znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 276/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 17/2009 z 28. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009 doručená sťažnosť JUDr.   Ing.   K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 17/2009 z 28. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:«Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice rozhodnutím sp. zn. VI/230/64/697/2007 zo dňa 28. 2. 2007 rozhodlo tak, že Daňové riaditeľstvo SR pracovisko Košice v zmysle § 4 ods.   1   Zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov na základe návrhu Daňového úradu Košice V o delegovanie daňového subjektu Ing. Mgr. K. M. zo dňa 29. 1. 2007 o delegovanie miestnej príslušnosti vyhovel a delegoval miestnu príslušnosť na správu daní daňového subjektu z Daňového úradu Košice V na Daňový úrad Košice I od nasledujúceho dňa po dni doručenia rozhodnutia. Dňa 15. 2. 2007 podal sťažovateľ námietku proti postupu správcu dane pri rozhodovaní o námietke zaujatosti na Daňový úrad Košice V. Listom zo dňa 7. 3. 2007 sp. zn. 709/100/9006/07 Daňový úrad Košice V vyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov podania - doplnenie, ktoré doplnil sťažovateľ podaním zo dňa 30. 3. 2007. Dňa   17.   5.   2007   bolo   doručené   žalobcovi   rozhodnutie   Daňového   riaditeľstva   SR č. I/223/6143-36824/2007/991545-r zo dňa 25. 4. 2007, ktorým tento orgán rozhodol tak, že námietke daňového subjektu Ing. Mgr. K. M. proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v daňovom konaní nevyhovel. Proti   rozhodnutiu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č.   1/223/6143- 36824/2007/991545-r   zo   dňa   25.   4.   2007   podal   sťažovateľ   (žalobca)   na   Krajský   súd v Košiciach žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6 S 69/2007 zo dňa 30. 10. 2008 žalobu zamietol a žalobcovi - sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 5 Sžf 17/2009 zo dňa 28. 4. 2009 potvrdil   napadnutý   rozsudok   a   žalobcovi   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 23. 6. 2009...

Sťažovateľ poukázal v odvolaní na to, že súd I. stupňa v prejednávanej veci zamietol žalobu nevysporiadajúc sa nijakým spôsobom so skutočnosťami uvádzanými v žalobe. Vo svojom odvolaní síce sťažovateľ uviedol, že nie je zrejmé, ako I. stupňový súd vec „správne   posúdil“,   ale   so   zreteľom   na   obsah   odvolania   je   možné   túto   chybu   v   písaní odstrániť   logickým   výkladom,   ktorý   vyústi   v   záver,   že   sťažovateľ   napádal   absenciu právneho posúdenia veci súdom I. stupňa.

NS SR vo svojom rozsudku uviedol, že:

„Napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny.“ V ďalšej časti odôvodnenia sa NS SR vysporiadava so žalobnými dôvodmi.

Práve táto skutočnosť bola z jednou z dôvodov podania odvolania sťažovateľom, teda fakt, že I. stupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, akými skutkovými a právnymi   úvahami   sa   v   predmetnej   veci   riadil   a   akým   spôsobom   dospel   k   záveru o neopodstatnenosti žaloby vyjadrenému vo výroku o jej zamietnutí.

Podľa ustanovení O. s. p. konanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov je dvojinštančné.

Podľa názoru žalobcu, dvojinštančnosť konania znamená, že v prípade, že účastník konania nepovažuje rozhodnutie súdu L stupňa za správne, môže napadnúť dôvody a úvahy, ktoré súd I. stupňa viedli k záveru o neopodstatnenosti žaloby tým, že proti týmto úvahám a záverom vznesenie argumenty. V predmetnej veci však o takýto prípad nejde.

Prvostupňový   súd   totiž   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   žiadne   právne   úvahy neuviedol   a   sťažovateľovi   tak   nedal   možnosť   dozvedieť   sa,   ako   vec   právne   posúdil. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ nemohol proti právnym záverom súdu I. stupňa vzniesť relevantné argumenty.

Ak   sa   tieto   úvahy   a   právne   závery   objavili   až   v   rozsudku   odvolacieho   súdu, sťažovateľovi   tým   bolo   odňaté   právo   argumentovať   proti   záverom   súdu, čo je opodstatnenou časťou a zmyslom dvojinštančnosti konania.

Navyše, ako už bolo uvedené, sťažovateľ poukázal na to vo svojom odvolaní, že súd I. stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza právny názor, podľa ktorého, napadnuté rozhodnutie nepodlieha súdnemu preskúmavaniu.

Napriek   tomu,   vo   veci   rozhodoval   meritórne.   Jeho   názor,   že   rozhodnutie,   proti ktorému žaloba smeruje nepodlieha súdnemu prieskumu sa však nepochybne prejavil v jeho postupe pri preskúmavaní I. stupňového rozhodnutia a pri vytváraní skutkových a právnych záverov, keďže ako to vyplýva z odvolania sťažovateľa, I. stupňový súd si v skutočnosti žiadne   právne   závery,   ktoré   by   boli   známe   žalobcovi   z   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia neosvojil.»

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby po jej prijatí na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní   pred   súdmi   Slovenskej   republiky   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR, domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného v článku 46   ods.   2   Ústavy   SR,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sžf 17/2009 zo dňa 28. 4. 2009, bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 17/2009 zo dňa 28. 4. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho označených práv delegovaním miestnej príslušnosti   daňových   úradov,   voči   ktorému   sa   bránil   podaním   žaloby,   ktorá   bola zamietnutá Krajským súdom v Košiciach, a toto rozhodnutie bolo potvrdené aj najvyšším súdom.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   neznamená   právo   na   to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne   a   skutkovo   relevantné otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v namietanom prípade postupoval v súlade s príslušnými   ustanoveniami   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   ako   generálnej   právnej   normy   upravujúcej   civilný   proces a zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 17/2009 z 28. apríla 2009 okrem iného vyplýva:

„Ďalej žalobca podrobným prípisom z 30. 03. 2007 objasňoval skutkový stav ako aj právne dôvody nesprávneho postupu menovanej pracovníčky, ktoré spočívali podľa žalobcu najmä v špatnom postupe uvedenej pracovníčky pri nerešpektovaní zákonom ustanovenej limitovanej procesnej lehoty na ukončenie daňových kontrol ustanovených v § 30a ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb....

Na základe uvedeného Najvyšší súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní predovšetkým   plní   funkciu   osobitnej   sťažnosti,   v   tomto   prípade   špeciálne   zameranej na vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane, tzn.   že   môže   smerovať   len   voči   takým   vadám   v   daňovom   konaní,   ktoré   majú   priamu spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v jej správaní nadriadeným orgánom alebo výmena osoby v tejto funkcii. Uvedený charakter a poslanie námietky potvrdzuje ust. § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. odnímajúce osobe podávajúcej   námietku   právo   na   odvolanie.   Avšak   žalobca   nepostrehol,   že   v   čase, keď doplnil svoju námietku dna 4. 4. 2007, už na Daňovom úrade Košice V. neprebiehalo vo vzťahu k nemu žiadne daňové konanie,   z čoho tiež logicky vyplýva,   že zamestnanci, ktorých postup žalobca namietal, už vo vzťahu k nemu nevykonávali žiadne úkony. Nakoľko uvedenou delegáciou rozhodovacie právomoci na iného správcu dane odpadol dôvod, voči ktorému námietka smerovala, potom bolo celkom logické, že na základe týchto skutočností žalovaný   ako   orgán   príslušný   na   rozhodovanie   o   námietke,   posúdil   námietku   ako bezpredmetnú.

Najvyšší súd vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že o námietke rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, hoci o nej mal rozhodnúť riaditeľ Daňového riaditeľstva Slovenskej   republiky,   uvádza,   že   podľa   §   50   ods.   3   veta   druhá   zák.   č.   511/1992   Zb., ak námietka   smeruje   proti   postupu   vedúceho   zamestnanca   správcu   dane,   ktorý   nemá nadriadeného   vedúceho   zamestnanca,   rozhodne   o   námietke   orgán   najbližší   nadriadený správcovi dane. Nakoľko námietka z 15. 2. 2007 v intenciách doplnenia podania zo dňa 30. 3.   2007   smerovala   nielen   proti   pracovníčke   p.   Pajzinkovej,   ale   aj   proti   konaniu riaditeľa   Daňového   úradu   Košice   V.,   bolo   správne   v   zmysle   zásady   hospodárnosti daňového   konania,   že   o   podanej   námietke   rozhodlo   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej republiky   ako   žalovaný,   nakoľko   generálny   riaditeľ   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky nie je správnym orgánom uvedeným v zák. č. 511/1992 Zb. a zák. č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch.

Podľa   §   3   ods.   2   písm.   d)   a e)   je   daňové   riaditeľstvo   najbližšie   nadriadeným orgánom správcovi dane, ktorým bol Daňový úrad Košice V....

Žalobca   ďalej   z   rozhodnutia   vydedukoval,   že   nakoľko   bola   delegovaná   miestna príslušnosť premiestnená z Daňového úradu Košice V. na Daňový úrad Košice I., potom bolo   potrebné podľa   jeho mienky   s prihliadnutím na   ust.   § 25   ods.   1   písm.   e)   zák.   č. 511/1992 Zb. daňové konanie zastaviť. K tejto námietke Najvyšší súd uvádza, že v žalobe zo dňa 17. 7. 2007 nebola obsiahnutá. Povinnosťou účastníka súdneho konania je presne vymedziť   svoje   odvolacie   dôvody   (implicitne   §   205   ods.   1   a   2   v   spojení   zásluhou hospodárnosti a rýchlosti § 6 O. s. p.). Ak v odvolacom konaní účastník uplatňuje námietku, ktorú nevzniesol v prvostupňovom súdnom konaní, potom podľa § 205a ods. 1 O. s. p. takáto námietka nie je prípustná.“

Z namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty   a zmyslu.   Najvyšší   súd   zreteľne   odôvodnil   svoje   skutkové   zistenia   s použitím príslušných   ustanovení   právnych   predpisov,   a preto   nemožno   konštatovať,   že   by   jeho skutkové   alebo   právne   závery   v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   relevantnú súvislosť   medzi   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a právami   označenými sťažovateľom,   a preto sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   V dôsledku   toho už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009