znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 276/2013-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2. júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   S.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   – JUDr. S. K.,   s.   r.   o.,   V.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr. S.   K.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   6012/12 z 15. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   J.   B. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013 doručená   sťažnosť   J.   B.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Rozhodcovského súdu v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. 6012/12 z 15. apríla 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   napadnutým   rozsudkom   vydaným rozhodcovským súdom zaviazaný zaplatiť obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o., B., sumu 68 354,57 € s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta argumentujúc skutkovými okolnosťami prípadu, že rozhodcovský   súd   sa   dopustil   viacerých   vážnych   chýb   v konaní   a v odôvodnení   svojho rozhodnutia, z ktorých potom následne odvodzuje aj porušenie svojich označených práv. Sťažovateľ citujúc judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na rozhodcovské konanie je toho názoru, že zásady formulované rozhodnutiami ústavného súdu dodržané neboli, a preto sa domnieva, že je „potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu“.

V nadväznosti   na uvedené sťažovateľ navrhuje,   aby ústavný súd   rozhodol   o jeho sťažnosti   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jeho   označených   práv   napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu. Zároveň sa sťažovateľ domáha aj zrušenia tohto rozsudku a priznania úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   sťažovateľom   namietané porušenie jeho označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   napadnutým   rozsudkom rozhodcovského súdu.

V súvislosti   s napadnutým   rozhodcovským   rozsudkom   ústavný   súd   upriamuje pozornosť   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   podľa ktorého systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 135/05,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 444/2012).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tým právam,   porušenie   ktorých   v súvislosti   s napadnutým   rozsudkom   sťažovateľ   namieta v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na základe   jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Zo   sťažnosti   a   z priloženej   dokumentácie   nevyplýva,   či   sa   sťažovateľ   domáha osobitnou   žalobou   zrušenia   napadnutého   rozsudku   na   príslušnom   všeobecnom   súde z dôvodov   uvedených   v   §   40   ods. 1   zákona   č. 244/2002   Z. z.   o rozhodcovskom   konaní v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rozhodcovskom   konaní“).   Naopak, z formulácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti, že v danom prípade je „potrebný priamy zásah   ústavného   súdu   do   rozhodcovského   rozsudku   rozhodcovského   súdu“,   by   mohol ústavný súd vyvodiť, že sťažovateľ takúto žalobu na všeobecnom súde nepodal. Napriek uvedenému ústavný súd v súčinnosti s Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) zistil, že sťažovateľ 24. mája 2013 doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku. Konanie je vedené pod sp. zn. 5 C 165/2013 a vo veci ešte nebolo rozhodnuté.

Pokiaľ sa sťažovateľ uvedenou žalobou domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku tvrdiac,   že   v okolnostiach   danej   veci   existuje   niektorý   z dôvodov   podľa   § 40   zákona o rozhodcovskom   konaní, je   to   v   prvom   rade   všeobecný   súd,   ktorý   bude   oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane jeho práv, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať. Skutočnosti, ktoré uviedol sťažovateľ v sťažnosti, neumožňujú vyvodiť taký záver, že by namietané porušenie v sťažnosti označených práv nebolo možné odstrániť v ňom iniciovanom konaní pred všeobecným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jeho práv s tým, že v prípade, ak by okresný súd jeho žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nevyhovel, bude mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného postupu, prípadne a   za   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok   aj využitím   mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).

V spojitosti   s tým   je   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

Sťažovateľ si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý mu má poskytnúť ochranu   pred   namietaným   porušením   jeho   práv.   Povinnosťou   sťažovateľa   je   vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany ním označených práv, porušenie ktorých namieta, tak ako   to   umožňuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky.   Až   po   ich   vyčerpaní a za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013