znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 277/04-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   novembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   Ingrid   Pichlerovej,   bytom   B.,   a   maloletej Karolíny Pichlerovej, bytom B., zastúpenej zákonnou zástupkyňou Mgr. Ingrid Pichlerovou, právne zastúpených   advokátom   JUDr.   O.   W.,   Advokátska   kancelária, B.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 5/1998, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Mgr. Ingrid Pichlerovej a maloletej Karolíny Pichlerovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 5/1998   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 5/1998 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. Ingrid Pichlerovej   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún),   ktoré jej je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Karolíne   Pichlerovej   p   r   i   z   n   á   v   a   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia Mgr. Ingrid Pichlerovej a maloletej Karolíny Pichlerovej na účet advokáta JUDr. O. W., Advokátska kancelária, B., vo výške 9 070 Sk (slovom deväťtisícsedemdesiat slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti Mgr.   Ingrid   Pichlerovej a maloletej Karolíny Pichlerovej vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2004   doručená   sťažnosť Mgr.   Ingrid   Pichlerovej,   bytom B.,   a   maloletej dcéry   Karolíny Pichlerovej,   bytom   B.,   zastúpenej   matkou   ako   zákonnou   zástupkyňou   Mgr.   Ingrid Pichlerovou   (ďalej   aj   „sťažovateľky“   alebo   „sťažovateľka   v 1.   rade“   a   „sťažovateľka v 2.   rade“),   právne   zastúpených   advokátom   JUDr.   O.   W.,   Advokátska   kancelária,   B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 5/1998 proti M. R., bytom B./M., R., o určenie otcovstva k sťažovateľke v 2. rade. Sťažnosť bola doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 1. októbra 2004.

Sťažovateľky   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   sú   účastníčkami   konania,   ktoré je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 5/1998 o určenie otcovstva k sťažovateľke v   2.   rade.   Návrh   na   určenie   otcovstva   podala   sťažovateľka   v 1.   rade   okresnému   súdu 26. januára 1998 a neskôr ho rozšírila aj o zverenie sťažovateľky v 2. rade do výchovy a určenie výšky výživného. Dňa 10. júla 2003 sa uskutočnil výsluch odporcu v Rakúsku, v rámci ktorého odporca uznal otcovstvo k maloletej. Odporca ospravedlňoval niekoľkokrát svoju neúčasť na pojednávaniach.

Sťažovateľka v 1. rade sa sťažovala na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu sťažnosťou   z 18.   februára   2002,   pričom   jej   sťažnosť   bola   uznaná   za   dôvodnú,   pretože k prieťahom   došlo   v dôsledku   veľkého   počtu   vecí   vybavovaných   zákonnou   sudkyňou. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu konanie na okresnom súde trvalo už 6 a pol roka. Takúto dlhú dobu nemožno podľa názoru sťažovateliek odôvodniť ani zložitosťou veci, pretože   v dôsledku   uznania   otcovstva   odporcom   odpadla   potreba   znaleckého   skúmania otcovstva   k   maloletej.   Sťažovateľka   v   1.   rade   poskytovala   okresnému   súdu   súčinnosť v súdom stanovených lehotách, takže prieťahy jej nie je možné pripočítať ani sčasti.

Skutočnosť,   že   ešte   stále   nie   je   rozhodnuté,   kto   je   otcom   maloletej,   spôsobuje sťažovateľkám značnú neistotu. To isté platí aj o nevyriešení zverenia maloletej dcéry do výchovy.   Celá   záležitosť   sťažovateľky   psychicky   vyčerpáva   a   nedostatok   finančných prostriedkov obmedzuje schopnosť zabezpečiť pre maloletú dcéru najkvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť, ako aj rozvoj jej záujmov a talentu. Nižšia možnosť uspokojovania potrieb maloletej dcéry bude mať na ňu negatívny vplyv v budúcnosti, čo neskôr nebude možné napraviť ani doplatením výživného za minulé obdobie.

Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidia sťažovateľky v tom,   že   konanie   začaté   v roku   1998   do   dnešného   dňa   nie   je   právoplatne   skončené, čo   u nich   vyvoláva   stav   právnej   neistoty   a   uvedená   situácia   má   za   následok   aj   to, že sťažovateľka v 2. rade je ukracovaná na výživnom, ktoré jej otec neplatí.

Sťažovateľky   považujú   za   primerané,   aby   v tejto   veci   bolo   priznané   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk   pre   sťažovateľku   v   1.   rade   a   vo   výške 100 000 Sk pre sťažovateľku v 2. rade [v článku VI poslednom odseku sťažnosti sa uvádza suma 150 000 Sk, avšak v petite sťažnosti sa uvádza suma 100 000 Sk; keďže ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“),   za   sumu   uplatnenú   z titulu   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v prospech sťažovateľky v 2. rade považuje sumu 100 000 Sk]. Domnievajú sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až dosiaľ je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Počas tejto doby   žijú   sťažovateľky   v stave   právnej   neistoty.   Z dôvodu,   že   doteraz   nie   je   konanie o určenie otcovstva právoplatne skončené, sťažovateľka v 2. rade nedostáva od svojho otca výživné, a tým jej matka nemôže zabezpečiť dôstojné životné podmienky.

Sťažovateľky v sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. 8 C 5/1998 porušil právo sťažovateliek v 1) a 2) rade, aby sa ich vec prejednala bez zbytočných prieťahov, zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Okresný súd Bratislava I je povinný v konaní vedenom pod č. k. 8 C 5/1998 konať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť Mgr. Ingrid Pichlerovej sumu vo výške 100.000,- Sk do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný zaplatiť Karolíne Pichlerovej sumu vo výške 100.000,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť sťažovateľkám v 1) a 2) rade trovy konania, tak ako budú vyčíslené do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu podaním z 25. októbra 2004. V tomto podaní uvádza podrobný prehľad vykonaných úkonov zo   strany   okresného   súdu.   Poukazuje   na   to,   že   v predmetnej   veci   konali   traja   zákonní sudcovia   a   okresný   súd   má   vzhľadom   na   kritické   personálne   obsadenie   sudcov poddimenzovaný stav sudcov. Objektívny prieťah bol v konaní zavinený odporcom, ktorý sa nedostavil na stanovené termíny pojednávaní, pričom jeho výsluch ako účastníka konania bol nevyhnutný vzhľadom na predmet konania. Subjektívne prieťahy zo strany konajúcich zákonných sudkýň zistený nebol. Vzhľadom na neúmerne vysoké stavy vecí v pridelených oddeleniach okresný súd konal bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, že subjektívne prieťahy zo strany okresného súdu spôsobené neboli, predseda okresného súdu navrhuje, aby   ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel   a   nepriznal   sťažovateľkám   primerané   finančné zadosťučinenie.

Predseda   okresného   súdu   v podaní   z 25.   októbra   2004   uviedol   v súlade s ustanovením   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde, že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

Právny zástupca sťažovateliek podaním zo 4. novembra 2004 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   277/04-11   zo 16.   septembra   2004   bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (II. ÚS 26/95).

Účelom   priznania   práva   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci, pričom na základe   týchto   hľadísk   predmetné   konanie   o určenie   otcovstva,   zverenie   do   výchovy a určenie výživného nie je možné hodnotiť ako vec zložitú po právnej stránke, avšak ide o právny   vzťah   s cudzím   prvkom,   kde   bolo   treba   využiť   právny   styk   s cudzinou, čo spôsobovalo predĺženie konania. Sťažený postup v konaní bol spôsobený aj neúčasťou odporcu na pojednávaniach.

Pri kritériu správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobovaniu prieťahov zo strany sťažovateliek takými skutočnosťami, ako je neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach.

Pokiaľ   ide   o   tretie   kritérium,   a   to   postup   okresného   súdu,   je   potrebné   uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdeniami sťažovateliek, resp. ich právneho zástupcu, ale aj celkovým priebehom predmetného konania.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 5/1998 ústavný súd zistil, že boli vykonané tieto úkony:

Dňa 26. januára 1998 došiel okresnému súdu návrh na začatie konania.

Dňa 16. marca 1998 bolo poručenské oddelenie požiadané o ustanovenie kolízneho opatrovníka.

Dňa 17. novembra 1998 bol daný pokyn kancelárii na lustrovanie a pripojenie spisu „Nc“ maloletej Karolíny Pichlerovej.

Dňa 24. novembra 1998 bol Okresný súd Bratislava II požiadaný o zaslanie návrhu na začatie konania sp. zn. 8 C 5/1998 Centrom pre medzinárodno-právnu ochranu detí a mládeže (ďalej len „centrum pre ochranu mládeže“).

Dňa   1.   decembra   1998   bola   žiadosť   centra   pre   ochranu   mládeže   postúpená okresnému súdu na priame vybavenie.

Dňa 3. decembra 1998 sa v spise nachádza úradný záznam o tom, že spis maloletej Karolíny sa vedie pod sp. zn. 17 Nc 720/98.

Dňa   29.   marca   1999   bol   centru   pre   ochranu   mládeže   zaslaný   návrh   na   začatie konania.

Dňa 5. mája 1998 bolo vydané uznesenie o ustanovení kolízneho opatrovníka.Dňa 29. februára 2000 došiel okresnému súdu dodatok k návrhu na začatie konania.Dňa 3. mája 2000 došiel okresnému súdu dodatok navrhovateľky k návrhu na začatie konania.

Dňa 5. októbra 2000 bol uznesením okresného súdu ustanovený tlmočník.Dňa   23.   októbra   2000   bolo   vydané   uznesenie   o ustanovení   centra   pre   ochranu mládeže za opatrovníka.

Dňa 20. februára 2002 nahliadla do spisu navrhovateľka (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka v 1. rade).

Dňa 12.   decembra   2002 bola navrhovateľka vyzvaná na odstránenie   nedostatkov návrhu na začatie konania.

Dňa 12. decembra 2002 okresný súd dožiadal Ministerstvo vnútra Českej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) ohľadom pobytu odporcu v Českej republike.

Dňa 12. decembra 2002 okresný súd požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o oznámenie sídla súdu v Rakúsku.Dňa 27. decembra 2002 došla okresnému súdu odpoveď ministerstva spravodlivosti.Dňa 10. januára 2003 došiel okresnému súdu dodatok k návrhu na začatie konania.Dňa   10.   januára   2003   došla   okresnému   súdu   odpoveď   Polície   Českej   republiky, že odporca nemá prihlásený pobyt na území Českej republiky.

Dňa 21. januára 2003 navrhovateľka doplnila do spisu svoj rodný list.Dňa   10.   marca   2003   bola   uznesením   okresného   súdu   poverená   tlmočníčka vykonaním tlmočníckeho úkonu.

Dňa 21. marca 2003 okresný súd urobil dožiadanie na ministerstvo spravodlivosti.Dňa 24. marca 2003 okresný súd zaslal príslušnému súdu v Rakúsku dožiadanie.Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 20. november 2003.Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 29. január 2004.Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 25. marec 2004.Dňa 22. apríla 2003 došlo okresnému súdu vyúčtovanie tlmočníka.Dňa   21.   marca   2003   okresný   súd   požiadal   ministerstvo   spravodlivosti   o právnu pomoc v Rakúsku.

Dňa 19. marca 2003 okresný súd vydal uznesenie o priznaní náhrady tlmočníkovi.Dňa 22. septembra 2003 došlo okresnému súdu vybavené dožiadanie od ministerstva spravodlivosti spolu so zápisnicou o výsluchu odporcu.

Dňa 25. septembra 2003 okresný súd vydal uznesenie, ktorým poveril tlmočníka vykonaním tlmočníckeho úkonu.

Dňa 25. septembra 2003 bol určený termín pojednávania na 20. november 2003.Dňa 24. októbra 2003 došlo okresnému súdu vyúčtovanie tlmočníka.Dňa 5. novembra 2003 navrhovateľka nahliadla do spisu.Dňa 20. novembra 2003 sa uskutočnilo pojednávanie (navrhovateľka bola prítomná, odporca nebol prítomný).

Dňa 1. decembra 2003 požiadala navrhovateľka okresný súd o predĺženie lehoty na zistenie adresy odporcu.

Dňa   15.   decembra   2003   bola   okresnému   súdu   doručená   navrhovateľkou   zistená adresa odporcu.

Dňa 12. januára 2004 bol určený termín pojednávania na 29. január 2004.Dňa   12.   januára   2004   bol   vyhotovený   v spise   sa   nachádzajúci   úradný   záznam o prevzatí spisu zákonnou sudkyňou JUDr. I. Š.

Dňa 19. januára 2004 centrum pre ochranu mládeže ospravedlnilo svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa 26. januára 2004 nahliadla zástupkyňa centra pre ochranu mládeže do spisu.Dňa 27. januára 2004 došla okresnému súdu dokumentácia o príjme navrhovateľky.Dňa 29. januára 2004 sa uskutočnilo pojednávanie (navrhovateľka bola prítomná, odporca nebol prítomný).

Dňa 29. januára 2004 bol určený termín pojednávania na 8. jún 2004.Dňa 29. januára 2004 zaslal okresný súd dožiadanie príslušnému súdu v Rakúsku. Bolo vydané uznesenie o poverení tlmočníka vykonaním tlmočníckeho úkonu.

Dňa 4. februára 2004 došla okresnému súdu od centra pre ochranu mládeže tabuľka oprávnených potrieb maloletých detí v Rakúsku.

Dňa 2. apríla 2004 tlmočníčka vyúčtovala tlmočné.Dňa   6.   apríla   2004   bolo   ministerstvo   spravodlivosti   požiadané   okresným   súdom o právnu pomoc v Rakúsku.

Dňa 18. mája 2004 navrhovateľka doplnila do spisu doklady.Dňa 25. mája 2004 bolo vydané uznesenie o priznaní tlmočného.Dňa   4.   júna   2004   centrum   pre   ochranu   mládeže   ospravedlnilo   svoju   neúčasť   na pojednávaní.

Dňa   8.   júna   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie   (navrhovateľka   bola   prítomná, odporca nebol prítomný). Pojednávanie bolo odročené na 7. september 2004.

Dňa 15. júla 2004 došlo okresnému súdu od ministerstva spravodlivosti vybavené dožiadanie.

Dňa 29. júla 2004 bola tlmočníčka poverená vykonaním tlmočníckeho úkonu.Dňa 3. augusta 2004 nahliadol do spisu právny zástupca navrhovateľky.Dňa   12.   augusta   2004   centrum   pre   ochranu   mládeže   požiadalo   o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní.

Dňa 20. augusta 2004 tlmočníčka vyúčtovala tlmočné.Dňa 24. augusta 2004 okresný súd priznal uznesením tlmočné.Dňa 7. septembra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie (navrhovateľka bola prítomná, odporca   nebol   prítomný).   Na   pojednávaní   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   sa   určilo otcovstvo odporcu k maloletej Karolíne, dcéra sa zverila do výchovy matky a bolo určené výživné na maloletú Karolínu.

Dňa 24. septembra 2004 okresný súd poveril tlmočníčku vykonaním tlmočníckeho úkonu.

Ústavný súd teda zistil, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva   sťažovateliek   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov   garantovaného   čl.   48   ods.   2 ústavy   z dôvodu,   že   obdobie   od   5.   mája   1998   (uznesenie   o ustanovení   kolízneho opatrovníka) do 5. októbra 2000 (uznesenie o ustanovení tlmočníka) hodnotí ako prieťahy v konaní   v trvaní   28   mesiacov.   Obdobie   od   23.   októbra   2000   (uznesenie   o ustanovení opatrovníka) do 12. decembra 2002 (navrhovateľka vyzvaná na odstránenie nedostatkov podania) hodnotí ústavný súd ako prieťahy v konaní v trvaní 25 mesiacov. Celkove prieťahy v konaní sú v trvaní 53 mesiacov.

Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   došlo   nekonaním   okresného   súdu   vo   veci vedenej pod sp. zn. 8 C 5/1998, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľky si uplatnili primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk pre   každú   z   nich.   Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodnili tak, že nekonaním okresného súdu sú v stave právnej neistoty.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateliek a vyslovil porušenie ich základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 5/1998 a prikázal okresnému súdu, ktorý ich právo porušil, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Dovŕšením opatrení smerujúcich zo strany ústavného súdu k odstráneniu stavu právnej neistoty bolo i priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 50 000 Sk každej zo sťažovateliek ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzal do úvahy predmet sporu, jeho zložitosť a dĺžku jeho trvania. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá riešenia zisteného porušenia základných práv, pričom vychádzal zo spisu okresného súdu.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Právny zástupca sťažovateliek si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   veci a prípravu zastúpenia, ako aj vypracovanie a podanie sťažnosti), pričom za jeden úkon si uplatnil odmenu vo výške 4 533 Sk a režijný paušál vo výške 136 Sk, čo spolu predstavuje sumu 9 070 Sk.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateliek vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľky boli sčasti vo veci úspešné, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a   je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateliek   odmenu   za   dva   úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady a vypracovanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci   za   zastupovanie   dvoch   sťažovateliek   po   zaokrúhlení   podľa   §   25   vyhlášky č. 163/2002 Z. z. vo výške 15 054 Sk (odmena za jeden úkon za zastupovanie jedného sťažovateľa je 4 534 Sk, za zastupovanie dvoch sťažovateľov za dva úkony právnej služby 4 534 Sk krát 2 krát 2 mínus 20 % podľa § 17 ods. 2 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. plus režijný paušál 136 Sk za každý úkon), avšak vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateliek   v súlade   s   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   a   právny   zástupca sťažovateliek   si   uplatnil   z titulu   trov   právneho   zastúpenia   nižšiu   sumu,   a   to   9   070   Sk, ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateliek   ním   uplatnenú   sumu   9   070   Sk a ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť túto sumu právnemu zástupcovi sťažovateliek.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2004