znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 276/2010-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   L.   a D.   L.,   obaja   bytom   D.,   zastúpených   advokátom JUDr. J. Č., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp zn. 7 Er 443/2003, postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/2005, postupom Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 Co 44/2006   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 247/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. a D. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2010 doručená sťažnosť J. L. a D. L., obaja bytom D. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života,   obydlia   a   korešpondencie   zaručeného čl. 8   dohovoru   a   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   zaručeného   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 443/2003, postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/2005, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 Co 44/2006   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Cdo   247/2008. Sťažnosť bola doplnená prílohami doručenými ústavnému súdu 13. apríla 2010.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli dlžníkmi zo zmluvy o pôžičke poskytnutej 16. apríla 2003. V ten istý deň vo forme notárskej zápisnice uznali svoj   dlh   a   súhlasili   s   vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice,   v   ktorej   prejavili   vôľu,   že v prípade,   ak budú meškať so splátkami pôžičky   6 mesiacov, budú povinní na základe výzvy   veriteľa   do   troch   dní   od   jej   doručenia   zaplatiť   mu   celý   zostatok   dlžnej   sumy pred dohodnutou   lehotou   splatnosti.   Zároveň   22.   apríla   2003   s   veriteľom   uzavreli sťažovatelia pre účely zabezpečenia záväzku z poskytnutej pôžičky záložnú zmluvu, ktorej predmetom sa stali nehnuteľnosti v ich vlastníctve (rodinný dom a pozemok) v katastrálnom území V.

Keďže sťažovatelia pôžičku nesplácali, začalo 29. októbra 2003 na okresnom súde exekučné konanie. Po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (29. októbra 2003) súdny exekútor   doručil   sťažovateľom   upovedomenie   o   začatí   exekúcie   z   12.   novembra   2003, v ktorom   uviedol,   že   exekúcia   sa   vykoná   predajom   založených   nehnuteľností. Po uskutočnení   opakovanej   dražby   nehnuteľností   okresný   súd   uznesením   č.   k. 7 Er 443/2003-18 z 27. septembra 2004 schválil príklep udelený vydražiteľovi a uznesením č. k. 7 Er 443/2003-24 z 27. októbra 2004 schválil aj rozvrh výťažku predmetnej dražby.Keďže   po   nadobudnutí   vlastníckeho   práva   k   vydraženým   nehnuteľnostiam vydražiteľom   ich   sťažovatelia   nevypratali,   vydražiteľ   sa   domáhal   uloženia   povinnosti vypratať   nehnuteľnosti.   Okresný   súd   Martin   rozsudkom   č.   k.   11   C   49/2005-116 z 3. novembra   2005   uložil   sťažovateľom   povinnosť   predmetné   nehnuteľnosti   vypratať do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

Na   základe   odvolania   sťažovateľov,   v   ktorom   tvrdili   vady   exekučného   konania sp. zn. 7 Er 443/2003, krajský súd rozsudkom z 19. marca 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 44/2006 napadnutý rozsudok Okresného súdu Martin vo výroku o povinnosti vypratať nehnuteľnosti potvrdil. Odvolacie pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti sťažovateľov a ich právneho zástupcu, keď krajský súd nepovažoval prevzatie zastupovania sťažovateľov 17. marca 2008 a nedostatok času na oboznámenie sa so spisom za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Vychádzal z toho, že predvolanie na pojednávanie bolo pôvodnému právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené 21. februára 2008 a sťažovateľom 20.   februára   2008,   a   preto „bol...   vytvorený   dostatočný   priestor   na   prípadnú   zmenu právneho   zástupcu,   pričom   odvolacie   konanie   už   prebieha   od   18.   1.   2006   a   v   jeho predchádzajúcom štádiu došlo k zmene v osobe právneho zástupcu odporcov – namiesto JUDr. C. ich začal zastupovať... Mgr. J. Navyše JUDr. S., ktorá učinila podanie požadujúce odročenie   pojednávania,   nepredložila   žiaden   doklad,   ktorý   by   potvrdzoval   existenciu právneho zastúpenia odporcov v súdenej veci jej osobou. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť, že vo všeobecnosti iba zmena právneho zastúpenia nie je paušálnym dôvodom na odročenie pojednávania.“.

Odvolací rozsudok krajského súdu napadli sťažovatelia dovolaním, ktoré odôvodnili vadou podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, pričom odňatie možnosti konať pred súdom videli práve v neodročení pojednávania 19. marca 2008 z dôvodu prevzatia ich právneho zastúpenia novou právnou zástupkyňou 17. marca 2008.

Najvyšší   súd   uznesením   z   23.   januára   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Cdo 247/2008 dovolanie sťažovateľov odmietol, keď v postupe krajského súdu vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu neidentifikoval tvrdený dovolací dôvod.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovatelia   poukazovali   na   okolnosti poskytnutia pôžičky (poskytnutá bola v sume 300 000 Sk, aj keď zmluva znela na 570 000 Sk ako suma bezúročnej pôžičky). Tvrdili tiež, že veriteľ v rozhodnom čase nedisponoval živnostenským oprávnením na poskytovanie peňažných prostriedkov z vlastných zdrojov a že na nich mala dopadať ochrana spotrebiteľského práva. Zdôraznili začatie exekučného konania voči nim (sp. zn. 7 Er 443/2003) „napriek tomu, že neboli naplnené podmienky na jednorazové   splatenie   celého   zvyšku   fiktívnej   pôžičky...“.   Poukázali   na   neobvyklú rýchlosť   postupu   okresného   súdu   v   predmetnom   exekučnom   konaní,   a   to   vo   väzbe na skutočnosť, že vydražiteľom nehnuteľností sa stal otec podpredsedníčky okresného súdu.

V prospech splnenia procesných podmienok prípustnosti ich sťažnosti argumentovali judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Sťažovatelia v závere svojej sťažnosti navrhli, aby o nej ústavný súd takto rozhodol:„I.   Právo   sťažovateľov   vlastniť   majetok   v   článku   20   Ústavy   bolo   postupom Okresného   súdu   Dolný   Kubín,   Okresného   súdu   Martin,   Krajského   súdu   v   Žiline a Najvyššieho   súdu   SR   porušené   a   zrušujú   sa   rozsudky   Okresného   súdu   Dolný   Kubín z 28. 9. 2004 sp. zn. 7Er 443/2003, Okresného súdu Martin z 3. 11. 2005 sp. zn. 11C 49/05- 116, Krajského súdu v Žiline z 19. 3. 2008 sp. zn. 8Co 44/2006 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 1. 2009 sp. zn. 5 Cdo 247/2008.

II.   Právo   sťažovateľov   na   ochranu   majetku   v   článku   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Dolný Kubín, Okresného súdu Martin, Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR porušené   a   zrušujú   sa   rozsudky   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   z   28.   9.   2004   sp.   zn. 7Er 443/2003, Okresného súdu Martin z 3. 11. 2005 sp. zn. 11C 49/05-116, Krajského súdu v Žiline z 19. 3. 2008 sp. zn. 8Co 44/2006 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 1. 2009 sp. zn. 5 Cdo 247/2008.

III. Právo sťažovateľov na rešpektovanie súkromného a rodinného života v článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Dolný Kubín, Okresného súdu Martin, Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR porušené   a   zrušujú   sa   rozsudky   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   z   28.   9.   2004   sp.   zn. 7Er 443/2003, Okresného súdu Martin z 3. 11. 2005 sp. zn. 11C 49/05-116, Krajského súdu v Žiline z 19. 3. 2008 sp. zn. 8Co 44/2006 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 1. 2009 sp. zn. 5 Cdo 247/2008.

IV. Právo sťažovateľov na obydlie garantované v článku 21 Ústavy SR bolo bolo postupom Okresného súdu Dolný Kubín, Okresného súdu Martin, Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho   súdu   SR   porušené   a   zrušujú   sa   rozsudky   Okresného   súdu   Dolný   Kubín z 28. 9. 2004 sp. zn. 7Er 443/2003, Okresného súdu Martin z 3. 11. 2005 sp. zn. 11C 49/05- 116, Krajského súdu v Žiline z 19. 3. 2008 sp. zn. 8Co 44/2006 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 1. 2009 sp. zn. 5 Cdo 247/2008.

V. Právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu v článku 46 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní č. k. 7Er 443/2003 porušené.

VI.   Právo   sťažovateľov   na   spravodlivé   súdne   konanie   v   článku   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní č. k. 7Er 443/2003 porušené.

VII. Okresný súd Dolný Kubín, Okresný súd Martin, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní nahradiť každému zo sťažovateľov spoločne a nerozdielne po 5.000 € náhradu nemajetkovej ujmy.

VIII. Okresný súd Dolný Kubín, Okresný súd Martin, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní nahradiť sťažovateľom trovy konania.“

Sťažovatelia   navrhli   ústavnému   súdu   odklad   vykonateľnosti   rozsudku   Okresného súdu Martin č. k. 11 C 49/2005-116 z 3. novembra 2005 „v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 19. 3. 2008 č. 8Co 44/2006 a to až do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti“. Požiadali tiež o nezverejňovanie ich mien a priezvisk.

Ústavnému súdu bolo 22. apríla 2010 doručené vyjadrenie J. B., D., ktorý sa stal vydražiteľom nehnuteľností sťažovateľov, k sťažnosti. V ten istý deň bolo ústavnému súdu doručené   aj   vyjadrenie   JUDr.   R.   K.,   sudkyne   okresného   súdu,   k   predmetnej   sťažnosti. Žiadne z uvedených vyjadrení si ústavný súd nevyžiadal a ani sa nimi nezaoberal, pretože ich odosielatelia nemajú v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy postavenie účastníka konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

K predloženej sťažnosti sťažovatelia predložili množstvo príloh preukazujúcich aj iné konania (občianske súdne, trestné, správne) vedené v súvislosti s exekúciou vykonanou predajom ich nehnuteľností. Ústavný súd však nepovažoval za potrebné bližšie sa týmito konaniami   a   rozhodnutiami   v   nich   vydanými   zaoberať,   pretože   sťažovateľmi   neboli zahrnuté   do   sťažnostného   petitu.   Ústavný   súd   pritom   bral   do   úvahy   aj   výsledok predbežného prerokovania sťažnosti.

Sťažovatelia namietali porušenie označených práv v exekučnom konaní okresného súdu (sp. zn. 7 Er 443/2003), v občianskom súdnom konaní Okresného súdu Martin (sp. zn. 11   C   49/2005),   krajského   súdu   (sp.   zn.   8   Co   44/2006)   a   najvyššieho   súdu   (sp.   zn. 5 Cdo 247/2008).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Z   príloh   predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   exekučné   konanie   vedené na okresnom   súde   bolo   ukončené   právoplatnosťou   jeho   uznesenia   o   schválení   rozvrhu výťažku   dražby   nehnuteľností,   ktorá   nastala   29.   apríla   2005,   a   následným   vrátením poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Keďže sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 6. apríla 2010, je podaná zjavne oneskorene. To isté platí aj vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 7 Er 443/2003-18 z 27. septembra 2004, ktorým bol   schválený   príklep   udelený   na   dražbe   nehnuteľností   a   ktoré   navrhli   sťažovatelia v sťažnostnom   návrhu   zrušiť.   Uvedené   uznesenie,   ako   to   vyplýva   z   príloh   sťažnosti, nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 2004, preto ústavný súd vzhľadom na ustanovenie § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemôže pristúpiť k jeho meritórnemu prieskumu.

Oneskorene podaná je predložená sťažnosť aj v časti namietajúcej postup Okresného súdu   Martin   v konaní sp.   zn. 11 C 49/2005 a postup krajského súdu   v konaní sp.   zn. 8 Co 44/2006.   Z   dovolania   sťažovateľov   podaného   proti   rozsudku   krajského   súdu z 19. marca 2008 v konaní sp. zn. 8 Co 44/2006 vyplýva, že predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť   19.   júna   2008.   Keďže   išlo   o   rozsudok,   ktorým   krajský   súd   rozhodoval o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 11 C 49/2005-116 z 3. novembra 2005,   aj   prvostupňový   rozsudok   sa   stal   právoplatným   19.   júna   2008.   Navyše na preskúmanie prvostupňového rozsudku Okresného súdu Martin ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity plynúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemá dostatok právomoci. Náprava prípadných vád oboch uvedených konaní pred ústavným súdom tak neprichádza do úvahy.

K záveru o oneskorenosti   sťažnosti   sťažovateľov napokon   ústavný súd dospel   aj v prípade uznesenia najvyššieho súdu z 23. januára 2009 v konaní sp. zn. 5 Cdo 247/2008. Na   Okresnom   súde   Martin   ústavný   súd   zistil,   že   predmetné   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 16. februára 2009, preto sťažnosťou podanou na poštovú prepravu 1. apríla 2010 sa nemožno úspešne domáhať jeho meritórneho prieskumu.

Sťažovatelia   v   prospech   procesnej   prípustnosti   ich   sťažnosti   argumentovali rozsudkom ESĽP zo 16. júla 2009 o sťažnosti č. 20082/02 vo veci Zehentner proti Rakúsku. V   uvedenom   rozsudku   ESĽP   opakovane   konštatoval   možnosť   prielomu   právoplatných rozhodnutí v konaní pred ním, a to v prípadoch, „keď to odôvodňujú závažné okolnosti“.

Podľa názoru ústavného súdu prípad sťažovateľov nezahŕňa v sebe také skutkové okolnosti, ktoré by ústavnému súdu umožňovali preklenúť už citované ustanovenia § 25 ods.   2   v   spojení   s   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   poukazom   na   závažnosť prerokúvaného prípadu. Kým totiž v kauze, ktorá tvorila predmet rozhodovania pred ESĽP, sa dodatočne zistilo, že sťažovateľka objektívne nemohla právne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh exekučného konania vedúceho k predaju jej bytu z dôvodu závažného psychického ochorenia (paranoidná psychóza), v prípade, ktorý je predmetom predbežného prerokovania   ústavným   súdom,   takýto   porovnateľný   prvok,   resp.   objektivizujúci   dôvod absentuje.

Z viacerých príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia bezdôvodne nevyužili opravné prostriedky,   ktoré   im   poskytuje   právna   úprava   v   exekučnom   konaní   (námietky   proti upovedomeniu   o   začatí   exekúcie,   návrh   na   zastavenie   exekúcie).   Túto   skutočnosť sťažovatelia zdôvodnili tvrdením, že „sa spoliehali na ústne prísľuby na začiatku exekúcie zo strany súdneho exekútora...,   ktorý ich ubezpečoval,   že sa to usporiada“. Naznačená okolnosť sa z hľadiska možností ústavného súdu vstupovať meritórne do konaní, ktoré boli právoplatne ukončené viac než dva mesiace pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, nemôže v žiadnom prípade vyrovnať ujme na právnej istote, ktorá by takto bola spôsobená jednotlivým účastníkom právnych vzťahov. Právnu istotu v relevantnej súvislosti pritom   ani ESĽP   vo svojom   rozsudku   Zehentner   proti   Rakúsku   nijako nebagatelizoval, preto   tento   rozsudok   nie   je   pre   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej sťažnosti právne významný na prelomenie ustanovení zákona o ústavnom súde regulujúcich procesnú prípustnosť sťažnosti. Platí to napriek konštantnému právnemu názoru ústavného súdu, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa   rešpektovania   jednotlivých   aspektov   „práva na spravodlivé   súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľov   (odklad   vykonateľnosti   súdnych   rozhodnutí,   priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia)   už   nezaoberal.   Z   rovnakého   dôvodu   sa   nezaoberal   ani možnosťou   vstupu   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS,   P.   O.   Box   13, Bratislava, v pozícii vedľajšieho účastníka do konania na strane sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010