sa   stotožnil   s argumentáciou   daňových orgánov a tento právny názor potvrdil aj najvyšší súd v konaní o odvolaní sťažovateľa.

Podľa   sťažovateľa   daňové   orgány   vec   nedostatočne   zistili   a následne   nesprávne posúdili, ich rozhodnutia nemajú oporu v zákone, čím je sťažovateľ ukrátený na svojich právach. Daňové orgány vychádzali iba z pochybností a vlastnej úvahy bez ohľadu na obsah uzatvorenej dohody.

V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal na to, že obe strany prejavili vôľu uzatvoriť dohodu   o výkone   trénerskej   činnosti   ako   vzťah   podľa   Občianskeho   zákonníka,   nie   ako pracovnoprávny,   resp.   obdobný   pomer.   Športový   klub   sa   nikdy   nechoval   ako zamestnávateľ,   nevykonával   odvody   preddavkov   na   daň   zo   závislej   činnosti,   neviedol mzdové listy, neodvádzal zákonné poistenie, vyplácal sťažovateľovi dohodnutú mesačnú odmenu   ako   osobe   samostatne   zárobkovo   činnej.   Podľa   neho   daňové   orgány   postavili domnienku pracovnoprávneho vzťahu na ustanovení dohody o tom, že tréner vykonáva prácu podľa pokynov klubu. Dohoda však neobsahovala podstatné náležitosti pracovnej zmluvy.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   jeho   povinnosti   vyplývajúce   z dohody   o trénerskej činnosti, ktoré daňové orgány posúdili ako povinnosti riadiace sa Zákonníkom práce, treba posudzovať ako práva a povinnosti, ktoré si účastníci dohodli. Umožňuje to ustanovenie § 51 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého takto uzatvorený vzťah je atypický a nesmie byť v rozpore s obsahom alebo účelom Občianskeho zákonníka, čo v prípade jeho vzťahu k športovému klubu nie je.

Tým, že daňové orgány nerešpektovali vôľu účastníkov dohody, ukrátili sťažovateľa na jeho právach, pretože v zmysle čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Sťažovateľ pritom argumentoval,   že   uzatvorený   vzťah   na   základe   dohody   o trénerskej   činnosti   je   vzťah súkromnoprávny, kde v plnom rozsahu platí čl. 2 ods. 3 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd:

- deklaroval   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   2   ods.   3   ústavy   rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sž-o-KS   248/2004   zo   16.   novembra   2005   v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   S 42/04   zo   7.   apríla   2004,   dodatočným platobným výmerom   daňového   úradu   č.   645/230/99877/03/Juk   z 11.   decembra   2003 a dodatočným   platobným   výmerom   daňového   úradu   č.   645/230/99995/03   Juk z 11. decembra 2003,

- zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 248/2004 zo 16. novembra 2005 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 S 42/04 zo 7. apríla 2004,

- zrušil   dodatočný   platobný   výmer   daňového   úradu   č.   645/230/99877/03/Juk z 11. decembra 2003 a dodatočný platobný výmer daňového úradu č. 645/230/99995/03 Juk z 11. decembra 2003 a vec vrátil daňovému úradu na ďalšie konanie,

- priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia v zatiaľ nevyčíslenej výške.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   obsahu   sťažnosti   je   jej   predmetom   tvrdenie   sťažovateľa   o tom,   že nerešpektovaním jeho vôle a vôle športového klubu, ako účastníkov dohody o trénerskej činnosti   založenej   na   vzťahu   súkromnoprávnom,   daňové   orgány   porušili   jeho   základné práva podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Za porušovateľa práva v záhlaví sťažnosti sťažovateľ pritom označil daňové riaditeľstvo.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ domáha (napr. IV. ÚS 35/04). Ústavný súd teda môže rozhodnúť o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý v petite označil za porušovateľa svojich práv.

Tieto   pravidlá   ústavný   súd   uplatnil   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť z hľadiska   možného   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   upraveného v čl.   2   ods.   3 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 248/2004 zo 16. novembra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 S 42/04 zo 7. apríla 2004, dodatočným platobným   výmerom   daňového   úradu   č.   645/230/99877/03/Juk   z 11.   decembra   2003 a dodatočným   platobným   výmerom   daňového   úradu   č.   645/230/99995/03   Juk z 11. decembra 2003, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Pri   prejednaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv rozhodnutiami daňového úradu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto vyššie citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (III. ÚS 60/06).

Podľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu „Rešpektovanie príkazu ústavných noriem   obsiahnutých   v čl.   2   ods.   2   a   3   ústavy   orgánmi   štátu   je   preskúmateľné prostredníctvom   a v rámci   opravných   prostriedkov   dostupných   oprávneným   osobám predovšetkým   v rámci   súdnej   a inej   právnej   ochrany   podľa   čl.   46   ústavy.   Uvedené   sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na rozhodnutia daňových orgánov“ (II. ÚS 20/01).

Ústavný   súd   zistil,   že   v namietanej   veci   sťažovateľ   okrem   využitia   zákonných prostriedkov nápravy, ktoré mu poskytoval zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, t. j. podania   odvolania   a jeho   prerokovanie   v odvolacom   daňovom   konaní   daňovým riaditeľstvom,   podal   na   všeobecnom   –   krajskom   súde   žalobu   o preskúmanie   postupu a zákonnosti rozhodnutí daňového riaditeľstva č. VIII/256/3518/2004/Šin z 26. marca 2004 a č. VIII/256/3519/2004/Šin z 26. marca 2004 (o odvolaní sťažovateľa proti dodatočnému platobnému   výmeru   č.   645/230/99877/03/Juk   z 11.   decembra   2003   a dodatočnému platobnému   výmeru   č.   645/230/99995/03/Juk   z 11.   decembra   2003).   Taktiež   v rámci odvolacieho   konania   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   11   S 42/04 zo 7. septembra   2004   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 1 Sž-o-KS 248/2004 zo 16. novembra 2005 tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyčerpal všetky právne opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   bol   oprávnený   podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   namietaných   rozhodnutí   daňového   úradu (dodatočného platobného výmeru daňového úradu č. 645/230/99877/03/Juk z 11. decembra 2003   a   dodatočného   platobného   výmeru   daňového   úradu   č.   645/230/99995/03   Juk z 11. decembra 2003), pretože preskúmanie týchto rozhodnutí (resp. rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa)   patrilo   do   právomoci   všeobecných   súdov   (krajského   a najvyššieho   súdu) v rámci správneho súdnictva.

Z pripojeného rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 S 42/04 zo 7. septembra 2004 ďalej   vyplynulo,   že   voči   tomuto   rozhodnutiu   možno   podať   odvolanie   a v spise   sa nachádzajúce   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn. 1 Sž-o-KS   248/2004 zo 16. novembra 2005 potvrdzuje,   že sťažovateľ túto možnosť aj využil (aj keď odvolací súd jeho odvolaniu nevyhovel). Aj v tomto prípade sťažovateľ mal v systéme   všeobecného   súdnictva   proti   namietanému porušeniu   základných   práv účinný prostriedok   nápravy   [podľa   §   201   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“)],   ktorý   využil,   hoci   neúspešne,   a   preto   aj   v tejto   časti   sťažnosti   nie   je   daná právomoc ústavného súdu na jej prerokovanie.

Preto   v okolnostiach   prípadu   v súvislosti   s namietaným   porušením   označeného základného   práva   z ústavného   hľadiska   je   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-KS 248/2004 zo 16. novembra 2005. Ten   rozhodol   o odvolaní sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 11   S 42/04 zo 7. septembra 2004 tak, že tento rozsudok potvrdil ako vecne správny.

V súvislosti   s namietaným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu ústavný súd najprv pripomína, že úlohou ústavného súdu nie je naprávať prípadné skutkové a právne   omyly   všeobecných   súdov   (I.   ÚS   237/05).   Ak   však   k rozhodnutiu   súdu neprisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že vykonával trénersku činnosť samostatne, vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku, ale naopak právne uzavrieť, že   sťažovateľ   bol   zamestnaný   pre   športový   klub   ako   priameho   odberateľa   jeho   práce, ku ktorému   bol   v roku   2002   v osobnej   a hospodárskej   závislosti,   došlo   z dôvodov a spôsobom, ktorý umožňuje OSP, nie je podľa názoru ústavného súdu možné vstupovať do jeho právomoci, pokiaľ jej výkon nie je svojvoľný a protiústavný.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, napáda   v okolnostiach   prípadu   vecnú   nesprávnosť,   nemôže   sama   o sebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, ak navyše sťažovateľ ničím nepreukázal,   že   prípadná   vecná   nesprávnosť   by   bola   i neústavnosťou.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. V takom prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov   všeobecného   súdu,   ktorý   v obidvoch   stupňoch vykonajúc dokazovanie dospel k zhodným záverom.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia najvyššieho súdu, z právnych východísk a záverov, odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už nerozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2006