SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 276/2014-29
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka o prijatej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenejadvokátskou kanceláriou L§B Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, PovažskáBystrica, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Lucia Bušfy, vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co 446/2013-174z 23. októbra 2013 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Žiline č. k. 6 Co 446/2013-174 z 23. októbra 2013 p o r u š e n é b o l o.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co 446/2013-174 z 23. októbra 2013z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Žilinep o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie L§B LegalServices s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, do dvoch mesiacovod právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 276/2014-10 z 24. apríla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranuzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 6 Co 446/2013 z 23. októbra 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedla, že návrhom na vydanieplatobného rozkazu podaným na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“)30. októbra 2012 sa domáhala voči odporcovi Komunálna poisťovňa, a. s., zaplatenia sumy393,24 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej na čelnom skle jej osobnéhomotorového vozidla kameňom, ktorý bol vymrštený spod kolies iného vozidla. Okresný súdrozsudkom č. k. 17 C 50/2013-144 z 26. júna 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)návrh sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podalasťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 446/2013-174 z 23. októbra 2013rozsudok okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok okresnéhosúdu potvrdil bez toho, aby sa vysporiadal so sťažovateľkou podaným odvolaním a s tamuvedenými skutočnosťami, ako aj bez toho, aby ňou podané odvolanie „relevantne právne vyhodnotil“.
Sťažovateľka v sťažnosti zosumarizovala dôvody svojho odvolania proti rozsudkuokresného súdu, s ktorými sa podľa jej názoru krajský súd v sťažnosťou napadnutomrozsudku nevysporiadal. V prvom rade poukázala na ničím nepodložený záver okresnéhosúdu namietaný v odvolaní, podľa ktorého kameň, ktorý poškodil jej motorové vozidlo,„mohol byť odmrštený aj od iného vozidla...“. Z vykonaného dokazovania pritom podľasťažovateľky „nesporne vyplýva, že okrem motorových vozidiel účastníkov škodovej udalosti sa v danom čase na danom úseku cesty nenachádzali iné vozidlá a ani žiadne osoby“.
Krajský súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadal ani s odvolacou námietkou, ktorousťažovateľka v odvolaní namietala záver okresného súd o tom, že „súhlasné vyhlásenia účastníkov škodovej udalosti potvrdené jej svedkom, nie sú dostatočným a relevantným spôsobom zistenia a preukázania vzniku škody“.
Napokon sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala skutočnosť, že „v obdobných veciach náhrady škody, ktorá bola zapríčinená odskočenými kameňmi do čelného skla vozidla ako škoda, ktorá bola spôsobená okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke motorového vozidla rozhodoval senát Krajského súdu v Žiline ako súd odvolací, a to rozsudkom 9Co/31/2012 o prvostupňovom rozsudku Okresného súdu Ružomberok sp. zn.: 9C/96/2011, ako aj rozsudkom sp. zn.: 9Co/424/2011 o prvostupňovom rozsudku Okresného súdu Žilina 13C/219/2011. V oboch spomenutých prípadoch súd nárok na náhradu škody navrhovateľom priznal.“. Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľkynevysporiadal ani s touto odvolacou námietkou.
Ďalšie pochybenie krajského súdu vidí sťažovateľka v stotožnení sa krajského súdus nesprávnym právnym posúdením veci okresným súdom, podľa ktorého „pri náhrade škody v predmetnej súdnej veci v zmysle § 428 OZ, prichádza do úvahy exkulpácia (vyvinenie) poistenca odporcu“. Tento právny názor konajúcich všeobecných súdovsťažovateľka považovala za mylný, keďže v danom prípade „škoda bola spôsobená okolnosťou, ktorá má pôvod v tejto prevádzke, tak v zmysle ustanovenia § 428 OZ zodpovedá prevádzateľ vozidla za túto škodu objektívne, a to bez výnimky - teda bez možnosti exkulpácie“. V rámci argumentácie o nesprávnosti právneho názorukonajúcich všeobecných súdov sťažovateľka poukázala aj na „Stanovisko Útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej banky Slovenska zo dňa 16. 07. 2013“, podľa ktoréhovymrštenie kameňa spod kolies iného motorového vozidla je okolnosť, ktorá má pôvodv prevádzke, pričom krajský súd tomuto nevenoval žiadnu pozornosť.
Závery oboch konajúcich súdov označila sťažovateľka „za svojvôľu oboch súdov, čo je priamym ohrozením právnej istoty účastníkov konania a nebezpečným precedensom do budúcnosti“, a navrhla vo veci rozhodnúť nálezom konštatujúcim, že napadnutýmrozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka tiež žiadala priznaťfinančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastnícikonania: za krajský súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr 265/2014 z 10. júna 2014a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdulistom zo 4. júla 2014.
Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení poukázala na skutočnosť, že„v predmetnej záležitosti sa jedná takmer výlučne o bezprostredné právne posúdenie záverov súdu“, preto podľa jej názoru nie je možné „zo strany krajského súdu ako inštitúcie (prostredníctvom jeho predsedu) zaujať konkrétne právne stanovisko“. K svojmu vyjadreniupreto predsedníčka krajského súdu pripojila vyjadrenie predsedníčky senátu „6 Co“krajského súdu, ktoré je „možné považovať aj za vyjadrenie Krajského súdu v Žiline“. Vtomto stanovisku predsedníčka senátu uviedla:
„Podľa môjho názoru sa senát odvolacieho súdu v uvedenej prejednávanej veci vysporiadal s námietkami odvolateľky uvedenými v jej opravnom prostriedku v dostatočnom rozsahu. Sťažovateľka namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.... Senát odvolacieho súdu nespochybňuje, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. V prejednávanej veci (sp. zn. 6Co/446/2013) odvolací súd jasne a zrozumiteľne dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany v prejednávanej veci.
Skutočnosti, ktoré namieta sťažovateľka, uvádzala aj v prvostupňovom konaní. Je nadbytočné, aby odvolací súd (pri súčasnej aplikácii ust. § 219 ods. 2 O. s. p.)opakovane uvádzal dôvody, ktoré už raz uviedol súd prvého stupňa, ktoré na základe opravného prostriedku navrhovateľky preskúmaval. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa uviedol vo svojom odôvodnení dôvody v dostatočnom rozsahu, ktorými zdôraznil správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Základom rozhodnutia v danej odvolacej veci bolo neunesenie dôkazného bremena zo strany navrhovateľky a následne podporne boli súdmi obidvoch stupňov uvedené aj ďalšie dôvody, pre ktoré jej nárok nemôže obstáť. Vzhľadom na konkrétne okolnosti každej prejednávanej veci nebolo na mieste, aby sa odvolací súd zaoberal právnym názorom iného senátu toho istého súdu vysloveným v obdobnej veci ani stanoviskom administratívneho orgánu, ktorý nemôže byť preň záväzným.“
Predsedníčka krajského súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústnehopojednávania.
Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súduuviedla:
„K uvedenému si sťažovateľka dovoľuje poznamenať, že svoju sťažnosť, ktorá smerovala proti rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline v žiadnom prípade neodôvodňovala tým, že nebola v konaní úspešná, alebo že by nebolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi, a rovnako ju neodôvodnila ani tým, že sa súd nestotožnil s jej argumentáciou. Podstatou podanej sťažnosti je tá skutočnosť, že najmä Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami a odvolacími dôvodmi, ktoré sťažovateľka, ako účastník súdneho konania vo svojom odvolaní uviedla a bez náležitého odôvodnenia sa obmedzil len strohé konštatovanie, že sa stotožňuje s názorom a závermi prvostupňového súdu... Sťažovateľka uvádza, že právne relevantnou otázkou v prejednávanej veci bol aj údajný rozpor vo výpovediach účastníkov a svedkov pred prvostupňovým súdom, pričom tento rozpor bol hlavným dôvodom na vydanie rozhodnutia súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu. Napriek námietke, ktorú sťažovateľka, ako účastník konania, uviedla vo svojom odvolaní, sa Krajský súd v Žiline k tomuto rozporu nijakým spôsobom nevyjadril. Taktiež nebolo zo strany odvolacieho súdu vysvetlené, z akých dôvodov sa prvostupňový súd mohol odkloniť od ustálenej judikatúry v obdobných veciach, na ktorú sťažovateľka poukazovala už v rámci prvostupňového konania.“
Právna zástupkyňa sťažovateľky taktiež vyjadrila súhlas s tým, aby ústavný súdupustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Podaním označeným ako „Oznámenie o zmene právneho zastúpenia“ z 1. júla 2014,doručeným ústavnému súdu 8. júla 2014 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámilaústavnému súdu zmenu právneho zastúpenia. Sťažovateľku v ďalšom konaní budezastupovať spoločnosť L§B Legal Services s. r. o., Námestie A. Hlinku 36/9, PovažskáBystrica, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Lucia Bušfy.
Ústavný súd vzhľadom na vyjadrený súhlas účastníkov konania podľa § 30 ods. 2zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretožepo oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, žeod tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd predovšetkým uvádza, že nie je zásadne oprávnený ani povinnýpreskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré súzákladom ich rozhodnutí. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní predústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebonapadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základnéhopráva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť tedapredmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).
Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo na to, aby sav jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnejnormy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebotakých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platnáa účinná právna norma.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či napádaným rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 6 Co 446/2013 z 23. októbra 2013 došlo k porušeniu základnéhopráva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malopodľa názoru sťažovateľky dôjsť tým, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudkunevysporiadal s odvolacou argumentáciou sťažovateľky, ako aj tým, že krajský súd sarovnako ako v prvom stupni konajúci okresný súd odchýlil od stabilizovanej judikatúrysúdov v obdobných veciach, ako bola vec sťažovateľky. Sťažovateľka v tejto súvislostinamieta najmä svojvôľu a neodôvodnenosť rozhodnutia krajského súdu.
Krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 6 Co 446/2013-174 z 23. októbra 2013potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 50/2013-144 z 26. júna 2013, ktorým bolzamietnutý návrh sťažovateľky na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 393,24 € ztitulu náhrady škody na čelnom skle osobného motorového vozidla sťažovateľky, pričomstotožňujúc sa so závermi okresného súdu svoje rozhodnutie odôvodnil jednak poukázanímna neunesenie dôkazného bremena sťažovateľkou a jednak rozsiahlou právnouargumentáciou poukazujúcou na neexistenciu zodpovednosti za škodu na strane žalovaného.
1. Sťažovateľka prvou sťažnostnou námietkou namietala skutočnosť, že krajský súd sanevysporiadal s jej odvolacou argumentáciou týkajúcou sa dôkazného bremena, pričomrozhodnutie okresného súdu, ktoré napadla odvolaním, ako aj následné rozhodnutiekrajského súdu sú vo svojich záveroch vo vzťahu k dôkaznému bremenu a jeho neuneseniusvojvoľné a arbitrárne.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailovuvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Zo štandardnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že presvedčivé a správnevyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie rozhodnutia zabezpečujú vylúčenieľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlopočas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdnehorozhodnutia [§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“)] musí vyplývaťvzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej stranea právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).
Ústavný súd tiež pripomína, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovanítejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názoryvšeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie jezastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutiebezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorýje pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument(Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, II. ÚS 67/2013).
Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ústavnýsúd vo svojej ustálenej judikatúre neustále pripomína, že jedným z kľúčových princípovspravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež čl. 46 ods. 1ústavy, je aj právo na náležité súdne odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľnýmspôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritomzaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr.III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdnerozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkonspravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľnéverejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkounapadnutý rozsudok krajského súdu.
K otázke neunesenia dôkazného bremena sťažovateľkou krajský súd v relevantnejčasti odôvodnenia namietaného rozsudku uviedol:
„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam a návrh navrhovateľa aj správne právne posúdil. Nakoľko i odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku napadnutého odvolaním zodpovedá kritériám uvedených v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky navrhovateľky uvedené v opravnom prostriedku a po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.“
Okresný súd, na ktorého rozsudok krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP odkázal,k otázke unesenia dôkazného bremena sťažovateľkou v odôvodnení svojho rozsudkuuviedol:
«... Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, odporcu, výsluchom svedkov, oboznámením sa s pripojenými listinnými dôkazmi a dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.
Navrhovateľ zotrval na podanom návrhu a jeho skutkovom odôvodnení a za to, že bola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a priebehom škodovej udalosti a má zato, že vymrštenie kameňa je okolnosťou, ktorá má svoj pôvod v prevádzke motorového vozidla, a preto exkulpácia v tomto prípade neprichádza do úvahy. Uviedol, že v tom čase vozidlo viedol manžel a na ceste neboli žiadne motorové vozidlá a vzdialenosť medzi vozidlami bola asi 4 m. Videl, že niečo buchlo do skla, sklo sa rozštiepilo dole pri stierači. Pozná vodiča p., pracuje s jej manželom....
Odporca zotrval na svojom vyjadrení, žiadal návrh zamietnuť, má zato, že nebol preukázaný kauzálny nexus v danej veci a skalku ležiacu na vozovke považuje za vonkajšiu okolnosť, ktorá nemá pôvod v prevádzke motorového vozidla a žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na predložené právoplatné súdne rozhodnutia v obdobnej veci 14C 80/2012 v spojení s rozhodnutím potvrdeným Krajským súdom v Žiline 6Co 468/2012.
Svedok ⬛⬛⬛⬛ (manžel navrhovateľa) ku skutočnosti nehodového deja uviedol, že v sa zaradil za vozidlo, ktoré išlo pred ním a asi po 20 až 50 m prišiel náraz, rozbilo mu čelné sklo a nešlo za ním žiadne auto a následne začal na vozidlo blikať, a keď zastavilo, spísali záznam o dopravnej nehode a rozišli sa. Poznajú sa, sú kolegovia v práci, v protismere nešli žiadne vozidlá.
Svedok ⬛⬛⬛⬛ - vodič poisteného motorového vozidla na pojednávaní uviedol, že vozidlo má v dobrom technickom stave, v danej oblasti išiel päťdesiatkou a s vodičom druhého motorového vozidla sú kolegovia. K nehodovému deju uviedol, že boli sami na ceste, pred motorovým vozidlom išiel do 10 m a odbočoval na hlavnú cestu, kde bol posypový materiál - štrk vedľa cesty, išlo o zimné obdobie. Či odskočila skalka od jeho motorového vozidla vidieť nemohol, lebo od výroby sú na jeho motorovom vozidle čierne sklá a nepostrehol ani moment poškodenia za ním idúceho vozidla. Zastavil až potom, keď začal blinkať na neho vodič za ním idúceho vozidla. Záznam spisoval p..
Zo záznamu o dopravnej nehode zo dňa 16. 11. 2011 (čl. 7) súd zistil, že v zázname sú uvádzané skutočnosti a to označenie držiteľov a vodičov motorového vozidla (A) Toyota Rav 4, a vozidla (B) Toyota Avensis, a podpis zúčastnených s uvedením prasknuté čelné sklo. V zázname nie je špecifikované označenie ako k nehode došlo, kto nehodu zavinil, bez označenia plániku nehody.
Na tlačive „uplatnenie nároku na náhradu škody“ zo dňa 22. 11. 2011 (čl. 8) súd zistil, že poškodený uviedol dátum a miesto škody 16. 11. 2011 ⬛⬛⬛⬛ s popisom, že počas jazdy pred ním idúcemu vozidlu odskočili kamene od zadných kolies do jeho čelného skla, ktoré poškodili; vznik škody nebol šetrený políciou a za vinníka označil vodiča poisteného motorového vozidla ev. č..
... V danej prejednávanej veci súd pri rozhodovaní právne posudzoval len ten skutkový stav, ktorý deklarovali účastníci konania a len ten skutkový stav, ktorý účastníci preukázali dôkazmi. Je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že bolo na navrhovateľovi, aby už v samotnom žalobnom návrhu riadne popísal skutkový stav, resp. okolnosti, od ktorých odvodzuje svoj nárok a tento následne s dôkazmi preukázal. Súd sa zaoberal opisom priebehového deja v tejto súvislosti musí poznamenať, že nebolo jednoznačne preukázané, že k poškodeniu čelného skla vozidla navrhovateľa došlo práve vymrštením kameňa spod vozidla motorového vozidla poisteného u odporcu. Svedok - vodič poisteného motorového vozidla, ktorý mal poškodenie spôsobiť, takýto priebehový dej ani nezaregistroval a teda všetky tvrdenia navrhovateľa vyplývajú len z jeho vyjadrení resp. vodiča poškodeného motorového vozidla (manžela navrhovateľa), ktorý však podľa názoru súdu nemohol vnímať vymrštenie kameňa, ale len náraz kameňa do čelného skla, pričom vymrštenie spod kolies vozidla poistenca odporcu následne odvodil a nemožno vylúčiť, že kameň mohol byť odmrštený aj od iného vozidla, pričom nehodový stav, ktorý udávali zúčastnené osoby (svedkovia tj. vodiči vozidiel) súd nepovažoval za objektívny, keď výpovede zúčastnených osôb škodovej udalosti boli ovplyvnené ich priateľským a kolegiálnym vzťahom a vzájomnou komunikáciou, pričom na druhej strane pre jednoznačné objektívne zistenie z prípadného nehodového deja tento nezabezpečili hodnovernými dôkazmi, či už podrobným náčrtom už v zázname z nehody, resp. fotodokumentáciou. Súd je toho názoru, že bez toho, aby mal navrhovateľ akýkoľvek dôkaz o tej skutočnosti, že k poškodeniu - prasknutiu čelného skla jeho motorového vozidla došlo prevádzkou poisteného motorového vozidla u odporcu (medzi vzniknutou škodou a konaním poisteného je vzťah príčiny a následku), zostala jeho argumentácia len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení. Sám navrhovateľ nepostupoval v súlade so zásadou, že právo patrí bdelým (pozorným, obozretným, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu svojich práv a sú predvídaví aj čo do možnosti vzniku problémov s preukazovaním kde a ako došlo ku škode a kto za ňu zodpovedá. V konaní nebolo teda jednoznačne preukázané, že škodu spôsobil vozidlom poistenec odporcu.»
Pre účely posúdenia námietky sťažovateľky týkajúcej sa nedostatočnéhovysporiadania sa krajského súdu s jej odvolacou argumentáciou ústavný súd poukazuje ajna podstatnú časť jej odvolania. Sťažovateľka k relevantnej časti argumentácie okresnéhosúdu vo svojom odvolaní z 19. augusta 2013 uviedla:
«Dôkazným prostriedkom je v zmysle ustanovenia § 125 OSP najmä výsluch svedkov..., listiny..., výsluch účastníkov.
Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 13. 05. 2013 o 13:00 hod., vykonal súd najprv, ako dôkaz, výsluch navrhovateľa, ktorý vypovedal o okolnostiach škodovej udalosti, pri ktorej došlo k poškodeniu čelného skla motorového vozidla zn. Toyota Avensis, EČV:, ktorého je vlastníkom. Okrem iného navrhovateľ odpovedal aj na otázky poverenej zástupkyne odporcu o tom, či boli na ceste v čase škodovej udalosti prítomné aj iné motorové vozidlá, okrem vozidla navrhovateľa a vozidla, ktoré je poistené u odporcu, a ktoré škodu spôsobilo. Na tieto otázky odpovedal navrhovateľ jednoznačnou odpoveďou: „Nie, neboli.“
Na tom istom pojednávaní bol na návrh právneho zástupcu navrhovateľ vykonaný aj výsluch svedka predmetnej škodovej udalosti, p. ⬛⬛⬛⬛ (manžel navrhovateľky), ktorý v čase škodovej udalosti poškodené motorové vozidlo šoféroval. Tento taktiež odpovedal aj na otázky týkajúce sa prítomnosti iných motorových vozidiel v mieste vzniku škodovej udalosti, pričom taktiež jednoznačne vypovedal, že ani v smere jeho jazdy a ani v protismere sa žiadne iné motorové vozidlá nenachádzali.
Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 26. 06. 2013 o 10:15 hod., vykonal súd na návrh poverenej zástupkyne odporcu výsluch svedka - účastníka škodovej udalosti, p. ⬛⬛⬛⬛, ktorý v čase škodovej udalosti šoféroval motorové vozidlo zn. Toyota RAV 4, EČV:, ktoré išlo pred poškodeným vozidlom navrhovateľa. Na otázku právneho zástupcu navrhovateľa, či bezprostredne po škodovej udalosti svedok súhlasil s priebehom tejto udalosti tento odpovedal: „Áno súhlasil, lebo dookola nebolo žiadne auto a nič nešlo. Boli sme tam sami na tej ceste.“ Na otázku: „V súčasnosti uznávate, že ste boli vinníkom tej udalosti?“, svedok odpovedal: „Ja si myslím, že áno, lebo nebol tam nikto prítomný okrem nás dvoch.“
Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvedené výpovede účastníka a svedkov taktiež uvádza (str. 4, 2. a 3. ods.), pričom nevynechal ani vyjadrenia o prítomnosti iných motorových vozidiel v čase vzniku škodovej udalosti na ceste, kde sa táto udalosť stala.
Vzhľadom na skutočnosť, že v čase vzniku škodovej udalosti sa na tomto úseku cesty nenachádzalo žiadne iné motorové vozidlo, čo je nesporne preukázané vyššie uvedenými výpoveďami, je absolútne nepochopiteľné tvrdenie súdu, ktoré je ďalej uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku (str. 5, v polovici ods. 6). a ktoré hovorí, že: „nemožno vylúčiť, že kameň mohol byť odmrštený aj od iného vozidla...“
Súd v tomto prípade úplne odignoroval výpovede svedkov škodovej udalosti o jej priebehu a okolnostiach, čo odôvodnil ich údajným priateľským a kolegiálnym vzťahom. O miere kolegiality a priateľstva, ktoré údajne medzi účastníkmi tejto škodovej udalosti existujú, azda najlepšie vypovedajú opäť iba ich vyjadrenia, ktoré uviedli pri výsluchoch pred prvostupňovým súdom:
navrhovateľ: „On (p. ) pracuje s mojím manželom v práci, a v tom on býva, my tam máme záhradku, takže sem-tam sa stretávame.“
- p. : „Ja som mu (p. ) trošku vulgárnejšie povedal, že mi rozbil čelné sklo, reakcia nebola žiadna, len sa na sklo díval.“
- p. : „Sme kolegovia z práce. Z áut sme vyšli von, p. povedal nemravných pár slov a sme si vyložili doklady a spísali sme záznam o nehode.“
Navrhovateľ má zato, že priateľský vzťah nie je charakteristický vulgarizmami a občasnými návštevami.
Navrhovateľ trvá na tom, že súhlasné vyjadrenie oboch účastníkov škodovej udalosti je úplne relevantným, a v tomto prípade aj jediným možným, spôsobom zistenia a preukázania priebehu a dôsledkov poistnej udalosti. Navyše je potvrdené ďalším svedkom tejto udalosti. V čase vzniku škodovej udalosti sa v jej okolí nenachádzali žiadni iní svedkovia, ktorí by mohli jej priebeh osvedčiť a neexistuje ani žiadny obrazový alebo obrazovo-zvukový záznam tejto škodovej udalosti. Nemožno od každého vodiča motorového vozidla predsa spravodlivo požadovať, aby mal svoje vozidlo opatrené kamerovým systémom.
Vzhľadom na vyššie uvedené je nesporné, že jedinou príčinou poškodenia čelného skla na motorovom vozidle navrhovateľa, je odmrštenie kameňa od kolesa pred ním idúceho motorového vozidla. Týmto je nesporne preukázaný kauzálny nexus medzi príčinou a vznikom samotnej škody. Navrhovateľ zároveň poukazuje na skutočnosť, že odporca počas celého trvania prvostupňového konania nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali to, že škodová udalosť sa stala inak, ako nesporne vyplýva z vyjadrení účastníkov a svedka tejto udalosti.»
Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že porovnaním argumentácie uvedenejv rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) s námietkami, ktorétvorili obsah odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu, je potrebné dospieťk záveru, že krajský súd sa skutočne niektorými odvolacími námietkami sťažovateľkynezaoberal, a teda sa s nimi ani nevysporiadal. Ide pritom o námietky takej povahy, ktoré byv prípade, ak by boli vyhodnotené ako dôvodné, mohli mať za následok odlišný konečnýverdikt vo veci samej.
Z citovaných častí súdnych rozhodnutí, najmä rozsudku okresného súdu je zrejmé,že okresný súd svoj záver o neunesení dôkazného bremena sťažovateľkou vyvodil výlučnez interpretácie vykonaných dôkazov, najmä výpovedí účastníkov konania a svedkov. Tietovýpovede okresný súd označil za neobjektívne poukazujúc výlučne na okolnosť, že osobyzúčastnené na škodovej udalosti sú v priateľskom a kolegiálnom vzťahu a vzájomne spolukomunikovali. Okresný súd však v rámci argumentácie svojho záveru o neobjektívnostivýpovedí svedkov a účastníkov konania nepoukázal na jediný rozpor či vzájomný nesúladv uvedených výpovediach, na prípadný rozpor týchto výpovedí s inými dôkazmi, či na ichprípadnú vnútornú rozpornosť alebo nelogickosť. Rovnako tak žalovaný v priebehu konanianepredložil ani nenavrhol vykonať v zásade žiaden dôkaz spôsobilý spochybniť vierohodnosťvýpovedí osôb zúčastnených pri škodovej udalosti, a tým aj jej priebeh. Samotný kolegiálnyči priateľský vzťah osôb, ktoré sú účastníkmi alebo svedkami škodovej udalosti, nemôžeautomaticky spochybňovať vierohodnosť obsahu prednesov týchto osôb, obzvlášť pokiaľtieto osoby boli pred ich výsluchom riadne poučené podľa § 126 OSP.
Spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov konania ibana základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho,aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnostia dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveďúčastníkov konania či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnostiuniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej„prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania.
V tejto súvislosti sa potom aj záver okresného súdu o tom, že k odmršteniu kameňa,ktorý poškodil čelné sklo vozidla sťažovateľky, mohlo dôjsť aj od iného vozidla akood vozidla poisteného žalovaným, javí ako svojvoľný a nemajúci oporu vo vykonanomdokazovaní, keďže svedkovia zhodne uviedli, že sa v mieste a čase vzniku škodovej udalostižiadne ďalšie vozidlo nenachádzalo. Pokiaľ okresný súd poukázal na objektívnu nemožnosťsvedkov vnímať svojimi zmyslami samotné odmrštenie kameňa spod kolesa auta, potomnie je zrejmé, akým spôsobom mal k dokazovaniu prispieť náčrt z miesta nehody alebofotografický záznam, ktorých absenciu okresný súd sťažovateľke vytkol.
Ústavný súd neopomína potrebu skúmania odôvodnenia rozsudku krajského súdua odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“)v ich vzájomnom prepojení. Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdunemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), keďže prvostupňové a odvolacie konaniez hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Aj ESĽP v rozsudku vo veci Hellev. Fínsko (sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1997 zdôraznil, že odvolací súd sapri potvrdení prvostupňového rozhodnutia v zásade môže obmedziť aj na prevzatieodôvodnenia súdu nižšieho stupňa, pričom normatívnym vyjadrením zmyslu uvedenéhorozhodnutia ESĽP je v slovenskom právnom poriadku práve § 219 ods. 2 OSP.
Využitie uvedenej možnosti, ktorú pripúšťa judikatúra ESĽP i judikatúra ústavnéhosúdu, je však v prostredí dôsledne uplatňovanej požiadavky potrebnej kvality odôvodnenísúdnych rozhodnutí podmienené aj dôvodmi, na ktorých sťažovateľ zakladá svoj opravnýprostriedok proti rozsudku prvostupňového súdu. Inými slovami, ak sťažovateľ v opravnomprostriedku prednáša dôvody spôsobilé spochybniť závery súdu prvého stupňa alebopri rešpektovaní stanovených procesných pravidiel predostrie novú právnu argumentáciu,a takto nastolí otázky z hľadiska poskytovanej súdnej ochrany podstatné, potom sa odvolacísúd nemôže obmedziť na konštatovanie, že sa so závermi súdu prvého stupňa stotožňuje.V takom prípade totiž jeho odôvodnenie nedáva potrebné odpovede na všetky podstatnéotázky súvisiace s predmetom poskytovanej súdnej ochrany a dostáva sa do konfliktuso základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 507/2013).
Z okolností posudzovaného prípadu ústavný súd vyvodzuje, že odvolaciaargumentácia sťažovateľky bola spôsobilá účinne spochybniť závery okresného súduo priebehu škodovej udalosti, pričom závery okresného súdu sa teda v tejto časti javiaako svojvoľné a arbitrárne, nemajúce dostatočnú oporu vo vykonanom dokazovaní.Keďže krajský súd sa s touto skutočnosťou vo svojom rozsudku nevysporiadala sťažovateľke ochranu jej základných práv a slobôd neposkytol.
2. Druhou sťažnostnou námietkou sťažovateľka namietala tú časť argumentáciekonajúcich súdov, v ktorej tieto konštatujú, že vymrštenie kameňa alebo iného predmetuležiaceho na vozovke nie je okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke podľa § 428Občianskeho zákonníka, a teda do úvahy v danom prípade prichádza exkulpácia vodičamotorového vozidla, spod kolies ktorého bol kameň vymrštený. Vychádzajúc z tohtoprávneho názoru potom vo veci sťažovateľky konajúce všeobecné súdy zhodne konštatovali,že v konaní nebolo preukázané porušenie povinností poistenca žalovaného, a teda nemôžebyť daný dôvod zodpovednosti za vznik škody.
Vo vzťahu k takto formulovanému právnemu názoru konajúcich súdov sťažovateľkanamietala okrem jeho nesprávnosti aj jeho rozpor s rozsiahlou judikatúrou iných súdovv totožných veciach, ako aj s rozhodovaním iných senátov krajského súdu. Sťažovateľkapoukázala tiež na stanovisko Útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej bankySlovenska zo 16. júla 2013, ktoré síce nie je pre rozhodovanie všeobecných súdov záväzné,ale jeho obsah potvrdzuje argumentáciu sťažovateľky o zjavnej arbitrárnosti záverovkonajúcich súdov v jej veci. Sťažovateľka napokon v tejto súvislosti namieta aj skutočnosť,že svoj odklon od stabilnej judikatúry konajúce súdy dostatočným spôsobom nevysvetlilia krajský súd nereagoval na jej v tejto súvislosti uplatnené odvolacie námietky.
Krajský súd k otázke právneho posúdenia zodpovednosti za škodu spôsobenúna čelnom skle motorového vozidla kameňom vymršteným spod kolies iného motorovéhovozidla v namietanom rozsudku uviedol:
«Právna argumentácia prezentovaná okresným súdom a vyjadrená v dôvodoch napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom vyjadrila podstatu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a zodpovedala na všetky námietky navrhovateľky vyjadrené v konaní pred prvostupňovým súdom i v podanom odvolaní. Z vykonaného dokazovania pred okresným súdom vyplýva, že motorové vozidlo navrhovateľky sa približovalo k vozidlu svedka ⬛⬛⬛⬛, ktoré nebolo špeciálne upravované a svedok ako vodič sled udalosti spôsobujúcich nehodu ani neregistroval, ale len prijal tvrdenie navrhovateľky (resp. jej manžela ⬛⬛⬛⬛, ktorý viedol v predmetnom čase uvedené motorové vozidlo), a teda nemohol udalosti predísť ani pri všetkom možnom úsilí, ktoré je možné od neho požadovať. Ak si teda vodič riadne plnil svoje povinnosti vodiča motorového vozidla ako účastník cestnej premávky, t. j. povinnosť pohybovať sa na ceste tak, aby nebránil ostatným účastníkom v premávke nedôvodne pomalou jazdou a viesť vozidlo pri krajnici, nebolo možné odmršteniu kameňa predísť. Nešlo totiž o znečistené pneumatiky, ani absenciu „zásterok“, nevhodnú jazdu, pričom navrhovateľka tieto skutočnosti v konaní ani netvrdila. Hoci svedok ⬛⬛⬛⬛ nerozporoval tvrdenie navrhovateľky v konaní, sám uviedol, že iba prijal jej tvrdenie o tom, že kameň, ktorý spôsobil škodu na jej motorovom vozidle, bol vymrštený spod kolies vozidla, ktoré on v čase predmetnej škodovej udalosti riadil. Sám sa venoval riadeniu svojho motorového vozidla a vymrštenie kameňa spod kolies svojho motorového vozidla ani nezaregistroval. Ani odvolací súd nezistil ďalší predpoklad vzniku škody, a to porušenie povinnosti vodiča ⬛⬛⬛⬛, pričom bez porušenia povinnosti nemôže byť daný dôvod zodpovednosti za vznik škody, a to ani pri objektívnej zodpovednosti „za výsledok“. Navrhovateľka v konaní vôbec netvrdila porušenie povinností vodiča, tvrdila len vznik škody a konanie ⬛⬛⬛⬛. Keďže nebolo v silách vodiča ⬛⬛⬛⬛ zabrániť takejto udalosti a z dôvodu, že udalosť nie je priamo spôsobená okolnosťami v prevádzke motorového vozidla, okresný súd postupoval správne, keď návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu vymrštenie kameňa alebo iného predmetu ležiaceho na vozovke (za predpokladu, že jeho umiestnenie na vozovke nie je následkom činnosti daného motorového vozidla) spod pneumatiky prechádzajúceho vozidla nie je okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke. Vymrštenie kameňa totiž predstavuje skutočnosť, ktorá je vyvolaná zvláštnou povahou prevádzky, nie však priamo prevádzkou vozidla alebo okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. V danom prípade vo vzťahu k okolnostiam, ktoré majú pôvod v prevádzke chýba priama príčinná súvislosť, pretože sa nejedná o priamy následok dvoch súvisiacich javov, ale len sprostredkovaný následok, v ktorom odovzdaná kinetická energia je jednou z príčin vymrštenia predmetu z vozovky. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou je základným predpokladom, ktorý by musel byť splnený bez ohľadu na to, či ide o povinnosť za náhradu škody vyvodzovanú zo zodpovednosti založenej na princípe zavinenia alebo na základe objektívnej zodpovednosti. Vzťah príčiny a následku musí byť pritom bezprostredný (priamy). V danom prípade prevádzka vozidla pôsobila priamo na predmet ležiaci na vozovke, kameň či skalku, ktorá následkom pôsobenia vozidla sa uviedla do pohybu a až samotná skalka, teda odmrštený predmet spôsobil škodu. Pri predmete, ktorý spôsobil škodu poškodením čelného skla na automobile idúcom za takýmto vozidlom, sa nejedná o súčasť vozidla alebo jeho nákladu, ktoré vymrštenie kameňa spôsobilo. Z uvedených dôvodov v súdenej veci prichádza do úvahy exkulpácia (vyvinenie) poistenca odporcu. Odvolací súd tiež nezistil ďalší predpoklad vzniku škody, a to porušenie povinností poistenca odporcu, pričom bez porušenia povinnosti nemôže byť daný dôvod zodpovednosti za vznik škody, a to ani pri objektívnej zodpovednosti „za výsledok“. Ak si vodič ⬛⬛⬛⬛ riadne plnil svoje povinnosti vodiča motorového vozidla ako účastník cestnej premávky, t. j. povinnosť pohybovať sa na ceste tak, aby nebránil ostatným účastníkom v premávke nedôvodne pomalou jazdou a viesť vozidlo pri krajnici, nebolo možné odmršteniu kameňa predísť. Nešlo totiž o znečistené pneumatiky, ani absenciu „zásterok“, nevhodnú jazdu, čo navrhovateľka v konaní ani netvrdila.
Úvaha okresného súdu v prejednávanej veci nebola ľubovoľná, ale vychádzala z dostatočne zisteného skutkového stavu a zodpovedala skutočnostiam, ktoré boli v dokazovaní zistené, vyhodnotenia a závery okresného súdu neboli v rozpore s tým, čo bolo v konaní preukázané, a ani v rozpore s formálnou logikou. Naviac, okresný súd výsledky hodnotenia dôkazov zahrnul aj do odôvodnenia napadnutého rozsudku a v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. dostatočne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za rozhodné, preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd poukazuje na to, že právna úprava neurčuje ako má súd dôkazy hodnotiť, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, tak aby bola súčasne dodržaná právna úprava, formálna logika a aby rozhodnutie, respektíve jeho odôvodnenie, vychádzalo a opieralo sa o zistený skutkový stav, čo v danom prípade bolo splnené. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva neunesenie dôkazného bremena navrhovateľky v tomto súdnom konaní. Okresný súd v prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania zistil správne skutkový stav a následne vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O. s. p. a aj správne vo veci rozhodol.»
Okresný súd v rozsudku č. k. 17 C 50/2013-144 z 26. júna 2013 k otázkezodpovednosti za škodu uviedol:
„Podľa názoru súdu, že aj keby nepochyboval o tom, že opis skutkového deja zodpovedá skutočnosti a mal ho za preukázaný, nebola by daná zodpovednosť poistenca odporcu a tým aj povinnosť odporcu plniť za poisteného zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd má za to, že v danom prípade príčinou vzniku škody bola okolnosť, ktorá pôsobí mimo prevádzky dopravného prostriedku a ktorá je navyše neočakávaná (v danom prípade nepredvídateľná). Zbavenie sa zodpovednosti prevádzateľa prichádza do úvahy, ak síce vznik škody súvisel s okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke dopravného prostriedku, avšak bezprostrednou príčinou vzniku škody bola iná okolnosť, ktorú nemožno objektívne predvídať, a tým ani škode zabrániť. V súvislosti s objektívnou predvídateľnosťou a možnosťou zabrániť vzniku škody je v praxi predmetom sporu škoda spôsobená kameňom vymršteným spod kolesa idúceho motorového vozidla. Niet sporu, že ide o škodu spôsobenú okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke motorového vozidla (najmä v dôsledku rýchlosti vozidla) a v danom prípade preto súd zvážil i možnosť liberácie prevádzateľa s poukazom na to, že nie je možné objektívne predvídať, že na ceste sa môže nachádzať kameň (štrk) a teda v danom prípade vo vzťahu k okolnostiam, ktoré majú pôvod v prevádzke motorového vozidla, chýba priama príčinná súvislosť, pretože sa nejedná o priamy následok. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou je základným predpokladom, ktorý musí byť splnený bez ohľadu na to, či ide o povinnosť k náhrade škody vyvodzovanú zo zodpovednosti založenej na princípe zavinenia alebo na základe objektívnej zodpovednosti a vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). V danom prípade prevádzka motorového vozidla pôsobila priamo na predmet ležiaci na vozovke, ktorá následkom pôsobenia vozidla sa uviedla do pohybu a až samotný odmrštený predmet spôsobil škodu. Preto v danej veci prichádza do úvahy exkulpácia, teda vyvinenie sa odporcu a teda ak bol vozidlom poisteným u odporcu vymrštený kameň, vodič škode objektívne zabrániť nemohol ani vynaložením všetkého úsilia, ktoré je možné od neho požadovať; nie je možné požadovať od vodiča väčšie úsilie na odvrátenie škody ako jazdiť primeranou rýchlosťou, ani požadovať, aby sústredil pri jazde svoju pozornosť na každý kamienok na ceste, ktorý by vo väčšine prípadov ani nespozoroval a snažil sa mu vyhnúť, pretože to je objektívne nemožné. Súd mal z vyjadrení zistené, že poistené vozidlo sa pohybovalo povolenou rýchlosťou, na vozidle od výroby sú čierne sklá a vodič ani nepostrehol odmrštenie predmetu (kamienok) a teda odporca ani neporušil žiadnu zo svojich povinností. Z dôvodu, že udalosť nie je priamo spôsobená okolnosťami v prevádzke motorového vozidla, pričom škode vodič nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého možného úsilia, ktoré možno spravodlivo po ňom požadovať, preto súd návrh navrhovateľa zamietol.
V tejto súvislosti záverom súd poukazuje na rozhodnutie 14C 80/2012 v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu v Žiline uznesením 6Co 468/2012 zo dňa 27. 3. 2013 v obdobnej právnej a preto súd z citovaného právoplatného rozhodnutia v obdobnej veci pri svojom rozhodnutí vychádzal; napokon, povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry, povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon, jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie.“
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorejobdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačnýmožno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylnýmspôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (napr. IV. ÚS 14/07).
Podľa názoru ústavného súdu ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú),ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby saargumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípomprávnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdnehokonania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (nález sp. zn. III. ÚS 192/06).Sťažovateľka vo svojom odvolaní poukázala na viacero rozhodnutí iných senátovkrajského súdu, v ktorých bolo vyslovené zásadne odlišné stanovisko ako v rozhodnutínamietanom sťažnosťou na ústavnom súde (sp. zn. 9 Co 31/2012, sp. zn. 9 Co 424/2011).Ústavný súd sa oboznámil s rozhodovacou činnosťou krajského súdu v obdobných veciach,ale tiež s rozhodovacou činnosťou iných súdov v súvislosti s poškodením čelného sklamotorového vozidla kameňom vymršteným spod kolies iného motorového vozidla a zistil,že závery krajského súdu prezentované v namietanom rozhodnutí sa zásadným spôsobomodchyľujú od rozhodovacej praxe všeobecných súdov (napr. rozsudok Krajského súduv Prešove sp. zn. 5 Cob 45/2013 z 26. novembra 2013, rozsudok Krajského súdu v Žilinesp. zn. 11 Co 137/2013 zo 16. septembra 2013, rozsudok Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 14 Co 153/2013 z 20. januára 2015), ktorá sa jednoznačne zhoduje v názore,že vymrštenie kameňa alebo iného predmetu ležiaceho na vozovke spod pneumatikyprechádzajúceho vozidla je okolnosťou, ktorá má pôvod v prevádzke, a teda okolnosťou,pri ktorej podľa § 428 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahyexkulpácia.
Z obsahu odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu je možné celkomjednoznačne ustáliť, že krajský súd nereagoval na opačné rozhodnutia iných senátovsamotného krajského súdu predložené sťažovateľkou v jej odvolaní, a teda sa ani v tomtoprípade v dostatočnej miere nevysporiadal s časťou zásadných odvolacích námietok.V preskúmavanom prípade je problém nedostatočného odôvodnenia previazanýs problémom jednotnosti rozhodovacej činnosti, pretože krajský súd sa hlavnenevysporiadal s tým, že v obdobnej veci bolo už rozhodnuté odlišne. Krajský súd byz hľadiska práva na spravodlivý proces mohol rozhodnúť odchylne, ak by svoj právny názorpresvedčivo odôvodnil, čo by však musel urobiť v kontraste s odchylnými rozhodnutiamiiných senátov krajského súdu či iných všeobecných súdov. Krajský súd tak neurobil,a tak nenaplnil požiadavky ústavného práva na spravodlivý proces.
Absenciu tejto časti argumentácie zo strany krajského súdu potvrdzuje napokonaj stanovisko predsedníčky konajúceho senátu krajského súdu, s ktorým sa krajský súdv plnej miere stotožnil a v ktorom táto konštatuje, že „vzhľadom na konkrétne okolnosti každej prejednávanej veci nebolo namieste, aby sa odvolací súd zaoberal právnym názorom iného senátu toho istého súdu vysloveným v obdobnej veci...“.
Vo vzťahu k samotnému obsahu právneho názoru krajského súdu, ktorým sa tentoodklonil od stabilizovanej judikatúry súdov v obdobných veciach, napokon ústavný súdpoukazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 5/2014z 3. júna 2014, podľa ktorého „Aj škoda spôsobená na čelnom skle motorového vozidla kameňom alebo iným predmetom vymršteným kolesom iného motorového vozidla je škodou, ktorá bola spôsobená okolnosťou majúcou pôvod v prevádzke; zodpovednosti za túto škodu sa podľa § 428 veta prvá Občianskeho zákonníka nemožno zbaviť.“. Z ďalšieho obsahucitovaného stanoviska najvyššieho súdu tiež možno zistiť, že najvyšší súd svoje stanoviskoprijal práve v reakcii na rozhodnutia senátu „6 Co“ krajského súdu, ktorého právny názorna otázku povahy škody pôsobenej kameňom vymršteným spod kolies iného motorovéhovozidla bol v rozhodovacej praxi všeobecných súdov ojedinelý.
Sumarizujúc jednotlivé uvedené závery ústavný súd konštatuje, že krajský súdvo svojom rozhodnutí nereagoval náležitou odpoveďou na všetky sťažovateľkou nastolenénámietky majúce zároveň relevantný charakter. Na všetky podstatné otázky, ktorév okolnostiach prípadu sťažovateľky mali byť zodpovedané, nebola odpoveď zo stranykrajského súdu poskytnutá. V súlade s tým je potom potrebné konštatovať, že krajský súdsťažovateľke neposkytol náležitú súdnu ochranu v intenciách čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že z dôvodu takéhoto nedostatku odôvodneniasúdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu opätovne prerokovať odvolaniesťažovateľky a v rámci tohto prerokovania sa dôsledne sa vysporiadať s odvolacími dôvodmiuvedenými sťažovateľkou v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku okresnéhosúdu. Taktiež bude úlohou krajského súdu ústavne súladným spôsobom vysporiadať saso zjednocujúcou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v stanovisku občianskoprávnehokolégia najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 5/2014 z 3. júna 2014.
V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd tiež zaoberalžiadosťou sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovalafinančné zadosťučinenie v sume 1 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal, pričom vychádzalz toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky sa v tomto konanínáprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vrátením vecina ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka žiadalaúhradu trov konania v sume 340,90 € za dva úkony právnej služby a dvakrát režijný paušálvrátane DPH.
Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trovkonania pred ústavným súdom z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátskou kanceláriou,a to vo výške 340,90 €. Ústavný súd priznal tieto trovy aktuálnemu právnemu zástupcovisťažovateľky, keďže tento podľa „Oznámenia o zmene právneho zastúpenia“ z 1. júla 2014vstúpil do všetkých práv a povinností pôvodného právneho zástupcu sťažovateľky.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzalz príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkonprávnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. júna 2015