znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 276/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ch., a. s., H., zastúpenej advokátom JUDr. D. F., H., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Humenné č. k. 15 Er/2835/2001-121 z 24. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Ch., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   Ch.,   a.   s.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Er/2835/2001-121 z 24. januára 2012.

Uznesením okresný súd vo veci oprávneného Ing. E. Č., správcu konkurznej podstaty úpadcu Ch., a. s., (ďalej aj „Ch., a. s.“), proti povinnému Mestu H. o vymoženie 45 487,98 € s prísl. rozhodol, že

„Návrh   povinného   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   a na   jej   zastavenie zamieta.

Návrh   na   zmenu   účastníka   konania   na   strane   oprávneného   na   Ch.,   s.   r.   o.,   H., zamieta.

Návrh oprávneného na zastavenie exekúcie zamieta.“.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že hoci nebola účastníkom tohto konania, tvrdí, že ako právnickej osobe jej uvedeným rozhodnutím okresného súdu boli porušené základné práva a oprávnené záujmy. Odôvodnila to tým, že spoločnosť Ch., a. s., nie je a ani nemôže byť   účastníkom   exekučného   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 15 Er/2835/2001.   Návrh   na   vykonanie   exekúcie   podaný   20.   novembra   2001   je   nulitný a neplatný od samého počiatku, pretože nebol podaný oprávnenými osobami a v čase jeho podania   už právo   z exekučného titulu prešlo   na základe zmluvy o odplatnom   postúpení pohľadávky z 22. marca 2011 v znení dodatku č. 1 z 26. marca 2001 z tejto spoločnosti (ako postupcu)   na   iný   subjekt   –   spoločnosť   Ch.,   s.   r.   o.,   H.   (ako   postupníka,   ďalej   len „Ch., s. r. o.“).   Na   základe   zmlúv   o postúpení   pohľadávok   z 30. novembra   2011, 18. decembra   2003,   25.   marca   2004,   31.   marca   2005   a 25.   augusta   2006   uzatvorených medzi spoločnosťou Ch., s. r. o. (ako postupcom) a sťažovateľkou (ako postupníkom) došlo k postúpeniu   časti   pohľadávky   (75,90   %),   ktorá   bola   predmetom   exekučného   konania vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.   15 Er 2835/2001.   Sťažovateľka   sa   tak   stala čiastočným   vlastníkom   pohľadávky,   pre   vymoženie   ktorej   sa   viedlo   exekučné   konanie, v priebehu   ktorého   bolo   vydané   aj   touto   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie.   Z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie spoločnosti Ch., a. s., v danom prípade vôbec nemalo byť vydané poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, a pokiaľ už vydané bolo, okresný súd mal exekúciu bezodkladne zastaviť. Podľa názoru sťažovateľky je nesprávny a v rozpore s existujúcim stavom aj   záver okresného súdu o zamietnutí návrhu na zmenu účastníka konania na strane oprávneného na spoločnosť Ch., s. r. o. Týmto rozhodnutím okresný súd neumožnil právnemu predchodcovi sťažovateľky (ako právnemu nástupcovi pohľadávky od pôvodného vlastníka spoločnosti Ch., a. s.) stať sa účastníkom exekučného konania, čím došlo   k porušeniu   jej   práva   na   prístup   k súdu.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti sťažovateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu nie je dostatočne presvedčivé. Uvedenú   skutkovú   a právnu   argumentáciu   sťažovateľka   ako   dotknutá   osoba   oznámila podaním z 5. decembra 2011 aj okresnému súdu, ktorý napriek tomu rozhodol v rozpore so skutkovým   a právnym   stavom   veci.   Keďže   okresný   súd   fakticky   neuznal   vlastnícke právo   právneho   predchodcu   sťažovateľky   k pohľadávke,   ktorá   bola   predmetom   výkonu rozhodnutia v uvedenom exekučnom konaní, fakticky jej odňal možnosť vymôcť si v tomto exekučnom konaní svoju pohľadávku.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu jej nebolo doručované z dôvodu, že nebola účastníčkou exekučného konania pred okresným súdom. Keďže účastníci tohto konania odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu nepodali, toto nadobudlo právoplatnosť 10. marca 2012.

Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že uznesením okresného súdu č. k. 15 Er/2835/2001-121 z 24. januára 2012 bolo porušené jej základné právo „na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR“, aby uvedené rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala,   že   okresný   súd   uznesením č. k. 15 Er/2835/2001-121 z 24. januára 2012 (pozri s. 2 tohto rozhodnutia) neumožnil jej právnemu predchodcovi (ako právnemu nástupcovi pohľadávky od pôvodného vlastníka) stať sa   účastníkom   exekučného   konania   (na   strane   oprávneného)   vedeného   pod   sp.   zn. 15 Er/2835/2001, čím došlo k porušeniu jej práva na prístup k súdu vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže okresný súd fakticky neuznal vlastnícke právo právneho predchodcu sťažovateľky   k pohľadávke,   ktorá   bola   predmetom   výkonu   rozhodnutia   v uvedenom exekučnom   konaní,   fakticky   jej   odňal   možnosť   vymôcť   si   svoju   pohľadávku   v tomto exekučnom   konaní.   Podaním   z 5.   decembra   2011   sťažovateľka   ako   dotknutá   osoba oznámila   okresnému   súdu   všetky   okolnosti,   za   ktorých   (ešte   pred   podaním   návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie) došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom výkonu rozhodnutia v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er/2835/2001, no napriek tomu okresný súd rozhodol v rozpore so skutkovým a právnym stavom veci.

Preskúmaním sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné ju odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z viacerých dôvodov:

1.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   jeho   kompetencie   nenahrádzajú postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a   nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

Ak fyzická osoba alebo právnická osoba podá ústavnému súdu návrh na začatie konania   vo   veciach,   ktoré   zjavne   nepatria   do   jeho   právomoci,   ústavný   súd   tento odmietne už pri jeho predbežnom prerokovaní (podobne PL. ÚS 2/96).

Ústavný súd zastáva názor, že predtým, ako sťažovateľka uplatnila ochranu svojho „základného práva na prístup k súdu“ podľa čl. 46 ods.   1 ústavy sťažnosťou   podanou ústavnému súdu, mala možnosť brániť toto právo pred všeobecnými súdmi, ktoré v prvom rade poskytujú ochranu označenému právu, ktorého porušenie namieta.

Sťažovateľka   uviedla,   že   nebola   účastníčkou   predmetného   exekučného   konania, v ktorom   bolo vydané aj ňou   napadnuté   rozhodnutie   okresného súdu.   Porušenie   svojho „základného práva na prístup k súdu“ odvodzuje od toho, že okresný súd zamietol návrh jej právneho   predchodcu   (ako   právneho   nástupcu   pohľadávky   od   pôvodného   vlastníka) na zmenu účastníka exekučného   konania na strane   oprávneného, čím   jej fakticky   odňal možnosť   vymôcť   si   v tomto   konaní   svoju   pohľadávku.   Účastníci   konania   proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu (vrátane uvedeného výroku) nepodali opravný prostriedok, a teda nadobudlo právoplatnosť.

Vymedzenie okruhu   účastníkov exekučného konania, resp.   procesné   nástupníctvo účastníkov konania, upravujú ustanovenia § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

„Pochybenie v základnom konaní spočívajúce v tom, že nebol rešpektovaný prechod práva alebo povinnosti, nemožno naprávať v exekučnom konaní prostredníctvom zmeny alebo zámeny účastníkov tohto konania.“ (Mazák, J.: Exekučný poriadok. Komentár. IURA EDITION 2002, § 37).

Samotná sťažovateľka   sa postavenia   účastníka predmetného   exekučného konania, resp. procesného nástupníctva v tomto konaní, nedomáhala. Jej podanie z 5. decembra 2011 nemožno   považovať za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ ide o odopretie prístupu k (všeobecnému) súdu.

Okrem   toho,   z napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   vyplýva,   že   exekučné konanie dosiaľ nebolo ukončené. Aj vo svojom podaní z 5. decembra 2011 sťažovateľka uviedla,   že   podľa   jej   vedomosti   ešte   v roku   2002   bolo   podané   späťvzatie   návrhu na vykonanie exekúcie, o ktorom okresný súd dosiaľ nerozhodol.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej   prerokovanie   (podobne   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 310/07)

2. Ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľky aj ako podanú zjavne neoprávnenou osobou. V zmysle ustanovenia § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným   zásahom   boli   porušené   jej   základné   práva   alebo   slobody,   ak   o ochrane   týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažnosť však nemôže podať fyzická osoba alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   základných   práv   a slobôd   iných   osôb, nie svojich (I. ÚS 56/98).

Zo   sťažnosti   a najmä   z priložených   príloh   vyplýva,   že   táto   nebola   účastníčkou konania pred všeobecným súdom, a preto ani všeobecný súd nemohol porušiť jej základné práva   a slobody,   ktorých   porušenie   by   sťažovateľka   mohla   namietať   v konaní   pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012